november 2023

Miliónové mesto

„Trnavské mýto, prestup na trasu A“ ozve sa z reproduktoru a zo súpravy metra sa v rannej špičke vyvalí množstvo ľudí, ktorí prestupujú medzi jednotlivými linkami podzemnej dráhy, alebo na električky, autobusy a trolejbusy. Keby sa ambiciózne plány budovania socialistickej krajiny z konca osemdesiatych rokov boli naplnili, dnes to mohla byť realita. 

V polovici sedemdesiatych rokov schválilo vedenie mesta plán rozvoja dopravy. Rozhodlo sa, že podobne ako v Prahe či Budapešti, bude aj v slovenskej metropole nosným systémom podzemná rýchlodráha. Všetci mali pred očami tú veľkú slávu, keď 9. mája 1974, na oslavu 29. výročia oslobodenia našej vlasti sovietskou Červenou armádou, prestrihol generálny tajomník ÚV KSČ Gustáv Husák červenú pásku a zahájil prevádzku metra v Prahe. Prečo by sa niečo podobné nemohlo odohrať aj na Slovensku? Do úvahy prichádzal podľa národného podniku Dopravoprojekt trojtrasový systém metra, ktorý mal prepojiť plánované veľké sídliská s centrom mesta.

Plány súdruhov počítali s Bratislavou, ktorá by mala vyše jedného milióna obyvateľov. Získať ich mala výstavbou obrovských panelových blokov na všetky svetové strany. S výnimkou Petržalky, tú ako jedinú pred rokom 1989 dostavali, boli všetky mimo súčasného katastrálneho územia mesta. Historik dopravy Peter Martinko uvádza, že práve dosiahnutie jedného milióna obyvateľov bola pre bývalý východný blok, kam patrila aj Československá socialistická republika, zásada, že si mesto metro zaslúži. Budovať všetky štyri sídliska naraz bolo ale na druhej strane tiež nereálne, tento problém vyriešili konzultanti pozvaní priamo zo ZSSR, aby projekt metro skryli pod pojem – rýchlodráha. Podobne ako pri budovaní pražského sídliska Jižní Město, stavali aj Petržalku už s priestormi vyčlenenými pre metro, konkrétne ide o pás zelene pri Chorvátskom ramene, ktorý sa dodnes tiahne od Bosákovej ulice až po Janíkov dvor, kadiaľ mala podzemná dráha viesť. 

Krycie meno rýchlodráha

S prvým pokusom o výstavbu začali v roku 1983, krycie meno znelo: „Dočasná povrchová rýchlodráha“. Projekt, ktorý dnes existuje už len v archívoch DPB, počítal s jednou stanicou v Petržalke, približne v miestach súčasnej zastávky Farského a dvomi stanicami na druhej strane Dunaja. Prvá mala byť situovaná približne medzi Šafárikovým námestím a dnešnou Euroveou, druhá tam, kde je dnes autobusová stanica na Mlynských Nivách. Finančné náklady na výstavbu dvoch sietí metra, pretože súčasne sa v 80. rokoch minulého storočia budovalo metro v Prahe, a zároveň obrovského obytného komplexu pre 200 000 ľudí, boli ale privysoké. Stavbu dočasnej rýchlodráhy tak zastavili a projektanti sa sústredili už len na výstavbu konečného metra, tvrdí historik P. Martinko. Projekt opäť ožíval v roku 1988, vtedy sa začal druhý pokus, neďaleko dnešného Starého mosta, kúsok od nákupného centra Eurovea, postavili povolaní inžinieri základný kameň a stavba bratislavského metra sa mohla začať druhý raz. 

Finálny plán už ale zahŕňal len dve linky. Jedna mala viesť z Petržalky popod Dunaj, cez Kamenné námestie a Obchodnú ulicu na Hlavnú stanicu. Následne by pokračovala na Trnavské mýto smerom do Ružinova s výhľadom, že neskôr bude viesť až na letisko. Druhá linka mala začínať v Dúbravke a kopírovala by trasu električkovej trate, obslúžila by Dlhé Diely, Karlovu Ves a dostala by sa do centra mesta. Na Kamennom námestí plánovali prestupnú stanicu. Linka mala pokračovať smer Mlynské Nivy a Trnavské mýto, kde by bola ďalšia prestupná stanica. S konečnou stanicou druhej linky počítali plány v Rači. Ako prvý mal byť otvorený úsek z Petržalky po stanicu Pribinova, a to v roku 1997, následne do roku 2005 predĺžený až po Hlavnú stanicu.

Vyčlenený rozpočet bol 12 miliárd vtedajších československých korún. V roku 1988 už na tom Československo ale nebolo ekonomicky najlepšie a dovoz surovín bol obmedzený len na krajiny RVHP. Veľa detailov o budovaní sa tak pred verejnosťou skrývalo a ani poklepanie na základný kameň nebol dôvod k oslavám, ako otváranie úsekov v Prahe, napríklad linky B v roku 1985.

Východné, či západné?

Po 17. novembri 1989 sa smerovanie Československej socialistickej republiky otočilo o 180 stupňov, ekonomika prestáva byť plánovaná centrálne a o všetkom rozhoduje neviditeľná ruka trhu. „Pamätám si, ako sme sa chodili pozerať na stavenisko, ako stavba postupuje, prešlo toľko rokov a nič sa nezmenilo, len z toho bude električka.“, rozpráva muž, ktorý tu venčí psíka, v Petržalke býva už skoro 40 rokov. 

„Keď boli pri moci komunisti, tak sa stavalo, potom to chceli zmeniť, lebo predsa nebudú pokračovať v socialistických projektoch, vždy pred voľbami sa objavil niekto s novým plánom, až to zrušili úplne,“ dodáva jeho manželka. Pôvodný projekt počítal s ťažkým metrom sovietskeho typu, ktoré poznáme z viacerých miest bývalého východného bloku. Premávku mali zaisťovať súpravy typu 81-71, tie vyrábali v závode Metrovagonmaš v Mytiščoch pri Moskve. Napriek tomu, že československí architekti prišli s oveľa ľahším a praktickejším vlakom známym ako R1. Politické vedenie ich použitie zamietlo a prototyp za nevyjasnených okolností pri skúšobnej jazde havaroval. Po revolúcii sa od výstavby veľkých sídlisk upustilo a vedenie Bratislavy sa zhodlo, že ťažký sovietsky typ metra nie je najvhodnejší a možno je aj zbytočne finančne náročný. Postaviť stihli robotníci len základ depa a krátky doň vedúci tunel.

Do úvahy prichádzal systém ľahkého metra VAL, ktorý poznáme napríklad z Francúzska, alebo Belgicka. Skratka VAL pochádza z francúzštiny a znamená ľahké automatizované vozidlo. Systém by bol teda automatický bez vodiča a umožňoval by aj minútové takty. Vlaky by mali pneumatiky, čiže by zvládali prekonávať aj väčšie výškové rozdiely a v okrajových častiach mesta by viedli po povrchu. Ide teda o akýsi kompromis medzi električkami, autobusmi a metrom. Postarší muž čakajúci na dcéru pri Chorvátskom ramene to zhrnul takto: „Chceli tu metro, potom vymysleli niečo iné, na to neboli peniaze, alebo sa rozkradli, tak nám sľúbili električky a ani tridsať rokov po, to ešte nemajú hotové. To už ani komentovať nejdem, lebo sa zase rozčúlim.“ V septembri 1998 mala byť podpísaná zmluva medzi vedením mesta, spoločnosťou Siemens a Matra Transport International o výstavbe metra a dodaní súprav. K tomuto podpisu však ale nikdy nedošlo. Toto je posledný klinček do rakvy bratislavského metra. Definitívne rozhodnutie vedenia mesta znie, že do Petržalky bude zo Šafárikovho námestia predĺžená električková trať cez zrekonštruovaný Starý most, týmto rozhodnutím sa tak vraciame do roku 1983. Električková trať je cez Dunaj vedená po samostatnej ceste, podobne ako plánovaná rýchlodráha. 

V roku 2016 tak bola „dočasná povrchová rýchlodráha“ konečne otvorená, len s tým rozdielom, že nie je dočasná a nie je to rýchlodráha. Za svoje berie aj rozostavané depo a tunel, aj tieto „pomníky“ ustupujú novej a lacnejšej koncepcii. Cez celú Petržalku by mali električky premávať v roku 2024. Dopravná obsluha najväčšieho slovenského sídliska je doteraz odkázaná len na autobusy. Nový režim nám metro síce nedal, ale výrazne nám ho otvorením hraníc do Rakúska priblížil, do Viedne je to len nejakých 80 kilometrov. Z toho bratislavského ostali len plány na papieri a zelený pás tiahnuci sa cez celé sídlisko.

Podzemné paláce

Komunistická moc berie metro ako výkladnú skriňu svojej propagandy, dôkazom je systém v Moskve. Najmä úseky postavené za vlády Josifa Stalina patria k tým najviac vyzdobeným, stanice neosvetľujú klasické LED panely, ale honosné lustre. Stropy sú vymaľované výjavmi z ruskej histórie, alebo vyskladané mozaikami budovateľských scén. Ani druhá svetová vojna Stalina od architektonických hier neodradila. Príkladom môže byť stanica Elektrozavodskaja otvorená na jar roku 1944. Na bielych mramorových pilieroch nájdeme rytiny poľnohospodárov, steny sú obložené červeným gruzínskym mramorom, osvetlenie zaisťuje 318 okrúhlych svetiel a lampy zavesené na stenách. 

Zatiaľ čo Leningrad (dnešný Petrohrad) bol po dvojročnom obliehaní Nemcami vyhladovaný a zničený, v hlavnom meste sovietskeho impéria otvárali funkcionári niekoľko podzemných palácov. Keď sa odvezieme o pár zastávok ďalej a prestúpime na inú linku, získame pocit, že sme sa ocitli v barokovej sále na panstve nejakej bohatej rodiny. Žlto vymaľovaný strop s freskami znázorňujúcimi historický ruský boj za slobodu podpierajú desiatky stĺpov z bieleho mramoru, ktoré sú zakončené piastrami. Svetlo prinášajú lustre a skryté žiarivky vo výklenkoch medzi stĺpmi. Kto by platil drahé vstupy do galérií, keď tú najväčšiu má za pár rubľov a dokonca ju použiť musí, aby sa dostal z miesta na miesto. 

Podobne architektonicky, hoci menej honosne, je budované aj metro v Prahe. Na trasu metra A použili architekti charakteristické vypuklé bublinky z hliníku, pre každú stanicu v inej farbe. Pre trasu C je zase typický mramorový obklad, prípadne na úsekoch z osemdesiatych rokov-  keramika. Každý návštevník českého hlavného mesta, ktorý vystúpi z metra pri Staromestskom námestí, prejde okolo mozaiky „Víťazný február“ len si ju nevšimne, lebo je zakrytá predajňou tlače. Keď sa chceme previesť na Pražský hrad, rovnako nás propaganda socialistickej spoločnosti neminie, vo vestibule stanice nájdeme reliéfy rúk, tie majú symbolizovať boľševickú revolúciu a budovanie vlasti. Ďalej si môžeme všimnúť bývalý štátny znak, keď Slovensko reprezentovala partizánska vatra s Kriváňom v pozadí a český lev mal na hlave červenú hviezdu namiesto koruny. Atmosféru tomu dodáva už len citát o kúsok ďalej – „Veškerá moc v ČSSR patří pracujícímu lidu“. 

Na druhej strane si ale komunisti uvedomovali význam stanice a budovateľské reliéfy sú doplnené o modely s kráľovskými motívmi z histórie českého kráľovstva. Vrcholom družby so Sovietskym zväzom je stanica Anděl, ktorá bola darom Československej socialistickej republike od sovietskych inžinierov. Architektúra tejto stanice sa od všetkých ostatných úplne odlišuje. Svetlá sú schované vo výklenkoch, aké sú práve pre moskovské metro typické. Suchú niť nenechali Sovieti ani na vestibuloch. V pôvodnom severnom vestibule, ktorý dnes už nestojí, bola florentínska mozaika Moskvy. Južný vestibul je vyzdobený plastikou MOSKVA – PRAHA. Na stenách oproti nástupištiam nájdeme osem bronzových reliéfov s výjavmi v štýle socialistického realizmu. 

Na oplátku dali československí inžinieri Sovietom stanicu Pražská, ktorá je na linke 9 moskovského metra a výrazne sa podobá na stanice linky C v Prahe postavené okolo roku 1980. Vtedajšie nadšenie ukazovali aj názvy staníc: Leninova, Gottwaldova, Mládežnická, Družby, Švermova, Kosmonautů, či Budovatelů. Je možné, že keby začali architekti s plánmi pre Bratislavu o pár rokov skôr, dnes by naše mesto malo tiež svoju podzemnú galériu. Pokrok ale nezastavíš, mesto sa rozrastá, a tak sa teda jedného dňa môžeme dočkať aj my.

Autor: Matěj Stošek
Autor fotografií: Matěj Stošek, metroart.cz, dennikn.sk, umenipromesto.eu, cestovinky.cz, radynacestu.cz, topky.sk

Klára je študentkou štvrtého ročníka na strednej škole so zameraním na odevný dizajn. Tento rok mala možnosť ukázať svoju kreativitu a talent aj na móle Bratislavských módnych dní. V rozhovore prezradila niečo o sebe, ale aj o štúdiu odevného dizajnu.

Ako ste sa dostali k tomu, čo študujete a robíte?

Celé sa to začalo školou umeleckého priemyslu v Trenčíne. Pri výbere strednej školy som nevedela, akým smerom sa vydať, tak som sa rozhodla pre to, čo ma vtedy bavilo najviac. Tým bolo práve kreatívne tvorenie, zaujal ma konkrétne odbor odevný dizajn. Aj napriek tomu, že som bola predsa ešte len 15- ročné dieťa si myslím, že to bolo dobré rozhodnutie.

 Čo vás na tomto odbore najviac zaujíma?

Že sa stále mám čo učiť. Vždy prichádzajú nové nápady a techniky, ako čo zhotoviť. Že do odevov môžem vkladať svoje nápady, vytvoriť niečo svojimi rukami a poňať to vlastným štýlom.

Myslíte si, že škola,  kde študujete, je vhodná voľba pre ľudí , ktorí by sa chceli venovať odevnému dizajnu? Aká je vaša skúsenosť?

Myslím si, že naša škola je dobrá nielen v odbore, ktorý študujem ja. Samozrejme, odevný dizajn je tu najdlhšie, keďže bola spočiatku len odevná. Je jasné, že techniky medzičasom pokročili, ale remeslo zostáva stále také dobré ako kedysi a táto škola je tým známa. Vychádzajú z nej naozaj šikovní žiaci. Počas štúdia máme množstvo príležitostí ukázať svoje modely napríklad na prehliadkach a výstavách.

Máte nejaký vzor práve v tomto odvetví? 

V súčasnosti asi nie. Vždy, keď objavím nejakého nového návrhára, ktorý ma zaujme, tak sledujem jeho tvorbu a často sa ním inšpirujem, ale stále sa to mení rovnako, ako aj môj osobný štýl, a to tiež hrá určite veľkú rolu.

Čo pokladáte za svoj doposiaľ najväčší úspech alebo čo vám spravilo najviac radosť?

Som rada, že môžem robiť to, čo ma naozaj zaujíma. Nemám pocit, že by som z tej “verejnej” stránky dosiahla nejako veľa, ale snažím sa byť čo najlepšia pre samú seba.

Tento rok ste sa zúčastnili Bratislavských módnych dní. Bola to vaša prvá akcia, kde ste mali možnosť predviesť svoje modely?

Svoje modely som predvádzala na rôznych prehliadkach. Hlavne na akciách organizovaných našou školou a podobne. Dokonca som mala možnosť zúčastniť sa prehliadky aj v Česku. Pozvala ma tam módna návrhárka Beáta Rajská, u ktorej som bola v treťom ročníku na praxi. V rámci Bratislavských módnych dní som sa však zúčastnila súťaže mladých nádejí vo svete módy a práve to bolo pre mňa niečím novým.

Ktorá z kolekcií, na ktorých ste pracovali, je vaša najobľúbenejšia­? A prečo?

Asi to bola kolekcia, ktorú sme robili v treťom ročníku. Témou bola inšpirácia módnym návrhárom. Páčilo sa mi na tom najmä to, že sme si prvýkrát vyskúšali šitie úplne od začiatku. Robili sme si strihy a kaliká odevu a napokon sme samé kolekcie šili.

Plánujete sa venovať odevnému dizajnu aj do budúcna?

Určite mám v pláne zatiaľ pokračovať a podať si prihlášky na vysoké školy s týmto zameraním, ale tiež uvidím, čo mi skúsenosti a príležitosti prinesú ďalej.

Čo by ste v tejto oblasti chceli dosiahnuť?

Úprimne, nejaký konkrétny cieľ asi nemám. Čo príde, to príde a sama som na to zvedavá.

Čo by ste odkázali svojmu mladšiemu ja?

Nie vždy musí byť všetko dokonalé. Vždy som sa stresovala nad maličkosťami, na ktoré keď sa teraz spätne pozriem, vidím, že vôbec nemajú takú váhu, akú som im vtedy pripisovala. A ako som spomenula v predchádzajúcej odpovedi: Čo príde, to príde, svoj život by si mal každý užiť najlepšie ako vie.

Autorka: Tatiana Stančíková
Fotografie: Mária Gandica Streďanská

O tom, že zvony rozprávajú, no poéziu z nich dostane len zvonár.

Chodba trnavského kláštora klarisiek pripomína popravisko. Štíhlejšie obete sa ponášajú na obesencov, tie mohutnejšie ležia na zemi. Čo sa im stalo? Príčiny úmrtia sa rôznia – dominujú prasknutia a vybitia. A čo sú vlastne zač? Drevená alebo kovová hlava, dolu sa rozširujúci krk, líce zvráskavené reliéfmi a nápismi, vnútorné oko, do kruhu usporiadané rebrá či ucho pod hlavou. Na dôvažok, väčšina padlých nemá ani srdce.

Nie je to vtip – anatómia zvonov okrem čapu, koruny, prstenca či remeňa zahŕňa aj časti podobné ľudským orgánom. A ani to prirovnanie s popraviskom nemá ďaleko od pravdy – viacero zvonov z kampanologickej expozície Západoslovenského múzea v Trnave prehrali súdny proces s časom. Stáročia udierajúce kovové srdce v lepšom prípade vybilo bronz z venca v spodnej časti zvonu, v tom horšom celý popraskal. Zvonárom sú nanič, a tak sa ich ujali odborníci na históriu a technickú stránku – kampanológovia.

„Z hľadiska umiestnenia zvon môže visieť hlavou hore alebo stáť hlavou dole na rebelantský, husitský spôsob,“ píše sa na jednej z informačných tabúľ. Historické zvony z 15. až 20. storočia v trnavskom múzeu sú však väčšinou bez hlavy – buď visia na kovovej konštrukcii, alebo ležia na kláštornej chodbe.

Zvon z podtatranskej obce Podhorany je v zbierke najstarší. Bez výzdoby, s nemeckým nápisom v gotickej majuskule. Majstri zvonolejári sa slová snažili oddeľovať krížmi, no vyzerá to tak, že sami mali veľký problém s pravopisom. „XPE+HILF+GOTMARIA+BROT+UMS+ER“ má podľa kampanológov znamenať „Christe, hilf. Gott, Maria, Brot unser,“ teda „Kriste, pomôž. Bože, Mária, chlieb náš.“ Kde však začať čítať, keď sa všetko točí v kruhu? Na bodky a veľké začiatočné písmená na sklonku stredoveku zjavne nemysleli.

„Zbožným bytčianskym katolíkom daroval František Xaver Forgáč, nitriansky biskup v roku 1798,“ píše sa na maličkom zvone. Podľa odborníkov však nápis nedáva zmysel – František Xaver Forgáč síce bol nitrianskym biskupom, no o dve storočia skôr. Keďže je na zvone aj jeho erb, datovanie posunuli z konca 18. na záver 16. storočia. Renesančným majstrom očividne nešli počty, aspoň si však uvedomili, že v kruhovom nápise je dobré označiť začiatok. Ruka so zdvihnutým prstom aj negramotnému jasne ukazuje – odtiaľto!

Najtvorivejší boli zvonolejári v 19. storočí. Kus z roku 1836 má výzdobu, ktorá v hornej časti pripomína strechu šesťhrannej veže, a okrem toho – štyri diery. Nejde o poškodenie, ale o okná, kde stoja postavy svätcov. „Ježiš Nazaretský, kráľ židovský. Meno Pánovo je veža najsilnejšia…“ znie latinský nápis na zvone, ktorý visel v banskoštiavnickom farskom kostole. Veža vo veži.

Zgúľal sa z hradu do dediny

Nie všetky historicky cenné zvony však skončili na popravisku. Mnohé súdny proces s časom a opotrebovaním zatiaľ vyhrávajú. V malej zvonici v centre Lietavskej Svinnej tróni plne funkčný renesančný zvon z roku 1606. Na ručný pohon.

Štyristoročná pamiatka sa však sťahovala – pôvodne visela na Lietavskom hrade priamo nad dedinou. „Zaobstaral gróf z Oravy Juraj Thurzo v roku 1606,“ píše sa po latinsky v kruhovom nápise. Zvon nesie aj erb tohto rodáka z Lietavského hradu, uhorského palatína a svojho času druhého najmocnejšieho muža Uhorska.

O tom, ako a kedy sa dostal z hradu do dediny, vznikla legenda. „Vraj keď hrad chátral, Sviňanci ho zabalili do slamy, omotali plachtami a pustili z hradného kopca dolu. Ale povedz – nerozbil by sa pri tom?“ Eduard Barčiak, zvonár z Lietavskej Svinnej, očividne neverí najčastejšej verzii príbehu.

Faktom je, že okolo jednoposchodovej veže v centre dediny sa točil život obyvateľov po stáročia – bola zvonicou, kaplnkou, vojenským orientačným bodom, za socializmu aj futbalovou bránou a verejnými záchodmi. „Kedysi zvonica nemala ani vstupné dvere, a tak sme do vchodu postavili brankára, keď sme sa s kamarátmi hrali. A starší chlapi, opití po zábave v kultúráku, sa nehanbili ísť k múrom vycikať,“ spomína si Eduard kráčajúc k zvonici. Aj dnes má svojich opatrovateľov – vo výklenku na prízemí sú okrem kríža, štyroch obrazov a šiestich sošiek Panny Márie aj vázy s čerstvými kvetmi a horiace sviečky.

Odomknúť zámok, otvoriť nízke dvere, barly chytiť do jednej ruky a poďho hore! Eduard Barčiak s námahou stúpa po drevených hranoloch zamurovaných do kamenných stien. Schodisko vedúce do zvonice v centre Lietavskej Svinnej dôverne pozná. „Ešte ako malý som s kamarátmi stál pri zvonárovi a sledoval som, čo robí. Bola to pre nás zábavka, lebo komunisti dovolili zvoniť len pri pohreboch,“ hovorí sedemdesiatnik opierajúc barly o neomietnutý múr.

Vyučený zámočník v roku 1981 dostal mozgovú príhodu a ostal na invalidnom dôchodku, o desať rokov neskôr preproblémy s chodením musel začať používať barly. „Choroba ma neodradila, práve vďaka nej som začal pravidelne zvoniť. Po nežnej revolúcii mi jeden z členov klubu KDH povedal – máš invalidný dôchodok, si doma, začni zvoniť každý deň,“ hovorí Eduard Barčiak.

Ako sa pozerá na svoju službu po troch desaťročiach? „Spočiatku som mal k zvoneniu úctu. Až po určitom čase prišla myšlienka, že je to súčasťou mňa ako kresťana a dáva mi to pocity nadšenia. Potom to bola pre mňa česť – rozhodol som sa slúžiť Bohu tým, že budem zvoniť. V tom sa prejavilo moje kresťanstvo.“

Zvonia – počúvaj, kto zomrel!

Predtým než chytí lano a rozhýbe štyristoročný zvon, si úctivo zloží z hlavy baretku. Tento rituál opakuje už vyše tridsať rokov. Časy, keď niekoľkokrát za deň meral cestu do zvonice, sú však dávno preč. Historickú pamiatku rozozvučí len párkrát do roka – musí byť veľký sviatok alebo výpadok elektriny.

V roku 1993 totiž vysvätili na druhej strane cesty nový kostol s tromi elektricky ovládanými zvonmi – Sedembolestná Panna Mária je najväčšia, uprostred visí Božské Srdce Ježišovo a patrónmi umieračika sú archanjel Michal a sv. Cyril a Metod. Eduardovi Barčiakovi tak stačí nastaviť správne automat a dvakrát do roka ho pri zmene času prestaviť. „Stredný zvon automaticky zvoní dve minúty ráno o šiestej, napoludnie a večer o šiestej,“ hovorí.

Okrem toho spúšťa zvony pred každou svätou omšou aj po nej: „Ako dieťa si ešte pamätám, že zneli aj cez svätú omšu počas premenenia, no keď som začínal, dohodli sme sa s farárom, že s tým prestaneme.“

Najviac práce má s pohrebmi. Vďaka presným pravidlám dokáže celej dedine oznámiť, kto zomrel – a to v podobe básne. „Najskôr dám umieračikom správu o smrti – ak zomrela žena, zvoním dva verše po osem minút, ak muž, tri verše po päť minút. A ak zomrelo dieťa, jeden verš pätnásť minút v kuse. Po tejto správe ešte spustím na päť minút všetky zvony,“ vysvetľuje fungovanie dvadsaťminútovej zvonárskej poézie. „Okrem toho, až do pohrebu bijú dvakrát za deň všetky zvony na pamiatku zomrelého,“ dopĺňa. Zosnulému dáva aj posledné zbohom – počas cesty z kostola na cintorín štvrťhodinu znejú všetky tri zvony – dokopy 640 kilogramov zliatiny medi a cínu.

Nebolí dedinčanov z toľkého hluku hlava? „Obecný úrad je hneď oproti kostolu, zvony bijú úradníčkam do okien, no tie si zvykli. Spočiatku som ráno, na obed aj večer zvonil päť minút, dnes už len dve. Aj tak za mnou minule prišiel jeden muž, že vyzváňam dlho. Tak som mu povedal – počuj, ja celý život bývam na kopci a namáham sa s barlami, ty zase žiješ pri hlavnej ceste na rovinke a musíš počúvať zvony. Každý máme svoj kríž,“ rozpráva Eduard Barčiak s úsmevom. Dodáva však, že sa mu zhoršil sluch: „Štyri roky som dennodenne bol v starej zvonici a zvon mi hučal do uší – muselo sa to nejako podpísať.“

Stariny a plechovice

Nebyť výstavy v bývalom kláštore klarisiek v Trnave, niektoré z historických kusov by už možno majitelia roztavili a bronz použili na uliatie nových zvonov. Po takejto reinkarnácii by však do zabudnutia zmizla remeselná práca stredovekých či novovekých majstrov. Zvuk, ktorý má každý zvon jedinečný, by bol nenávratne preč.

Ešte pred sto rokmi totiž na zákazníkov platilo, že nové je lepšie ako staré. A tak napríklad „Viliam Fischer, zvonolejár a strojník na strekáčky v Trnave odporúča sa k vyhotoveniu nových, preliatiu rozpuklých zvonov každej veľkosti s viacručnou zárukou…“ hlása reklamný plagát z 19. storočia. Jeho konkurent Alojz Kurbel zase vyzýva: „Podporte tunajší priemyseľ! Odporúčam svoje zvony kostolné, v každej velikosti, najpresnejšie zladené, v najčistejšej výrobe, z najlepšej zvonoviny… Odporúčajúce dopisy zo všetkých žúp.“

Neplatí však, že všetko nové je bezchybné. Eduard Barčiak si nepamätá, že by sa niečo opravovalo na štyristoročnom thurzovskom zvone. Jeho srdce visí na koženom remeni a ani starší zvonári nespomínali, že by sa niekedy vymieňal. Pre porovnanie, zvonicu za ostatných tridsať rokov dva razy maľovali a raz jej vymenili strechu.

„Zato krátko po osadení odpadlo srdce najväčšiemu kostolnému zvonu! Zapol som ho a počul som, že nezvoní. Vyšiel som teda von a videl som, že zvon sa kolíše, ale je ticho. Pozrel som sa dolu – jeho srdce bolo zapichnuté tridsať centimetrov v zemi. Neviem, či sa hýbal, keď z neho odpadlo, ale mohlo z toho byť nešťastie, keby niekto pod ním stál,“ rozpráva zvonár z Lietavskej Svinnej.

Porovnať zvuk renesančného zvona s novými nie je podľa neho také jednoduché: „Thurzovský má krajší zvuk ako kostolné, jeho tón je sýtejší. Tie nové sú ako plechovice, sú škrekľavejšie a starý k nim nepasuje. Keď však znejú všetky tri naraz, je počuť, že najväčší im dáva dobrý základ. Keď zvoní sám, nepáči sa mi, no ak bijú aj ostatné, výborne spolu ladia.“

Právoplatný rozsudok o zvonoch by teda mohol znieť takto: staré aj nové básne majú niečo do seba, no zrýmovať sa nedajú.

Ján Barčiak

Foto: Ján Barčiak

„Zajtra máme asi o ôsmej prednášku, ale neplánujem byť dlho!“ hovorí študent Lukáš. Týmito slovami začína stredajší večer mnohých vysokoškolákov v Bratislave. „Nebyť dlho“ sa však väčšinou nepodarí a „jedno pivo“ skončí niekedy o tretej ráno, keď sa s únavou v očiach, ale s úsmevom na tvári, vracajú domov na internáty uchmatnúť si aspoň pár hodín spánku.

V Bratislave sú tisícky vysokoškolákov ubytovaných na rôznych internátoch. Každoročne si približne 10 až 15-tisícštudentov vyberie ako náhradu sladkého domova práve populárnu Mlynskú dolinu. Títo „internátni domorodci“ ale svoje izby často opúšťajú už vo štvrtok, keďže piatky majú voľné. Kedy si však potom stihnú užiť dlhé noci v hlavnom meste so svojimi spolužiakmi? Vynašli sa a vytvorili si nový „piatoček“ a vedia presne, kde začína a končí zábava.

Tam, kde môžu začať na Mesiaci 

Krčmy a lacné pivo už nie sú medzi študentmi „in“. Aspoň teda nie hneď na začiatku stredajšieho večera. Vysokoškoláci začínajú zábavu decentne. „Stand up comedy“ je jednou z atraktívnych aktivít, ktorú mladí často navštevujú. Najčastejšie sa stretávajú v „Mesačnom bare“ zo sedemdesiatych rokov v centre hlavného mesta, kde si dajú pár pohárov vína, zasmejú sa na dobrých i zlých vtipoch a užívajú si spoločnosť priateľov. Študenti si však uvedomujú, že predstavením v „Mesačnom bare“ sa večer ani zďaleka nekončí. „Väčšinou tu rozbiehame zábavu! Okolo deviatej to tu komici zabalia, ale my sa určite presunieme ďalej!“ hovorí dvadsaťdvaročný študent ekonómie Lukáš. Do konverzácie sa zapojila aj jeho spolužiačka a rovesníčka Laura, tá však nesúhlasila s jeho výrokom: „Nie, nie! Ja to zabalím spolu s nimi!“ Lukáš sa na jej slovách dobre zasmial a môžete si domyslieť či to Laura naozaj „zabalila“ po skončení vystúpenia komikov. 

Keď sa v „Mesačnom bare“ začnú ozývať slová z mikrofónov, za ktorými nasledujú výbuchy smiechu, študenti dopíjajú prvý pohár vína a vystúpenie sledujú pozornejšie ako hociktorú prednášku v škole. Smiech neustáva ani po hodine, neprekážajú im ani občasné nepodarené vtipy, alebo trápne ticho z pódia. Keď však svetlá zhasnú a odíde aj posledná komička a ľudia z publika dopijú posledné kvapky svojich nápojov, mladí začnú premýšľať, kam ďalej. 

Tam, kde sa stretnú všetky svety

V sofistikovanom podniku sa študenti nemôžu zdržať dlho, nielen pre ceny nápojov, ale aj pre zákaz fajčenia! Zábava preto pokračuje pri cigarete a dobrom i lacnom pive v „Obľúbenej pivárni“, v ktorej však mladí nie sú jediní pravidelní zákazníci. Seniori, ozajstní dospeláci po dlhom dni v práci, ale dokonca aj maturanti, si tu užívajú čapované pivo. Vysokoškoláci, ktorí sa presunuli z „Mesačného baru“ najskôr pri drinku rozoberajú vtipy, ktoré odzneli z úst ich obľúbených komikov, potom sa konverzácia presunie ku škole a k učiteľom, na ktorých občas vášnivo nadávajú a inokedy ich opisujú ako bohov.

„Tu sa začínajú hlboké konverzácie, ktoré pokračujú až dlho do noci,“ hovorí študentka žurnalistiky Anna, ktorá iba pred chvíľou začala so spolužiakom rozoberať výsledok parlamentných volieb, čo rozbúrilo vášnivú konverzáciu o slovenských politikoch. Skupina deviatich študentov sa tlačí pri drevenom stole, kde bežne sedí maximálne šesť zákazníkov, ale oni sa riadia mottom „dobrých ľudí sa všade veľa zmestí“.

Do debaty o politikoch sa po chvíľke zapoja aj starší muži sediaci pri druhom stole, ktorí však majú úplne iný názor ako naši mladučkí študenti. „Nie je to také zlé ako to opisujete!“ hovorí jeden z dvojice seniorov vysokoškolákom, ktorí síce krútia hlavami, ale nechcú sa pustiť do hádky, ktorú nemôžu vyhrať. Druhý muž však upokojuje svojho kamaráta slovami: „Sú ešte mladí, oni to pochopia časom“.

Iné názory ani hustý cigaretový dym však nie je to, čo donúti študentov odísť z „Obľúbenej pivárne“. Je to veta, ktorá zaznie každú stredajšiu noc. „Poďme na karaoke!“

Tam, kde sa im ústa nezavrú 

Anna začala presviedčať svojich spolužiakov, aby sa presunuli do karaoke baru hneď po tom, ako dopila vodku so sódou a citrónom namiesto piva a od stola sa ozvali súhlasné i nesúhlasné reakcie. Napokon však vyhrali tie súhlasné a študenti sa vydali do Nového Mesta, kde ich víta bar, v ktorom spievajú aj tí, ktorí by to mali mať zakázané. V „Divočine“ hlboké debaty chvíľkovo vystriedajú populárne piesne, ich text pozná aj ten, kto o tom dovtedy ani nevedel.

„Sestrička z Kramárov, sen všetkých klamárov!“ ozýva sa z každého rohu preplneného podniku a spev dokonca počuť aj z ulice pred barom. Vysokoškoláci si pri piesňach ani nespomenú na prednášky, ktoré ich čakajú a zabudnú aj na to, že hodinky ukazujú už takmer polnoc. Teda až na dve študentky medicíny Janku a Zuzku. „Nevymýšľajte baby, však je ešte skoro!“ presviedča ich dlhovlasý spolužiak, kým si ony obliekajú kabáty a krútia hlavou. Ráno všetkých troch čakajú laboratórne cvičenia a na tie podľa ich slov „naozaj nemôžu meškať“. Skôr ako sa im však podarí odísť od lepkavého stola, na ktorý asi pred hodinou vyliali drahý nápoj, ich vytrvalý spolužiak presvedčí slovami: „Fakt iba poslednú“. Či myslí pesničku, alebo vodku, to už ostáva záhadou.

O polnoci sa vytráca kúzlo a všetky koče sa opäť premenia na tekvice a „Divočina“ zatvára svoje brány. Vysokoškoláci sa lenivým krokom prechádzajú po Bratislave stále spievajúc obľúbené piesne. Majú však sebe odhodlanie pokračovať v zábave. 

Tam, kde by malo všetko začínať

„Začiatok“, kde po dvadsiatej druhej nalievajú iba dvojité drinky, svoje meno takmer určite neberie vážne. Noc tu predsa nezačína, ale pre mnohých končí. Predtým, ako sa niektorí vysokoškoláci už naozaj poberú do postelí sa ale pri drevených stoloch, pohári plnom horkého nápoja a ďalšej cigarete, opäť rozprúdia hlboké debaty. Politika a škola však idú po hodine bokom a študenti začnú rozprávať o témach, ktoré by im za triezva nikdy nenapadli. 
„Mužský a ženský striptíz nemôžeš ani porovnávať!“ kričí s vážnou tvárou Katka, z ktorej bude možno raz slovenská politička. Aspoň teda sa o to snaží v laviciach vysokej školy. Jej spoločníci však s týmto názorom vôbec nesúhlasia. Nejako sa totiž dostali k téme rozlúčky so slobodou a kým Katka by svojmu budúcemu manželovi nikdy nedovolila užívať si spoločnosť cudzích a nahých žien, na tanečné vystúpenie mladých a svalnatých mužov by zašla rada.

Od ďalšieho stola sa zrazu ozve hlasný smiech po tom, čo jeden z mladých mužov v podnapitom stave z úst vypustí vetu: „Ešte dobre, že nie sme slimáky!“ Študenti sa totiž o pol druhej ráno zhovárajú o obojpohlavných živočíchoch!

Ostatní mladí, ktorí za večer vypili menej alkoholu, alebo sa mu vyhýbali úplne – lebo „sú autom“ – si pri stolnom futbale merajú sily a predbiehajú sa, kto to vie s loptičkou a umelohmotnými bábkami lepšie. Keď sa však do hry zapojí Laura, ktorá napokon po „comedy show“ neodišla a spolu so svojou kamarátkou im nakopú zadky, chlapci odchádzajú so sklonenými hlavami hrať šípky.

O druhej ráno im ale už čašníci s nahnevanými tvárami oznámia, že im nalejú už naozaj iba posledný a vysokoškoláci nevynechajú príležitosť. Rýchlo dopijú svoj drink, zaplatia účet, ktorý ich vždy príjemne prekvapí a odchádzajú z podniku. Tí „na aute“ sa od svojich kamarátov odpoja a domov odchádzajú aj tí, ktorí v sebe majú aspoň troška zodpovednosti. Niektorým však stále nestačilo. Čo sa ale dá ešte robiť, keď sú všetky bary zavreté a noc ešte mladá? 

Tam, kde by ich nikto nečakal

„Ale áno, ideme!“ zavelil študent svojim štyrom spolužiakom, ktorí s ním zostali. Rovesníci sa nerozhodne obzerajú po okolí, no napokon prikývnu na šialený nápad svojho kamaráta a vydajú sa na dlhú cestu po nočnej Bratislave. Nezabudnú sa zastaviť v obchode, ktorý je našťastie otvorený každý deň, celý deň aj noc, aby doplnili zásoby. Jeden sa rozhodne ísť decentnou cestou a kúpi si iba minerálku, ostatní nenasledujú jeho príklad a zaplatia za fľašky piva. Tie potom so sebou vláčia ešte aspoň štyridsať minút. Keď po dlhej ceste a niekoľkých štipľavých nadávkach dorazia do cieľa, čaká ich výhľad na hlavné mesto. 

Slavín. Pamätník sovietskych vojakov padlých počas druhej svetovej vojny na Slovensku je miesto, kam prichádzajú vysokoškoláci, keď sa nikam inam dostať nevedia. Práve tu sa končia dobré aj zlé vtipy, hlboké debaty, tóny posledných pesničiek, ale aj konverzácie, čo vlastne nemajú zmysel. Prečo ale chodia práve sem? „Je to tu celkom pekné!“ vysvetlil jednoducho študent, ktorý sa stal vodcom svojej „svorky“. Práve tu dopíjajú posledné pivo i minerálku a dlhá noc sa končí okolo pol štvrtej ráno pohľadom na nočnú oblohu. Hviezdy síce nevidno, ale aj keby ich bolo vidno, nikto k ním nevzhliada. Vysokoškoláci sú však spokojní, aj keď z pamätníka odchádzajú unavení a na neistých nohách. 

Na Zochovej nastúpia na mestskú hromadnú dopravu, oči sa im už pomaly zatvárajú, ale napokon sa im podarí dostať sa na internát. V čase, keď iní vstávajú, oni padajú do postelí, často ešte oblečení v tom, čo mali na sebe celú noc. Niektorí si ešte možno stihnú nastaviť budík, no iní zavrú oči a okamžite zaspia. Stredajšiu noc a štvrtkové skoré ranné hodiny, ktoré sa v ich životoch premenili na študentský piatok tak využili najlepšie, ako vedeli. Škoda iba, že štvrtok nie je novou sobotou, a tak na nich čakajú ráno povinnosti. Či ale stihnú tú prednášku o ôsmej ráno, isté nie je. 

Autorka: Mirtil Lépesová

Foto: Mirtil Lépesová

Ak ste sa na hodinách dejepisu učili, že Slováci na seba vážne upozornili až v závere októbra roku 1918 podpisom Martinskej deklarácie, nie je to pravda. Vznik Československa patrí bezpochyby medzi najsvetlejšie udalosti našich dejín, avšak zjednodušenú priamku Masaryk – Beneš – Štefánik narúša viacero iných, menej známych mien, ktoré rozhodujúcim spôsobom formovali a organizovali národ v časoch, keď bol rozpad tisícročného Uhorska čoraz pravdepodobnejšou alternatívou.

Černovský rodák (dnes je Černová mestskou časťou Ružomberka) Andrej Hlinka patrí medzi úzku skupinu dejateľov, ktorí podnes rozpoľujú slovenskú verejnosť. S Hlinkovým menom sa mnohým bežným ľuďom spája najmä tragické obdobie Slovenského štátu, v ktorom plnila rolu poriadkovej služby Hlinkova garda. Tá však datuje svoj vznik až po Hlinkovej smrti, a tak sme už na úvod odbremenili Hlinkovo meno od nepeknej a najmä nepresnej nálepky, čoby predstaviteľa slovenských gardistov.

Pred prvou svetovou vojnou bol Hlinka katolícky kňaz, akých by sme na Slovensku našli mnoho. Predsa len sa zo šedého priemeru dokázal vytrhnúť. Svojimi búrlivými kázňami sa vedel dotknúť mnohých sŕdc slovenských roľníkov a tí si mladého charizmatického farára obľúbili. Hlinka si svoj voľný čas vyplňoval zakladaním spolkov, s obyvateľmi nenápadnej oravskej obce Tri Duby okrem iného zakladal divadlo, kde sám účinkoval.

Po zvolení do prestížneho úradu ružomberského farára sa o Andreja Hlinku začala zaujímať maďarská vrchnosť, eminentný záujem na Hlinkovom odstavení mal jeho priamy cirkevný nadriadený – spišský biskup Alexander Párvy. Ten patril medzi tvrdých predstaviteľov maďarskej línie – podporoval maďarizáciu, seminaristom prísne zakazoval slovenskú reč. Nie je prekvapujúce, že sa Hlinka dostal s Párvym do konfliktu, ktorý nakoniec musela riešiť až Svätá stolica (mestský štát Vatikán v tom čase neexistoval).

Konflikt sa skončil nerozhodne, avšak spišský biskup ho dodatočne suspendoval, čím mu na niekoľko mesiacov zabránil vykonávať kňazské povolanie. A niekde tu sa začína šikmá plocha slovenských dejín v prvom decéniu 20. storočia.

Černovská tragédia bola vrcholom maďarizačnej politiky uhorského štátu. Jej podstata je približne takáto – Černovčania si z vlastných peňazí a svojpomocne vybudovali krásny kostol, ten im mal vysvätiť ich rodák Andrej Hlinka. Bol však suspendovaný, a tak sa biskup Párvy, zrejme neuvážene, rozhodol vyslať maďarských klerikov. Skutočnosť, že kňazi mali sprievod (aj slovenských) žandárov potvrdzovala, že Párvy konflikt predpovedal.  

Celá tragédia trvala niekoľko minút. Dedinčania vlastnými telami bránili 27. októbra 1907 prístupu maďarských kočov s kňazmi do dediny. Nadávky, ale zrejme aj kamene valiace sa na maďarských žandárov, boli dostatočnou zámienkou pre slúžneho, aby vydal pokyn na streľbu do davu ľudí. V následnej panike sa obyvatelia rozutekali po okolí. Bilanciou masakry bolo 15 mŕtvych a vyše 60 ťažko alebo ľahko zranených. Smutným záverom je, že strieľavší žandári boli oficiálne vyznamenaní

O Černovskej tragédii sa Hlinka dozvedel až s odstupom niekoľkých dní. Maďarská vrchnosť sa snažila celý incident ututlať, prípadne zľahčovať. V úvode 20. storočia však existovali spôsoby, akými sa informácie šírili aj za hranice Uhorska. Medzi prvými o tragédii Slovákov v multinárodnostnom Uhorsku informoval škótsky spisovateľ Robert William Setton-Watson, ktorý slovenskej otázke venoval celú knihu. Na titulnej strane knihy bol Andrej Hlinka – symbol národného útlaku a slovenských túžob. Slovákov sa verejne zastal aj nórsky laureát Nobelovej cely Bjørnstjerne Bjørnson. 

O útlaku Slovákov sa tak zrazu písalo a diskutovalo po celej Európe. Dnes už vieme, že tragické udalosti v Černovej boli medzistupienok k vysnívanému cieľu – štátu, kde budeme mať plnú slobodu. Samozrejme, bezprostredne po udalostiach v Černovej sa o samostatnosti Slovenska azda ani v preplnených krčmách nehovorilo. Ako však dejiny ukázali, všetko to chcelo len čas a ochotu bojovať za slobodu vlastného národa.

Autor: Daniel Barilla

Foto: Daniel Barilla

Natália si vo svojom šatníku ráno oblieka biely plášť a pripravuje sa na plnú čakáreň pacientov. Pôsobí ako bežná tridsiatnička. Na prstenníku sa jej leskne obrúčka a na tapete telefónu má fotografiu svojho manžela Teodora. Jeden detail však nesedí. Vedľa muža stojí ešte jedna žena – Nabel. Jeho partnerka. A Natáliina tiež. Všetci traja tvoria polyamornú (viacčlennú, pozn.red.) rodinu.

Teodor rozospato schádza po schodoch priestranného trojposchodového domu. Pobozká manželku i priateľku. Typické ráno v netypickom prostredí. Natália, Teodor a Nabel však tak žijú už tretí rok. „S manželom máme dve deti, fungovali sme predtým ako monogamný pár. Začínalo sa to našou neverou, o ktorej sme sa najprv nerozprávali. Podvádzal ma s Nabel, no keď som ju spoznala, zistili sme, že si všetci rozumieme,” začína opisovať začiatky neštandardného partnerstva Natália a chystá pre synov desiatu do školy.

Všetci traja, čerství tridsiatnici, hovoria, že ich prvotná myšlienka na polyamoriu bola čisto pragmatická. Chceli žiť v komunite, aby si rozložili úlohy a starostlivosť o domácnosť na viacerých členov. Monogamiu považujú za modernú záležitosť, ktorá nefunguje. „Čo ak by aj ostatným vyhovovala viacčlenná forma lásky, ale boja sa to povedať? Ľudia klamú o svojich potrebách,” hovorí hlava rodiny posmešne. Dodáva, že sa riadia príslovím — viac je niekedy menej. No vzájomnej komunikácie u nich musí byť naozaj viac.

Zobudili sa už aj deväťročný Dominik a sedemročný Oliver. Deti sa rozbehnú do kúpeľne. Ich otec tam už je, no zmestia sa všetci. V miestnosti sú tri umývadlá. Teodor sa usmeje a vysvetľuje, že to je neštandardné, no v ich domácnosti žijú dve ženy. Všetkého potrebujú viac, na čo najväčšej ploche. „Mami, mám mokré tričko,” zakričí mladší z chlapcov, keď sa pri umývaní zubov ošpliecha vodou. Keď pribehnú obe ženy, spresní, že myslel mamu Natáliu. Áno, správna komunikácia v tomto spolužití je naozaj mimoriadne dôležitá.

Dve mamy, jeden otec

Antropologické výskumy hovoria jasne, monogamia je proti ľudskej prirodzenosti. „Polyamorní jedinci sú v západnej spoločnosti čoraz bežnejší. Väčšina párov potvrdí, že vo vzťahu na seba nežiarli a dokážu milovať na rovnakej úrovni viacero partnerov,“ hovorí neuropsychologička Kristína Koller a vysvetľuje, že práve vďaka neuropsychológii vieme s istotou povedať, že silné chemické procesy v mozgu zapríčiňujú lásku ku viacerým osobám naraz.

Slová odborníčky potvrdzuje aj Nabel. Hovorí, že na manželský pár vôbec nežiarli, no niekedy sa cíti byť medzi nimi menej prijatá. „Asi je to závisť. Sú spolu dlho a veľmi si rozumejú,” opisuje. Keď spomína, že aj ju sa chlapci naučili volať mama, nadvihne si sveter, pod ktorým skrýva vypuklé bruško. S Teodorom čaká svoje prvé dieťa.

A práve ono je dôvod, prečo rozmýšľajú manželia nad rozvodom. Slovenská legislatíva neráta s takýmto prípadom. Neexistujú zákony, ktoré by mysleli na majetkové vyrovnanie vo viacčlennom partnerstve. Vďaka svadbe majú výhodu bezpodielového spoluvlastníctva. Tehotnej priateľky sa to však netýka. „Pri rozchode by pre ňu jedinou istotou bolo moje výživné. Nepočíta sa však s tým, že aj Natália má povinnosť hradiť alimenty. Nehnuteľnosti by sa nedelili medzi moje tri deti,” vysvetľuje Teodor a  rozhadzuje rukami. Gestami akoby chcel obsiahnuť obrovské miestnosti domu, ktoré vlastní spolu s manželkou.

Atmosféra v rodinnom kruhu hustne. Začína sa ranný chaos: deti odmietajú raňajkovať, Natália nevie nájsť kľúče, Nabel dostala rannú nevoľnosť. Otec nevie, ktorú ženu má skôr upokojovať. Vyzerá to, že domácnosť má odrazu priveľa členov. Manželka vtisne priateľke vášnivý bozk a v bielom plášti odchádza do práce. Svojho muža vynechala. Ten zatiaľ berie školské tašky a nakazuje synom, aby nastúpili do auta. Do školy ich každé ráno vozí on, je podnikateľ a sám hovorí, že má viac času než jeho žena doktorka.

Keď deti kopírujú rodičov

Polyamorný zväzok tvorí viacero osôb, ktoré o sebe navzájom vedia. Odborník na vzťahy a sexuológ Štefan Petrík hovorí, že ak má byť takéto spolužitie úspešné, všetci zúčastnení musia úprimne hovoriť o tom, čo od neho chcú a očakávajú. „Ako pri mnohých monogamných partnerstvách, aj polyamoria zahŕňa túžbu po deťoch, je to prirodzené. Tu narážame na kultúrno-etickú dilemu, či je správne priniesť do vzťahu s viacerými ľuďmi potomka,“ vysvetľuje sexuológ.

No to nie je jediná otázka, ktorej musia osoby vo viacčlenných vzťahoch v súvislosti s deťmi čeliť. Trojica sa rozhodla pre vzdelávanie synov v súkromnom školstve. Dôvod bol jednoduchý: obávali sa nepochopenia a šikany. „Sú medzi kamarátmi z tolerantných rodín. Nikto sa nečuduje, že sme traja. Ak tomu ich spolužiaci nerozumejú, povedia, že majú okrem biologickej mamy aj tetu,” opisuje Nabel a  dlaňou si jemne prechádza po tehotenskom brušku. Keď sa manželia vzdialia, prizná, že sa bojí, ako rodina prijme nový prírastok do rodiny.

„Deti si vytvárajú vzorce v skorom detstve. Kopírujú správanie rodičov. Napriek tomu nie je namieste hovoriť, že podobný štýl života budú mať jedinci z polyamorných rodín. Budú tejto možnosti otvorení, ale rovnako môžu fungovať v monogamnom vzťahu,“ približuje sexuológ Štefan Petrík.

Nabel sa stala ženou v domácnosti, v pracovné dni býva väčšinou doma sama. Do pôrodu už neplánuje pracovať, a tak varí, perie a upratuje. Ukazuje na zoznam úloh visiaci na chladničke. Zdobia ju fotky troch zaľúbencov ‑ Teodor stojí vždy uprostred.

Traja ľudia, štyri vzťahy

Počas obedňajšej prestávky sa stretnú iba Natália a Teodor. Vyberú si útulnú taliansku reštauráciu v centre Bratislavy. Pri pohľade na nich by človek nepovedal, že žijú v netypickom partnerskom zväzku. Držia sa za ruky, smejú sa, rozprávajú — ibaže o svojej tretej priateľke. Vysvetľujú, že si bežne plánujú čas aj vo dvojke. Niekedy len ženy spolu, inokedy partner s jednou z nich. Ak majú naplnené potreby vo dvojiciach, potom spolu radi prežijú chvíle aj traja. „Budovanie vzťahu musí byť vždy v páre. Predstavte si naše partnerstvo — všetkých troch – ako akýsi vzťah „nad nami”, ktorý nebude fungovať, ak to bude nefunkčné na úrovni dvojíc,” opisuje Natália s plnými ústami cestovín. Jej manžel prikyvuje, no do konverzácie sa nezapája. Posiela esemesku Nabel, že sa išiel naobedovať. Píše ešte aj inej žene. Hovoriť o tom pred svojou manželkou sa zdráha. Spomína akési pravidlo.

Pri otázke, či má polyamoria nejaké limity, sa však osmelí, pustí telefón z ruky a začne vysvetľovať, že viacčlenný typ vzťahu má niekoľko úrovní. „Sú dve roviny, či dva uhly pohľadu, o ktorých sa dá polemizovať. Môže ísť o otvorenosť v rodine — teda do nášho úzkeho kruhu chceme prijať ďalšiu osobu. Druhou možnosťou je otvorenosť vo vzťahu — vyhľadávame partnerov a partnerky, no nie do rodiny,” opisuje.

Každý z trojice smie tak nadväzovať paralelné kontakty mimo ich domácnosti. Nedotýka sa to však rodinného kruhu a nemôže to narušiť jeho chod. Existujú aj hranice, ktoré prekročiť nemôžu. Dohodli sa, že si o ďalších vzťahoch nebudú hovoriť. Dôležité je pre nich to, čo majú doma. Natália sa usmieva. Aj ona má možno tam vonku nejakého priateľa.

Po obede sa obaja vyberajú svojou cestou. Teodor si to namieri do kvetinárstva, podupkáva nohou a sústredene vyberá kytice. Rozhoduje sa medzi bielymi ľaliami a ružovými gerberami. Napokon vyberie jedenásť červených ruží — dokopy dvadsaťdva. Väčšie partnerstvo znamená viac výdavkov. Ani jednu partnerku nemieni ukracovať. Hovorí, že z času načas kúpi pre svoje polovičky nejakú pozornosť, aby ich potešil. „Vlastne nie polovičky, pre moje tretinky,” rozosmeje sa na svojej chybe.

Oddelené spálne

Podvečer sa vyberie trojica na nákup, deti ostávajú doma s opatrovateľkou. Všetci traja sa držia za ruky, a priťahujú pohľady okoloidúcich. Pani s dcérkou stisne dievčatko vo svojom náručí o čosi silnejšie, akoby sa ich bála. Nakupujúci sa za nimi otáčajú, muži však pozerajú na partnerov uznanlivo. Pravdepodobne Teodora obdivujú a predstavujú si, čo zažíva počas noci. „Reakcie môjho chlapského okolia sú vždy rovnaké: ,Skvelé, máš sex s dvomi ženami.‘ Ak je toto ich jediná predstava, tak ich ľutujem,” poznamená, keď si všimne zvedavcov.

Celá rodina sa stretne doma až večer. Nabel je už na prvý pohľad podráždená, pretože s priateľkou Natáliou nestrávila chvíľu osamote už dlhší čas. Nepáči sa jej, že manželia zašli počas dňa na obed. Porušili vraj harmonogram plánovania času vo dvojiciach. Teodor necháva partnerky radšej na prízemí a zamieri hore po schodoch. V spálni  stojí obrovská červená posteľ, ktorú si dala trojica vyrobiť na mieru. Polovicu z nej zaberajú vyčačkané vankúše, ktoré sú vraj ženskou pasiou. Človek by povedal, že tejto miestnosti nič nechýba. Opak je však pravdou.

Polyamorní ľudia sa dokážu pohádať rovnako ako monogamní. Práve preto najvážnejšie problémy v partnerstve spôsobuje jedna spálňa, hovorí Teodor. „V prípade že sú dvaja pohádaní, a to býva často, nemá sex nikto. Stále sa snažíme prísť na to, ako vytvoriť izbu, v ktorej nájde každý svoj intímny a osobný priestor.” Sexuálny život je ich najväčšia starosť. Dvaja ľudia sa znesú, no v troch je to podľa neho chaos. Nespokojne točí hlavou. Myslí si, že to pravdepodobne skončí dvoma oddelenými miestnosťami. Budú sa v nich striedať podľa potreby a nálady

Manžel schádza opatrným krokom dole. Vyzerá, že kontroluje situáciu — skúma, či sa ženy ešte škriepia. Partneri na konci dňa priznávajú, že život vo viacčlennom zväzku býva chaotický. Absolvovali preto desiatky hodín rôznych kurzov a sedení u psychológa. „Práve som začal chodiť na párový výcvik k popredným psychoterapeutom. Človek, ktorý je pre mňa najšpičkovejší český odborník v sexuológii s dvadsaťročnou praxou, povedal, že si netrúfne na náš vzťah,“ hovorí Teodor. S občasnými hádkami im nikto nepomohol, pretože pároví terapeuti sú pre páry. Oni sú traja. Menej je niekedy vlastne viac.

Autorka textu a foto: Frederika Lodová

Dmytro Levichev hral 15 rokov ragby v kyjevskom klube a teraz ho učí ukrajinské deti v Bratislave. Kyjevčan Tento Kyjevčan žije so svojou rodinou takmer sedem rokov v Bratislave. 

Dmytro sa presťahoval na Slovensko, pretože videl viac možností pre rozvoj vo svojom povolaní fotografa. Ale po začiatku vojny na Ukrajine sa ako 41-ročný rozhodol vynaložiť všetky sily na pomoc Ukrajincom, ktorí utiekli pred vojnou na Slovensko. 

Od marca minulého roka aktívne podporuje ukrajinské deti a ukrajinskú mládež, a tým si aj napĺňa svoj dlhoročný sen – otvoriť športový klub s rugby. Ragby je olympijský druh športu a líši sa od futbalu. 

Ragby a americký futbal sa líšia v ich pôvode a špecifikách pravidiel hry. Ragby sa vyvinulo v Anglicku v polovici 19. storočia a vyniká svojou dynamikou a relatívnou slobodou pohybov hráčov. Hra ragby zahŕňa neustále sa pohybujúcu loptu a aktívnu interakciu medzi hráčmi bez dlhých prestávok.

Naopak americký futbal, hoci má spoločné korene s britským futbalom a ragby, prešiel významnými zmenami v Spojených štátoch. Vyznačuje sa zložitejšou stratégiou a taktikou, ako aj rozdelením hry na krátke, intenzívne obdobia nazývané „down“. Tímy v americkom futbale sa snažia postupovať po ihrisku, získavať územie a získavať body, čo robí hru taktickejšou a strategickou.

Takže, hoci obidve hry zahŕňajú loptu a tímovú spoluprácu, líšia sa štýlom hry, pravidlami a dôrazom na stratégiu, čo im dodáva jedinečný charakter a príťažlivosť pre fanúšikov.

Autor fotografie: Archív Ukrainian Kids Rugby Club in Bratislava

Z vlastných skúseností v jednom z kyjevských ragbyových tímov vie, ako môže šport pozitívne ovplyvniť človeka. „Tento šport ma úplne zmenil,“ konštatoval Dmytro Levichev.

Zoznámenie sa so Slovenskom

„Presťahoval som sa na Slovensko koncom roku 2016 a moja rodina za mnou prišla v marci 2017. S manželkou sme hľadali európsku krajinu, kde by som sa mohol lepšie venovať profesii fotografa. Vtedy bolo veľa zákazníkov z Európy, a tak sme sa rozhodli nájsť si krajinu, aby sme nemuseli každý raz prichádzať za prácou ako turisti,“ povedal Levichev.

Autor: Archív Ukrainian Kids Rugby Club in Bratislava

Ako vôbec došlo k tomu, že fotograf z Kyjeva sa rozhodol založiť ragbyový klub v neznámej krajine? „Ešte skôr než som prišiel na Slovensko, som sa vybral do Maďarska, do Budapešti, a potom pracovne do Viedne. V Rakúsku som stretol svojho spolužiaka, ktorý žil v Bratislave viac ako desať rokov. Porozprával mi o nej, o jej výhodách z geografického hľadiska, pretože Viedeň a Budapešť sú relatívne blízko hlavného mesta Slovenska (od Bratislavy je to asi 70 kilometrov do Viedne a 200 km do Budapešti). Potom som sa vrátil domov, s manželkou sme pozisťovali, čo budeme potrebovať, a bolo rozhodnuté – sťahujeme sa!“ povedal Levichev.

Toto bol prvý krok k založeniu ragbyového klubu v Bratislave. Dmytro pokračoval: „Najviac ma na novom domove zaujímal športový život. Ihneď som skontroloval, či v Bratislave existujú tímy, rozposlal som pár e-mailov a všetci mi odpísali, takže komunikácia bola skvelá. Chcel som vytvoriť miesto, ktoré bude komunitou pre mnohých, vrátane cudzincov, ktorí našli na Slovensku svoj nový domov.“

No táto história sa nekončí len na internete. Dmytro a jeho manželka navštívili Bratislavu, aby potvrdili svoje rozhodnutie presťahovať sa. „Pozreli sme si mesto a veľmi sa nám páčilo. Ale samozrejme, turisti trávia čas v centre Bratislavy, nie v Petržalke alebo Vrakuni. Cítil som, že sa mi tu bude páčiť“, dodal.

Tento vnútorný pocit viedol Dmitra k ragbyovému klubu. A nebolo to len rozhodné podporovanie tímu, ale dokonca aj túžba naučiť sa slovenčinu, ktorá teraz tvorí súčasť jeho života. „Taktiež mám rád slovenčinu, niekoľko mesiacov som ju študoval v Kyjeve.“

Zakladanie klubu

A ako sa mu podarilo vytvoriť detský ragbyový klub?  „Treba začať s tým, kde som bol, keď sa začala vojna. Vtedy som pracoval v Dominikánskej republike pre Českú televíziu ako operátor českej reality show o prežití v divočine, projektu ‚Survivor‘. Ponúkli mi túto prácu počas kovidu, a súhlasil som“, začal, ale nedokázal zostať tak ďaleko od Ukrajiny, pocit bezmocnosti ho trápil, „z takejto vzdialenosti bolo nemožné pomôcť vlasti čímkoľvek.“

Ukrajinská ragbyová reprezentácia na turnaji v Zlíne (ČR). Autor: Archív Ukrainian Kids Rugby Club in Bratislava

Časy kovidu tiež predstavovali finančnú a existenčnú výzvu: „Takže, keď sa začala vojna, mali sme dosť malý finančný základ, a dokonca sme mali dlhy. Nakoniec, neboli sme v tom sami, podobné ťažkosti malo počas pandémie veľa podnikov.“

Dlhé rozmýšľanie a neistota sa ukázali byť bodom zlomu, keď Dmytro videl, ako sa mnoho ukrajinských rodín sa presúva na Slovensko. V skutočnosti to bol pocit zodpovednosti voči budúcim ukrajinským deťom, ktoré sa ocitnú v novej krajine.

„Pochopil som, že na Slovensko príde veľa ukrajinských detí. Rodina, ktorá sa k nám presťahovala, mala 14-ročného syna Hermana, ktorý sa na Ukrajine venoval zápaseniu. Vtedy som bol stále v Dominikánskej republike a vzdialene poslal chlapca na tréning ragby v slovenskom tíme Slovan. „Ohromila ma spätná väzba od neho, hneď po prvom tréningu – bol veľmi spokojný. Dieťa minulo energiu, upokojilo si stres a tiež sa zoznámilo s miestnymi chlapcami. Vtedy som pochopil, že toto je to, čo treba robiť.“

Dmytriho pocit potreby pomôcť ukrajinským deťom lepšie zapadnúť do nového prostredia a nájsť si nových kamarátov, viedol k myšlienke vytvoriť detský ragby klub: „Dávno som sníval o jeho vytvorení, a pochopil som, koľko ukrajinských detí príde na Slovensko, a že to bude určite pre nich prospešné.“ Pre Dmytra sa stal slovenský tím Slovanu predlohou, ako vytvoriť nový klub. Slovensko vtedy nemalo mnoho skúseností s ragby.

Tak vznikol nový klub. Prvé tréningy sa konali 16. marca 2022, keď sa zišlo 12 detí rôzneho veku. Odvtedy sa klub stal pre ne rodinným miestom, kde sa rozvíjajú, učia tímovej práci a vychutnávajú si ducha ragby. Prvých sedem mesiacov tréningov bolo v petržalskom Sade Jána Kráľa.

Neobvyklý šport

Dmytro Levichev sa podelil o svoje osobné skúsenosti s ragby a odpovedal na otázky, čo robí tento šport takým fascinujúcim: „Študoval som na škole Solomianského obvodu v Kyjeve, vtedy to bol Železničný obvod, a v šiestom alebo siedmom ročníku k nám prišiel tréner ragby, pán Roganov z klubu Antares. V ňom som sa s ragby zoznámil, ale vtedy sa mi to veľmi nepáčilo, neviem prečo. Takže som tam vydržal asi rok a potom som klub opustil.“

Nanovo ragby skúšal objavovať na univerzite, keď sa zapisoval na Kyjevskú leteckú  Aviator, kde hral 15 rokov.

„Ragby formuje človeka. Tento šport ma úplne zmenil. Dokonca aj moji priatelia, ktorí ma poznali predtým, to potvrdzujú. Bol som jedináčik, preto som bol veľmi rozmaznaný,“ žartoval Dmytro, „tímový šport ma zmenil.“ 

Odpoveď na otázku, čo robí ragby takým fascinujúcim oproti iným kolektívnym športom, vyznela pozoruhodne. Podľa Dmytra je to jediný kontaktný šport, v ktorom môžu hrať ľudia rôznej postavy. Navyše formuje fyzičku tým, že musíte 80 minút predstierať, že vás nič nebolí,  dodal osvetľujúc podstatu hry.

Ukrajinský ragby tím na Sicílii. Autor fotografie: Archív Ukrainian Kids Rugby Club in Bratislava

Pokiaľ ide o členov klubu, Dmytro uviedol: „Vekové kategórie sú rozdelené na 12 rokov, 14 rokov, 16 rokov a 18 rokov. Celkovo máme teraz 60 detí, cez naše tréningy prešlo viac ako 100 detí.“ 

Zaujímavé je, že v tomto klube nehrajú len ukrajinské deti. Sú tam aj zástupcovia z Francúzska a Slovenska. Deti zo Slovenska a Francúzska majú rodičov, ktorí sú hráčmi ragby, a poslali svoje deti trénovať s nimi, pretože vidia, že Dmitryho klub sa rozvíja. „V menšej skupine máme Francúzov a Slovákov, ale väčšina hráčov je samozrejme z Ukrajiny,“ dodal Dmytro.

Otázka o možných jazykových alebo mentálnych prekážkach medzi zahraničnými hráčmi sa ukázala ako nepodstatná. Dmytro Levichev vytvoril príjemnú domácku atmosféru, ktorá nerobí rozdiely. Deti majú mnoho spoločného, dokonca sa spolu napríklad učia slovenčinu. Takže v klube nielenže cvičia ragby, ale aj sa učia spolupracovať, budovať priateľstvá a prispôsobovať sa novému prostrediu.

„Deti spolu dobre vychádzajú aj mimo tréningov. Čo sa týka jazyka, mám jasný prístup: ak aspoň jeden Slovák príde na tréning, potom všetko, čo hovorím, preložím do slovenčiny alebo hovorím iba po slovensky,“ vysvetlil.

Dmytro poukázal aj na rozdiely v rozvoji ragby medzi Ukrajinou a Slovenskom. Ukrajina po tom, čo sa rozpadol Sovietsky zväz, čelila ťažkostiam v počiatočných fázach vývoja a postupovala do vyšších divízií zo spodného levelu. Nevýhodné podmienky a obmedzené financovanie ukrajinského ragby viedli k tomu, že krajina nemôže súťažiť na vyššej úrovni, ako napríklad Gruzínsko, ktoré aktívne rozvíja svoj potenciál v ragby.

Pokiaľ ide o Slovensko, pripomenul, že má krajina medzery. Dokonca aj existujúce slovenské kluby majú ťažkosti s formovaním tímov na klasické zápasy pre nedostatok hráčov. To svedčí o obmedzenom záujme a popularite ragby v krajine v súčasnosti.

Rugby – je to rodina

Dmytro Levichev hovoril o dôležitosti podpory a spolupráce medzi rugbyovými klubmi v Európe, najmä v Rakúsku, Maďarsku, Slovensku a Česku. Zdôraznil, že ragby na amatérskej úrovni je skutočnou rodinou a vzájomná podpora v tomto športe je veľmi rozšírená.

Uviedol niekoľko príkladov spolupráce medzi klubmi. Jeden z nich sa týka tábora v Česku, pri ktorom slovenský klub Slovan poskytol pomoc, umožňujúc ukrajinským deťom účasť na tábore zadarmo. Ďalším príkladom je tím Vienna Celtic vo Viedni, ktorý poskytol možnosť ukrajinským deťom bezplatne sa zúčastniť svojho tábora. Klub dostal pomoc aj od talianskeho trénera Daniela Grila, ktorý zorganizoval tábor pre 34 ukrajinských detí na Sicílii, pokryl všetky náklady okrem leteniek a čiastočne zhromaždil finančné prostriedky od priateľov a hráčov Vienna Celtic.

Článok v talianskych novinách o tíme Dmitrija Levicheva na Sicílii.

Všetky tieto príklady odrážajú nielen solidaritu a pomoc, ale aj vytvorenie priaznivého prostredia pre deti, kde sa rôzne národnosti a kultúry spájajú na základe lásky k športu. To prispieva k rozvoju ragby a robí tento šport dostupným pre všetkých, bez ohľadu na sociálny status alebo finančné možnosti.

Plány do budúcnosti

Dmytro Levichev má ambiciózne plány pre budúcnosť svojho ragbyového klubu v Bratislave. Hlavným cieľom je výstavba štadióna s ragbyovými bránami v  Bratislave, aby mali vlastné miesto pre tréningy a súťaže. Chýbajúci takýto štadión komplikuje rozvoj tímu, a Levichev to považuje za jeden z najväčších problémov.

Okrem toho má plány na účasť staršieho tímu v českom šampionáte, čo vyžaduje stabilitu a finančnú podporu. Levichev uvažuje o možnosti spojenia sa so slovenskými ragbyovými klubmi na spoločnú účasť v turnajoch.

Ragbyový tím oslavuje koniec prvej odohranej sezóny. Autor fotografie: Archív Ukrainian Kids Rugby Club in Bratislava

Stabilita je kľúčovým aspektom v plánoch na rozvoj, a Dmytro Levichev vyjadruje túžbu uskutočniť tretí set tréningov za týždeň, čo má potenciál priniesť lepšie výsledky. Hoci financovanie zostáva dôležitým aspektom, vyzýva na pokračovanie v rozvoji a pomoci deťom v športe, aj keď sú zdroje obmedzené.

Autor: Yehor Zhukov