Marcel Šedo absolvoval magisterské štúdium v odbore filmová a televízna tvorba Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Zároveň má doktorát zo Systematickej filozofie, ktorá ovplyvnila jeho pohľad na filmové umenie. Dlhé roky pôsobil ako externý redaktor pre rôzne časopisy, vrátane Denníka N, Pravdy či Denníka Postoj a ako riaditeľ Klubu filmových novinárov. V súčasnosti pracuje ako webdizajnér pre Kolégium Antona Neuwirtha.
Vždy ste chceli pracovať v audiovizuálnom priemysle?
Áno, vždy ma to lákalo. Povedal by som, že veľkú zásluhu majú na tom moji rodičia.
Akým spôsobom?
Môj otec bol strojný inžinier, ktorý ma viac ťahal do sveta IT, kým matka bola insitná maliarka a psychologička. Tá ma podporovala skôr v umeleckom smerovaní a mala veľký vplyv na to, že som išiel študovať múzické umenia. V súčasnosti ale prepájam obidva svety – IT aj umenie, keďže pracujem ako webdizajnér, ktorý potrebuje nielen vedieť čítať kód, ale stránku aj atraktívne prezentovať. Myslím, že som vyhovel obidvom rodičom.
Okrem audiovízie máte veľký záujem aj o filozofiu. Idú vlastne pojmy filozofia a film dokopy?
Na škole náš k tomu až tak neviedli. Skôr sme sa zameriavali na to, ako pristupovať k filmu metodicky, napr. formalisticky – teda akú má film formu, naráciu, ako kladie dôraz na estetické a technické prostriedky a najmä, ako ovplyvňuje diváka. Časom som sa ale začal pýtať, čo je za tým. Mám iba aplikovať nejakú metódu na tvorbu filmu a nič viac? To mi prišlo ako čisto prírodovedecký, neumelecký koncept. Postupne som si začal uvedomovať, že to nie správna cesta.
Film nie je nejakým produktom, ale umeleckým výtvorom. A ten výtvor pomáha dotvárať filozofia, ktorá často stojí za filmom a pomáha nám ho interpretovať. Takže áno, filozofia a film idú ruka v ruke.
Ako filozofia prispieva k vytváraniu tejto kvality?
Film môžete technicky vytvoriť – spravíte dobré zábery, použijete najnovšie vizuálne efekty a máte hotovo. Ale chýba tomu nejaká myšlienka či téma za tým všetkým. Prečo sme vybrali tento záber a nie iný? Ako príklad uvediem scénu, ktorá zachytáva ľudí kráčajúcich cez prechod. Môže sa zdať, že ide o to, čo opísal Martin Heidegger ako rámovanie ľudskej existencie do ducha techniky. Ale v kontexte filmu a sveta môže aj táto „zbytočná“ scéna získať svoj význam a svoju krásu. Z obyčajnej chôdze sa pri správnom prístupe môže stať tanec nôh a ukáže sa, že možno to nie je úplne tak, ako to opisujú niektoré filozofické prístupy. A tu si môžeme klásť rôzne filozofické otázky.
Teda ide o akúsi umeleckú vsuvku, ktorá dodáva obyčajnému výnimočnosť.
Áno. Nazýva sa to „ozvláštnenie“. Keď človek kráča cez prechod tak to vníma automatizovane, ako bežnú činnosť. Semafor mu signalizuje, kedy môže ísť a kedy nie. Vo filme však môže táto scéna, tento tanec nôh, poskytnúť úplne nový pohľad na realitu. Zrazu vidíme svet inak – a už to je filozofické. A zároveň umelecké.
Nechýba dnešným filmom práve to „umelecké“?
Tu sa otvára viacero možností, ako môžeme k tomu pristúpiť. Prvá možnosť je uvedomiť si, že sú špecifické štýly typické pre určité krajiny, napr. klasická, resp. hollywoodska narácia. Tá vychádza z románového realizmu, ktorý vznikol v 19. storočí a funguje viac-menej až dodnes. A tomuto je prispôsobené aj rozprávanie vo filme. Je to práve príbeh a jeho vyrozprávanie, ktoré získava význam. V skratke – nejde tu o poéziu, ide tu o román. A ten potrebuje silný príbeh.
Ako príklad uvediem klasickú detektívku – spôsob, akým pracuje detektív a ako odhalí zločinca, získava dôležitosť. Kamera, zvuk a ďalšie zložky tomu majú len pomáhať, posilňovať odovzdávanie informácií o príbehu. Preto viaceré „povrchné“ veci vo filme, ako je explózia, nemajú byť náhodné a majú mať svoj zmysel v príbehu.
Inou kapitolou je, keď sa tieto špecifické postupy stávajú normou väčšiny filmov. Máme tu filmové vesmíry ako je napríklad Marvel alebo DC, ktoré používajú množstvo CGI a vytvárajú celé svety, v ktorých sa odohráva filmový dej. To je niečo úžasné a mám rád mnohé z týchto filmov. Problém nastáva vtedy, keď sa tieto svety a rôzne technické postupy už netvoria pre umelecké dotvorenie atmosféry, ale iba pre ne samotné a odtrhávajú sa od príbehu a zároveň aj od základnej reality. Výsledkom je, že sa vo filme sústredíme na prepojenie postáv a hlášok z predchádzajúcich filmov so súčasnými a neponúkajú sa nám už nové myšlienky, pohľady na svet. Stane sa to umelecky neproduktívnym, a to práve preto, že už z podstaty sú tieto filmy žitej realite vzdialené.
Tu hrozí, že sa zabudne na realitu, ktorá je základom pri každom filme.
Nielen to. Môže nastať situácia, že tie prvky reality, ktoré sa nakoniec do filmu dostanú, budú iba ideologického rázu. Do filmov sa vsunú myšlienky, ktoré ponúkajú zjednodušený obraz komplexnej reality, čo sa prejaví aj na filmových svetoch. Tieto myšlienky sa potom nasilu vkladajú do väčšiny filmov bez toho, aby ich tvorcovia bližšie preskúmali a ukázali v príbehu. Pridajú to do filmu, splnia kvótu. Hotovo.
Témy ideologizácie ste sa dotkli aj v článku v Postoji, kde ste spomenuli, že Antigona v divadelnej inscenácii od Ondreja Spišáka je silne ovplyvnená touto „nútenou vsuvkou“.
V tejto adaptácii Antigony je Antigona vyobrazená príliš idealisticky. Zabúda poukázať na jej negatívne stránky, ako je chladnosť voči ostatným ľudom, zaťatosť a vydvihuje ju ako rebelku voči tyranskému štátnemu režimu. Tu mi príde, že sa podáva zjednodušený obraz, bez nejakej hlbšej úvahy nad samotnou postavou. Antigona je dosadená do vzorca, ktorý ju vykresľuje len v dobrom svetle. To isté by sme mohli spraviť aj pri Kreonovi – upravíme si ho podľa našej ideológie, ukážeme ho v istom svetle a zrazu je Antigona tou záporáčkou.
Aká je originálna Sofoklova Antigona?
Na klasickej Antigone sa mi páči to, že je v podstate o tom, ako sú ľudia zasiahnutí ťažkým osudom a každý z nich sa s tým vyspuradúva vlastným a pritom podobným spôsobom. Obidvaja spravia „chyby“, ktoré majú vážne následky. A práve to, ako veľmi chybujú títo ľudia v konfrontácii s osudom je niečo, čo je podľa mňa zmyslom tejto tragédie a čo ma na nej fascinuje.
Nemám nič proti rôznym interpretáciám klasikov. Len nech to zostane v rozumných hraniciach a v patričnej hĺbke, ktorou tieto diela nepochybne disponujú.
Autor: Miroslav Magušin
Foto: archív mš
