december 2025

Americká politika dnes pripomína dynamickú šachovú partiu, v ktorej sa pozície menia rýchlejšie, než hráči stíhajú reagovať. Polarizácia, prudké hodnotové zmeny, tlak na médiá, imigračná agenda, kotrmelce vzťahov s Európou či snahy o prekresľovanie volebných okrskov. To všetko je súčasťou obrazu Spojených štátov ako svetovej veľmoci – najvplyvnejšej demokracie sveta, ktorá zároveň zápasí s vlastnými vnútornými dilemami.

O tom, ako sa v takomto „kreatívnom“ prostredí pracuje novinárovi,  čo to znamená sledovať americkú politiku zblízka a čo dnešný vývoj vypovedá o stave USA, hovorí dlhoročný zahraničný reportér a spolupracovník STVR Martin Rajec, ktorý v Spojených štátoch pôsobí už viac než dve dekády.

Máte za sebou dlhoročnú novinársku prax, najmä v oblasti zahraničného spravodajstva – od vojnového reportéra v Afganistane či Izraeli, cez informovanie o rukojemníckej dráme v Moskve, až po roky strávené v USA, kde od roku 2007 pôsobíte ako spolupracovník a rozhlasový spravodajca STVR. Čím je práca zahraničného korešpondenta v Spojených štátoch  špecifická a v čom sa líši od pôsobenia v iných regiónoch sveta?

V prvom rade treba zdôrazniť, že som „len“ spolupracovníkom STVR. Mňa sem nikto nevyslal, ja tu žijem. Takže v Spojených štátoch je moje postavenie špecifické, čo je výhodné pre obe strany. Zatiaľ čo spravodajcovia sa na postoch menia, ja to robím veľmi dlho – už od  roku 2007, keď som začal pracovať pre rozhlas a STV.

Doterajšie skúsenosti by som rozdelil na obdobia podľa oblastí, kde som sa pôsobil. Za viac ako dvadsať rokov v USA som si vyskúšal život v niekoľkých mestách a štátoch. Či už som bol v Bostone, Washingtone D.C., New Yorku, Kalifornii, Virgínii, Michigane… Všade to bolo iné, originálne. Spojené štáty sú obrovská krajina s približne 330 miliónmi obyvateľov. Nie sú taký jednotný celok, ako sa to niekedy v médiách zjednodušuje. Predsa len ich tvorí päťdesiat štátov s vlastnými zákonmi, zvyklosťami, problémami, komunitami… Južné štáty pôsobia inak ako severné, rozdiel je tiež medzi západným a východným pobrežím.

Teraz žijem vo Williamsburgu vo Virgínii a okrem toho, že som sa opäť presťahoval, moja práca sa taktiež trochu zmenila. Keď som sa po roku strávenom na Slovensku vrátil späť do Zámoria, osvojil som si spôsob spracovania tém aj prostredníctvom online rozhovorov, čo som predtým až tak nevyužíval. Vo veľa prípadoch ich už nerobím osobne, to by som musel pravidelne dochádzať do Washingtonu. Pandémia všetko zmenila. Keď sa dá, tak siaham po technológiách, ktoré mi šetria čas a umožňujú osloviť širší okruh ľudí naprieč USA. Zdá sa, že tento spôsob rozhovoru preferujú aj samotní respondenti.

Pokiaľ ide o moju súčasnú tvorbu, najmä po nástupe Donalda Trumpa, ktorý je výzvou sám o sebe, vyrábam obrovské množstvo materiálov. Je to takmer sto výstupov mesačne, vrátane živých vstupov reagujúcich aj na prezidentove výroky a podobne. Musel som sa jednoducho prispôsobiť jeho obrovskému tempu. Stále však zdôrazňujem, že pri Trumpovi nie je podstatné to, čo hovorí, ale čo nakoniec naozaj spraví.

Počas vášho doterajšieho pôsobenia v USA ste sa venovali širokému spektru tém. Ktoré z nich vás profesionálne najviac napĺňali a ktoré považujete za emocionálne či obsahovo najnáročnejšie?

Za roky, ktoré som tu doteraz strávil, sa mi opakovane potvrdilo, že nie všetky témy sú pre mňa rovnako podnetné. Sú veci, akoby povinná jazda, ktoré jednoducho musím spracovať – napríklad vianočné sprievody či sezónne udalosti, ktoré majú veľký dopyt, no osobne ma až natoľko nenapĺňajú.

Najviac ma vždy bavili analytické témy. Nepotrpím si na povrchné sledovanie každého Trumpovho výroku. Oveľa radšej by som sa venoval hlbšiemu spracovaniu kontextu, kvôli vysvetleniu súvislostí i poznaniu, ako sa určitá téma javí v perspektíve. Keď som začínal, pracoval som skôr v „teletextovom režime“. To znamená, že keď prišla nová informácia, okamžite som sa jej venoval. Dnes ma omnoho viac priťahujú témy, ktoré umožňujú ísť do hĺbky a ukázať, že veci nie sú také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdajú.

Sú však aj oblasti, ktoré ma skôr vyčerpávajú. Téma zbraňového násilia je toho jasným príkladom. Američania si s tým nevedia poradiť a každoročné opakovanie tých istých tragédií je nesmierne frustrujúce. Po streľbe na základnej škole v Connecticute v roku 2012, kde zahynulo viac ako dvadsaťšesť ľudí vrátane detí, sa vo mne niečo zlomilo. Mám vlastné deti a je pre mňa emocionálne náročné znovu a znovu hovoriť o tom, prečo sa pri týchto ťažkých témach nedeje žiaden progres. Je to iracionálne, spolitizované, a hoci sa o zmene hovorí po každej tragédii, realita ostáva rovnaká. Kedysi som sa týmto témam venoval celé týždne, sledoval som motívy páchateľov, pozadie, dopady. Dnes je to smutná súčasť tunajšieho života takmer na dennom poriadku a už to ani nepredstavuje „hot news“ v ich tradičnom zmysle slova.

Najbližšie mám jednoznačne k politike a histórii. To sú oblasti, ktoré ma profesionálne aj osobne formovali najviac. Kultúra je pre mňa naopak vzdialenejšia, nevytvoril som si k nej vzťah ako k politickým a spoločenským témam.

Čo vás ako reportéra najviac prekvapilo pri kontakte s americkou politickou kultúrou a správaním sa jej aktérov voči médiám?

Nečakal som, že republikánski sympatizanti budú voči novinárom vystupovať oveľa pokojnejšie, než by sa dalo predpokladať z ostrých útokov, ktoré Donald Trump smeruje na médiá. Keď som niekomu podal mikrofón a položil otázku, nikto nereagoval nepriateľsky ani agresívne.

Predpokladal som skôr napätejšiu atmosféru. Za predchádzajúcich prezidentov médiá neboli vnímané ako zásadný nepriateľ, dnes, žiaľ, áno. Možno by reakcie vyzerali inak, keby presne vedeli, ktoré médium zastupujem a zaradili si ho ako liberálne. Osobne som sa však s negatívnym správaním nestretol. Očakávania boli iné, realita však oveľa pokojnejšia.

Prežili ste v USA viacero volebných cyklov. Stretli ste sa pri práci s tlakom zo strany politikov, či ich PR tímov?

Výhodou nás, zahraničných korešpondentov je, že pre Američanov prosto nie sme zaujímaví. Počas môjho pôsobenia som sa stretol len s niekoľkými kongresmanmi, ktorí sa venujú Strednej Európe a majú v regióne určité záujmy. Nikdy však na mňa nikto – ani zo Slovenska, ani zo Spojených štátov – nevyvíjal nátlak a nepokúšal sa ma presviedčať o vlastnej interpretácii udalostí.

Je pravda, že ešte za prezidenta GeorgaBusha bola pozornosť Washingtonu viac upriamená na Východnú Európu. No s nástupom Baracka Obamu sa americká zahraničnopolitická orientácia presunula smerom k Ázii. V tomto kontexte my, spravodajcovia z menších krajín, nepredstavujeme pre americkú politickú scénu žiadnu vážnu prioritu. Keby bola Stredná Európa pre USA strategicky dôležitejšia, situácia by možno vyzerala inak.

Američania si v podstate riešia len svoje vlastné problémy. Videli sme to na príklade BBC, ktorej sa Donald Trump opakovane vyhrážal žalobami, čo pri takom veľkom a globálne sledovanom médiu dáva z jeho pohľadu určitú logiku. BBC má celosvetový dosah, je to značka, ktorú sledujú milióny ľudí. My sme v úplne inej pozícii. Hoci som si istý, že americké veľvyslanectvo sleduje, ako pokrývam dianie v Spojených štátoch, nepredpokladám, že by moje reportáže v skutočnosti niekto vo Washingtone detailne čítal alebo sa ich snažil ovplyvniť. Za celé roky, čo tu pôsobím, sa mi nestalo, že by americké úrady reagovali negatívne na moju reportáž, alebo si odo mňa vyžadovalo ďalšie materiály.

Stala sa vám počas práce nejaká úsmevná situácia či moment z politického prostredia, ktorý vám utkvel v pamäti?

Ešte v období, keď bol Mikuláš Dzurinda ministrom zahraničných vecí a prišiel do Bieleho domu, položil som mu otázku v angličtine a omylom som ho oslovil ako premiéra. Skôr než stihol reagovať, opravila ma vtedajšia americká ministerka zahraničných vecí Hillary Clintonová s poznámkou, že pán Dzurinda je už bývalým premiérom. Bola to úsmevná situácia. Všetci sa na tom zasmiali a ja som sa v tej chvíli cítil trápne. Ako jediný slovenský novinár som si pomýlil funkciu vlastného politika a ešte ma na to upozornila americká strana.

Keďže už roky žijete v Zámorí, opíšte najvýraznejšie rozdiely medzi republikánskym a demokratickým prístupom k zahraničnej politike. V čom sa líši ich pohľad na úlohu USA vo svete?

Najväčší rozdiel spočíva v tom, že v minulosti bola americká zahraničná politika do veľkej miery stabilná a jednotná. Nezáležalo na tom, či bol v Bielom dome republikán alebo demokrat. Mnohé z dôležitých tém rešpektovali oba tábory. Takže politika navonok pôsobila relatívne jednotne a nebola predmetom straníckej polarizácie.

To sa však výrazne zmenilo nástupom prezidenta Donalda Trumpa. Dnes je veľký rozdiel medzi tým, čo presadzujú demokrati a  republikáni – týka sa to prakticky všetkého. Ak sa pozrieme napríklad na otázku zahraničného obchodu, kedysi boli republikáni symbolom voľného trhu – Ronald Reagan bol jedným z najvýraznejších odporcov ciel. Trump naopak presadzuje protekcionistickú politiku a clá sú jednou z jeho hlavných zbraní. Podobný obrat vidno aj pri imigrácii. Zatiaľ čo Reagan či Bush patrili medzi tých, ktorí uznávali potrebu efektívnej, ale aj otvorenej imigračnej politiky, súčasný republikánsky prezident je jej zásadným odporcom.

Ďalším kritickým posunom je vzťah k Európe. Tradične ju americké administratívy – republikánske aj demokratické – považovali za kľúčového partnera a oporu transatlantických vzťahov. Tento konsenzus trval desaťročia a zhodli sa na ňom všetci prezidenti. Až Trumpov prístup narušil predstavu Európy ako prirodzeného spojenca. Dnes, keď si človek pozorne prečíta súčasnú bezpečnostnú stratégiu v dokumentoch USA, objavujú sa tam dokonca prvky, ktoré Európu vykresľujú ako ideologicky problematického aktéra, ktorý by mal prejsť zásadnou „úpravou“.

Ak teda hovoríme o rozdieloch, kľúčové je rozlíšiť obdobie pred a po nástupe Donalda Trumpa. Demokrati a republikáni sa dnes v otázkach zahraničnej politiky nevedia zhodnúť takmer na ničom. Niekedy dokonca ani na pojmoch, ktoré majú jasnú medzinárodnoprávnu definíciu, ako napríklad vojnový zločin.

V minulosti existovali témy, ktoré sa nepovažovali za stranícky problém. Neotvárali sa a jednoducho sa nepolitizovali, pretože zásadne súviseli s bezpečnosťou krajiny a obe strany ich akceptovali ako strategické priority. Dnes sa stali súčasťou vnútropolitického boja takmer všetky oblasti: Ukrajina, Rusko, Európa, transatlantické vzťahy, medzinárodný obchod aj migrácia.

Napriek tomu si myslím, že v Kongrese stále existuje skupina republikánov, ktorá zastáva tradičný pohľad na zahraničnú politiku, no zatiaľ nemá dostatočný priestor alebo vôľu verejne vystupovať. Sú tam, ale ich hlasy v súčasnom politickom hluku nepočuť.

Ak sa pozrieme na dnešnú vnútornú politiku, ktoré témy podľa vás najviac rezonujú medzi republikánmi a demokratmi a v ktorých oblastiach sú spory najhlbšie?

Vo vnútri Demokratickej strany došlo v otázke imigrácie k citeľnému posunu. Uvedomili si, že im v podstate prehrala voľby. Verejnosť veľmi negatívne vnímala situáciu, keď cez južnú hranicu prichádzalo približne 200-tisíc ľudí mesačne. Táto téma však dnes už ustupuje do úzadia, keďže Trump nasadením armády dokázal hranicu výrazne stabilizovať. Ide o jeden z mála úspechov jeho administratívy.

Hoci sa republikáni a demokrati zhodujú na tom, že súčasný imigračný systém je nefunkčný a potrebuje reformu, nevedia sa dohodnúť na tom, ako by mala vyzerať. Problém sa tak posúva ďalej. Počas Trumpovho mandátu sa v Kongrese neobjavila žiadna ucelená reforma, takže otázka zostáva stále otvorená.

Druhou zásadnou témou, v ktorej medzi oboma stranami panuje hlboký rozpor, je prístup k ľuďom žijúcim v USA bez povolenia, teda k ilegálnym imigrantom. Trumpova administratíva vysielala agentov ICE (Immigration and Customs Enforcement) cielene do jednotlivých demokratických miest, čo vyvoláva napätie a reakcie, aké Amerika v modernej histórii ešte nezažila. Objavujú sa prejavy občianskeho odporu, známe skôr z iných režimov – my to poznáme z čias komunizmu. Komunity sa snažia brániť ľudí, ktorí sú síce formálne „ilegálni“, no žijú tam dlhé roky – pracujú, platia dane, dôchodky, majú vodičské preukazy, preukazy totožnosti a tvoria bežnú súčasť spoločnosti. Následne v mnohých menších komunitách nastáva šok, keď niekoho zadržia. Vidieť reakcie mnohých republikánov v zmysle – veď to bol môj sused, ako môže byť ilegálny? Tento rozpor odhaľuje realitu, že v USA žije viac než desať miliónov ľudí bez právneho statusu a na väčšinu z nich by ste to ani nepovedali.

Čiže hranice už dnes nie sú hlavnou témou – tie sa podarilo relatívne uzavrieť. Zostávajú však dve veľké oblasti, na ktorých sa republikáni a demokrati nevedia zhodnúť. To sú samotná reforma imigračného systému a potom otázka deportácií. A práve toto je niečo, čo Amerika v modernej histórii ešte nezažila – takýto rozsah možných krokov, takýto typ politického stretu.

Ako dnes Američania vnímajú konflikt na Ukrajine? Zaujíma ich to ešte z pohľadu bežných občanov, najmä teraz, keď Donald Trump prichádza s vlastnou iniciatívou a predstavením mierového plánu? Alebo na to väčšina ľudí už nereaguje a považuje to za „otrepanú“ tému?

Američania sú pochopiteľne, ako každá spoločnosť, už unavení z ozbrojeného konfliktu na Ukrajine. Všetci si pamätáme, že tu boli sľuby, že ak sa Trump stane prezidentom, vojna sa ukončí do dvadsaťštyri hodín. On však voličov presvedčil, že Amerika na to vynakladá obrovské peniaze. Prezentoval to tak, akoby to celé financovali len Spojené štáty, čo samozrejme nie je pravda, fakty sú úplne inde.

No tento sľub nedodržal, nepodarilo sa mu to. Keď som si prechádzal prieskumy verejnej mienky, videl som, že podpora Ukrajiny u republikánov výrazne klesala. A zrazu sa v najnovšom prieskume ukázalo, že naopak prudko stúpa. Úprimne, neviem si to veľmi vysvetliť, ale faktom je, že viac ako päťdesiat percent Američanov chce, aby USA pokračovali v pomoci Ukrajine. Keď Trump nastúpil do funkcie, neschválil žiadnu novú pomoc. Posielali sa len zbrane, ktoré boli schválené Kongresom ešte počas vlády Joea Bidena. To znamená, že Amerika minula na Ukrajinu od nástupu Trumpa v podstate nula dolárov. A ak už niečo išlo, tak skôr formou predaja zbraní Európe, ktorá ich následne posúvala ďalej na Ukrajinu.

Čiže podpora Ukrajiny opäť stúpa a podľa verejnej mienky je väčšina Američanov nespokojných s tým, ako ju prezident tlačí a ako vystupuje v prospech Ruska presadzovaním jeho požiadaviek.

Často sa hovorí, že Trumpove súčasné iniciatívy sú motivované najmä snahou získať Nobelovu cenu za mier. Vníma to tak aj americká spoločnosť?

Určite. Američania sa na to pozerajú tak, že koná  zištne – všetko, čo Trump presadzuje, sa točí najmä okolo neho. Nič nerobí „zadarmo“ alebo z nejakej lásky k blížnemu. Navyše sa už nemusí ničoho obávať – toto je jeho posledné volebné obdobie. Cíti sa byť trochu izolovaný, a zároveň si uvedomuje, že bez Ukrajiny Nobelovu cenu za mier nezíska. Takže áno, ľudia to vnímajú správne, otázne je len to, či sa mu to vôbec podarí.

Zatiaľ to skôr vyzerá, že jeho súčasná iniciatíva stroskotá z viacerých dôvodov – napríklad už len na tom, že Ukrajina sa odmieta stiahnuť z Donbasu a jednoducho ustúpiť Rusku. Navyše už mal aj vyhlásenia, ktoré potvrdzujú to, čo sa objavuje v médiách: že Američania tlačia na Ukrajinu, aby sa dobrovoľne stiahla z celého Donbasu.

Ako dnes vnímate tlak na médiá v Spojených štátoch? Je americké mediálne prostredie podľa vás slobodnejšie, alebo len navonok pôsobí otvorenejšie?

Mediálne prostredie bolo kedysi otvorenejšie, ale posledné roky trochu zaradilo spiatočku; keď sa pozrieme napríklad na Washington Post, ktorý vlastní Jeff Bezos. Vplyvní americkí oligarchovia skúpili veľké médiá a postupne sa to prejavilo na spôsoboch podávania informácií. Podobne aj New York Times zmenil prístup – ako som už spomínal, hrozby odobratím licencií a súdne procesy voči jednotlivým redakciám si vybrali svoju daň. Mediálne domy sú dnes omnoho opatrnejšie, než by boli v prípade iného prezidenta.

Mám pocit, že trochu stratili odvahu – boja sa, sú opatrnejšie. Možno to bude mať pozitívny dopad v tom, že si budú starostlivejšie overovať informácie, ale prakticky je to stále veľmi náročné. Každý novinár má pravidlo, že na publikovanie materiálu potrebuje aspoň dva nezávislé zdroje. No dnes sa to dá len veľmi ťažko. Vidieť to na viacerých kauzách – Biely dom všetko popiera a k nezávislým informáciám sa človek dostáva veľmi ťažko. A aj keď sa to podarí, okamžite sa to spochybňuje a relativizuje.

V minulosti, keď médiá odhalili nejaký veľký škandál, často do toho vstúpil Kongres, ktorý začal vlastné vyšetrovanie. Dnes je však situácia iná. Kongres kontrolujú republikáni, takže aj veci, ktoré médiá zverejnia, napríklad ohľadom druhého útoku v Karibiku, čo vyzerá ako vojnový zločin, bude veľmi ťažké nezávisle overiť.

Mediálne prostredie sa teda pre novinárov neuberá pozitívnym smerom. Vidieť to napríklad aj na tlačových konferenciách. Biely dom pozýva influencerov, ktorí kladú otázky Trumpovi skôr v štýle politickej hry, často úplne odľahčené, v zmysle „Prečo ste najkrajší na svete“. Keď sa však niekto spýta nepríjemnú otázku, Trump stráca nervy, pretože nie je na to zvyknutý.

Tento trend bolo vidieť aj pri zahraničných delegáciách, napríklad v prípade Poľska. Reportéri kládli kritické otázky a prezident reagoval podráždene. Dokonca raz povedal jednému novinárovi, že príde o prácu, keď sa ho spýtal, z akého poľského média pochádza. Neviem ako to nakoniec dopadlo, ale dúfam, že svoje zamestnanie nestratil.

Celkovo je jasné, že mediálny priestor dnes vyzerá úplne inak než pred pár rokmi. Pre žurnalistov je slobodná práca náročnejšia, pričom médiá pôsobia opatrnejšie a selektívnejšie.

Ak by ste mali vybrať jednu udalosť z posledných rokov, ktorá podľa vás najvýstižnejšie ukazuje problémy americkej demokracie, ktorá by to bola?

Stav americkej demokracie dobre vystihuje prípad so zrušením show Stephena Colberta – komika, ktorý kritizoval Donalda Trumpa. Americká vláda sa pritom pravidelne vyhráža médiám odobratím vysielacích licencií, ak budú vtipkovať na adresu prezidenta. Colbert je tak jasným príkladom toho, ako demokracia momentálne vyzerá.

Avšak sú aj ďalšie závažné situácie. O stave demokracie vypovedá aj prípad Mahmouda Khalila – študenta so zelenou kartou, ktorý bol v New Jersey zatknutý za organizovanie protestov proti Izraelu a ktorému úrady oznámili, že jeho zelená karta je zrušená, hoci na to nemajú právomoc. Pochopiteľne, Khalila to nakoniec na súde vyhrá, ale samotná skutočnosť, že si niekto takéto veci dovolí, je varovný signál pre americkú demokraciu.

Ďalším príkladom je prekresľovanie volebných okrskov v republikánskych štátoch s cieľom získať čo najviac kresiel v Kongrese. Namiesto toho, aby si voliči vyberali kongresmanov, si kongresmani vyberajú voličov. Nie je to úplná novinka, takéto praktiky sa diali aj v minulosti, ale dnes ide o masívnu strategickú operáciu, ktorá sa deje vo veľkom a výrazne deformuje demokratický proces.

Keď sa spätne obzriete na roky strávené v USA, čo vám priniesli najviac – po profesionálnej aj osobnostnej stránke?

Pôsobenie v USA mi určite dalo veľa skúseností a vedomostí. Keď túto prácu robíte už viac ako dve dekády, množstvo vecí už viete – napríklad, kde hľadať informácie, a mnohé si pamätáte z praxe. Vďaka tomu je moja práca dnes jednoduchšia, alebo aspoň mám taký pocit. Môj „background“ vedomostí je naozaj rozsiahly, cítim sa v tom ako doma. No dôležité je, že mám dva domovy – tu v USA, ale aj na Slovensku.

Vodáctvo v Bratislave má dlhú tradíciu, siaha do začiatku 20. storočia. Prvé vodácke a veslárske kluby vznikali pri Dunaji už pred 1. svetovou vojnou, keď sa povedomie o športoch na vode rýchlo šírilo v celej Európe. Medzi najaktívnejšie patrili Dunajklub, neskôr Klub bratislavských kanoistov a rôzne robotnícke a študentské oddiely. 

Po vzniku Československa sa šport na vode prudko rozvíjal – pribúdali tréningy, preteky aj vodácke výpravy. V 50. rokoch sa Bratislava stala jedným z centier rýchlostnej kanoistiky a vodného slalomu na Slovensku. Na Zlatých pieskoch, či v Karloveskom ramene vznikali prirodzené tréningové lokality. Dnes má Bratislava živú vodácku komunitu, viacero klubov a je domovom viacerých úspešných reprezentantov. 

Na konci sú potravou rýb 

Vodáctvo od svojho vzniku bolo skôr životným štýlom než čisto športovou aktivitou. K tomu rokmi pribúdali aj zvyklosti, ktoré sa pretavili do prísnych tradícií. Medzi najobľúbenejšie patrí napríklad oslava narodenín. Keď má nejaký vodák narodeniny, hodia ho do Dunaja. Na brehu ho kamaráti chytia, rozkývajú a letí. Aby nebolo málo, keď vylezie, buchnú ho pádlom po zadku toľkokrát, koľko má rokov. Hádzanie do vody sa môže použiť aj pri oslave menín.  

Na vodáckej svadbe, keď mladomanželia vychádzajú z kostola alebo zo sobášnej miestnosti, ostatní vodáci vytvoria z pádiel špalier, pod ktorým má pár prejsť do nového manželstva. Nad hlavami držia pádla a vytvárajú z nich taký tunel. Na konci priečne držia pádlo približne vo výške členkov, ktoré musí ženích prekročiť a na rukách preniesť cezeň nevestu. Obdobou toho môže byť aj drevené pádlo, ktoré musia nevesta a ženích spoločne prepíliť pílkou.  

K zvyklostiam nepochybne patrí aj táborák a trampské pesničky na každom “čundri“. Večer v kempe rozložia oheň, všetci si posadajú okolo a na gitary hrajú typické trampské piesne pochádzajúce najmä z Čiech. Najznámejšími sú napríklad Ascalona, Motlidba vodáka, Růže z papíru, Stánky alebo Skláanka. Autormi sú často Brontosauri alebo Nedvědi. Často hranou je aj tvorba Jaromíra Nohavicu.  

Tradičnou alkoholickou hrou vodáckych osláv je takzvaná Búchaná. Postup je nasledovný: hrá sa na súboje dvojíc, vezmú sa dva poháre s hrubým sklom, namieša sa do nich gin&tonic, dvaja ľudia zakryjú dlaňami poháre, dvaja dajú ruky za chrbát a pripravia sa. Tí dvaja, ktorí držia poháre nimi na odštartovanie – raz, dva tri, hop – buchnú pohár aj s nápojom o stôl, tí dvaja pripravení ho musia čo najrýchlejšie vypiť a prázdny buchnúť o stôl. Kto to zvládne prvý- je víťaz. Pokiaľ dôjdu suroviny, môžu ich nahradiť akýmkoľvek tvrdým alkoholickým nápojom a akoukoľvek bublinkovou malinovkou, a tak môžu vznikať rôzne nechutné kombinácie ako napríklad hruškovica s fantou. 

Keď vodák zomrie, príbuzní, ak stále nasledujú túto tradíciu, popol, alebo jeho časť, vysypú do rieky. Odnesie si ho navždy voda, na ktorej prežil takú veľkú časť života. Spomínať si potom chodia na breh a do rieky zvyknú hodiť aj kvety alebo veniec. Aj priamo po pohrebe je často tradícia ísť k vode a hodiť do nej vence a kvety a sledovať, ako pomaly plávajú preč. Musia byť však živé, nie umelé, aby neznečisťovali prírodu a mohli sa stať potravou rýb. Neskôr sa príbuzní a priatelia môžu namiesto karu stretnúť v lodenici. Uctia si tak hodnoty zosnulého a nechajú ho odpočívať tam, kde trávil čas aj za života.  

Úrazy im takmer nehrozia, častejšie prichádza rovno smrť 

Tak ako všetko v živote, ani výlety a šport na vode nemusí mať iba šťastný koniec. Nie je až také neobvyklé, keď sa niekto utopí. Znie to hrozne, ale pri iných športových aktivitách je to úplne rovnako. Nehody sa stávajú. Pádlovanie je šport, pri ktorom sa nedá príliš zraniť, pokiaľ vás cestou k vode nezrazí auto. Nízke riziko úrazu tak zatieňujú občasné straty na životoch. Z lode sa dá vykúpať alebo podľa vodáckeho slovníka „cvaknúť“ pomerne jednoducho. 

Nezávodné plavidlá sú väčšinou chránené proti potopeniu zabudovanou vzduchovou bublinou alebo polystyrénom. Stáva sa to často- padnete do vody a jednoducho vyplávate. Môže sa však nešťastnou náhodou stať, že si udriete hlavu alebo nedajbože dostanete infarkt alebo mŕtvicu. To sa stalo aj 1. mája 2018, keď sa Vodácky klub Tatran splavoval z rakúskeho Orthu do lodenice v Karloveskej zátoke. 

Henrich so svojou 14-ročnou vnučkou vtedy splavoval Dunaj na kánojke. „Išli sme popri mojom kamarátovi Láďovi, ten splavoval spolu so svojou priateľkou, psom a kamarátom. Boli sme tak približne v strede „peletónu“. Veľa ľudí bolo na rieke už pred nami, dosť ich bolo aj za nami. S vnučkou sme si dávali na 40 kilometrovej trase pauzy. Neboli to preteky, chceli sme si to užiť. 

Láďa a jeho partnerka nášmu tempu tak akurát vyhovovali. Nablízku neboli nijaké iné lode a pred nami bola bójka. Tie vyznačujú plavebnú dráhu veľkým lodiam, aby sa nezasekli o dno. A bójky sa po správnosti na športových nemotorových plavidlách obchádzajú z vonkajšej strany, teda by ste sa mali dostať medzi ňu a breh. My sme ale boli viac v prúdnici, čiže bližšie k stredu rieky a začať meniť smer sa mi zdalo neskoro. Vnučka nevedela ťahať tak silno, aby to bolo bezpečné. Nijaká veľká loď sa k nám z diaľky neblížila, a tak som sa nato vykašľal a plavili sme sa stredom. 

Láďa to riskol. Bolo ich viac, traja dospelí ľudia majú oveľa viac sily. Nakoniec sa ukázalo, že sme už boli naozaj blízko, nestihli bójku obísť a vrazili do nej. Víry, ktoré sa v ich blízkosti tvoria, ich obrátili na bok a bočný náraz loď prevrátil. Boli sme za nimi pár metrov, všetci vyzerali byť v poriadku. S vnučkou sme začali pomáhať chytať ich veci, šoféroval som a ona sa nakláňala a hádzala veci do našej lode, keď sme si všimli, že sa malý psík Jack Russel, ktorého mali so sebou, topí.“ Vír ho sťahoval pod vodu a psík bol príliš malý, aby to uplával. 

Henrich s vnučkou dopádlovali  k nemu. Vnučka sa naklonila zo špice kánojky a snažila sa zachytiť obojok, ktorý nemal, ale podarilo sa nám ho vytiahnuť za predné laby a hodiť ho do lode. priateľka vyplávala na najbližší breh, aj ich kamarát dokonca vyplával aj s ich kánojkou. Veci a psa už mali už v lodi, keď si Henrich všimol, že Láďa má nejaký problém. Videli iba jeho hlavu pár metrov pred nimi. 

„Rozbehli sme loď ako najrýchlejšie sme dokázali. Boli sme od neho ďaleko najviac meter, keď navždy zmizol pod hladinou. Mal otvorené oči aj ústa. Pár sekúnd sme ešte videli jeho tvár nejasne pod hladinou a potom sa voda zakalila. Vyplávali sme na breh. Pomaly sa začali ukazovať ostatné lode z nášho výletu, kričali sme na nich, aby sa pri nás zastavili. Vnučku som nasadil do lode, kde boli staršie dievčatá, tie poznala, aby sa s nimi dostala bezpečne do lodenice. Zavolal som záchrannú službu aj políciu. A potom som si už iba fotil príchod vrtuľníku a policajné člny.  

Tieto príbehy ukazujú, aké dôležité je dodržiavať bezpečnostné pravidlá. Podľa zákona plávacia vesta je povinná pre deti do 15 rokov a potom sa pre mnohých stáva skôr zbytočnosťou a v niektorých prípadoch až otázkou hrdosti. Keby si však ľudia uvedomili, že ide naozaj o ochranu života, podobné veci by sa diať nemuseli. 

Modrá je horšia ako hluk a výfukové plyny 

Bratislavské lodenice okrem svojej výletnej, turistickej, činnosti fungujú ako športové oddiely a k športu vychovávajú deti približne od šiestich rokov. Deti niekoľkokrát do týždňa chodia na tréningy a v sezóne od apríla do októbra sa zúčastňujú pretekov organizovaných Slovenskou kanoistikou.

Pokiaľ ide o tradičné lodenice z medzivojnového obdobia, tie sú v Bratislave štyri. V kluboch sa výlučne venujú disciplíne rýchlostnej kanoistiky, ktorá má trampskému splavovaniu najbližšie. Súťaží rýchlostnej kanoistiky sa okrem nich zúčastňujú mnohé ďalšie bratislavské kluby ako aj vodácke kluby z iných miest na Slovensku. Rýchlostná kanoistika je sústredená viac-menej na západe republiky a najvýchodnejší klub je v meste Nováky, teda pri Prievidzi.

Ostatné sú väčšinou v mestách, ktorými preteká Dunaj alebo Váh, ako sú napríklad Nové Zámky, Komárno alebo Štúrovo. Deti sa pretekov zúčastňujú väčšinou od ôsmich rokov a posledná detská kategória Juniori je do osemnástich. Ostatní sa môžu zúčastniť v kategórií seniorov alebo veteránov. Slovenských pretekov býva za rok približne pätnásť. Konajú sa vždy cez víkendy a tešia sa veľkej účasti. Okrem Bratislavy sa súťaží v Novákoch, Nitrianskom Rudne, Komárne, Piešťanoch, Trenčíne, Šamoríne a Dobrohošti.

Deti do 13 rokov väčšinou na dvojkilometrovej trati, starší jazdia krátke trate na 200, 500 a 1000 metrových dráhach a dlhé trate, ktoré sú dva, štyri, päť alebo šesť kilometrov, alebo maratón. V Bratislave máme veľký areál rýchlostnej kanoistiky, kde sa koná väčšina pretekov. Nachádza sa v lužných lesoch medzi Petržalkou a Jarovcami a volá sa Zemník. Od postavenia obchvatu Bratislavy nad ním stojí nový diaľničný most.

Areál na Zemníku pravidelne hostí aj medzinárodné podujatia, avšak stále nedostal finančné prostriedky na závodisko, ktoré by sa dalo porovnávať na medzinárodnej úrovni. A to najprestížnejším podujatím, ktoré za posledné roky hostil, boli Majstrovstvá Európy Juniorov. Chýba mu pritom základné vybavenie ako šatne a hangáre na lode pre zahraničných športovcov. Bratislavské kluby si na breh dali postaviť lodné kontajnery, v ktorých si spravili hangáre a šatne.

Ostatní musia veriť, že im počasie dopraje, pretože si všetky veci musia rozložiť na tráve. Areál si tak kanoisti revitalizujú svojpomocne, šťastie sa na nich usmialo v podobe novej cesty, ktorú vybetónovala firma, ktorá stavala diaľničný most. Odvtedy už autá a autobusy nemusia chodiť po lesnej ceste a spoliehať sa na nízku hladinu Dunaja. Cesta totiž prechádza cez brod. Ten prechádza cez rameno Dunaja a keď stúpla voda, táto časť cesty sa zatopila, pretekári museli vystúpiť a cestu prebrodiť peši. Často sa však autom chodilo ešte keď voda siahala približne do polovice dverí auta.  

Vodáci sa o areál starajú vzorne, kosia trávu, kosia riasi vo vode a niekoľkokrát do roka  organizujú upratovanie brehov. 

Vtipnou historkou sa tak stalo, keď si kluby postavili na brehu lodné kontajneri modrej farby. Ornitológovia im oznámili, že ide o chránené územie vtákov, ktorých modrá farba ruší. Pretekári si tak dali brigádu a  kontajneri premaľovali na zeleno, aby vtáky vo svojom chránenom území mohli žiť nerušene modrou farbou.  O rok neskôr prišli miešačky a bagre a cez chránené územie vtákov začali stavať diaľničný most. Miešačky a diaľnica zrejme orliakovi morskému, beluši malej, či bučiačikovi močiarnemu až tak nevadia. 

Existenčné problémy 

Bratislavské vodácke kluby ležia na veľmi dobre situovaných pozemkoch, na ktoré majú zálusk developeri. Nie náhodou, že v lukratívnych častiach mesta v blízkosti vody stále pribúdajú nové a nové developerské projekty. V februári tohto roku lodenice Dunajčík a Dunajklub čelili akútnym existenčným problémom. Najväčším zádrhom bolo, že lodenice neboli uvedené v územnom pláne mesta a developer navrhol projekt, ktorý by kluby z ich pôvodných pozemkov vytlačil. Na veľkej ploche mali v pláne vystavať novú štvrť a tam, kde sú lodenice, by pravdepodobne vznikol prístav pre motorové člny. Pomohla zmena územného plánu. Na mestskom zastupiteľstve sa v deň hlasovania za zmenu územného plánu zišla vodácka komunita, aby podporili svojich supútnikov.  

Disciplína Hod stolom 

Vodáci, a špeciálne tí z najstarších a najtradičnejších bratislavských lodeníc, sú veľmi uzavretou komunitou. Kluby robia nábor pre nové deti do pretekárskych oddielov. Deti, ktoré takto v pretekárskych oddieloch vyrastú, sa v dospelosti stávajú členmi lodeníc. Iná možnosť, ako sa dá stať členom takejto komunity, je pravdepodobne iba priženenie alebo privydatie. Lodenice zvyčajne nových členov neprijímajú a fungujú na rodinnom princípe a novými členmi sú tak iba novonarodené deti členov. Tento spôsob môže byť neefektívny a nemusí priaznivo pôsobiť na takzvanú ponorkovú chorobu. Avšak komunita sa potom stáva doslova jednou veľkou rodinou.  

Po celý rok organizujú spoločné dovolenky, výlety, lyžovačky, splavy, ale aj vianočné večierky brigády a príchod Mikuláša. V lete fungujú vodácke tábory pre deti. „Tie chodia každý deň dvakrát na vodu, inak skáču z pontónu do vody alebo vedú blatové vojny. Raz si hádzali fľašu z balkónu na zem a naopak, a pri tom sa im podarilo rozbiť okno. Inak sa nám nepodarilo ešte nijaké dieťa utopiť. Jeden chlapec sa raz vykúpal a asi sa zľakol, ale jačal tak, že nejaká žena vyšla z paneláku oproti zistiť, čo sa deje,“ vraví Dominika, ktorá s vodáckymi tábormi pomáha.  

Ku komunitnému života patria aj bujaré oslavy pri príležitosti narodenín, narodení detí alebo získaní nejakej vzácnejšej medaily. K takej oslave patrí alkohol, Búchaná a hudba z reproduktoru žánru ako je napríklad Zóna A. „Raz bola takáto veľká oslava, bolo tam viacero oslávencov. Nazbierali sa ľudia, ktorí mali niekedy v tom čase narodeniny a jeden z nich ako darček dostal väzenský oblek z obchodu s kostýmami a putá. Bolo to preto, že predtým mal problém zo zákonom, keď opitý hodil stôl po policajtovi. 

Okrem kostýmu a pút dostal ešte taký kovový stolík, ktorý bol veľmi podobný tomu, ktorý vtedy hodil po tom policajtovi a chlapcom napadlo hrať na záhrade takú hru, že kto dohodí tým stolom ďalej. Lenže zhodou okolností niekto asi z panelákov, ktoré stoja blízko, zavolal políciu za rušenie nočného kľudu, mali sme nahlas pustenú hudbu. A prišli takí dvaja policajti, vyzerali ako z kresleného filmu- taký veľmi vysoký a chudý muž a s ním maličká tučná žena. Bol to obraz ako z filmu, keď títo dvaja vstúpili do brány a videli človeka vo väzenskom pásikavom kostýme snažiť sa bežať preč s tou slečnou.“  

Marián Šajnoha, bývalý predseda Slovenského horolezeckého spolku JAMES, účastník  expedícii – Hindukúš a Himaláje a výstupu na severný vrchol Nanga Parbatu (7.816 m) v Pakistane, nám porozprával o priekopníkoch bratislavského skalolezectva. Vysvetlil, ako k rozvoju horolezectva v metropole pomohol mestský zväz. Zaspomínal si na využívané lezecké terény, ktoré začali rokmi pribúdať.  

Múry cintorína 

Na Žižkovej ulici v Bratislave môžeme vidieť múry Židovského cintorína, na ktorom trénujú už generácie lezcov.  

Bývalý predseda JAMES-u spomenie Jána Ďuranu, ktorý má v repertoári výstupy v Tatrách a na Kaukaze, ale aj Pavla Pochylého s prezývkou Pavúk – priekopníka extrémneho horolezectva. 

Steny cintorína začali lezci volať Múrik. Ten je zo žuly a jeho šírka dosahuje 150 metrov. Výška je päť metrov.  

Je príjemne skrytý za stromami a je na ňom niekoľko úrovní obtiažnosti. Obsahuje tri sektory. Kým prvá časť je najľahšia, posledné metre sú skutočnou skúškou. Dôležitá je dobrá technika nôh aj sila v prstoch. Úľavu poskytujú škáry v múre, z ktorých vyrastá zelina alebo tam v prítmí odpočíva hmyz.  

Cesty si hľadám sama, sledujem nerovný povrch žuly a vyberám si dobré kamenné úchyty na ruky. Moje lezečky, špeciálne upravená obuv určená na lezenie po skalách alebo umelých stenách, majú priľnavú podrážku a sú extra úzke a pevné, sa šmýkajú a ja si vymieňam nohy a pokračujem v tomto lezeckom tanci.  

Kamene boli do múra zasadené tak, že vytvárajú komplex do rôznej hĺbky vytŕčajúcich hraniek a iných útvarov. Povrch je však rokmi oveľa klzkejší, vybrúsený tréningom lezcov, a to pridáva na náročnosti, ale aj na zábave. 

Ide sa po ňom traverzne– v jednej výške, najviac meter od zeme. Najlepšie sa trénuje v teplejších mesiacoch, keď je ešte dlhšie svetlo a dá sa pokojne ísť cvičiť po práci a škole.  

Jeho skvelou výhodou je prístup zadarmo, a tak stačia lezečky, vrecko magnézia, dobré počasie a nálada.  

Sokol a Jastrabie skaly 

Nabalené kufre, zvuk lokomotívy, šum koľajníc. V Bratislave sa naozaj lezie už od polovice 20. storočia. Marián Šajnoha mi rozpráva, že písomné zmienky sa opierajú o skupinu študentov z Liptova a Spiša, ktorí zavítali do hlavného mesta a už sa predtým zaujímali o skalolezectvo.  

Pod vedením významného horolezca Alexandra Hubu, ktorý bol členom JAMES-u od roku 1938, robil chatára v Tatrách a má päť hodnotných prvovýstupov, zorganizovali v 40. rokoch minulého storočia v Bratislave Akademický odbor JAMES.  

Po vojne pôsobil JAMES až do roku 1949 a v Bratislave začala vznikať skupine SOKOL a každý týždeň usporadúvala schôdze.  

V rokoch 1952 až 1953 sa začali na Slovensku aj v hlavnom meste v socialistickom štáte vytvárať oddiely a hlavne sa chodilo liezť do Sološnice – na Jastrabie skaly, ktoré sú vzdialené 53 kilometrov od Bratislavy. 

Návštevníka môžu osloviť strmé a kolmé skalné steny. Neskôr sa na nich začali usporadúvať horolezecké dni a organizáciu mali na starosti Jozef Psotka, Teodor Mastihuba a Pavol Plašil.  

Dnes sa na Jastrabích skalách liezť nedá, na ich území platí celoročný zákaz, pretože sú v piatom stupni ochrany prírody. Pre fanúšikov historických terénov je to smutná správa. Postupne začali odhaľovať nové oblasti. „Objavili platňu pod Hradom v Bratislave, takže tam sa začalo liezť,“ objasňuje Šajnoha.  

Skala v hlavnom meste 

Nielen Múrik je veľmi zaujímavé miesto. Možno impozantnejšou horolezeckou zastávkou je Platňa. Navzájom ich delí len niekoľko metrov. Najlepší prístup je od zastávky Chatam Sófer v bratislavskom Starom Meste.  

Stačí vyjsť schodmi okolo socialistického paneláku. Neskôr sa ide úžľabinou nižšie po zablatenej vydupanej ceste. Pred zrakom sa mi otvára obrovská plochá skala, ktorá sa týči až do výšky pätnásť metrov a pre začínajúcich aj pokročilejších lezcov poskytuje až 21 odistených ciest, kde sú do skaly napevno osadené kovové háky alebo skoby. Nie sú potrebné vlastné istenia. Prvé tu vyliezli Ivan Bajo, Pavol Pochylý, Ivan Dieška a Rudo Mock.  

Ako hovorí Marián Šajnoha, medzi prvými boli výstupy s názvom Malá Diretka, ktorá mala vtedy najväčšiu obťažnosť – 6. stupeň medzinárodnej horolezeckej stupnice obtiažnosti,  Schody a Blesk. Teraz sa bežne na skale nachádzajú cesty aj s náročnosťou 10 až 11. Marián Šajnoha hovorí, že sa medzi záujemcami extrémneho športu odohráva tichá súťaž, kto čo vylezie. 

Moja prvá návšteva sa udiala ešte v marci a uznávam, že skala má čo ponúknuť.  

Zaujímavou cestou sú Schody, keďže začiatok pripomína naozajstné stúpanie. Skutočnou výzvou je druhá polovica výstupu. Výčnelky sú zaoblené aj hladké, hľadanie cesty nie je jednoduché. Skala nemá rôzne farby ako vidíme v lezeckých centrách. Raz v ruke držím perfektný úchyt, v ďalšom ma zrádzajú nohy. Hľadám škáru na nohy. Cítim každý sval v tele.  

Keď ma spúšťajú dole, lezeckými topánkami sa pravidelne odrážam od nerovnej skaly, akoby som bola v dobrodružnom filme.  

Na Platni sa lezie od marca do novembra. Letné mesiace však nemajú ideálne podmienky, skala je počas dňa horúca.  

Bezpečnosť Platne má na starosti správca bratislavského horolezeckého zväzu.  

„Starostlivosť o skaly vždy existovala, ale teraz má hlavu aj pätu,“ prisviedča Marián Šajnoha. JAMES zabezpečí a objedná borháky, ktoré sa zasadzujú do vyvŕtaných dier v skalných stenách. Kedysi sa používali tenšie skoby z kovu, teraz sú hrubšie a lepia sa priamo do steny. 

Horolezecké šesťdesiatky 

Marián Šajnoha vstúpil do sveta horolezectva v roku 1960, keď sa pridal do oddielu Slávia Bratislava. „Horolezectvo sa už zameriavalo na výkon,“ vysvetľuje. Táto stránka adrenalínového športu začala byť zaujímavá v 60–tych rokoch. Do zahraničia sa dalo cestovať len na pozvanie. Lepšie príležitosti prišli koncom tohto desaťročia. 

Marián Šajnoha opäť spomenie mená ako Pavol Pochylý a Ján Ďurana, ktorí dokázali dva mesiace žiť v Tatrách, tie naďalej zostávali hlavným horolezeckým cieľom.  

Neskôr mi hovorí o ďalších lezeckých terénoch, ktoré sa začali využívať. Tvrdí, že ich bolo naozaj veľa. Menuje skalu na Plaveckom hrade a znova sa obracia k známym lokalitám, ktoré sa ani nedajú spočítať na všetkých prstoch. Pozorne ho počúvam.  

 „Využívali sme Sološnica, tam sme nedeľu, čo nedeľu chodili vlakom,“ dodáva. Platňu tiež používali často, bola v meste na dosah ruky.  

V druhej polovici 60-tych rokov sa udiala ďalšia významná udalosť, čo ešte povznieslo horolezectvo ako také. Vznikol mestský zväz, kde popri športoch ako futbal, basketbal a hokej fungovalo práve horolezectvo. 

Začalo existovať aj výberové družstvo, kde boli talenty zo všetkých doterajších lezeckých oddielov a mali spoločné tréningy a chodili na akcie. Keď sa v sedemdesiatych rokoch začali cez Slovakoturist robiť výpravy a záujemcov odporučil ich mestský zväz, mohli ísť na Kaukaz, Dolomity alebo do Álp.  

Členovia v družstve sa menili, každý rok sa podľa výkonnosti vyhlasovala nová zostava. Dialo sa to na konci sezóny. 

„Igor Koller začal tiež tým, že bol v mestskom družstve. Je veľkou postavou nielen v bratislavskom, ale celoslovenskom meradle,“ hovorí.  

Ten sa zaslúžil o viac ako sto výstupov v Tatrách a medzi jeho najvýznamnejšie alpské patrí Cesta cez Rybu v Južnej stene Marmolady v Taliansku. V 70-tych a 80-tych rokoch sa vynikajúco umiestňoval na skalolezeckých pretekoch.   

Hradné bralo a závod 

Medzi ďalšie využívané lokality v blízkosti Bratislavy patria Pajštún a Štokeravská vápenka.  

Keď sa na Pajštúne, hradnom brale, začalo liezť, bolo na ňom asi sedem ciest.  

Keď čítam sprievodcu Malými Karpatami od Vladimíra Lineka, dozvedám sa, že prvý výstup sa uskutočnil ešte v roku 1951. 

Pritom dnes už ich je v lokalite viac ako sto a mňa fascinuje, ako veľa z nich nesie meno inej horolezeckej osobnosti, ktorá tam trénovala.  

Marián Šajnoha prvý raz liezol práve na Pajštúne, a to v apríli 1960. Keď sa v januári pridal do oddielu, ešte bola zima. Na skaly si musel chvíľu počkať.  

Hradné bralá sú typické ťažšími cestami a týčia sa do výšky 25 metrov. Šírka dosahuje až 100 metrov a tvorí ju vápencové bralo, ktoré je rozdelené do ôsmich sektorov – prvý zľava je Červený sektor, ďalej je Žltý, Modrý, Belasý, Šedý, Čierny, Biely a posledný napravo s názvom Zelený sektor.  

Najľahšia cesta sa volá Normálka, jej obtiažnosť je 3 klasifikačnej stupnice. Protipólom je cesta Hradný pilier, ktorej stupeň náročnosti je 10. 

Iným bratislavským terénom je Štokeravská vápenka pri závode Technické sklo. Nachádza sa medzi Dúbravkou a Devínskou Novou Vsou. Prístup je možný len pre organizovaných záujemcov. 

Skala sa vypína do výšky 30 metrov. Na to, aby si ju mnohí obľúbili, nemusela dlho čakať. V sprievodcovi sa dozvedám, že má sintrový povlak, ktorý sa vytvára na skale pôsobením vody bohatej na minerálne látky a kvapľovitý charakter. Nachádza sa na nej 28 ciest, väčšinu bez problémov zvládnu začiatočníci.  

Moderný šport 

Kedysi sa primárne liezlo na skalách, ktorými sa teda Slovensko pýšiť môže.  

Potom vznikali horolezecké zväzy, ktoré vlastnili tréningové haly a slúžili primárne pre ich členov. Verejnosť mala do nich prístup len čiastočne.  

Postupne sa tento šport premiestnil do interiéru, na umelé steny v prístupnej hale. Objavila sa príležitosť vyskúšať si lezenie „bez záväzkov“, keďže sa dá praktizovať aj bez partnera v ľahko prístupom a bezpečnom teréne.  

V hlavnom mesta od tohto tisícročia začalo pribúdať viacero takýchto hál. Jedna sa nachádza v Rači, ďalšia v Petržalke či Devínskej Novej Vsi – tie slúžia na bouldering. Ten je založený na koncepte lezenia do malých výšok, zvyčajne piatich metrov bez použitia lana, kde sa padá do hrubých matracov. 

Ďalšie centrá v Ružinove ponúkajú možnosť liezť na lane. Nevadí ani ak nemáte partnera, disponujú samoistmi, ktoré navíjajú lano a sami vás pomaly a plynulo spustia dole, aj v prípade pádu.  

Tento koníček má čoraz väčšiu popularitu a centrá sú v poobedných hodinách väčšinou preplnené ľuďmi. Všade pobehujú deti, inštruktori vysvetľujú správnu techniku lezenia a učia, ako pracovať s lanom. 

Aj v rade na samoisty sa čaká. Halu napĺňa priateľská atmosféra. Vzduch je cítiť potom a kriedou. 

Do niektorých prevádzok majú prístup aj zvieratá a sem tam vidím pri lavičke psíka a naozaj sa cítim ako na horách. Atmosféra a ľudia mi pripomínajú skutočný terén.  

Každý bojuje s vlastným horolezeckým problémom a vyberá si cesty rôznych obtiažnosti. Pozerám na davy okolo a veľa z nich tu je s priateľmi, kolegami, rodinou. 

„K lezeniu ma priviedol brat, ktorý už dlhší čas chodil pravidelne do centier. Tento šport ma nadchol, odkedy som ho prvýkrát vyskúšala. Pri každom stretnutí prekonávam samu seba, prechádzam na ťažšie úrovne a po prvých razoch som postupne prekonala strach z výšok,“ hovorí Jana, návštevníčka jednej z hál o svojom hobby. 

Každý má vlastný príbeh a cestu k tomuto koníčku. 

„K lezeniu som sa dostala úplnou náhodou. Môj tatko má kolegu, ktorý vykonáva tento šport a je šéfom klubu. Často mi hovoril, že by som to mohla vyskúšať, nadriadený ich často volá a spomenul si na mňa, že by ma to mohlo baviť. Potom som spoznala kamarátku a hovorila mi, že lezie. Prišlo mi super vyskúšať to s niekým koho poznám a rozumie tomu. Dobre spravila, že ma zavolala, hrozne ma to baví, aj keď musím priznať – výšky sú strašidelné. Časom sa ale naučíš a potom je to fajn. Teraz chodíš do centier preto, že je to super čas strávený s priateľmi a návrat naspäť do detských čias, kde sme šplhali po preliezkach a rozprávali len tak o čomkoľvek,“ uzatvára Ivana, ktorá tento rok objavila novú záľubu.  

Sedím v električke pozorujúc kvapky dažďa stekajúce po okne. Aj keď je dážď súčasťou jesene, mnohí ho nemajú radi. Vzbudzuje pocity smútku, samoty či prázdnoty. Navyše, daždivé dni zväčša obmedzujú možnosť aktivít. Nanajvýš môžete spomínať na krásne, slnečné a žiarivé leto, ktoré ubehlo veľmi rýchlo. Je taká aj jeseň nášho života? Sychravá, prázdna a smutná? Hluchá na nové zážitky a odkázaná žiť iba zo spomienok?

Vystúpim z električky a kráčam hmlistou bratislavskou Petržalkou v sprievode daždivých kvapiek na návštevu do Klubovne aktívnych seniorov. Moje kroky sú dlhé a rýchle, aby som bola čo najskôr dnu.

Miesto, kde sa dá rozkvitať aj v zrelom veku 

Petržalská klubovňa aktívnych seniorov je voľnočasové centrum pre dôchodcov. Nachádza sa na ulici Osuského 8, na najväčšom sídlisku na Slovensku – v Petržalke. Svoje brány otvorila v októbri 2021. Manažérkou klubu je Jana Chládecká, ktorá súčasne pôsobí aj na Univerzite tretieho veku Ekonomickej univerzity. Rovnako dôležitú úlohu zohrávajú ďalšie tri dámy – Magdaléna, Mária a Jitka. Sú pracovníčkami centra a zabezpečujú jeho plynulý chod. Majú rozdelené smeny a počas nich pôsobia na recepcii, kde sa vždy seniori zapisujú a dohadujú ohľadom termínov rôznych aktivít. Ženy im zároveň poskytujú starostlivosť po celý čas ich pobytu.

 „Naším zámerom je ukázať seniorom zmysel života aj na dôchodku,„“ poznamenali Jana s Magdalénou. Petržalka je sídlisko, ktoré starne, čo bol ďalší podporujúci faktor pre jej vznik. Komunitné centrum má byť aj „druhým domovom“,  záchytným miestom, kde sa budú návštevníci cítiť dobre. Dôležité je presmerovať ich pozornosť, aby  nemysleli na choroby a smútok.       

V súčasnosti v Bratislave existuje viacero podobných zariadení, ale priestor na Osuského je jediný svojho druhu. Jana s Magdalénou doposiaľ nepoznali voľnočasové centrum, kde by dôchodcovia boli naozaj aktívni. Pohyb a hry ich vraj spájajú rýchlejšie. Väzby, ktoré medzi nimi vznikajú, sú pevnejšie v porovnaní s vysedávaním pri kávičke pevnejšie. Príprava programu nebola pre Janu a kolegyne náročná. Vychádzali zo skúseností z Univerzity tretieho veku, na základe ktorých seniorom pripravili pevne stanovený celotýždenný harmonogram.

Oáza pohybu a radosti

Je streda doobeda a prichádzam na prvú návštevu klubovne. Sotva otvorím dvere, čaká ma na recepcii milá, usmievavá dáma a oznámi mi, že seniori sú práve na joge. Zatiaľ sa pracovníčka Jitka stane mojou sprievodkyňou po budove. 

Väčšina miestností je veľká a priestranná, prispôsobená najmä na cvičenie. Pri otázke, kde majú seniori priestor na kávičku mi odpovedá, že kdekoľvek kam si sadnú – na sedačku alebo stoličku, ale primárne je tu centrum pre tých, ktorí sú namiesto vysedávania v pohybe. Dokonca aj knižnicu organizujú tak, aby si návštevníci požičané knižky brali domov a nečítali ich priamo v klube. 

Vonku pred budovou majú veľkú priestrannú záhradu s altánkom a drevenou hojdačkou. Má množstvo krásnych rozkvitnutých kvietkov aj napriek tomu, že už je jeseň. Keď je vonku priaznivé počasie, program sa presúva na čerstvý vzduch. 

Hraví, taneční a nezastaviteľní

Čakajúc na pohodlnom gauči, kým skončia dôchodkyne jogu, sa otvoria dvere a vstúpi do nich muž so slovami: „Prišiel som pozrieť, či sú tu nejakí moji pingpongoví parťáci?“ Pracovníčka na vrátnici ho hneď usmerní, aby sa podpísal a zažartuje: „Peter, kde máte manželku?“ „Myslíte manželku alebo moje pingpongové milenky? Lebo tých mám veľa,“ dodá pobavene a ide sa pozrieť do miestnosti so stolným tenisom. 

Dôchodca sa hneď pustí do súboja s jeho verným spoluhráčom. V úzadí stojí manželka Petrovho súpera. Vysvetľuje mi, že teraz zápas hrajú chlapi a ona zatiaľ povzbudzuje partnera, lebo jej súperka, ktorá je rovnako silná ako ona, dnes v klube nie je. 

Seniorka hovorí, že okrem pingpongu si sem chodí zahrať najmä backgammon. Vysvetľuje, že ide o drevenú stolovú hru pre dvoch hráčov, kde sa kombinuje stratégia a šťastie pri hode kockami. Dokonca si vyrobili aj vlastnú verziu, ktorá pozostáva z dvoch rámov, krúžkov a malých plastových fľaštičiek. Spoločne sa zúčastňujú aj backgammon turnajov, dokonca si dali vyrobiť aj rovnaké tímové tričká. 

Nahliadneme aj do priestoru, kde má svoje miesto. Okrem ďalších stolových aktivít tam sú materiály na ručné práce a zásoby pochutín pripravené na rôzne podujatia. ,„Alkohol sa tu konzumovať nemôže,“ konštatuje seniorka, „ak niekto chce ísť na pivo, môže ísť do krčmy.“ 

Z chodby sa začne ozývať vrava dôchodkýň. Blíži sa jedenásta hodina a s ňou čas na zumbu. Dámy ma priateľsky vítajú a hneď ma stiahnu s nimi do sály. „Lekcia je v tejto miestnosti so zrkadlami, aby sme na seba videli,“ hovorí tanečná inštruktorka Elenka, ktorá sa dlhé roky venovala modernej gymnastike. K zumbe sa dostala náhodou, keď prišla na jednu otvorenú hodinu. Skúsenosť ju zaujala natoľko, že sa cvičenia už nevzdala. Vo výučbe sa striedajú s Jankou, ktorá má na starosti vedenie klubovne. Každá má vyhradené dni pre svoju tanečnú lekciu.   

Dôchodkyne sa prezliekli do svojich úborov a miestnosť sa už plní smiechom a dobrou náladou. V rovnakom znení sa nesie celá hodina.  Zvedavo sa pýtam, či tanečné hodiny navštevuje aj nejaký muž. Dievčatá hneď začnú rozprávať o Ferkovi, ktorý je ich verný tanečný parťák. Sotva sme ho spomenuli,  objaví sa vo dverách. Pýtam som sa ho, ako sa mu páči, keď je s toľkými ženami. Ferko ani nestihne odpovedať a už mu do reči skočí seniorka: „Vidíte, veľmi sa mu s nami páči, keď sem chodí.“ 

Miestnosťou sa ozývajú latino rytmy a veselá nálada. Musím uznať, že niektoré kroky mi pamäťovo dávajú zabrať, seniorky sú ozaj skvelé. Nehovoriac o tom, že väčšina z nich absolvovala pred lekciou ešte hodinu s tanečníkom Petrom Modrovským v rámci Seniorfestu. Úsmevná situácia nastane pri pesničke – Jeruzalema, keď jedna z tanečníčok podotkne, či Elenka omylom nestiahla skladbu dvakrát. Z lekcie odchádzam s úprimným obdivom voči dôchodkyniam a Ferkovi, ktorí ani chvíľu neotáľali a neprestajne s dávkou pozitívnej energie tancovali. 

Komunita, ktorá žije naplno 

Je piatkové dopoludnie a v klube aktívnych seniorov je veselá nálada, plná radosti a očakávaní. Dnes ich čaká niečo veľkolepé. Chystajú sa na príchod dôležitej návštevy. Príde ich pozrieť prezident svetovej organizácie školy 3. veku AIUTA – Francúz Fraçois Vellas. V roku 2022 už raz zariadenie navštívil. Pri tejto príležitosti si seniori preňho pripravili pestrý program. Postupne sa začínajú schádzať dôchodkyne, ktoré sa venujú vyšívaniu a paličkovaniu. Spájajú stoly a pokladajú na ne prenádherné vlastnoručne vyrobené produkty. 

Na druhej strane miestnosti dve seniorky hrajú biliard. O chvíľu do priestoru vstúpi heligonkar Anton, ktorého už čakajú jeho parťáci v krojoch a nacvičujú si spev pre významnú návštevu. Jitka – jedna z pracovníčok, ktorá má dnes službu, práve nesie taniere s čerstvými osími hniezdami, bublaninou a ďalšími dobrotami pre vzácneho hosťa. 

Jedna z dôchodkýň má pripravenú kroniku a listuje v spomienkach. Otvorí stranu s bývalou prezidentkou Zuzanou Čaputovou. Radi na jej návštevu spomínajú. O pár strán ďalej vidím fotografie z horúceho letného dňa, keď seniori varili na záhradke guláš. Naopak, vo vianočnom období zvyknú spoločne piecť oblátky a variť punč. Pýšia sa aj tým, že sa každoročne zúčastňujú maratónu seniorov. 

Klubovňa spolupracuje s Univerzitou tretieho veku na EUBA. Vďaka tomu majú návštevíci v centre rôzne prednášky, napríklad o bylinkách, správnom dýchaní či cestovaní. Množstvo dôchodcov priamo z univerzity začne navštevovať klub alebo opačne. V súvislosti s tým, že sa voľnočasové centrum nachádza v Petržalke, často spolupracujú aj s mestskou časťou. Petržalka už osemnásť rokov organizuje pri príležitosti  mesiaca úcty k starším – Seniorfest. Podujatia sú rozmanité, takže na svoje si príde každý dôchodca. 

Okrem aktivít pod strechou návštevníci radi vybehnú spoločne aj na turistiku do prírody. Organizuje ju Majka, tú nájdete aj ako pracovníčku na recepcii. Navštívili Schönbrun, Kamzík, Grinavské jazerá, Hainburg a mnoho ďalších miest. Ich cestovateľské zážitky zachytávajú fotografie vystavené na vrátnici. Zvládnu prejsť aj okolo pätnásť kilometrov. Cestujú aj na dlhšie zahraničné výlety. Naposledy navštívili Cyprus. Najbližšie sa chystajú na cvičebný pobyt do Talianska.

Kreativita bez hraníc

Na slovíčko si prisadnem ku dvom kamarátkam – Alicke a Alžbetke. Alicka má na sebe nádhernú blúzku s vyšívanými rukávcami. Od začiatku som premýšľala, či to je jej vlastná výroba. Poznamenala, že táto konkrétne nie, ale vyšívaniu a paličkovaniu sa venuje vo veľkom. Najprv svoje kreatívne stretnutia viedli v Dome kultúry Zrkadlový háj a neskôr sa presťahovali do Klubovne aktívnych seniorov. 

Vedľa stola, kde sme sedeli, mali stroj na paličkovanie a patchworkovanie podobajúci sa na kolovrátok Šípkovej Ruženky. Alicka naučila paličkovať a vyšívať aj Alžbetku. Obe sa v tom našli. Svoje zručnosti ďalej posúvajú medzi ostatné návštevníčky klubu. Pri pohľade na ich šikovné ruky mi prišla ich práca veľmi náročná a tiež trochu nepochopiteľná. Alicka poznamenala, že každý sa to dokáže naučiť, chce to len trpezlivosť a odhodlanie. Dievčatá svoje kolegyne učia od úplných základov. Ako dlho závisí od šikovnosti jednotlivca. Kreatívnym dielňam patria štvrtky. 

Mnohé dôchodkyne svojimi výtvormi obohacujú interiér ich obľúbeného voľnočasového centra.  Absolvujem prehliadku ručne vyšívaných a patchworkových obrusov či vankúšikov. Niektoré seniorky dokonca svoje výrobky predávajú na rôznych petržalských kultúrnych akciách. Najbližšie sa s nimi Alžbetka chystá na Večer autentického folklóru do Zrkadlového hája. Seniorky svoje vzácne  zručnosti zdieľajú aj medzi mladšie generácie, ktoré sa vždy so záujmom a odhodlaním do toho pustia. Alžbetka spomína na akciu v Sade Janka Kráľa, keď jedného chlapca od toho nemohli odtrhnúť. Dievčatá do ich záľuby vtiahli aj bývalú prezidentku Zuzanu Čaputovú. Hovorili, že jej to išlo veľmi dobre. Betka mi hneď ukázala prezidentkin výrobok, ktorý majú spoločne aj s fotografiou vystavený v kronike. 

Diela z paličkovania každoročne posielajú na medzinárodnú výstavu do Bulharska. Všetky by mali mať tvar zvončeka, ale výšivka môže byť rôzna. Každý región sa vyznačuje iným druhom čipky, ako môžeme vidieť napríklad na krojoch. Najbližšie sa chystajú výtvormi prispieť na  výstavu ručných prác seniorov, ktorá sa koná v Primaciálnom paláci.

Odhliadnuc od kreatívnych dielní sa Alicka venuje aj folklórnej skupine – Petržalčanke, ktorá vznikla pred dvanástimi rokmi. V súbore najmä spievajú, ale kedysi mali v repertoári aj vtipné scénky. Piesne pochádzajú vo väčšine z okolia Záhoria a Moravy. Alicka má od detstva rada folklór, ale nikdy predtým ako dieťa netancovala v žiadnom súbore. Pamätá si, ako jej raz heligonkar povedal, že by mala radšej spievať s chlapmi, lebo ide vždy o oktávu nižšie. Nácviky majú každý štvrtok doobeda. Petržalčanka vystupuje na rôznych podujatiach. Sú účastníkmi vianočných trhov, osláv prvého mája, navštevujú kluby dôchodcov a najbližšie sa chystajú do centra v Dúbravke.

Splnený detský sen

Seniorka Alžbetka veľmi rada spomína na svoju mladosť. Už od detstva vedela, čím chce byť. Narodila sa v Nových Zámkov, kde aj vyrastala. Dodnes si pamätá na deň, keď prvýkrát s mamičkou navštívila Bratislavu. V porovnaní s inými návštevníkmi hlavného mesta ju namiesto pamiatok a krásnych výhľadov zaujali – električky. Hneď jej padli do oka. Od tej chvíle vedela, že to je jej vysnívaná práca. Mamina malej Alžbetky jej zrušila nádeje tým, že v Nových Zámkoch električky nejazdia. Ona sa nedala a dodala: „Ale keď budem veľká, tak už budú.“ Seniorka sa pousmiala so slovami, že veľká už je, ale električky stále v Nových Zámkoch nie sú. 

Napokon ju za vytúženým vozidlom priviedla láska. Vydala sa do Bratislavy a dvadsať rokov na nich jazdila a tri roky na autobusoch. Poznamenala, že autobusy sa ľahšie ovládajú. So svojím vysnívaným dopravným prostriedkom najazdila za svoju kariéru milión osemsto kilometrov bez nehody. Okrem tohto fascinujúceho výkonu za tie roky zažila veľmi veľa príhod. 

Pamätá si, ako počas nočnej služby na ňu vybehol jeden mladík s tým, že ho nezobudila a dal jej za to „po nose“ Dokonca takou silou, že sa jej ešte aj okuliare rozbili. Byť dobrým sa nie vždy oplatí. Prisvedčiť tomu môže aj Alžbetka, keď sa láskavosť obrátila proti nej. Revízor kontroloval lístky a ako zvyčajne natrafil na čierneho pasažiera. Ten bol však neprimerane agresívny. Šoférka hneď reagovala a skočila medzi nich. Namiesto kontrolóra dostala „po papuli“ ona. Usmievam sa nad tým, ako jemná žena paličkujúca krajku pri spomienkach na nepríjemné situácie raz-dva zmení slovník.

Betka nemohla chýbať ani na prvej skúšobnej jazde električky v Petržalke. Povedala, že horšiu priniesť nemohli – „bola staršia ako ja.“ Hneď po tom, ako vyštartovala, vedela, že tam niečo nie je v poriadku. Na škole ju učili ako správne vydedukovať poruchy vozidla. Mala pravdu, keďže neskôr jej priatelia hovorili, že električka sa ku koncu jazdy pokazila a poslední cestujúci museli vystúpiť.

Ďalšími jej záľubami sú tvorba a prednes poézie a prózy. Aj v rámci klubovne sa zúčastňujú s Alickou recitačnej súťaže, ktorú organizuje Jednota seniorov. 

Každý rok sa koná v inom meste, a v rámci nej majú organizovaný program, či už nejakú 

prehliadku mesta alebo výlety. Dámy neraz v prednese a Alžbetka aj v tvorbe, získali prvenstvo. Príbehy a básne píše najmä o zážitkoch zo života, rodine a o svojom psíkovi, ktorý sa volá Brok. Písanie jej ide od ruky a zároveň ju to aj veľmi baví. Už dlho jej blízky hovoria, aby napísala knihu. Jej zážitky, by si mal vraj prečítať každý. Okrem vlastných 

skúsenosti bola jej kreativita inšpirovaná rôznymi dielami. Betka knihy zbožňuje. V Nových Zámkoch ju v knižnici volali – knihomoľ. Jej  idolom je Roald Amundsen. A obľúbeným dielom: Stretla som sa s Marcom Polom.  

Pani Alžbetka má 80 rokov. Jej recept na dlhovekosť je robota a skoré ranné vstávanie. Celý život vstávala o pol tretej ráno. A keď bola u svokry, musela ísť pomáhať pred prácou s chryzantémami, ktoré boli krásne, ale vyžadovali si aj nočnú starostlivosť. Svokru prezývali Cifra, lebo sa veľmi rada „cifrovala“. Spozornela a veľmi úsmevne reagovala, keď v rozhlase počula moderátora menom – „Cifra“.

Keď sa Alžbetka presťahovala do Bratislavy, mamina jej vravela, že tam žije Angelika, s ktorou má spoločných starých rodičov. A predstavte si, so svojou príbuznou sa náhodne stretli, až pred dvomi rokmi na Univerzite tretieho veku. 

Seniori si robia marketing sami

Petržalské centrum aktívnych seniorov od svojho vzniku nepotrebovalo žiadnu špeciálnu propagáciu. Ako povedala „veliteľka“ seniorov – Magdaléna, dôchodcovia si robia marketing sami. Skúsenosť s voľnočasovým zariadením si rozšíria medzi sebou. Sú ešte tzv. „stará škola“, keď uprednostňujú priamu komunikáciu pred tou online. Takže v tomto prípade je zbytočné vytvárať rôzne sociálne siete. Aj v centre sú všetky informácie, programy aj novinky vždy uverejnené na nástenke na recepcii v tlačenej podobe. Je to pre návštevníkov prehľadnejšie a zrozumiteľnejšie. Klubovňu mesačne navštívi približne 600 až 750 seniorov. Klubovňa nikoho neodmietne, ale prednosť majú Petržalčania a žiaci Univerzity tretieho veku.  

„Ak si myslíte, že nadväzovanie nových kontaktov je pre staršiu generáciu jednoduchšie, tak sa mýlite. Väčšina seniorov je síce zhovorčivá, ale v nadväzovaní nových kontaktov, býva opatrná,“ hovorí Magdaléna. Návštevníci sú ľudia s rôznymi životmi a osudmi. Niektorí ťažšie, nadväzujú kontakty, iní rýchlejšie. Ale prostredníctvom aktivít to ide oveľa plynulejšie. Následne sa napríklad vytvoria skupinky mužov spoločne pravidelne hrávajúcich stolný tenis alebo dievčatá venujúce sa ručným prácam.

Klubovňu navštevujú aj páry. Majú tu napríklad jeden manželský pár, ktorý sa  pravidelné stará o ich záhradu. Magdaléna mi prezradila, že okrem stálych partnerských dvojíc centrum ponúka priestor aj pre spoznanie novej polovičky. S úsmevom si pamätá na situáciu, keď jedna z dôchodkýň viditeľne dávala najavo svoju náklonnosť k istému mužovi. „Chodievala vždy pekne upravená, namaľovaná a s novou frizúrou,“ poznamenala. Ich vzťah sa prehĺbil a seniorka túžila po svadbe. Jedného dňa si dievčatá z neho vystrelili, že budú družičky. Chlap začal strácať farbu a skríkol, že žiadna svadba nebude. Veliteľka seniorov si doteraz spomína na to, ako na jeden z najvtipnejších zážitkov.

Celkovo jej práca organizátora nie je vždy jednoduchá, keďže aj seniorov treba usmerňovať a napomínať. Najčastejšie počas prednášok, keď majú veľa otázok pre prednášajúceho a málo času. Na seminároch býva zvyčajne okolo tridsať návštevníkov. Aj počas nášho rozhovoru pripomenula seniorom, ktorí boli na odchode, aby si nič nezabudli. A jedného návštevníka napomenula, aby nešiel v návlekoch, lebo bude šuchotať. 

Tak ako aj v každom inom kolektíve, aj v klubovni sú niekedy nezhody, ktoré následne Magdaléna so seniormi rieši. Sú to situácie, keď sa niekto nadraďuje nad ostatných alebo ak je niekto netolerantný, alebo si vyžaduje až veľmi veľa pozornosti. Ako povedala, časom si to už odsleduje a dáva v kolektíve pozor na tzv. „rypáčikov“. 

Opúšťam brány klubovne tentokrát v sprievode slnečných lúčov a v okolí prenádherných farebných stromov. Uvedomila som si, že jeseň vie byť aj krásna. Teraz sa už nikam neponáhľam a užívam si prítomný okamih.

Klubovňa aktívnych seniorov mi ukázala, že jeseň nášho života vie byť radostná, zaujímavá a plná rôznych činností. Dôchodkom sa nám život nekončí, ale otvára nám novú kapitolu a je na nás, akým spôsobom ju zapíšeme. Ich vitálnosť, nadšenie a elán z každodenného života by mal byť inšpiráciou pre každého z nás.

Hranicu medzi Kežmarkom a Ľubicou zbadáte jednoducho, aj bez značky. Vľavo nový kežmarský chodník, vpravo starý – na „území nikoho“. (Foto: autor)

Viac než tri tisícky Kežmarčanov netušia, či sa nestanú Ľubičanmi.

Obyvateľka sídliska Juh ide na plánovanú operáciu do Košíc. Rozhodne sa využiť nárok na odvoz. Oznámi svoj trvalý pobyt, ako ho má uvedený v občianskom preukaze. Prichádza čas odchodu, sanitka nikde. Na miesto dorazí až o hodinu neskôr, lebo do navigácie nebolo možné zadať pacientkinu adresu. 

Ďalšia „Južanka“ v jednu sobotu nemá kde zaparkovať. Neprekvapuje ju to – autá pribúdajú, no parkovacích miest pri bytovkách je už tridsaťtri rokov približne rovnako. Napokon si však na nejakom „pľaci“ všimne vozidlo, ktoré nepatrí domácim. Zavolá na mestskú políciu, tá nemôže prísť, územie patrí Ľubici. Zavolá obecnú políciu, tá cez víkendy nepracuje… 

„Doteraz ľudia chceli ostať v meste, ale obávam sa, že im to už bude jedno – len aby fungovali služby,“ hovorí poslankyňa kežmarského zastupiteľstva Eleonóra Levická.

Hranica 

Tieto problémy nakoniec našli svojské riešenie. V prvom prípade sa žena do nemocnice dostala, hoci s oneskorením, v druhom situáciu rozlúskli štátni. No nejde ani zďaleka o posledné nepríjemnosti, ktoré občania zažívajú. Na prvý pohľad sa to zdá jednoduché: hranica je daná, každý by sa mal starať o to svoje. Ľubická časť sídliska je však skôr územím nikoho. Väčšinu času síce patrí obci, ale podielové dane chodia Kežmarku. Jedni na skrášľovanie nemajú financie, druhí nemôžu zasahovať do cudzieho katastra. 

Asi ste počuli vtip (resp. reálne zobrazenie skutočnosti), ako spoznáme, že sme prešli zo Slovenska do Poľska – podľa cesty. Keď sme sa prechádzali po hornej časti Juhu, ktorá bola obnovená, narazili sme na niečo podobné. Tu končí nový chodník. Kežmarok. Tam začína starý. Ľubica. Rovné schody. Kežmarok. Rozbité. Ľubica. Dole sú si všetci rovní, všade to vyzerá ako po útoku vojenských dronov. Aspoň pri potoku je „cyklák“, ktorý sa podarilo vybudovať u oboch. Tam hranicu spoznáte podľa nových lámp. Svetlo – Kežmarok. Tma – Ľubica. 

Temnota v spornej oblasti zastihla aj cirkevnú školu, ktorej chýbajú financie z podielových daní. „Od augusta nedostala ani cent. Peniaze prišli Kežmarku, no ten ich nemôže poslať zriaďovateľovi školy, ktorá nie je na jeho území,“ tvrdí pani Levická. Pavol Krajči, riaditeľ ZŠ s MŠ sv. Kríža, to potvrdil. Mestu vyčíta pasivitu: „Na účte mu svieti okolo 100-tisíc eur, čo mu nepatria. Malo by sa teda snažiť zistiť, ako ich previesť. Namiesto toho sme my museli kontaktovať ministerstvo školstva, aby situáciu vyriešilo. Vydalo usmernenie: Ľubica má požiadať o tieto prostriedky Kežmarok. To sa už udialo. Som zvedavý, kedy niečo dostaneme.“ Inštitúcia našťastie mala rezervy, no studňa pomaly schne. V ďalších mesiacoch by výpadok financovania zrejme ovplyvnil platy zamestnancov. 

Dohoda sa nestala

Natíska sa otázka: ako sa dve „dediny“, prepojené rodinnými väzbami, dostali do takého stavu? Odpoveď musíme hľadať v socializme, keď bola Ľubica násilne pričlenená ku Kežmarku. Na mieste dnešných bytoviek by sme vtedy nenašli nič. Ľudia, ktorí sa sem nasťahovali, už prišli do mesta. „Im nešlo o honor, že budú Kežmarčania, išlo im o nový byt pre ďalší pokojný rodinný život. Nikto nebol prorok, že sa doba zmení,“ myslí si obecný poslanec František Hanaček, ktorý neodpovedal na naše otázky, no poslal nám svoje vyjadrenie odvysielané v TV Ľubica, kde približuje svoj postoj. Nesúhlasí s ním Daniela Anovčinová z Ružomberka. Tá sa sem prisťahovala v osemdesiatych rokoch: „Prišla som do Kežmarku. Keby som chcela prísť do Ľubice, tak mám trvalý pobyt tam.“ 

O odčlenení sa rozhodlo po Nežnej revolúcii v referende. „V Ľubici, v škole,

bol jeden okrsok, kde ľudia od rána po celý deň prichádzali vyjadriť svoj názor, viackrát čakali v dlhších radoch, hrala cigánska muzika, všetci boli oduševnení. V Kežmarku bolo viac okrskov, no zívali prázdnotou!“ spomína si poslanec Hanaček. „Hnevalo ma to. Kolegyňa sa ma potom prekvapene pýtala: ‚Teraz budem bývať v Ľubici? ’ Vravím – áno, bola si hlasovať? Nebola…“ hovorí o svojom zážitku pani Levická. 

Po tomto vznikla výmenná dohoda, podľa ktorej mala Ľubica za Juh dostať dvanásť hektárov kežmarských pozemkov. Tá sa nikdy po odčlenení nenaplnila. Zdôvodnenia sa líšia. Podľa Hanačka dostala Ľubica nevýhodnú ponuku, podľa Anovčinovej obec výmenu nikdy nechcela. Pravdou je, že mesto k problému pristúpilo ľahkovážne, dotknutú oblasť susedom neprepísala, teda ani nebolo čo meniť. Odvtedy až doteraz sa ťahá neustály spor, ktorý zatiaľ nerozlúskli ani súdy. Rozhodnutí padlo mnoho, tu sú posledné aktualizácie: v roku 2018 územie pripadlo Kežmarku, od augusta 2025 ho má Ľubica, o čom rozhodol Správny súd v Košiciach. Reakciou je kasačná sťažnosť, ktorú zváži Najvyšší správny súd. 

Kým poslanci Levická a Hanaček bojujú za svoje strany už od začiatku treníc, pani Anovčinová sa pripojila až v novom miléniu. Prekážalo jej, že si ľudia nemohli odkupovať byty. Preto iniciovala petíciu. „Chodila som od dverí ku dverám. Ľudia chceli ostať v Kežmarku,“ vraví. S výsledkom je spokojná, byty sa podarilo odkúpiť. Dovtedy sa cítila ako rukojemníčka. To je slovo, v ktorom sa všetci traja zhodujú. Občania sú rukojemníci. Keby ste sa na sídlisko pozreli, nečudovali by ste sa. 

„To budete koukat“

Nachádzame sa medzi bytovkami na Bardejovskej a Levočskej. Delí ich od seba vyše dvesto metrov, tie vypĺňa obrovské – nič. Blok, v akom by ste inde našli detské ihriská, školy, obchody či služby. Namiesto toho sa pokocháte pohľadom na veľkú trávnatú plochu. Takýto obraz sa vám naskytne len pár kilometrov od vzácnej pamiatky – dreveného kostola, ktorý je súčasťou svetového dedičstva UNESCO. Na jednej strane si vychutnáte panorámu Tatier. Otočíte sa a nájdete priestor zívajúci prázdnotou. V oblasti, kde by mal byť život. 

„Pôvodne tam mala byť škôlka, z tej ostali len základy. Žiadala som vtedajšieho primátora Jána Skupina, aby ich zasypali. Chodievali sa tam hrať deti. Predsa len, keby si niekto nedajbože ublížil, ešte by mesto čelilo žalobe. Nedávno sme sa snažili presadiť, aby tam bolo parkovisko. Žiaľ, ľubickí poslanci to zamietli,“ hovorí pani Levická o mieste, odkiaľ by azda mohli štartovať vesmírne rakety. Keďže už naozaj nie je kde zaparkovať, autá stoja vedľa chodníkov. 

Pred takmer polstoročím kapela Katapult položila otázku, či sa deti v 21. storočí budú mať kde hrať. S potešením hlásime: v Kežmarku áno! Na hornom Juhu majú nové ihrisko, na ktorom sa zabávajú dokonca aj v zime. Za hranicou sme našli také, aké si pamätáme z nášho detstva – jedna šmýkačka, dve hojdačky a pieskovisko. Nikde ani noha. 

Pán Hanaček domácich uisťuje, že by sa o nich postarali: „Ľubica nemôže podporovať vaše záujmy, pretože od štátu na vás nedostávame peniaze. Ak by podielové dane dostávala Ľubica, bezpečne a s radosťou by sme rozvíjali túto časť obce.“ V tridsaťtri ročnej histórii sporu však nájdeme aj obdobie, keď dedina príjmy na týchto občanov dostávala. „Mohli si nás kúpiť, no za tri roky neurobili nič. Vtedy ešte aj základné služby, ako odvoz odpadu, zabezpečovalo mesto,“ spomína si poslankyňa Levická. Dnes sa o to stará Ľubica, ale v dlhších časových rozostupoch. Stojiská sú tak niekedy preplnené smeťami. Neporiadok je tiež okolo malých košov. „Bohužiaľ tam ľudia hádžu veci, ktoré by nemali. Robia si tým sami zle,“ dodáva. Ľudia si za odvoz na tento rok zaplatili Kežmarku. Zatiaľ nikto nevie, či sa im časť peňazí vráti a príde nový výmer, alebo si to obec a mesto vysporiadajú medzi sebou. 

Občania. Koho?

Minulosť sa nemusí opakovať a nikto nemôže s istotou povedať: obec len zhrabne peniaze a o územie sa nebude starať. Ale stačí záujem o „túto časť“? Pani Anovčinová pripomína, že bývať na sídlisku Juh neznamená chodiť medzi štyrmi ulicami. Ľudia využívajú možnosti celého mesta a iba málo pravdepodobne všetci otočia kurz na Ľubicu – lebo tam sú príjmy. „Oni by investovali? Kino, zimný a futbalový štadión, kúpalisko, nemocnica… Oni by do toho investovali?“ Nevie ani to, či by jej v prípade potreby Ľubica bola schopná zabezpečiť opatrovateľské služby.

To sú otázky, na ktoré sa môžeme dozvedieť odpovede v blízkej budúcnosti. Poslankyne Levickej sa ľudia pýtali, čo budú mať v ďalších „občianskych“: „Zatiaľ ostáva Kežmarok, ale môže sa stať, že onedlho si všetci budeme musieť vymeniť preukazy.“ Ak sa to naozaj stane, mnohí obyvatelia sídliska budú v komunálnych voľbách voliť starostu a poslancov Ľubice. Tam by si tak mali dávať pozor na to, čo si želajú – aby ešte nedošlo k ďalšiemu zlúčeniu. 

František Hanaček usadlíkom odkazuje, že právo stojí jasne na strane Ľubice: „Sľubujú vám nové zákony, podľa ktorých sa stanete Kežmarčanmi. Dzurinda, Blajsko (bývalý poslanec NR SR, Šajtlava, Ferenčák (bývalý a súčasný primátor) – všetci sa chceli násilnými či inými právnymi kľučkami – novelizáciou zákonov – dostať ku katastru obce Ľubica. Vďaka demokracii a nezávislým súdom, hlavne bedlivosťou ústavného či najvyššieho, sa im doteraz nepodarilo uspieť!“ Netreba však zabudnúť, že súdy stále nepovedali posledné slovo. Viac ako tridsať rokov je premárnených, jedni majú územie, druhí majú dane a občania sú naďalej rukojemníkmi. Bez ohľadu na to, ako a kedy sa tento konflikt skončí, je veľmi otázne, či sa dostanú do rebríčka priorít.

Na sídlisku sa nájdu lokálpatrioti. Zaraďuje sa k nim aj Eleonóra Levická, ktorá si v obci nezaregistrovala ani svojho psíka, hoci by zaňho platila menej. Daniela Anovčinová má v otázke bývania jasno. „Nikdy si byt neprehlásim. Mám slobodu pohybu a pobytu. Viem, že niektorí ľudia to budú musieť urobiť, aby si napríklad mohli zobrať pôžičku, ale ja už nepotrebujem nič,“ na chvíľu sa pozastaví a na um jej príde myšlienka, po ktorej je nám všetko jasné, „mám miesto na kežmarskom cintoríne, takže trvalý pobyt mi tu ostane navždy.

Z hradnej mučiarne sa poslední väzni dostali von pred dvoma rokmi.

Hrad Ľupča sa neskrýva, a predsa neodhaľuje všetko. Každá chodba, každá komnata, každé dvere majú vlastný príbeh páchnuci po niečom nechutnom. História tu nie je len sled udalostí. Je to spletitý labyrint tajomstiev, kde sa minulosť mieša s podivnými zákutiami, a kde sa hranica medzi tým, čo sa stalo, a tým, čo sa len traduje, rozplýva. A to až natoľko, že si dnes nemôžete byť istí ani tým, či je tento hrad naozaj hradom.

Mučiareň, ktorá pred dvoma rokmi ožila

To, že za svoje tresty ľudia v minulosti pykali v mučiarňach, nie je nič nové. Ale ak by sa vás niekto spýtal, kedy bola podľa vás použitá hradná mučiareň v Slovenskej Ľupči naposledy, asi by ste len ťažko uhádli. Pravdepodobne by ste tipovali časy, keď kuchárom za presolenú polievku pristáli na hlave hnilé zvyšky. Alebo obdobie, keď sem komunisti poslali dvestosedemnásť mníšok a čakali, čo to s nimi urobí. Pravda je však podstatne bizarnejšia. Mučiareň tu fungovala ešte pred dvoma rokmi!

„Robili tu sociálny experiment,” vysvetľuje historička a sprievodkyňa hradu Kristína Nemčíková hlasom, ktorý ani zďaleka nenaznačuje, že hovorí o niečom neobvyklom. „Priviezli sem väzňov, potom im pichli sérum do ramena, aby boli dezorientovaní. Zavreli ich do mučiarne a návštevníci, ktorí v tom čase prišli na prehliadku, sa na nich mohli pozerať.“
V miestnosti bolo pritom takmer šero. „Stlmené svetlo malo svoj dôvod,“ pokračuje. „Aby väzni nevideli úplne jasne. Aby sa strácali v priestore, narážali telami do stien mučiarne a reagovali len na tie obrysy, čo pred sebou matne videli.” Podľa jej slov teda väzňov v mučiarni nikto nemučil, ale ubližovali si v nej sami, a to len preto, že sa v priestore nedokázali zorientovať. „Takže ani na nás nereagovali, keď sme sa nich pozerali. Mali nás úplne na háku,“ dodala s tým, že im nemali ako ublížiť.  

A k čomu mala celá akcia dospieť? Výskumníci odvtedy mlčia. Hrad pokračuje v každodennej prevádzke, akoby podobné experimenty boli jeho pravidelným inventárom. A vlastne aj sú. Storočia tu akosi fungujú v režime „čo sa dá skúsiť, to sa skúsilo“. Od stredovekých trestov, keď väzni osem hodín kráčali po drevených trámoch okolo studne, až po legendu o Veronike, ktorá skočila z Donžona, či prípad obeseného člena historickej skupiny pri nočnej prehliadke. A k tomu pridajte jednu odseknutú hlavu vystavenú v spálni Márie Séči, aj býka, ktorému Gašpar Rubigall cestou z kostola odťal hlavu a zavesil ju nad portál.

Tak čo – už vás rozbolel žalúdok, alebo ste väčší gurmáni?

Keď morálka stratí adresu

Kým hradné múry z kameňa odolali takmer všetkým útokom nepriateľov, posteľ Márie Séči kapitulovala pravidelne. Šľachtičná, ktorá mala na konte už tretie manželstvo a predsa spávala v samostatnej spálni. Sama? Ale kdeže! Jej život mal len jednoducho vyššiu prevádzkovú náročnosť než bežný renesančný štandard. A keď hovoríme o spálňach, treba si uvedomiť, že vtedy sa nespávalo tak, ako dnes. „Vystretý človek bol súci akurát na to, aby ho zavreli do truhly. Dámy navyše nosili účesy, ktoré im česali štyri až šesť hodín. Stačilo si kýchnuť a mohli začať odznova,“ objasňuje náročný život vysokopostavených historička Sanha Golianová.

A tak spávali posediačky, opreté o kopu vankúšov, aby sa nezobudili ako účastníčky vlastného pohrebu a ešte aj strapaté! No malo to aj svoje praktické využitie. Oddelené spálne totiž znamenali aj súkromie. A to stačilo na to, aby si jej výsosť Mária Séči mohla do svojej komnaty bez problémov pozývať milencov. „Dokonca mala pre nich určené samostatné dvere, ktoré skrývala za nábytkom,“ nezabúda doplniť Sanha.

História mlčí o tom, koľko milencov tajnými dverami prešlo, no keďže schody do hniezdočka lásky by ste ťažko prešli bez toho, aby ste sa nezadýchali, človek sa len čuduje, akú kondičku museli Máriiní návštevníci mať.

A teraz troška adrenalínu. Máriin manžel Ferenc Vešeléni mal svoju izbu hneď vedľa. „Človek by ho aj poľutoval, ibaže v tejto miestnosti začínali jeho vlastné avantúry,“ dodáva Sanha jedným dychom. Manželská vernosť bola medzi múrmi hradu zjavne taká vzácna ako pôvodný nábytok – po vojne nezostal ani jeden kus.

Čistota – istota života  

A ak by niekto pochyboval, či Máriu Séči občas neprenasledovalo svedomie, stačí pohľad na malé zákutie hneď vedľa jej postele, ktorá, mimochodom, na prvý pohľad pôsobí, že je akási krátka.Sanha to však ihneď objasňuje: „V skutočnosti za to môže baldachýn, ktorý tvorí akoby striešku nad posteľou. Ten ju opticky zmenšuje, no v skutočnosti mala na svoju dobu úctyhodných stoosemdesiat centimetrov, hoci dnešná verzia je už len replika.“ A práve pri nej, tam, kde by ste čakali skôr vyzuté papuče než pokánie, stojí nenápadná drevená lavica. Kľakátko. Miesto, kde končia hriechy a začínajú modlitby.

A na kľakátku povinne položená modlitebná knižka, ktorá pôsobí ako dôkaz, že po noci plnej telesných nežností nasledovalo ráno poriadnej duchovnej hygieny. „Vraj aby ju Pán nevidel v tom najhoršom svetle,“ vysvetľuje Sanha mierne posmešným tónom a dodáva, „ak mala Mária Séči nejakú disciplínu, tak bola majsterkou duchovnej očisty.“

Ako sa sedelo na tróne

Na hradoch sa zvykne rozprávať o hrdinoch, palatínoch a veľkomožných pánoch obsypaných zlatom. No keď malo prísť na chúlostivú fyziologickú potrebu, vtedy padla všetka ich noblesa. A to doslova — rovno dolu pod múry hradu!

„Stredovekým záchodom bola obyčajná diera v podlahe. Doslova. Sadnete, uvoľníte sa a zvyšok gravitácia vyrieši za vás,“ opisuje tento geniálny vynález historička Kristína Golianová. To, čo vyletelo zo šľachtických útrob, padalo rovno na zem, kde si s tým príroda nejako poradila sama.

A hygiena? Aj tá mala svoje špecifiká. „Šľachta si utierala zadky mačkami,“ pokračuje Kristína. Pri mojom nechápavom pohľade to bez váhania zopakovala ešte raz. Pre istotu. Ak by sa mi to náhodou zdalo málo nechutné. Pri tejto informácii človek rýchlo pochopí, prečo mačiek behá po okolí hradu dodnes podozrivo veľa. Akoby nosili v sebe pamäťový inštinkt.

Trúfla som si Kristíne položiť ešte jednu otázku. Či boli mačky v čase svojho špecifického účelu živé alebo mŕtve. „To dnes asi nikto s istotou nevie povedať, ale myslím si, že boli mŕtve.“ Od tej chvíle sa už nedokážem zamyslieť nad tým, kedy by to smrdelo menej.

Od reťazí k ružencu

V Slovenskej Ľupči sa toho udialo požehnane, ale málokto by povedal, že sa hrad v 19. storočí premenil na niečo medzi sirotincom, školou a núdzovým skladom ľudských osudov. Podľa slov hradného kastelána Vladimíra Homolu tu kedysi siroty nachádzali svoj domov. A nielen tie. V polovici 20. storočia boli dejiny hradu pretkané ešte aj prítomnosťou mníšok. O tom sa dozvedám od pamätníčky Bibiány Stankovej, 89-ročnej babičky žijúcej celý život v Slovenskej Ľupči: „Bolo to počas Akcie R, keď sa režim rozhodol, že rehoľníčky majú byť užitočnejšie inde. A tak ich poslali na hrad – presne dvestosedemnásť.“  

Chlad v jej hlase vo mne zarezonoval. Žiadne pátosy. Žiadna ľútosť. Len suchý fakt, že hrad, ktorý do tej chvíle zažil všetko od mučiarne po neveru, zrazu fungoval ako preplnený internát so zvonením na modlitbu. A aby toho nebolo málo, mníšky sa stali novými vychovávateľkami miestnych sirôt. Deti medzi mníškami, mníšky medzi stenami, ktoré vedeli o realite života viac než celé Evanjelium dokopy.

„Boli prísne, ale láskavé. Mali tie chúdence deti rady. Učili ich, ako sa správať, modliť sa, učiť sa. Boli ich náhradnými matkami. Niektorí tvrdia, že boli nemilosrdné. Ale myslím si, že len voči tým, ktorí vystrkovali rožky,“ spomína na mníšky Bibiána.

Siroty vraj prijali hrad ako dobrodružstvo.„Pre ne to nebola politika, ale veľký starý dom s množstvom schodov, dverí a chodieb, kde sa dalo behať, kým ich mníška nechytila za golier. A možno aj potom,“ dodáva Bibiána s jamkami na lícach.

A tak kým sa režim tváril, že tu rieši centralizáciu, na hrade sa písala ďalšia kapitola plná paradoxov. Miesto, kde kedysi mučili, zrazu slúžilo tým najkrehkejším.

Stopy preživšej

Či za krehký možno označiť aj pád Veroniky z Donžona, to je otázne. Podľa miestnej legendy išlo o mladé služobné dievča, ktoré sa vraj rozhodlo skočiť z najvyššej hradnej veže. Prečo?O tom sa verzia od verzie mení. Raz kvôli nešťastnej láske, inokedy zo žiarlivosti a podľa jednej šťavnatejšej verzie preto, že ju pristihli v posteli s niekým, s kým tam rozhodne nemala byť.

Podľa najrozšírenejšej legendy bola totiž milenkou práve Františka Vešeléniho, teda manžela Márie Séči. Historička Kristína Nemčíková navyše prekvapivo šokuje:„Palatín si ju mal vodievať na hrad bokom, vyčlenenými schodmi. Či bola skutočná, to sa už dnes overiť nedá, v dokumentoch po nej nie je ani stopa. Ale zato zanecháva stopy za sebou teraz – priamo na hrade, keď tam príde strašiť.“ Vraj má s tým osobnú skúsenosť z minulého roka, keď na hrade zamkýnala po prehliadkach niektoré miestnosti a na schodoch uvidela nezvyčajné šľapaje. No keďže sa zľakla, viac detailov si z tohto zážitku nepamätá.  

A tak sa v Slovenskej Ľupči dodnes traduje, že tam, kde Veronika vraj dopadla, je zem akási mäkšia. Žiadny geológ to síce nepotvrdil, ale legenda tým len získava na chuti.

Nedotknuteľné zlaté kľučky

Hrad Ľupča má svoje oficiálne prehliadkové trasy, kde sprievodkyne rozprávajú o histórii, legendách a veciach, ktoré „sa môžu povedať.“ A potom má aj poschodie, o ktorom sa mlčí. Nie preto, že by tam strašilo – ale preto, že tam visia zlaté kľučky, lesknú sa zlaté batérie a dvere sa otvárajú len tým, ktorí sa vedia preukázať správnym menom či funkciou.

„Neviem, či vám všetko ukázali,“ naznačuje miestny kostolník Otakar Brynych spôsobom, akým sa oznamuje, že niekde existujú aj iné dvere než tie oficiálne. A potom to povie narovinu: „Tam sú apartmány se zlatýma kľučkama a batériama!“

Takže nie vitríny, nie expozícia – apartmány. Keď tam nemôžu ísť bežní návtevníci hradu, tak kto? Na moju otázku bez mihnutia oka odpovie: „Naposledy, keď bol pán prezident Schuster… tam bola taká spoločnosť, ktorá sa tam zišla.“ A už bolo jasné, odkiaľ vietor fúka.

Čiže žiadni turisti zanietení do histórie. Skôr malé uzavreté stretnutie tých, ktorí si v rúkách držia pozvánky s menami, než vstupenky na prehliadky. Hovoriť o tom v dedine sa ale veľmi nepatrí. A ani na hrade. Hoci skoro všetci vedia o tajomstve, že tam je poschodie, kde zlatá farba prestáva byť dekoráciou a začne byť kvalifikáciou.

A tak kým bežní návštevníci obdivujú kaplnku, hradby a mučiareň, nad nimi existuje ešte jeden svet. Taký, kde sa dvere nezamkýnajú obyčajným kľúčom, ale hodnosťou. A kde je zlatá kľučka možno najtichšou, ale zato najjasnejšou pripomienkou, že hrad nikdy úplne neprestal patriť mocným…

Vzkriesený pod železnými krídlami

Ak by ste sa rozhodli hľadať najväčší paradox Ľupčianskeho hradu, nehľadajte v legendách ani v stredovekých intrigách. Otvorte si kataster. Hrad totiž odkúpili Železiarne Podbrezová. Áno, tie Železiarne. Tie, v ktorých vyrábajú rúry, tavia kovy vo vysokých peciach a ich zamestnanci rozhodne nepôsobia ako tradiční zberatelia gotických portálov či renesančných stropov. Keby ste si mali tipnúť, kto zachráni hrad pred zrútením, hutníci by boli asi poslední na zozname. A predsa je to pravda!

„Pán Boh zaplať, že to kúpili,“ dušuje sa kostolník Otakar Brynych pri nenápadnej zmienke o majiteľoch. A človek mu verí. Lebo keď Železiarne v roku 2002 hrad prevzali, nevyzeral ako kultúrna pamiatka – skôr ako nález, pri ktorom sa pamiatkári najprv prežehnajú a až potom zavolajú statika. Strechy zatekali, múry vlhli a niektoré miestnosti vyzerali tak, akoby sa za ne hanbil aj sám stredovek. A to je už čo povedať!

„Bol to taký malý zázrak, keď sa hutníci pustili do obnovy hradu. Žiadne pompézne gestá, len roky tichej a poctivej práce. Nové strechy, opravené fasády, prebudované interiéry. A výsledok? Dnes je v lepšej kondícii, než keď sa po ňom prechádzali králi, palatíni a ich legendárne milenky,“ dovolil si skromne zažartovať Otakar.

Železiarne dali hradu novú tvár a ten im na oplátku daroval kus noblesy, ktorú v Podbrezovej na bráne určite nevydávajú. A čo je na tom obdivuhodné? Nikde žiadne logá, billboardy ani nápisy typu: „Hrad sponzoruje priemysel.“ Len činy, ktoré hovoria za všetko.  

„Keby ho hutníci vtedy nekúpili, dnes by ste nechodili po hradných chodbách, ale po rumovisku!“ dodáva Otakar.

Stará pamätníčka

Ak múry vedia rozprávať, tak lipy vedia mlčať. A tá v Slovenskej Ľupči mlčí už viac ako päť storočí. Lipa Mateja Korvína, stará pani s obručou okolo pása, stojí pod hradbami ako kronikárka dávnych poľovačiek, milostných tragédií aj socialistických prevýchovných pokusov. A hoci sa na ňu podpísal blesk, betón, modrá skalica, gravitácia, huby, aj zopár menej šetrných zobákov, odmieta padnúť. „Je to najstaršia kvitnúca lipa na Slovensku. Tá bojnická už nekvitne, takže korvínová dáma vyhráva vo svojej dlhovekosti,“ hrdo objasňuje sprievodkyňa hradu Kristína.

Nejde o žiadnu romantickú vílu s listami ako z herbára. Je to zocelená preživšia, ktorá má v páse kovovú obruč takú širokú, že by jej mohla závidieť nejedna baroková šľachtičná. Obruč jej nasadili po tom, čo ju rozštiepil blesk a odvtedy ju drží pokope ako stredoveká ortéza. Podľa miestnych je lipa napojená aj na hradnú vodu. Keď prší a z tamojších striech steká voda, ťahá si ju cez starý systém zavlažovania. „Hovorí sa, že vďaka tomu ešte stále kvitne. Alebo že ju len poriadne polieva hradný duch, čo má rád stromy a nemá rád motorové píly,“ zažartuje Kristína.

Ak sa pýtate, prečo práve Korvínova lipa, vraj sa pod ňu chodil schladiť sám Matej Korvín, keď mal pri honoch dosť nielen jeleňov, ale aj dvorného protokolu. Keby tušil, že raz to lipa dotiahne do 20-metrových výšin s obvodom kmeňa sedemstosedemdesiat centimetrov rastúcim už od roku 1967, asi by sa pod ňu schovával častejšie. Nie preto, že by mu tam bolo chladnejšie, ale preto, že je málo miest, kde vás príroda prežije s takou noblesou, akú nemala ani jeho vlastná koruna.

A možno práve Korvínova lipa je tým najlepším sprievodcom, akého môže hrad mať. Je prvá, čo vás pri príchode privíta, a posledná, čo sa za vami pozerá, keď odchádzate. Stojí tam už celé desaťročia, akoby strážila všetky príbehy, ktoré sa v Slovenskej Ľupči odohrali – tie, ktoré sa hovoria nahlas, aj tie, čo sa radšej len šepkajú. A keď odchádzate z hradu, máte pocit, že práve ona najlepšie vie, čo všetko sa tu kedysi stalo, aj to, čo sa tu ešte len raz niekomu podarí objaviť.

Ich revírom je obývačka, kuchyňa a detské ihrisko.

Ich tempo je neúnosné.

Ich súpermi sú nevyspatosť, rozhádzané hračky a blížiace sa termíny v kalendári.

Sú nasadené vo dne v noci. Pracujúce ženy na materskej.

Ich poslaním je zvládnuť aj nemožné.

Ráno robí deň. To si povie každý človek, ktorý sa v noci dobre vyspal, keď mu o siedmej hodine zazvoní budík, natiahne sa, dá si horúcu sprchu, pokojne si pripraví raňajky a ešte stihne v kľude vypiť kávu. Vtedy je svet v poriadku, deň sa môže začať. Ale čo taká žena na materskej „dovolenke“? Jej ráno začína ešte pred úsvitom. Budík nepotrebuje. Má ho živý, s pľúcami ako trúba a s presnosťou švajčiarskych hodiniek. Kým väčšina ľudí ešte sníva, ona už v polospánku hľadá cumlík, prebaľuje, dojčí, uspáva, a keď sa konečne zdá, že je na chvíľu ticho… ozve sa ďalšie dieťa s urgentnou potrebou rozprávať sa o dinosauroch alebo o tom, prečo má balón šnúrku.

Materská dovolenka je vraj obdobie oddychu. Lenže ten, kto to vymyslel, zjavne nikdy nezažil 24-hodinovú nepretržitú službu, kde pauzy neexistujú a „prestávka“ znamená, že dieťa spí celých dvadsaťštyri minút. Je to realita, v ktorej sa testuje psychická odolnosť, fyzická výdrž a schopnosť fungovať s minimom spánku. Mnohé ženy prirovnávajú toto obdobie k reality šou Survivor. Len s tým rozdielom, že tu sa nehrá o výhru a neexistuje možnosť vypadnúť.

Deň tejto superženy bez plášťa štartuje medzi štvrtou a šiestou ráno a pokračuje v nekonečnom maratóne – raňajky, prezliekanie, upratovanie, hranie sa, uspávanie, varenie, pranie, žehlenie, ďalšie upratovanie, návšteva ihriska, riešenie malých kríz… a to všetko často s dieťaťom na rukách alebo visiacim na nohe. Káva sa pije studená, sprcha je rýchlejšia než pitstop vo formule a jedlo? Male zobnutie musí uspokojiť žalúdok.

Do tohto víru materských povinností vstupujú ženy, ktoré okrem toho všetkého všetkému ešte aj pracujú. Nie preto, že by nevedeli oddychovať. Práve naopak – nechcú stratiť profesijné tempo a mnohé jednoducho potrebujú aspoň na chvíľu prepnúť a cítiť, že ich svet nie je zúžený len na detskú izbu a plienky, a tiché modlitby, aby dieťa už konečne zaspalo.

Maratón bez prestávok

Materská dovolenka a lážo–plážo? Túto predstavu v prvej vete vyvracia prvorodička Natália zo Šamorína, ktorá sa pri dvojročnej dcére snaží udržať aj pracovné tempo. „Keby bola materská oddych, tak by som už bola na Bahamách,“ smeje sa, keď si počas nášho rozhovoru utiera ruky od plastelíny. Navštívili sme ju totiž doma, kde to vyzeralo ako v hračkárstve.

Aj keď sa snaží naplno venovať Sofii, pracovať začala, keď mala jej dcérka len šesť mesiacov. „Je to ako maratón bez prestávok. A do toho sa snažím ešte pracovať aspoň pár hodín denne,“ hovorí s pokojným hlasom kým malej pripravuje jedlo. Nie preto, že by musela, ale preto, že chcela. „O financie som sa vôbec nezaujímala, nebola som do ničoho tlačená,“ vysvetľuje. Jej motivácia bola úplne iná.

„Nechcela som vyjsť z odborných vecí. Potrebovala som občas prepnúť hlavu a cítiť sa tak, akoby som aspoň na chvíľu nemala dieťa,“ priznáva úprimne. Dodáva, že takýto pocit zdieľa veľa žien v podobnej situácii. Natália má našťastie podporu zo strany najbližších. Pomáha jej mama aj manžel. „Do práce chodím iba vtedy, keď jeden z nich môže strážiť dcérku. A hlavne vtedy, keď mám na to chuť a energiu,“ hovorí.

Neviaže ju totiž žiadny pevný pracovný čas ani harmonogram. „Nemám stanovený fond hodín, ani konkrétne dni. Je to extrémne variabilné. Nie som nútená ísť do roboty, ak nemám čas či náladu,“ dodáva s úľavou, ktorá sa jej odráža v hlase.

Keď sme k Natálii prichádzali, byt bol uprataný, hračky uložené a na stole voňal čerstvý čaj. No pri našom odchode to už vyzeralo, akoby prešlo po izbe tornádo – plastelína nalepená na stole, lego rozhádzané po koberci… Aj to je realita, ktorej mamy čelia každý deň.

Odchádzame malá Sofia vybehla na chodbu na svojom odrážadle. Natália len pokrčí plecami: „Toto je u nás normálka“.

Život na dve smeny

Ďalší príbeh patrí mladej kozmetičke Viktórii, s ktorou sme sa stretli na dedinskom ihrisku. Bolo po daždi – zem stále ešte vlhká, hojdačky prázdne a vietor preháňal lístie po zemi. Jej syn sa napriek sychravému počasiu radostne rozbehol k autíčku, akoby mu zima vôbec neprekážala.

Viktória si sadla na mokrú lavičku, opatrne si uhladila bundu a začala rozprávať. Absolvovala kurz a začala pracovať na polovičný úväzok. Doma má rok a pol starého syna – živé, zvedavé dieťa, ktoré jej dáva zabrať rovnako ako akákoľvek práca. „Rozhodla som sa pracovať, keď som si urobila akreditovaný kozmetický kurz počas rodičovskej dovolenky. Malý už bol dosť veľký, aby mohol zostať s iným členom rodiny,“ vysvetľuje zatiaľ čo jej malý chlapec sedí v piesku.

„Keď som si urobila certifikát, chcela som pokračovať v praxi. A samozrejme, bolo to aj prilepšenie si, predsa len rodičovský príspevok nie je bohviečo. Pracujem však len na polovičný úväzok,“ upresňuje. Reakcie okolia boli zmiešané. „Manžel z toho nadšený nebol, ale chápal moje dôvody a podporuje ma. Moja mama prízvukovala, že malý je ešte malý a mala by som zostať doma. Ale ja som cítila, že aspoň na pár hodín týždenne už pracovať môžem,“ hovorí a pohľadom sleduje, či jej syn nelezie po mokrej šmykľavke.

Jej dni sú presne zorganizované – niekedy až bolestivo presne. Vstáva ešte pred východom slnka, keď je dom úplne tichý a vzduch vonia čerstvo. Rýchla cigareta, úprava v kúpeľni, tiché obúvanie, aby nezobudila malého, a odchod do práce. Popoludní sa vracia domov, kde ju čaká ďalšia smena – tá rodičovská. „Keď prídem z práce, mám novú energiu a okolo pol tretej som vždy doma s rodinou,“ priznáva. „Upracem, navarím, pohrám sa s malým a večer nasleduje kúpanie a ukladanie. Až potom mám čas pre seba,“ opisuje svoj rytmus.

Najväčšou výzvou je pre ňu spánok, alebo skôr − jeho nedostatok. Malý totiž spí prerušovane, a tak jej zostávajú len štyri hodiny oddychu, kým sa znova postaví na štart svojho intenzívneho dňa. „Môj malý v noci vôbec dobre nespí. Domov prídem unavená, ale nejako sa to dá zvládnuť,“ priznáva skleslo. Pomáha jej ale manžel, sesternica, mama aj svokra, ktorá prichádza cez leto na dva mesiace zo zahraničia. „Keď má manžel voľno, je s malým on. Mám tu aj sesternicu, podľa ktorej si často nastavujem smeny, lebo pracuje krátky a dlhý týždeň. Občas príde pomôcť aj moja mama − tak raz za dva mesiace − a cez leto tu býva svokra, tá je tu dva mesiace, keďže žije v zahraničí,“ dodáva.

Aj keď je to náročné, práca jej priniesla viac než len finančnú pomoc. „Dáva mi psychický oddych,“ hovorí a na sekundu zavrie oči, akoby si tú vetu chcela sama potvrdiť. „Bola som poldruha roka v tom istom domácom kolobehu a zrazu stretávam nových ľudí, počúvam iné príbehy. Finančne je to veľká pomoc − zarobím viac než je rodičovský príspevok. A po profesionálnej stránke získavam prax a nové príležitosti,“ hodnotí. Keď sa s Viktóriou lúčime, malý sa stále nechce pohnúť z pieskoviska. Ona si len povzdychla a ostala s ním ešte na ihrisku. Odchádzame teda skôr a Viktória nám máva na rozlúčku.

Aj toto prináša život…

Do tejto mozaiky zapadá aj ďalšia mama – žena, ktorá sa nevzdala svojho remesla ani v období, keď sú dni naplnené prebaľovaním, uspávaním a varením príkrmov, a noci sú skôr sériou prerušovaných mikrospánkov než skutočným oddychom.

Barbora pochádza z Košíc, no život ju zavial do Bratislavy, kde vyštudovala Ekonomickú univerzitu a od roku 2016 pracuje v jednej finančnej spoločnosti. Začínala ako brigádnička, postupne prešla na plný úväzok a napokon až na pozíciu marketingovej manažérky. Keď sa jej v roku 2022 narodil syn, pracovná realita sa zmenila – nie však spôsobom, ktorý by znamenal zatvorené dvere vo firme. Prešla na dohodu a pokračovala ďalej na inej pozícii, a to kreatívnej. Stretli sme sa s ňou v detskej kaviarni. V pozadí sa ozývali výkriky detí, prerývaný smiech a občas aj plač, ktorý sa miešal s príliš veselou hudbou z reproduktorov.

Každé druhé slovo, ktoré sme si chceli povedať, prehlušil niekto, kto práve kričal: „Mamiiii, pozri sa na mňa!“ alebo pádom hračky o drevenú podlahu. A tak tam sedela Barbora s pohárom studenej kávy, z ktorého sa nestihla napiť, kým bol nápoj teplý, a s vyrovnaným úsmevom ženy, ktorú takéto prostredie už dávno nevyvedie z miery. Jej synček sa zatiaľ hral v kuchynke. Barbora už počas tehotenstva plánovala, že pracovať bude aj počas materskej.

„Vzhľadom na povahu mojej práce, ktorú viem vykonávať aj doma v rôznych časoch – som od začiatku tehotenstva plánovala, že budem pracovať aj počas materskej dovolenky a rodičovskej dovolenky v trochu obmedzenom rozsahu,“ vysvetľuje. A s úprimnosťou dodáva aj ďalší dôvod: „Programy sa vyvíjajú, trendy sa menia. Ak by som mala trojročnú pauzu, návrat by bol náročnejší. A ak by som raz musela meniť prácu, adaptácia by bola dlhšia.“

Okolie jej rozhodnutie prijalo s pochopením. „Vidia, že ma táto práca baví, a podporujú ma, keď potrebujem pracovať. Kolegovia sú spokojní – pracujeme spolu už roky a sú radi, že si nemuseli hľadať náhradu,“ dodáva a pozrie smerom k synovi, ktorý sa pekne hrá s guličkami.

Jej bežné dni pripomínajú mnoho dní iných pracujúcich mám. Ráno sa venuje synovi, potom domácnosti, varí… Popoludňajšie uspávanie sa niekedy natiahlo, inokedy stačilo len pár minút. A keď sa byt ponoril do ticha, začala pracovať. Hodina či hodina a pol. Niekedy viac, najmä večer. „Často pracujem po večeroch až do noci – to je najťažšie,“ hovorí, a odpíja si z kapučína. Napriek náročnosti jej práca dáva veľa.

Po finančnej stránke bola vítaným prilepšením. Po psychickej únikom z kolotoča rodičovských úloh. „Možno vypnúť od rodičovských povinností a prepnúť na tie pracovné – je to pre mňa psychohygiena,“ hovorí. To všetko zvládala aj vďaka podpore okolia. „Pomáha mi manžel, starí rodičia aj sestra,“ zmieni len tak mimochodom, akoby to bola samozrejmosť – no v skutočnosti je to práve ten tichý základ, na ktorom tak veľmi záleží. Keď sa lúčime, syn jej podáva topánku a my obe sa zasmejeme. Takto nejako vyzerá realita stoviek žien. Nie je to dokonalé. Ale je to reálne.

Ich dni sú plné chaosu, noci plné bdenia. Občas padnú od únavy, či zapochybujú, ale každé ráno opäť vstanú a idú ďalej. Pracujúce mamy na materskej nie sú superhrdinky preto, že zvládnu všetko bez zaváhania, ale preto, že to robia každý deň znova, aj keď je to ťažké. Ich príbehy nie sú výnimočné. A práve v tom je ich sila. Sú medzi nami. Sú tiché, nenápadné, no neobyčajne odolné ženy, na ktorých stojí celý svet.

Je však jasné, že tu je aj druhá strana mince. Kým tieto tri mamičky mali možnosť slobodne sa rozhodnúť, existujú aj iné ženy. Tie, ktoré sú donútené odísť od dieťaťa a začať pracovať. Robiť nechcú, ale musia… Okolnosti ich do toho dotlačia – finančný tlak, nevýhodná hypotéka, nedostatok podpory v rodine či zamestnávateľ, ktorý nepriamo naznačuje, že „by bolo fajn“, keby zostali aspoň čiastočne aktívne. Nie je to pre nich voľba, ale prežitie. Práca pre ne nie je únik, ale ďalší stres, ktorý pridávajú na už aj tak preplnenú misku povinností.

If you took a walk through the streets of Bratislava, Slovakia this past November, you’d see students using creativity to channel their frustration with the country’s leadership. Messages criticising Prime Minister Robert Fico and the government were written in chalk across the footpaths. Some of the statements read ‘Fico sa bojí medii’ (Fico is scared of the media) or “Zničili ste našu krajinu” (You destroyed our country). 

These messages are the result of the ‘chalk revolution’, a new form of protest that students and citizens undertook across Slovakia to demonstrate their unhappiness with the cultural climate and controversial PM Robert Fico. The protests coincided with the anniversary of the 1989 Velvet Revolution on November 17^th, which remembers when thousands of students took to the streets to break free of communist rule. In a move seen as controversial by many, this year was the first year since 2001 that the date was not a public holiday in Slovakia, which inspired protesters to keep the spirit of November 17^th alive. 

The protests were started by a high school student named Michal in the city of Poprad. He wrote anti-government messages on the pavement using chalk during a visit to his school by Fico. The student was taking in for questioning by police, and in solidarity with Michal, people across the country began to replicate this peaceful demonstration. Journalism student Aneta Andraščíková was one of the many students who took part in the protest at Comenius University, Bratislava. 

“I let the students from other years know that we are meeting to write outside of one of our university buildings, I bought chalks and that’s it. The rest is written on the sidewalk”. 

The chalk protests quickly took hold across the city. It was not only students participating; ordinary citizens began to take part as well. Even after the rain washed away the chalk, residents came back onto the footpaths to rewrite their statements. Aneta believes that the visibility of the project is what led to its success, “It sneaks up on you everywhere while you’re walking so even if you don’t want to be part of the protest, you can’t really escape it.” 

Petra Sochorová is a classmate of Aneta’s also studying journalism at Comenius University. She felt it was important to take part in these demonstrations to show her dissatisfaction with the current government.  “I think it is important that we care about what is happening in our country and that we are not ignorant about it, we are part of this country and have right to say our statement.” 

The protests quickly gained the nickname of the ‘chalk revolution’ across social media, inspired by the Velvet Revolution that led to the downfall of communism in Czechoslovakia. However, Aneta humbly disagrees with the name, 

“It’s a nice initiative but it’s far from a revolution. It took place during the anniversary of our Velvet Revolution, so I understand the connotation. However, for it to be called a revolution it would have to change something, which it hasn’t for now” 

Aneta, Petra and the countless other Slovak students who took part in these protests clearly believe in using their right to protest effectively. The messages were impossible to avoid across the city, which is visibility most protest organizers could only dream of. Perhaps Irish students should take a leaf out of their book and pick up the chalk when they want to be heard. 

The author is an Irish Erasmus student on exchange in Slovakia. This article was also published in the University of Galway’s student paper.