Soľná baňa Wieliczka, ktorá sa nachádza neďaleko mesta Krakov, patrí k najstarším a najznámejším banským komplexom na svete. Toto jedinečné miesto je zapísané na zozname UNESCO a dodnes fascinuje svojou históriou, architektúrou či celkovým využitím. Aká je história tohto unikátu a akú úlohu zohráva dnes?
História a začiatky
Prvé zmienky o týchto soľných ložiskách siahajú až do stredoveku. Vtedy ľudia začali kopať šachty hlboko do zeme, aby získali soľ. Ťažba sa oficiálne začala v 13. storočí počas vlády poľských kráľov z rodu Piastovcov. Neskôr sa stala jedným z najvýznamnejších zdrojov príjmu kráľovskej pokladnice, čím prispela k rozvoju Poľska. Postupne sa rozširovala a hlbšie komory boli prepojené tunelmi, čím vznikol komplexný systém chodieb. V 16. a 17. storočia sa začala profilovať nielen ako priemyselné miesto, ale aj ako umelecký a kultúrny priestor. Banské komory postupne vyzdobovali soľnými sochami, reliéfmi a kaplnkami, ktoré vytvorili baníci. Niektoré z nich sú dodnes považované za umelecké diela.
V tom čase mala Wieliczka obrovský hospodársky význam, pretože soľ bola nesmierne cenná. Modernizácia a postupný pokles významu v 19. storočí, keď sa objavili nové spôsoby získavania ako je odparovanie morskej vody, klesal význam bane. Napriek tomu sa neprestala využívať a v ťažbe sa pokračovalo až do 20. storočia.
V roku 1978 bola zapísaná na zoznam svetového dedičstva UNESCO vďaka svojmu kultúrnemu a historickému významu. Od roku 1994 je označená ako jedno z poľských národných múzeí. Bohužiaľ, ceny soli počas rokov výrazne klesli, a preto sa baňa prestala využívať na ťažbu. Od roku 2007 sa využíva už iba výhradne na turizmus.
Ako turistická atrakcia
Dnes je bana jedným z najnavštevovanejších turistických miest v Poľsku. Ročne priláka milióny návštevníkov, ktorí sem prichádzajú obdivovať soľné komory, kaplnky, sochy, jazierka a chodby. Prehliadka trvá 2 až 3 hodiny a dá sa absolvovať iba so sprievodcom. Začína sa zostupom po 380 drevených schodoch, ktoré sa zdajú nekonečné. Podzemné chodby bane dosahujú až 287 kilometrov, ale verejnosti je sprístupnených 3,5 kilometra. Počas prechádzania chodbami, návštevníci uvidia technológie, ktoré sa kedysi používali na ťažbu soli, ale aj realistické sochy baníkov pri práci. Zaujímavosťou je, že stropy bane podopierajú drevené konštrukcie „zarastené“ soľou, ktorá ich spevňuje. Klenotom je kaplnka svätej Kingy, je nádherne zdobená reliéfmi a lustrami. Podľa mňa bolo najkrajšie podzemné jazero, ktoré bolo osvetlené, vďaka čomu sa zvýraznila krištálovo čistá voda. Baňa dokonca organizovala zaujímavé udalosti, ako je vzlet teplovzdušného balóna vo veľkej sieni vysokej vyše 30 metrov.
Dnes sa v priestoroch, organizujú svadby, večierky a koncerty. Taktiež je využívaná na liečebné účely, keďže podzemné priestory a soľné mikroklíma majú pozitívne účinky na dýchacie cesty, a tak sa tu liečia pacienti s respiračnými ťažkosťami. Na záver prehliadky sa dá najesť v podzemnej reštaurácií, čo zanechá dobrý dojem. Trasa sa končí opäť výstupom po drevených schodoch, ako si mnohí mysleli. Avšak vám pomôže výťah, ktorý vás vyvezie až na samotný vrch.
Amsterdam, so svojimi kanálmi, historickými budovami a jedinečnou kultúrou, inšpiroval mnohých celosvetovo známych umelcov. Toto mesto je domovom Rijksmusea, najväčšieho a najvýznamnejšieho múzea, ktoré uchováva poklady holandského maliarstva a láka každoročne milióny návštevníkov z celého sveta. Rijksmuseum sa pýši niekoľkými najslávnejšími obrazmi v dejinách umenia – od Rembrandta a Vermeera až po Van Gogha.
História Rijksmusea
Rijksmuseum vzniklo v roku 1800 pod názvom Nationale Kunstgalerij v Haagu, a jeho cieľom bolo zhromaždiť umelecké diela, ktoré predstavujú holandské dedičstvo. O niekoľko rokov neskôr, v roku 1808, sa múzeum presťahovalo do Amsterdamu, kde mu Napoleon Bonaparte pridelil kráľovský palác na námestí Dam. Napokon sa v roku 1885 presťahovalo do budovy, v ktorej sídli dodnes, navrhnutej architektom Pierreom Cuypersom. Táto pôsobivá stavba je kombináciou gotického a renesančného štýlu a okamžite upúta pozornosť svojimi ozdobnými prvkami.
m
Rembrandt – Nočná hliadka
Rembrandt van Rijn je jedným z najslávnejších holandských maliarov a jeho dielo Nočná hliadka patrí k najvýznamnejším obrazom tohto múzea. Tento fenomén, namaľovaný v roku 1642, zobrazuje skupinu vojakov v plnom pohybe. Čo robí Nočnú hliadku výnimočnou, je spôsob práce so svetlom a tieňom, ktorý dodáva obrazu dramatickosť a realistický efekt. Návštevníci môžu byť fascinovaní pohybom, ktorý Rembrandt dokázal zachytiť, akoby išlo o skutočný okamih v čase.
m
Vermeer – Mliekarka
Johannes Vermeer, ďalší z veľkých holandských maliarov, je známy svojimi intímnymi a detailnými scénami zo života každodenného človeka. Jeho dielo Mliekarka z roku 1658 patrí medzi najväčšie poklady Rijksmusea. Tento obraz zachytáva jednoduchý moment – mladú ženu, ktorá nalieva mlieko do misky – no Vermeerov cit pre detail, svetlo a farbu dodáva tejto scéne nesmiernu hĺbku.
O Mliekarke sa traduje, že Vermeer použil špeciálnu optickú techniku, aby mohol zachytiť detaily a kompozíciu scény so zvýšenou presnosťou. Tento obraz je považovaný za majstrovský príklad umenia zachytávať svetlo, ktoré dodáva hĺbku a život aj tak jednoduchej činnosti, akou je nalievanie mlieka.
m
m
Vincent Van Gogh a jeho vlastný pohľad na Amsterdam
Ako mnohí vieme, Van Gogh sa preslávil svojím výrazným štýlom a použitím živých farieb, ktoré boli prelomové a v tom čase veľmi odlišné od práce jeho súčasníkov. V Rijksmuseu je niekoľko diel, ktoré ukazujú jeho osobité vnímanie sveta.
Jedným z diel, ktoré priťahuje pozornosť, je Autoportrét – obraz zachytávajúci Van Gogha v nezvyčajnej perspektíve. Tento obraz, na ktorom vidno jemné náznaky jeho psychického nepokoja, je príkladom toho, ako prostredníctvom umenia vyjadroval vlastné emocionálne rozpoloženie.
m
m
m
Rijksmuseum v súčasnosti a jeho prínos do spoločnosti
Okrem spomínaných diel nájdete v múzeu aj ďalšie skvosty od maliarov ako Frans Hals, Jan Steen a ďalších velikánov holandského maliarstva. Rijksmuseum je skutočným pokladom, ktorý zachováva ducha histórie. Pre každého milovníka umenia je toto miesto povinnou zastávkou, pretože umožňuje ponoriť sa do sveta tvorcov, ktorí formovali vizuálnu kultúru.
Dnes ponúka zásadný prínos do spoločnosti nielen zachovávaním holandského dedičstva, ale aj sprístupňovaním umenia pre širokú verejnosť. Okrem fyzických návštev umožňuje digitálny prístup k svojim zbierkam, a tým podporuje vzdelanie, rozvíja kultúrno-umelecké povedomie a zbližuje skupiny ľudí. Prostredníctvom workshopov, prednášok a špeciálnych podujatí pre školy a verejnosť sa stáva centrom vzdelávania. Podporuje a posilňuje postavenie umeleckej činnosti ako nástroja na rozvoj kritického myslenia a kreativity. Vytvára tak most medzi minulosťou a prítomnosťou a prispieva k tomu, aby bola kultúra prístupná a relevantná pre všetky vekové kategórie a spoločenské vrstvy.
Desiaty október bol svetovým dňom duševného zdravia. Približne jeden z ôsmich ľudí na svete žije s mentálnou chorobou, ako je napríklad depresia, úzkosť, schizofrénia a bipolárna choroba.
Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie žije s depresiou 3,8 percenta svetovej populácie. S úzkosťou 3,6 percenta. Najvyšší výskyt je v krajinách s malým až stredným príjmom, kde je prístup k liečeniu obmedzený. Na Slovensku sú možnosti platenej liečby častejšie ako štátnej. Slováci si za sedenie u terapeuta musia zaplatiť tridsať až sedemdesiat eur, ktoré môže trvať od 45 minút po hodinu. Online terapie sú tiež veľmi frekventované. Zaplatíte 25 až 60 eur.
Slováci s urgentným problémom si musia často počkať aj mesiace, aby sa v štátnych zariadeniach dostali na rad. Ostáva tak mnoho ľudí, ktorí problémy zapíjajú, užívajú drogy, v najhoršom prípade spáchajú samovraždu. Len za minulý rok spáchalo samovraždu 501 osôb. Národné centrum zdravotných informácií tiež informovalo, že prevažne išlo o mužov.
Kvôli obmedzenej lekárskej starostlivosti sa rozhodlo viacero iniciatív pomôcť spoločnosti v boji proti duševným ochoreniam. Využiť môžu služby ako IPčko a Linku dôvery Nezábudka, ktoré sú nonstop prístupné. Riešia primárne depresiu, a s tým spojené samovražedné myšlienky, a úzkosť.
Ďalšou možnosťou sú krízové centrá. Univerzita Komenského poskytuje psychologické poradenstvo od roku 1968. Návšteva je bezplatná. Stačí, ak na stránke univerzity vyplníte kontaktný formulár, kde zadáte svoje osobné údaje a o čom by ste sa chceli rozprávať. Využiť môžete online alebo osobné konzultácie. Ak sa hanbíte rozprávať o svojich problémoch, môžete využiť aj mailové poradenstvo, kde komunikujete so študentmi posledných ročníkov psychológie. Robia tak v rámci odbornej praxe pod drobnohľadom odborníkov.
Všímajte si svoje okolie a v prípade ťažkostí si navzájom pomôžme. Alebo posuňte informácie tým, ktorí pomoc potrebujú.
Majstrovstvá sveta v hokeji majú na Slovensku veľmi špecifický charakter. Polarizácia spoločnosti sa odrazu akoby z ničoho nič prepadla pod zem. Všetkých jednotlivcov akoby prevalila solidarita a nastalo zjednotenie našej spoločnosti. Držíme spolu a napäto sledujeme každý zápas. Fandíme, povzbudzujeme, tešíme sa z každého malého výsledku. No prečo sa táto spolupatričnosť odplaví hneď, ako majstrovstvá skončia?
Majstrovstvá sveta v hokeji 2024 sú už za rohom. Tentokrát sa odohrajú u našich susedov v Českej republike. Na štadiónoch v Prahe a Ostrave. Do nášho tímu tento rok špeciálne pribudnú aj piati hráči z NHL, akými sú Šimon Nemec, Tomáš Tatar, Juraj Slafkovský, Martin Pospíšil a Pavol Regenda. Špičkoví hráči, ktorí už neraz ukázali svoju odhodlanosť, zručnosť a tímovú prácu.
Zdroj: pexels.com
Keď padajú góly od našich hráčov, sú to silné emócie. Momenty, ktoré nás častokrát prevalcujú radosťou, motiváciou a túžbou podporovať náš národný tím naďalej. Napätie stále rastie a každý dúfa, že práve ten jeho tím to potiahne do finále.
No čo keď sa nám nedarí? Čo keď začneme prehrávať? Aj vtedy držíme s našimi hokejistami? Kde sa tá spolupatričnosť prejaví potom? Prejaví sa?
Minuloročný zápas Slovensko vs. Švédsko. Zdroj: IIHF.com
Nielen pri hokeji majú ľudia často tendenciu posudzovať situácie, ktoré sa už stali, či úspešne alebo neúspešne, a hodnotiť ich z pohodlia svojej pozície po udalosti. Všetci sú veľmi múdri a rozprávajú o tom, čo by sa malo alebo nemalo urobiť.
Niekedy mám pocit, že v oblasti hokeja to vie byť ešte intenzívnejšie. Radi komentujeme, kto komu zle prihral, prečo ten brankár ten puk nechytil, veď to bola taká jednoduchá nahrávka.
Zdroj: pexels.com
Často si neuvedomujeme, že náš úsudok a porozumenie situácie môžu byť ovplyvnené tým, že sme mimo diania a nenesieme rovnaký tlak a zodpovednosť ako tí, ktorí sa nachádzajú uprostred hry.
A to nemusí byť len pri hokeji. S takými situáciami sa bezpochyby stretávame dennodenne. Čo by sa stalo kebyže sme sa najbližšieho komentovania situácie, do ktorej nemáme až taký vhľad, zdržali a snažili sa jej najskôr porozumieť? Porozumieť bližšiemu kontextu, súvislostiam a stranám z rôznych uhlov pohľadov. Pretože aj vďaka väčšiemu porozumeniu vie byť tento svet krajším miestom.
Autorka: Sochorová Petra Zdroj fotografií: pexels.com, IIHF.com
Na začiatku apríla na tlačovej besede minister školstva Tomáš Drucker avizoval, že nový zákaz používania mobilných telefónov na základných školách má vstúpiť do platnosti od najbližšieho septembra. Deklaroval, že cieľom zákazu nemá byť odstránenie digitálnych technológií zo škôl, ale ich premyslené a rozumné využívanie. My sme sa boli pozrieť, aký názor na to majú súčasní učitelia, či ľudia pracujúci v školstve na stredných školách a ako vidia nastávajúcu situáciu.
Jednou z respondentov bola aj súčasná učiteľka na lýceu C. S. Lewisa v Bratislave, Veronika Durčáková. Veronika učí angličtinu a telesnú športovú výchovu. Má mnoho skúseností nielen v oblasti učiteľstva, ale aj mentorské a manažérske zručnosti, ktoré nadobudla vo vzdelávacom programe Teach for Slovakia. Hovorí, že učiť na škole, akou je lýceum C. S. Lewisa, je veľmi inšpiratívne. A je to pre ňu dôkazom, že veci sa dajú robiť dobre.
Veronika, ako súčasná učiteľka na strednej škole, stretávate sa aj vy s problémom častého používania mobilných telefónov, či už počas vyučovania alebo aj mimo neho? Ako veľmi je vážna táto situácia? Je tento zákon relevantný?
Ako učiteľka na strednej škole často vidím študentov, ako trávia svoj voľný čas na telefónoch, aj napriek tomu, že by ho mohli tráviť inak. My sa ako učitelia snažíme vytvárať podmienky, aby ten čas mohli tráviť aj opačne. Napriek tomu si častokrát vyberú práve telefón, a tým sa zároveň aj izolujú od ostatných spolužiakov. Vďaka našim pozorovaniam sme sa neskôr rozhodli zaviesť reguláciu telefónov, pretože sa nám zdalo, že pokým majú telefón položený na lavici, tak sa aj ich pozornosť vytráca.
Áno, myslím si, že situácia je vážna. No aj napriek tomu stále beriem do úvahy, že s telefónmi vyrastali a sú súčasťou ich života a do veľkej miery aj ich identity. Na škole máme pravidlo, že keď sa vyskytne telefón na hodine, tak ho zoberieme a študent alebo študentka si ho môže zobrať až po vyučovaní.
Osobne som mala skúsenosť s tým, že jedna moja študentka toto pravidlo porušila a následne mala veľký problém odpútať sa od svojho telefónu. Každú jednu prestávku chodila za mnou s tým, kedy jej telefón vrátim naspäť. Hovorila mi, že nevie, čo má robiť, pretože jej spolužiaci sa s ňou nechcú rozprávať, alebo sú tiež všetci na telefónoch.
Bolo na nej vidno, že bola z toho veľmi nesvoja. Snažila som sa jej aj dohovoriť, nech sa skúsi porozprávať so spolužiakmi. Alebo nech si prečíta nejakú knihu, z tých ktoré máme k dispozícii. Ale čokoľvek som jej navrhla, bolo pre ňu veľmi náročné urobiť.
Čo myslíte, že sa týmto zákonom zmení? A zmení sa vôbec niečo? Budú deti rebelovať? Alebo ako hovorí minister, pomôže im to lepšie sústrediť sa a budú viac schopné učiť sa? Čo očakávate od ich reakcií?
Predpokladám, že bude veľmi záležať na tom, ako sa k tomu postavia rodičia žiakov. Ak budú rodičia rebelovať, tak budú aj ich deti. Naopak, ak sú deti naučené na určitú reguláciu telefónov už z domu, bude to pre nich jednoduchšie. Ak to samozrejme bude vopred komunikované.
Myslím si, že je veľmi dôležité, aby to každá škola jasne oznámila. Mať podporu od ministerstva je jedna vec, ale je potrebné, aby sa všetci mohli pripraviť na to, že takáto zmena nastane. Tento zákon má začať platiť až od septembra, takže si myslím, že je tam dostatočný čas na prípravu. Pretože, ak sa na to dostatočne vopred nepripravia, alebo ak na to doteraz žiaci neboli zvyknutí, môžu veľmi pravdepodobne nastať situácie, kedy dôjde napríklad k emočných výbuchom. Alebo sa nebudú vedieť odpútať, budú nesvoje.
Toto je myslím práve úloha učiteľov, pomôcť deťom situáciu nejako zvládnuť a odkomunikovať im to. Pokiaľ budú mať školy a učitelia dobre nastavené dôsledky pri porušovaní tohto pravidla, tak verím, že sa to bude dať zvládnuť.
Minister avizoval, že budú rôzne spôsoby, akými chcú mobilné telefóny na školách zbierať. Aký by bol podľa vás najefektívnejší spôsob, ako by sa toto dalo dodržiavať?
Osobne som zachytila, že by mali byť na školách zavedené skrinky, kde žiaci budú odovzdávať telefóny. Toto je možno jeden zo spôsobov, ktorý by mohol fungovať. Myslím si, že na školách, kde už isté regulácie sú nastavené, tak to bude určite jednoduchšie niečo takéto dodržiavať.
Ale ak sú školy, ktoré to takto nastavené nemajú, tak to môže byť určite výzva. Tam si myslím, že takýto spôsob odovzdávania telefónov do skriniek môže byť spôsobom, ako vie toto pravidlo fungovať. Že teda ráno telefón odovzdajú do skrinky a poobede po škole si ho môžu znovu zobrať.
Čo sa týka samotných regulácii, tak napríklad u nás na škole (my sme ale stredná škola, nie základná, čiže neviem ako udržateľné by toto bolo na základných školách) to funguje tak, že máme rozdelené pravidlá podľa režimov. Máme focus mode (tzv. „režim kedy sa sústredíme“) a casual mode (tzv. „voľnejší režim“).
To znamená, že keď máme focus mode, tak vtedy telefóny nesmieme vidieť na lavici a musia byť odložené v školských taškách. A keď je casual mode, tak to znamená, že telefóny študenti môžu používať, môžeme ich vidieť na lavici, ale samozrejme ich môžu používať iba na vzdelávacie účely.
Okrem zbierania a obmedzovania používania mobilných telefónov, je ešte niečo, čo by slovenské školstvo potrebovalo na zlepšenie výuky a pomoci deťom pri lepšom sústredení sa a koncentrácii?
Verím tomu, že aj zásah zo strany ministerstva školstva je určite dobrým krokom k zlepšeniu slovenského školstva. Myslím si, že s týmto obmedzením súvisia aj určité sprítomňovacie techniky. Pri deťoch sa čoraz viac dáva väčší dôraz na ich emócie a sprítomnenie momentu.
Ak by som mala uviesť nejaký príklad, ktorý sa mne osobne už osvedčil, bola situácia, keď som dala študentom priestor na čítanie počas hodiny. Mali stanovený čas, pätnásť minút, kedy všetci naraz čítali. Videli aj ostatných spolužiakov, ako čítajú, a tak sa zároveň podporovali. Vtedy som si všimla, že vedia naozaj „vypnúť“, sústrediť sa a ponoriť sa do kníh, čo majú pred sebou. Možno aj toto je jedna z možných alternatív. Na to je ale potrebné mať knihy k dispozícii.
Čo si viem predstaviť, že by vedelo fungovať najmä pri mladších deťoch je striedanie konkrétnych aktivít, pridávanie fyzických cvičení alebo niečoho podobného. U nás na škole sa veľmi uchytila hrazda, ktorú sme nainštalovali na chodbe. Takýmto spôsobom sú aj prestávky príležitosťou, kedy sa študenti vedia odpútať od telefónov. Dávajú si rôzne výzvy, kto dá viac zhybov a podobne. Taktiež to prepája vzťahy študentov a častokrát sa stáva, že sa začnú rozprávať s inými študentmi, s ktorými by sa predtým nikdy nerozprávali.
A takisto vie určite pomôcť aj prístup učiteľov ku žiakom. Aby povzbudzovali študentov ísť viac do hĺbky v hodnotách a nie len tak po povrchu.
Autorka: Sochorová Petra Autorka fotografie: Veronika Durčáková Na fotografii: Veronika Durčáková
„Neurovedec objavil prelomový spôsob, ako byť múdrejší, príťažlivejší, štíhlejší, šťastnejší, zdravší a ako zahnať rakovinu – dobrý nočný spánok.“ Tak denník Guardian opísal, čo s nami robí zdravý spánok a predstavil amerického neurovedca a spisovateľa, Matthew Walkera, ktorý priblížil silu spánku a snov v knihe Prečo spíme.
Matthew Walker je profesorom neurovied a psychológie na Kalifornskej univerzite v Berkeley. Predtým sa odborne venoval psychiatrii na Harvardovej univerzite. Publikoval viac než sto vedeckých štúdií a vystúpil v mnohých médiách. Napríklad v BBC News či National Public Radio, ale prednášal aj na známej TEDx, kde sa venoval téme spánku a tomu, ako môže byť zdravý spánok našou „super schopnosťou“. V knihe Prečo spíme objasňuje, ako môžeme ovládať náš spánok a tak zmeniť svoj život k lepšiemu.
Matthew Walker Zdroj: pexels.com
Prečo je spánok taký dôležitý
Spánok patrí k najdôležitejším, ale najmenej pochopeným aspektom nášho života, zdravia a dlhovekosti. Vedci a odborníci stále vedú diskusiu o tom, prečo nás postihujú ničivé zdravotné následky, keď nespíme. Ako vlastne spánok pomáha nášmu telu a mozgu?
Matthew Walker vo svojej knihe píše, že okrem iných funkcií, spánok posilňuje našu schopnosť učiť sa, zapamätávať si a robiť logické rozhodnutia. Usmerňuje naše emócie, dopĺňa imunitný systém, dolaďuje metabolizmus a reguluje náš apetít. Snívanie pochováva bolestivé a vytvára priestor virtuálnej reality, v ktorom mozog spája pohľad do minulosti s náhľadom na súčasnosť a podnecuje kreativitu.
Toto nemá byť reklama na Walkerovu knihu. No sami môžeme vidieť koľko aspektov nášho života spánok ovplyvňuje. Aj posledné prelomové vedecké objavy, zhrnutia výskumov a klinická prax do značnej miery pomohli. V jednej z týchto štúdií Walker vysvetľuje, ako nám spánok môže pomôcť s učením, efektivitou, produktivitou a aj úspešnosťou. Taktiež ako nám môže zlepšiť náladu, intenzitu energie a regulovať hormóny. Ale aj v oblasti prevencie proti rakovine, Alzheimerovej chorobe či cukrovke. A napokon, ako nám spomaľuje prejavy starnutia a podporuje dlhovekosť.
Zdroj: pexels.com
Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) už v roku 2004 organizovala diskusiu o účinkoch narušeného spánku na zdravie. Vo svojom dokumente z tejto besedy deklarovala, že spánok je nevyhnutnosťou pre dobré zdravie a našu vlastnú pohodu. Odborníci z WHO už vtedy avizovali, že faktory nášho životného štýlu a životného prostredia, sú čoraz viac príčinou ťažkostí spánku. Upozorňovali na rastúci počet prípadov porúch spánku, ich príčiny a dôsledky, ktoré na zdravie ako také majú. Podľa prieskumov z roku 2023 trpí tretina dospelej populácie sveta nedostatkom spánku.
Čo zhoršuje kvalitu nášho spánku a prečo spíme horšie ako v minulosti
Jedným z hlavných faktorov sú technológie prerastajúce našimi životmi. Tie nám slúžia nielen na zábavu, ale sú aj dôležitým hráčom, ktorý vplýva na spánok. Žiaľ negatívne. S narastajúcim vplyvom sociálnych sietí a neustálou inováciou elektrotechniky, stále viac času venujeme pozeraniu do laptopov či telefónov. Dnes sa veľakrát už bez takejto techniky ani nezaobídeme. Práve modré svetlo, ktoré vyžarujú počítače, telefóny či iné elektronické obrazovky, produkuje hormón melatonín. Ten spôsobuje problémy so zaspávaním či nepokojným spánkom.
Ďalším veľkým faktorom, ktorý môžeme považovať za veľkého „ničiteľa“ spánku, je kofeín. Veľa ľudí si neuvedomuje, že káva, ktorú vypili po večeri, môže mať nejakú spojitosť s ich zlým spánkom. Alebo aj tá, ktorú vypili pred desiatimi hodinami. Kofeín sa nenachádza len v káve, vieme ho nájsť v niektorých čajoch a mnohých energetických nápojoch, ale aj v potravinách, napríklad v horkej čokoláde či zmrzline, taktiež v liekoch, akými sú tabletky na chudnutie a lieky proti bolesti.
Jeho účinok nevyprchá najmenej osem hodín. Čiže, keď vypijeme šálku kávy v neskorších popoludňajších hodinách, môžeme mať problém večer zaspať. Ďalšími činiteľmi môžu byť takisto alkoholické nápoje pred spaním, či veľké porcie jedla v neskorých večerných hodinách.
Ako teda na zdravý a kvalitný spánok. Nastavenie budíka, kedy treba ísť spať, je nevyhnutnosťou. Určite je nevyhnutné začať dodržiavať spánkový režim. Chodiť spať a vstávať v tom istom čase každý deň. Dlhším spánkom počas víkendu si nedokážeme vynahradiť nedostatok spánku z predošlého týždňa.
Zdroj: pexels.com
Ako vplýva poobedná siesta na človeka
V našej spoločnosti dominuje názor, že krátke zdriemnutie nám môže pomôcť vynahradiť si nedostatok spánku. Keď si však pospíme príliš neskoro popoludní, večer sa nám bude zaspávať ťažšie. A teda krátky spánok by sme si mali dopriať maximálne do tretej popoludní.
Takisto relaxácia pre spaním môže mať veľké benefity pre náš spánok. Náš deň si môžeme naplánovať tak, aby sme mali pred spánkom čas na oddych. Uvoľňujúce činnosti, ako čítanie alebo počúvanie hudby, by mali byť súčasťou nášho rituálu pred spaním.
Ďalšími pomocníkmi pri zlepšovaní nášho spánku môžu byť aj horúci kúpeľ pred spaním, spávanie v tmavej a chladnej miestnosti bez elektronických zariadení, alebo niečoho čo by mohlo narúšať náš spánok (napr. jasné svetlo, hluk, nepohodlná posteľ či privysoká teplota).
Môžeme povedať, že životný štýl v našej spoločnosti má určite na svedomí to, ako (ne)priorizujeme náš spánok, ale namiesto neho dávame priestor iným aktivitám. Úbytok spánku je jedným z najväčších problémov verejného zdravia, ktorému čelia rozvinuté krajiny 21. storočia.
Ak chceme zmeniť zanedbávanie spánku na kvalitný spánok, potrebujeme si uvedomiť, ako signifikantne väčší význam by sme mu mali prideľovať. Ako vplýva na náš život a ovplyvňuje nás oveľa viac, ako si možno myslíme. Aby sme mohli byť zdravší, energickejší a hlavne, aby sme si mohli vychutnávať život naplno plnými dúškami.
Autor: Sochorová Petra Zdroj fotografií: pexels.com
Postavenie žien v médiách býva často prehliadané, tvrdí švédska mediálna odborníčka.
„Profesionálni novinári vo svojich výstupoch rozpracúvajú témy sociálnej spravodlivosti, klimatickej zmeny či ľudských práv. Na rodovú rovnosť však akoby zabúdajú,“ uviedla v úvode seminára Agneta Söderberg-Jacobsonová, švédska mediálna odborníčka.
Prednáška na tému rodovej rovnosti v médiách sa v Bratislave uskutočnila vo štvrtok 2. mája. Zúčastnili sa jej nielen študenti žurnalistiky, ale aj domáci novinári. Podujatie organizovala Katedra žurnalistiky Univerzity Komenského v spolupráci so švédskym inštitútom Fojo a mediálnou iniciatívou Svet medzi riadkami. Okrem dôležitosti žien v médiách si na ňom návštevníci pripomenuli aj sviatok novinárov – Medzinárodný deň slobody tlače.
Úlohu hlavnej rečníčky si prevzala Söderberg-Jacobsonová. Tá počas workshopu odprezentovala divákom problematiku nerovnosti žien a mužov v mediálnom priestore. Vychádzala pritom zo štatistík najrozsiahlejšej medzinárodnej štúdie Global Media Monitoring Project (GMMP), ktorá sa v pravidelných intervaloch od roku 1995 venuje monitorovaniu novinárok v spravodajstve.
„Ženy v médiách často nedostávajú adekvátny priestor. Vo viacerých krajinách tvoria až štyridsať percent spotrebiteľov spravodajského obsahu. To sa však neodráža na ich zastúpení v mediálnom priestore,“ priblížila Söderberg-Jacobsonová.
Z dát pritom podľa švédskej odborníčky vyplýva, že celosvetovo ženy predstavujú len jednu štvrtinu novinárskej obce. V ešte menšej miere dostávajú slovo ako respondentky. Odborníčky sa oproti svojim kolegom objavujú v spravodajstve až o osemdesiat percent menej často.
Štatistiky GMMP podľa nej ukazujú, že záujem o ženy v médiách je veľký a pre redakcie môže mať pozitívny dopad. „V Somálsku či Rwande už fungujú iniciatívy, ktoré dávajú do popredia ženy v mediálnom priestore. I keď ide o dlhý a náročný proces, výsledky možno pozorovať už po pár rokoch. Záujem o spravodajstvo je v týchto krajinách v porovnaní s minulosťou väčší, čo sa odráža aj na ziskoch redakcií“ dodala.
Dôležitý nie je len obsah, ale aj forma
Po prednáške sa hostia venovali viacerým témam, medzi nimi aj dôležitosti rodovo vyváženého jazyka v médiách. Do diskusie sa zapojila aj Stanislava Luppová, novinárka a lektorka iniciatívy Svet medzi riadkami.
„To, čo ľudia vidia v médiách, často odzrkadľujú vo svojich životoch. Ak spoločnosti prezentujeme témy s malým zastúpením ženských respondentiek, alebo na ne občas ani nemyslíme, ovplyvňujeme tým zmýšľanie publika,“ uviedla Luppová.
Dievčatá potom nemusí napadnúť, že sa v budúcnosti môžu stať úspešnými vedkyňami či odborníčkami. „Podvedome tak tvoríme diskurz, ktorý znevýhodňuje istú časť populácie,“ dodáva Luppová.
Slovenská novinárka sa téme rodovo vyváženého jazyka venuje už niekoľko rokov a priznáva, že ide o komplikovanú problematiku. Podľa Luppovej ju však netreba prehliadať.
„Na Slovensku napríklad bojujeme s prechyľovaním. Niektorí ľudia ho považujú za štylisticky neatraktívne. Tak sa mu vyhýbajú. Samozrejme, ak by sme do textov vždy dávali ženský a mužský tvar slov, pôsobilo by to na čitateľov odpudivo a vyčerpávajúco,“ dodáva Luppová.
Úplne sa mu však vyhýbať podľa nej taktiež nie je správnym riešením. „Ženské a mužské ekvivalenty by sme ako novinári mali uvádzať aspoň v úvode textu,“ uzatvorila Luppová.
Autor: Florián Meričko Foto: Unsplash/Vanilla Bear Films
Festival SlavCon, na ktorom som sa tento rok zúčastnila, sa konal v Bratislave 26. – 28 apríla už po sedemnástykrát. Ako už tradične, trojdňový event predstavil fantastiku vo všetkých formách. Nezabudol ani na históriu, mytológiu a popkultúru. Našli si tu svoje aj fanúšikovia literatúry, filmov, seriálov, hier či larpu a výtvarného umenia.
Prvotné potulky
Na festival som prišla prvýkrát už v piatok. Hlavná hala Fakulty architektúry a dizajnu STU sa premenila na rušné trhovisko. Zaplnilo ju niekoľko radov stánkov. Na pultoch mali vyložené svoje knihy slovenské vydavateľstvá fantastiky, nachádzali sa tu obchody predávajúce rôzne hry a veľa ďalšieho. Súčasťou bola aj tzv. „Artist Alley“, kde mali svoje diela vystavené rôzni umelci. Dalo sa tam nájsť všetko od bižutérie cez tetovania prírodnou hennou po printy.
Na prvý pohľad sa mi priestor zdal obrovský, ale čím dlhšie som sa v ňom nachádzala, tak mi pripadal oveľa menší. Stalo sa z neho oveľa známejšie miesto. Od chvíle, keď som bola rada, že som po ceste na prednášku stretla známu tvár, už som sa naďalej nestrácala.
Pomohla aj mapka fakulty, ktorú nakreslil Slavomír Lalík. Triedy dostali fantasy názvy a univerzita sa tak zmenila na fiktívne miesto.
Krtková Nora, Zoo, Temnohvozd či Holubník?
Na prvej diskusii, ktorú som stihla, sa Marek Vaňous a Martin Hatala z podcastu aj ty môžešpísať rozprávali o tom, ako v príbehu vytvoriť dobrý worldbuilding. Zamerali sa tiež na tvorbu monštier.
Podcast spolu s platformou aj ty môžeš písať vytvorili v snahe pomáhať začínajúcim autorom budovať lepšie spisovateľské remeslo. Tak nejako vznikol aj Nástrojopis, ktorý si tentokrát prítomní mohli vypočuť aj naživo, nielen v podcastových aplikáciách.
Záverečným bodom programu bolo vymyslieť postavu, ktorá by dej posunula správnym smerom. Bola by kľúčová a mala viac ako len úlohu odovzdať informáciu. Obecenstvo bolo pripravené a v Krtovej Nore sa zúčastnení predbiehali o najlepší nápad. V hlave mi skrsla myšlienka na nečakaný dejový obrat, ale neprihlásila som sa a nezabojovala o poukážku do kníhkupectva. Prišiel mi nedomyslený.
Taktiež ma stresovalo hovoriť do mikrofónu a následne byť na kamere, aby ma mohli vidieť ľudia, čo si podcast pozrú online. O originálne nápady však nebola núdza.
Keď zase Slavomír Lalík v príjemné sobotné festivalové ráno hovoril o tvorení fantasy máp a ako pomáhajú vystavať príbeh, myšlienky ma opäť tiahli k literatúre. Predstavila som si, ako by mi vlastná mapa dokázala pomôcť tvoriť romány.
Prednáška pracovala s myšlienkou toho, kde sa majú na mapách objavovať konkrétne miesta. Akú úlohu majú lesy, rieky či jazerá, čo mi chvíľami pripomínalo hodinu geografie.
Lalík ju na záver zhrnul slovami, ktoré si požičal od Tolkiena: „Začal som mapou a potom som tomu prispôsobil svet.“
Nový koníček?
Niektoré body programu, na ktorých sme sa chceli zúčastniť, sa prelínali. So ségrou sme bojovali s časovou tiesňou, keďže sme chceli stihnúť aj obed. Na workshop o tom, ako rozvíjať príbeh pomocou story cubes (kreatívnych kociek s obrázkami) som preto prišla v polovici.
Dokonca som cestou aj zablúdila. Sestru som nechala tetovať sa prírodnou hennou a namiesto Holubníka vkročila do Zoo. Tam sa rozprávali o pozitívach niektorých vírusov. Po česky. V rámci programovej línie Future Earth. Hneď mi to nesedelo. Tento bod programu som nemala na pláne.
Energicky som vyšla von a zamierila si to na prvé poschodie. Hľadala som workshop. Aj tam som stretla známu tvár. Pridala som sa k nej do tímu, kde mi všetci vysvetlili, o čo ide. Väčšinu príbehu mali napísanú, pripadol mi koniec. Hodila som kockami. Poukladala ich do ľubovoľného poradia a v nadväznosti na dej začala písať.
Bola to zábava. Po workshope som hneď dostala chuť si kocky kúpiť. Nanešťastie ich však na festivale v stánkoch nemali. Musela som teda zabojovať, aspoň nateraz, s miernym sklamaním.
PostApo Larpy, prečo som o tom nevedela skôr?
Toto bol jeden z bodov programu, na ktorý som sa tešila najviac. Mrzelo ma, že som o koncepte larpov nevedela skôr. Kde som doteraz bola?
Adam Kelo nám vysvetlil, že LARP je ako improvizovaný film, ktorý sa odohráva v reálnom svete a počas larpovej hry každý hráč vystupuje ako postava, ktorej osud tvorí práve on. Hráte len pre zábavu seba a ostatných hráčov.
Nadšenie ma neopúšťalo, už druhýkrát za deň, a tak som povedala sestre, že ak bude možnosť, musíme ísť. Obidve sme sa zhodli na tom, že to znie ako zábava.
Okrem toho sme sa dozvedeli ako sa na larp pripraviť. Ako si vyrobiť kostým a že existujú dva typy hier. Jedna má vymyslený scenár a druhá sa hrá voľnejšie. Napriek tomu však prvá nepodlieha scenáru príliš striktne, rozdiel je v tom, že organizátori vedia, kam hra smeruje.
Tvorca Dartha Vadera ako VIP hosť
Veľkú prednáškovú sieň typickú pre univerzity zaplnili ľudia. My sme si sadli dopredu a čakali, čo bude sochár Brian Muir, ktorý vytvoril napríklad známu masku záporáka Dartha Vadere zo Star Wars, hovoriť.
Na plátne sa premietali jeho umelecké výtvory a my sme počúvali. Podelil sa o zážitky z práce na rôznych filmoch aj o začiatky. V šestnástich začal stáž ako sochár/modelár v Elstree Film Studios. Načas potom z filmového priemyslu odišiel. Neskôr sa vrátil na projekt Dartha Vadera. Spomenul nám prácu na filme Alexander Veľký, ktorú mal rád, aj keď v konečnom dôsledku snímka úspešná nebola.
Keď prišiel čas na otázky, opýtali sa ho či si myslel, že Star Wars bude také populárne. „V tom čase to bolo o tom nájsť iný film a robiť na ňom,“ odpovedal. „Mal som privilégium robiť prácu, ktorú som robil,“ dodal. V jeho kariére nikdy nevedel, čo bude ďalej, ale jednoducho zobral ponúkanú robotu.
Na záver sa vo Fénixovej sieni ( áno, ďalší fantasy názov) ozval hlasitý potlesk.
Aj vonku to žilo
Ohňová šou pred fakultou
Počas festivalu sme sa občas ocitli aj vonku. Program žil rovnako tam ako aj vnútri. Stihli sme sa odfotiť s československým vlčiakom. Videli sme aj sokoliara s dravcami.
No každopádne najsilnejší outdoorový zážitok bola ohňová šou. Námestie slobody oživili plamene a videli sme desiatku performerov s ohnivými tyčami a akrobatky tancujúce v kruhu pokrytom plameňmi.
Ženské postavy v science fiction
Na prednáške Rada Čižmára o ženských postavách v sci-fi som sa dozvedela, že postava ženy v tomto žánri do roku 1950 nebola podstatná, skôr vedľajšia. Toto obdobie preto dostalo názov Rola ženy na úsvite science fiction. Zistila som tiež mnoho o silných ženských hrdinkách, ktoré nám Čižmár ukázal na príkladoch.
Ellen Ripley zo ságy o votrelcoch stvárnená Sigourney Weaver, mala byť napríklad pôvodne ako postava pripísaná mužovi.
Vďaka prednáške som dostala motiváciu si niektoré staršie filmy z tohto žánru pozrieť. Dokonca dať už druhýkrát počas víkendu šancu Star Warsu, ktorému som sa vyhýbala. Prostredie hviezdnych vojen ma doteraz veľmi nefascinovalo. Moja sestra ho milovala.
Autorky science fiction
Prednáška o autorkách píšucich science fiction
Medzi programom sme stihli so sestrou zájsť na čerstvý vzduch pred univerzitu a zobrať si nápoje. Zatiaľ čo ona si vonku zvolila kávu, ja som si dala v čajovni zelený čas v kombinácii s mätou, ktorý niesol názov Tuarég.
Počas festivalu som ho mala až dvakrát. Keď už sme došli na prednášku o autorkách science fiction, František Gago z portálu scifi.sk sa pýtal, aké knihy sú nám od nich známe.
„Naozaj žiadne nepoznáte?“
„Divergencia, je to dystópia, aj to sa počíta?“ odpovedala som.
Pritakal. Ujasnil však, že do prezentácie nezahrnul Young Adult, do ktorej Divergencia spadá. Nebola som sklamaná. Skôr zvedavá, aké knihy nám predstaví. Pozorne som ho počúvala.
Už v oficiálnej časti programu nám opäť položil otázku. „Kto si myslíte, že je matkou science fiction?“
„Mary Shelley s jej Frankenstainom,“ ozvali sme sa viacerí. Netrafili sme sa. Zistili sme, že za matku sci-fi sa považuje Margaret Cavendish so svojim utopistickým dielom The Blazing World. Predstaviteľka zlatého veku science fiction bola zase C. L. Moore. Hrala dôležitú rolu hlavne tým, že bez nej by sme sa nedostali k iným dielam. Mali sme tu taktiež Leigh Brackett, ktorá napísala scenár ku piatemu Star Warsu. Ten ma vážne počas celého víkendu prenasledoval na každom kroku. „Kto môže napísať najlepší scenár space opery, ak nie kráľovná space opery,“ vyjadril sa k Brackettovej Gago.
Spisovateliek bolo mnoho. Kníh na prečítanie ešte viac. Cítila som, ako si mnohé pridám na svoj zoznam.
Na záver sme sa dostali aj do našich končín. Pozreli sme sa na Česko a Slovensko. Nejaká tvorba tu zastúpená bola, aj keď pomenej.
SlavCon ubehol tak rýchlo, že sa mi nechcelo veriť, že došlo na jeho koniec. Prednáška o spisovateľkách science fiction bola posledná, na ktorú sme chceli ísť.
„Aká bola tvoja obľúbená prednáška?“ opýtala som sa sestry, keď sme odchádzali z triedy. „Asi táto posledná bola najzaujímavejšia.“ Ja som ju vnímala rovnako. Spolu s larpami som ju mala na prvom mieste.
MUDr. Oleksandr Dobrovanov, PhD., MBA. študoval na Národnej lekárskej univerzite vo Vynnycii v Ukrajine. Pracoval na pozícii detského anesteziológa v perinatologickom centre NsP „Centrum matky a dieťaťa“, pôsobil ako lekár na detskom a novorodeneckom oddelení NsP A. Wintera v Piešťanoch. Bol primárom III. detskej kliniky Slovenskej zdravotníckej univerzity NsP v Lučenci.
Od roku 2019 pracuje ako detský a dorastový lekár a zároveň odborný asistent katedry pediatrie Kliniky pre deti a dorast Andreja Getlíka Slovenskej zdravotníckej univerzity a Univerzitnej nemocnice v Bratislave. Je autorom a spoluautorom početných odborných prác a niekoľkých publikácií v recenzovaných periodikách, zborníkoch a vydavateľstvách.
Napísal knihu VITAMÍNY – cesta k vášmu zdraviu, ktorá vyšla v marci 2023. 177-stranová publikácia obsahuje komplexný prehľad všetkých vitamínov, ich opis, krátku charakteristiku a biologickú úlohu. Uvádza aj odporúčané denné dávky, riziká a prejavy deficitu či zdroje v potrave. Jednotlivé kapitoly dopĺňajú prehľadné tabuľky a ilustrácie. P. doktorovi Oleksandrovi Dobrovanovi sme na túto tému položili niekoľko otázok:
Čo vás inšpirovalo k napísaniu knihy o vitamínoch? Súvisel tento zámer s vašou prácou pediatra?
Áno súvisel. V inštitúcii kde pracujem sa venujeme lekárskej, pedagogickej i vedeckej činnosti, sledujeme novinky a publikujeme. Prednostka našej kliniky, pani profesorka MUDr. Katarína Furková CSc., spolu s nebohým pánom profesorom Miroslavom Šašinkom spopularizovala vitamín D. Dostala jeho význam v prevencii a liečbe rôznych ochorení u detí a dospelých do verejného povedomia. Aj preto by sa dalo povedať, že práca a kolektív ma inšpirovali na napísanie tejto knihy. Okrem toho bolo mojím cieľom vypracovať samostatnú knihu o vitamínoch, pretože tie boli v slovenskej medicínskej literatúre doteraz spomínané iba okrajovo. Prevažne v rámci ochorení, ktoré súvisia s ich nedostatkom. Ďalšou výzvou sú pre mňa minerály, keďže tie sa s vitamínmi a stopovými prvkami vzájomne harmonicky dopĺňajú.
Prečo by si mal vašu knihu niekto prečítať, respektíve ju uprednostniť pred internetovými zdrojmi?
Internet je dobrou pomôckou, ale je ľahké stratiť sa v množstve informácií, ktoré ponúka. Okrem toho, tie texty väčšinou nie sú recenzované odborníkmi. Nemôžete sa spoľahnúť na to, že autor je expert v danej oblasti. Môže uvádzať len čiastočne pravdivé či povrchné informácie alebo aj výmysly…
Preto ľuďom odporúčam prečítať si moju knihu. Je napísaná v pochopiteľnej forme, dobre ilustrovaná. Sústredil som sa na to, aby bola v čase prípravy na vydanie aktuálna a odrážala súčasný stav znalostí. Vďaka jej štruktúre ju pochopí laik i špecialista. Kniha je recenzovaná špičkovými odborníkmi.
Okolo užívania vitamínov v podobe výživových doplnkov existuje ajmedzi odbornou verejnosťou niekoľko kontroverzií. Aký je váš názor, odporúčate ich užívanie väčšinovej populácii?
Ak je človek úplne zdravý odporúčam len prírodné zdroje. V opačnom prípade treba vitamíny dopĺňať. Pri ich deficite klasické zdroje nestačia, preto boli farmakologickými spoločnosťami vymyslené vitamíny v syntetickej forme. Sú aj rizikové skupiny pacientov, u ktorých v rámci prevencie používame vitamíny v tejto podobe. Patria sem napríklad fajčiari, nedonosené, chronicky choré deti atď.
Vitamíny sú pomerne dobre preskúmaná oblasť. Myslíte si, že napriek tomu môžeme vbudúcnosti očakávať nejaké zaujímavé objavy, resp. vývojové zlepšenia? Ak áno, aké?
Áno, samozrejme. Stále pribúdajú nové informácie. To, čo platilo pred desiatimi rokmi, už dnes neplatí. Aj to je dôvod na kontinuálne vzdelávanie sa a sledovanie noviniek v oblasti.
Dobrým príkladom je práve „slnečný“ vitamín. V minulosti sme spájali vitamín D len s ochoreniami kostí či krivicou. Pokrokom vo výskume bolo, že sme sa naučili merať jeho koncentráciu v krvi. Následne sme upravovali dávkovanie vitamínu pre liečbu rachitídy u detí a začali používať vitamín D nielen na liečbu, ale aj na prevenciu ochorenia. Neskôr sa zistilo, že aktívna forma vitamínu má obrovské množstvo aj mimokostných účinkov – protizápalové, protinádorové, metabolické, imunoprotektívne a iné. Relatívne nedávno sa dokonca prišlo na to, že vitamín D nie je v skutočnosti vitamín, ale hormón.
O tom, že vitamínom C sa nedá „predávkovať“ sa často hovorí, hlavne medzi laikmi. Menej sa však diskutuje o hypervitaminóze a odporúčaných dávkach ostatných vitamínov. Aké sú riziká príjmu nadmerného množstva niektorých vitamínov?
Nesúhlasím, že vitamínom C sa nedá predávkovať. Treba dodržiavať mieru vo všetkom. Príkladom hypervitaminózy môže byť nadbytok vitamínu A. Chronický príjem nadbytočného vitamínu A vedie k zvýšenému intrakraniálnemu tlaku, závratom, nevoľnosti, bolestiam hlavy, bolestiam kĺbov, kóme až smrti.
Toxicita vitamínu D zase môže spôsobiť nešpecifické symptómy, medzi ktoré patrí anorexia, úbytok hmotnosti, polyúria či arytmia. Medzi závažnejšie následky patrí zvýšenie koncentrácie vápnika v krvi, čo vedie ku kalcifikácii ciev a tkanív a k poškodeniu srdca, ciev a obličiek.
Dá sa v dnešnej dobe, keď trávime veľmi veľa času zavretí v kanceláriách, nahradiť vitamín D prijímaný zo Slnka ideálnou stravou a suplementami?
Myslím si, že dá. V súčasnosti slnečné žiarenie nestačí na dosiahnutie potrebnej koncentrácie vitamínu D. Zo stravy veľa vitamínu D nezískate, tá obsahuje len jeho malé množstvo. Väčšinou je v rybách, ktoré na Slovensku často nejeme, v syroch i vaječných žĺtkoch. Ostávajú nám teda suplementy. Tie výrazne pomohli v prevencii hypovitaminóz v posledných desaťročiach.
Aký model stravovania je podľa Vás najoptimálnejší? S ohľadom na nutričnú vyváženosť a prevenciu vitamínového deficitu.
Ako detský gastroenterológ považujem za najvhodnejšiu mediteránnu stravu čiže stredomorskú. Nejde ani tak o diétu ako o spôsob stravovania. Jej základ tvoria potraviny bohaté na bielkoviny, vitamíny, enzýmy, stopové prvky a zdravé tuky (nenasýtené mastné kyseliny). Naopak, nezdravé tuky – nasýtené mastné kyseliny a sacharidy sa v nej nachádzajú len v minimálnom množstve, resp. v správnom pomere s nenasýtenými mastnými kyselinami.
Tiež vám niekedy pripadá, že keby o vašom živote niekto napísal knihu či film, bol by z toho hit? Veď predsa takéto veci sa v realite nemôžu diať. A predsa dôkazom je kniha, ktorá si získala srdcia mnohých žien, ktoré sú zaseknuté medzi detstvom a dospelosťou.
Autorka Dolly Alderton, ako píše v knihe, je oceňovanou novinárkou. Písala pre Sunday Times, Daily Telegraph, GQ, Marie Claire, Red a Grazia. Je spoluhostiteľkou v podcaste The High Low. Taktiež píše pre televíziu. Všetko, čo viem o láske je jej prvou knihou. V pôvodnom jazyku je s názvom Everything I know about love. Kniha je zatiaľ preložená iba do češtiny. V slovenčine ju ešte nenájdete. Kniha je tiež sfilmovaná do seriálu BBC.
„Online zoznamky sú pre lúzrov, a zahŕňam do toho aj seba.“
Dolly vás prevedie rôznymi kapitolami jej života. Od svojich pätnástich rokov a prvej lásky, až po tridsiatku. Píše o zážitkoch s priateľmi. Rôznych nepodarených rande, ako napríklad s mužom, ktorý si ju zablokoval preto, lebo on ju mal radšej ako ona jeho. O tom, ako dospievanie ničí priateľstvá, keď sa ľudia menia. Aj o tom, aké ťažké je byť novinárom na voľnej nohe, keď sa snažíte zaplatiť účty. Opisuje zábavy, ktoré sa skončili s príspevkom fotky nohavičiek jej kamarátky na sociálnej sieti, v albume straty a nálezy. Alebo keď si hosť priviedol drogového dílera do jej bytu.
Kniha je napísaná úprimne a vtipne. Jej pohľad na život je často ironický. Príbehy rozdeľuje zoznamami alebo receptami. Píše aj o svojich sedeniach s terapeutkou, a o pocitoch, ktorými si počas nich prechádzala. Nebojí sa vyjadriť svoj názor na veci. Všetko opisuje tak, ako bolo, a nič neprikrášľuje. Lekcie, ktoré sa Dolly naučila, sa snaží posunúť aj na čitateľa bez toho, aby mal pocit, že sa ho snaží poučovať. Niekedy máte totiž pocit, ako keby ste tie príbehy žili s ňou.
Na konci knihy sa Dolly vyjadruje, že všetko, čo sa naučila o láske, sa naučila z priateľstiev so ženami. Hovorí o svojich pocitoch v tridsiatke. S reflexiou sa pozerá na život, a čo zažila. Knihu by si mala prečítať každá žena pred tridsiatkou.
Autorka: Dominika Elizabeth Varga Foto: Dominika Elizabeth Varga
