Nezaradené

Vianoce. Pre každého majú iný zmysel a každý ich prežívame po svojom. Zhon za poslednými darčekmi, výber živého stromčeka či príprava zemiakového šalátu k nim neodmysliteľne patria. No ako prežívajú Vianoce tí, ktorí nemajú s kým zasadnúť za štedrovečerný stôl alebo trávia zimu na ulici? Práve oni sú v tomto období odkázaní na našu štedrosť, lásku a ochotu pomôcť. Teplý čaj, kapustnica, teplé oblečenie, či len vaša prítomnosť môže pre nich znamenať viac, než sa na prvý pohľad zdá.

Našťastie, december na Slovensku nie je len obdobím samoty a chladu. Práve v tomto období sú ľudia otvorenejší pomoci a štedrejší než počas zvyšku roka. Tento trend potvrdzujú aj dáta darcovského systému Darujme.sk, ktorý zastrešuje vyše 900 mimovládnych organizácií  na Slovensku.

Z údajov vyplýva, že práve december je dlhodobo mesiacom s najvyšším objemom darovaných financií v rámci viacerých rokov. Čísla však nie sú jediným dôkazom.

Tvárou k realite

To, že december je obdobím zvýšenej štedrosti a solidarity, potvrdzujú aj skúseností ľudí pracujúcich priamo v organizáciách pomáhajúcich ľuďom v núdzi. Dosvedčuje to aj Ivana Balgová, fundraiserka občianskeho združenia Vagus v Bratislave, ktoré pracuje s ľuďmi bez domova. „Počas decembra a najmä okolo Vianoc sú ľudia štedrejší a darujú viac. Cítia sa vďační za to, ako sa majú a vnímajú, že ostatní nemajú toľko šťastia,” hovorí.

Zima je pritom pre ľudí bez domova najkritickejšia. „Keď prídu zimné mesiace a teploty klesajú, ľudia si oveľa viac uvedomujú, čo znamená prežiť zimu na ulici,” vysvetľuje Balgová. Ľudia bez domova sa podľa nej nemajú kde ukryť pred mrazom či dažďom. „To v niektorých prípadoch môže viesť k vážnemu ohrozeniu života a zdravia,” dopĺňa.

Práve v zimných mesiacoch sa podľa nej posilňuje empatia a zároveň rastie potreba upozorňovať na realitu života na ulici aj inými formami než len materiálnou pomocou. „Silne vo mne rezonuje Noc vonku. Je to osvetová aktivita, pri ktorej ľudia dobrovoľne strávia noc vonku, aby upozornili na alarmujúcu situáciu ľudí bez domova na Slovensku,” opisuje Balgová.

Podujatie sa koná vo viacerých mestách na Slovensku. Tento rok sa zapojili ľudia v Bratislave, Trnave, Žiline, Košiciach či v Prešove, kde prebiehali rôzne aktivity venované téme bezdomovectva. „Na znak solidarity s ľuďmi bez domova tak prespalo vonku viac ako sto ľudí a podujatia sa celkovo zúčastnilo vyše 400 návštevníkov,” dopĺňa Balgová.

Prečo sú ľudia práve v decembri vnímavejší k potrebám druhých, približuje Anna Kubicová, PR manažérka a fundraiserka Diecéznej charity Žilina.

Podľa nej má štedrosť v tomto období kauzálnu súvislosť práve so slávením vianočných sviatkov. „Psychologicky sme konfrontovaní s mnohými reklamami, kampaňami, ktoré zosobňujú čas dávania, darovania. Podnecujú v človeku potrebu zabezpečiť dar pre blízkych. Naše podvedomie je preto už v predstihu nastavené na situáciu, zabezpečiť na sviatky všetko tak, aby nič nechýbalo,” vysvetľuje. „Toto obdobie je nostalgické a k procesu obdarovania preto zásadne prispievajú emócie,” dodáva.

Kľúčovú rolu v tom zohráva aj uzatváranie roka. „Koncom roka napriek všetkému zhonu prirodzene bilancujeme a snažíme sa dobehnúť zameškané vykonávanie dobrých skutkov, vnímame potrebu urobiť niečo naviac, pomôcť,” hovorí Kubicová.

Zároveň upozorňuje, že v spoločnosti stále silno rezonuje kultúra budovania si predsudkov. „Pri pohľade na človeka bez domova možno často očakávame, aby si pomohol sám. Kríza vie prísť náhle a dokáže zničiť mnohé životy,” dodáva s tým, že návrat späť do spoločnosti je často dlhý a náročný proces.

Práve pomoc, poradenstvo a vytváranie podporného prostredia, považuje za kľúčové faktory, ktoré môžu človeku v núdzi pomôcť vrátiť sa k dôstojnému spôsobu života. „Aj malá pomoc vie zapáliť v človeku zmenu, ktorá postupne oslovuje podobné osudy ľudí. Pridanou hodnotou je skutočnosť, keď sa status človeka v núdzi zmení na človeka, ktorý sám pomáha a inšpiruje.”

Kým skúsenosti z praxe poukazujú na konkrétnu pomoc v teréne, psychologička Daniela Belicová z Bratislavskej arcidiecéznej charity sa na december pozerá z pohľadu vnútorného prežívania človeka. Kľúčovým pojmom, ktorým psychologička vysvetľuje vplyv malých skutkov, je vďačnosť, ktorá sa dotýka nielen obdarovaného, ale aj samotného darcu.

„Spoločným menovateľom pri tom, kto je obdarovaný alebo kto obdarováva, je vďačnosť,” vysvetľuje Belicová. „A ako sa ukazuje, prežívaná vďačnosť je jedným z faktorov spokojného života.”

Tvrdí, že december nás navracia k prítomnému okamihu, k tomu, čo máme tu a teraz, nie k tomu, čo nám chýba. Aj ja mám pocit, že práve koncom roka sa mnoho ľudí pozastaví a premýšľa nad tým, čo je pre nich skutočne dôležité. Komu chcú venovať svoj čas a čo si chcú vážiť viac, či už  zdravie, domov alebo ľudí okolo nich. „Skrze vďačnosť si tak viac uvedomujeme, čo už máme, kým sme a aké dobrá nám sú dopriate,” pripomína Belicová.

Na čom naozaj záleží?

S koncom roka sa objavuje aj otázka, ktorá sa týka mnohých z nás: ako zvládnuť predvianočný tlak, stres a zhon? Belicová hovorí, že snaha prežiť toto obdobie v pokoji môže narážať na očakávania, ktoré na seba kladieme. „Je prirodzené, že ak je pre nás niečo významné, chystáme sa na to, istý druh stresu pri tom prežívame,” vysvetľuje.

Namiesto snahy všetko zvládnuť bez stresu odporúča hľadať spôsob, ktorý nám v tomto období dokáže byť nápomocný. Zároveň pripomína myšlienku psychológa Viktora Frankla: „Keď nevieme zmeniť okolnosti, v ktorých sme, vieme zmeniť postoj k nim a hľadať nový zmysel.”

Aj preto povzbudzuje, aby sme sa na chvíľu zastavili a položili si otázku: „Čo je pre mňa na Vianociach TO dôležité?” Odpovede môžu byť rôzne – pocit blízkosti, rozhovor, spoločný čas, či malé gesto láskavosti.

„Nemusíme stihnúť „všetko”. Aj nedokonalé môže byť „dosť dobré” a krásne,” dodáva psychologička Belicová.

Titulná fotografia – OZ Vagus

„Nešiel som do Chersonu robiť reportáž. Šiel som do Chersonu a priniesol som odtiaľ reportáž,“ približuje v rozhovore pre Webjournal prešovský novinár Michal Frank

Čo vás ako novinára motivovalo ísť na Ukrajinu?

Hranice s Ukrajinou sú asi sto kilometrov od Prešova. Keď sa vo februári 2022 začala vojna, teda totálna invázia, chcel som vedieť, ako to tam vyzerá. Na samotné hranice som však nešiel, pretože tam vtedy bola kolegyňa v čase, keď sa vozila humanitárna pomoc. Ja som chcel ísť priamo za hranice. Zistil som, že môj kamarát Vlado Benč tam už pomoc nosí. Týždeň po vypuknutí vojny práve on doviezol humanitárnu pomoc nielen na hranice, ale priamo do Užhorodu, spolu so združením Podaj ďalej. Prvýkrát som s nimi šiel začiatkom marca a podarilo sa mi dostať sa do Užhorodu. Moja motivácia bola to, že som chcel pomôcť ako občan a dobrovoľník, no zároveň tam bola aj novinárska zvedavosť. Keďže je to blízko našich hraníc, chcel som sa ísť pozrieť, ako to tam v skutočnosti vyzerá.

Takto sa to spojilo a následne sme s Vladom Benčom a ďalšími dobrovoľníkmi začali voziť humanitárnu pomoc pravidelne. Cestoval som s nimi viackrát a zakaždým som sa snažil urobiť aj nejaké reportáže. To bol vlastne tretí dôvod. Keďže som novinár a ide o situáciu, aká tu ešte nebola, chcel som aj o tom písať. Chodili sme aj na vzdialenejšie miesta, až k frontovej línii. Takže to bola taká kombinácia tej novinárčiny, zvedavosti a humanitárnej pomoci. Za ten čas tam mám už veľmi veľa priateľov, niektorých som mal už pred vojnou, ale väčšinu som spoznal až potom. Tie návštevy sú pre mňa už veľmi osobné. Nedávno mi vypršal pas, ktorý som bol meniť a spočítal som si pečiatky. Odkedy začala vojna, bol som tam 23-krát.

Dvadsaťtrikrát v krajine, ktorá je bombardovaná a vo vojne. Nebáli ste sa niekedy o život?

O život nie. Skôr tam je strach, prirodzená obava, ale toto som nemal. Sú tam profesionáli, ich sledujeme. Áno, bolo silné, keď nad nami lietali drony typu Šáhid, ale bežne sa tam bombardovalo a zvuk sirén bol tiež bežný. O život teda nie. Skôr som sa bál, napríklad, že niekde havarujeme s tými dodávkami. Ale keď ste priamo na mieste, opadne to z vás. V danom momente vôbec nerozmýšľate nad tým, že sa niečo môže stať. Jasné, zvažovali sme mnohé, no nešli sme do úplného rizika. Mali sme vojenský sprievod, prípadne dobrovoľníkov, ktorí poznali miestne pomery. Nikdy sme do toho nešli bezhlavo.

Vo vašich reportážach ste sa venovali aj príbehom ľudí. Ako si získavate dôveru tých, ktorí prežili bombardovanie, okupáciu. Je ťažké získať si ich dôveru?

Nemyslím si, že sme si museli získať ich dôveru. Oslovovali sme ľudí náhodne na ulici. Prirodzene sme sa s nimi bavili. Je to pre nich každodenná realita. Čo sa v ich životoch stalo, sa už nezmení. Radi sa rozprávali s novinármi, aby sa informácie z Ukrajiny šírili ďalej. Všetci boli väčšinou ochotní rozprávať sa.

Podľa čoho ste sa na mieste rozhodovali, ktorým príbehom sa budete venovať?

Veľa z nich som nechával úplne voľne plynúť. K čomu som sa daný moment dostal, to som spracoval. Niekedy z toho bolo viac článkov. Väčšinou som sa nechal inšpirovať na mieste. Keď sme boli napríklad v Odese a Mykolajive, mali sme sprievodcu, fixera, ktorý spomínal, že vzhľadom na rozbitú infraštruktúru v Mykolajive, pitnú vodu musia rozvážať na električke. Viete, mám rád živé reportáže. Stretnúť sa s reálnymi ľuďmi, ktorí si svoje zažili. Ísť na tie miesta, kde sa niečo sa deje. Tak som to bral takto voľne. Nemal som ani redakčne zviazané ruky. Bola to moja dobrovoľnícka aktivita. Chodil som tam v čase svojho voľna. Nebolo to tak, že by ma vyslala redakcia. Nešiel som do Chersonu robiť reportáž. Šiel som do Chersonu a priniesol som odtiaľ reportáž.

Z vašich príbehov z Ukrajiny, ktorý príbeh považujete za najsilnejší?

Toto je dobrá otázka, ale ťažká. Tých príbehov je mnoho, nemám svoj najsilnejší. Boli sme na mnohých miestach. V Odese, v Chersone… Silný príbeh bol napríklad, keď sme šli do bytu v Užhorode. Bola tam aj redaktorka, ktorá robí pre americké rozhlasové stanice. Počúvali sme, ako Ukrajinci utekali z Irpinu do Užhorodu. Predstavte si, prídete k niekomu do bytu, do jeho privátnej zóny a hovorí vám jeho príbeh. To je pre mňa vždy silný moment. Ďalej sme boli v oblasti, kde je Záporožská elektráreň, jadrová elektráreň kontrolovaná Rusmi. Boli sme v Chersone na bojisku. Priamo v zákopoch si vojaci urobili provizórnu saunu. Pre Rusov je to tam však ako ľudské safari. Na chvíľu sme sa tam ocitli, ale bolo to dosť nebezpečné. Silné to bolo pri meste Sumy na cintoríne. Asi osem až desať kilometrov od frontovej línie. Panovalo tam ticho, no zároveň ste úplne jasne počuli streľbu. Všade to je silné. Vidíte starý cintorín, zároveň nový, kde nájdete čerstvo vykopané hroby. Boli sme aj v Kyjeve, konkrétne v Hostomeli, na mieste, kde prebiehali výsadky z lietadiel a odkiaľ útočili na Kyjev, Buču, Irpiň a Borodyanku.

Videli ste medzi týmito jednotlivými regiónmi nejaké výrazné rozdiely v tom, ako ľudia vnímajú vojnu?

Až tak nie. Práveže som mal pocit, že ich to zjednotilo. Ich spoločný nepriateľ. Samozrejme, čím dlhšie to trvá, tým sú ľudia vyčerpanejší. Boli sme aj v Odese. Taxikári, ktorých sme tam stretli, mali názor, že by sa konflikt mal zmraziť, no neboli proruskí. S takými sme sa tam nikdy nestretli. Názory boli v tomto duchu rôzne, ale v zásade ich to ako národ stmelilo. Putin dokázal zjednotiť Ukrajinu, ktorá bola vnútorne rozdelená, odkedy vznikla. Tak toto ju paradoxne posilnilo.

Ako na to reagovala redakcia, keď ste im to oznámil, že vycestujete na Ukrajinu? Súhlasili s tým?

Áno. Snažíme sa informovať o týchto témach, lebo to je na Slovensku čoraz horšie, keďže ruské hybridné operácie v informačnom priestore tu majú veľmi živnú pôdu. Keď publikujeme články, ide o autorské texty. Všetko je naše, nič nie je preberané odinakiaľ, vrátane vlastných fotografií.

Boj s dezinformáciami je aj od vypuknutia vojny na Ukrajine a od koronavírusu kritický. Ako by mal podľa vás vyzerať?

Myslím si, že tento boj trochu prehrávame. Najmä preto, že sila sociálnych sietí je na Slovensku veľmi veľká. Konkrétne ide najmä o Facebook, ktorý má obrovský dosah. Aj preto, že ho vo veľkom používajú starší ľudia, ktorí tam pribudli počas pandémie. Týmto témam sa venujú odborníci. Dovolím si tvrdiť, že jedným z nich je Vlado Šnídl, ktorý má veľmi presné rady, ako s tým bojovať. Nájdeme však aj ďalších, napríklad Davida Púchovského či Jakuba Godu. Na Slovensku sú ľudia, ktorí sa dezinformáciám venujú naozaj kvalitne. Ich šíreniu však napomáha množstvo jednotlivcov, iniciatív a združení. Štátna politika v tejto oblasti nie je dostatočne koordinovaná. Táto vláda zrušila viaceré odbory, ktoré sa tým zaoberali, a Slovensko sa tým stáva zraniteľnejším. Najúčinnejšou a dlhodobou formou obrany je mediálna výchova a systematický fact-checking. Problémom však je, že sociálne siete sú globálne platformy so silne nastavenými algoritmami. Z hľadiska práce so zdrojmi to má napríklad Vlado Šnídl veľmi dobre rozobraté. Základom je pýtať sa na zdroje, odkiaľ informácia pochádza a ako k nej človek dospel. Zdroje sú kľúčové a mali by byť vždy jasne uvedené. Sú ľudia, s ktorými sa o tom dá viesť dialóg. Najhoršie je ich automaticky odsúdiť, prestať sa s nimi rozprávať a rezignovať. To však nie je cesta v boji proti dezinformáciám. Teraz hovorím o ľuďoch, ktorí sú nedostatočne informovaní, nalomení, ale nie úplne nekritickí či fanatickí. Nemajú dostatok informácií.

Z pohľadu novinára, ktorý tam bol a zažil si to, ako sa pozeráte na budúcnosť Ukrajiny počas najbližších desiatich rokov?

Neviem povedať, ako to dopadne. Myslím si, že aj o desať rokov bude konflikt v nejakej podobe stále trvať. Je to však len môj názor, neviem to presne prognózovať. Najpravdepodobnejšie to podľa mňa dopadne ako zmrznutá vojna. S nárazníkovými regiónmi, ako sú Luhansk a Doneck, na čo sa už dnes pripravujú. Ukrajina sa bude tváriť, že o tieto územia oficiálne stále bojuje. Pri Kryme sa Rusi budú tváriť, že je oficiálne ich. V skutočnosti pôjde podľa mňa o nejaké ukotvenie situácie, v ktorej konflikt zmrzne, ale neskončí. To považujem za momentálne najpravdepodobnejší scenár. Čo sa týka Ukrajiny ako takej, myslím si, že jej západná časť bude, ak sa to podarí, na trajektórii integrácie do Európskej únie. Podľa mňa sa tam aj dostane. Buď priamo, alebo cez nejaký užší zmluvný rámec, ak by priame členstvo nebolo možné kvôli dohodám či iným prekážkam. NATO je otázne, ale teraz hovorím vyslovene o Európskej únii. Myslím si tiež, že rozvoj krajiny bude veľmi rýchly a dynamický. Už teraz to tam vidno. Predovšetkým je tam obrovská potreba obnovy. Zároveň vojna akcelerovala mnohé procesy, napríklad v IT výskume a v technologických oblastiach, kde Ukrajina už dnes predbehla niektoré krajiny, napríklad Slovensko. Samozrejme, stále tam bude brzdiacim faktorom korupcia. Vojna ju síce čiastočne eliminovala, ale nevyhubila. Stále je tam výrazná. Domnievam sa, že najmä prihraničné regióny, ako Zakarpatská, Ľvovská či Ivano-Frankivská oblasť sa budú výrazne rozvíjať. Rozvoj je tam viditeľný už dnes. Celkovo sa tam investuje, napríklad do výstavby, keďže ide o relatívne bezpečné regióny. Je tam však stále nedostatok pracovnej sily, najmä mužov. Mnohí sú preč. Na druhej strane tam prišli presídlenci z iných častí Ukrajiny, takže tieto regióny sa demograficky posilnili. Práve preto tam vidím skôr príležitosť, že sa tieto regióny budú rozvíjať aj napriek tomu, že konflikt bude pravdepodobne naďalej pretrvávať. Podľa mňa. A vidno to už dnes.

Plánujete na Ukrajinu ešte vycestovať?

Ja teraz celkom často cestujem do Užhorodu. Za mojimi priateľmi a novinármi. Tiež stále nosíme humanitárnu pomoc. Niekedy ideme aj trikrát v roku. Samozrejme aj inam, aby sme nechodili len do Užhorodu. Síce to stojí menej benzínu, ale o tom nám nejde. Chceme, aby sme trochu videli a hlavne, aby sme priniesli veci. Ja som tam mal byť aj dnes. Ale nakoniec som nešiel. Ešte som si aj zlomil lopatku, takže tam teraz nepôjdem dlhšie. Ale určite plánujem na Ukrajinu ešte vycestovať.

Givi za volantom svojho auta, pripravený vyraziť na ďalšiu cestu. Autorka: Katarína Frolová

O ľuďoch, ktorí nás vozia a občas aj zachraňujú. 

Človek, ktorý vás odvezie na poradu načas, lebo vám ráno nešlo naštartovať auto. Človek, ktorý vás o tretej ráno cestou z párty vypočuje pri monológu o tom, aký je váš partner debil. Človek, ktorý dupne na plyn, aby ste nezmeškali lietadlo. Človek, ktorý vás bez reptania odvezie aj na druhú stranu republiky a nebude vám vyčítať, koľko prešiel kilometrov. Človek, ktorý je aj terapeut, aj vodič, no napriek tomu má iba jeden plat. 

Koľko takých poznáte? 

Ja teda veľa nie. A ak ani vy, tak ich poďte spolu so mnou spoznať. 

Martin – hrdina jednej októbrovej noci 

Bol obyčajný októbrový piatok. Ako to už na jeseň býva, dni sa skracujú, vonku je čoraz chladnejšie a človek by najradšej po zotmení nevystrčil nos z bytu. Rovnaký plán som mala aj ja – zaliezť pod perinu a pozerať seriály. Bolo deväť hodín večer, keď mi zrazu zazvonil telefón. 

„Katiiii, čo robíš?“ zaznelo z reproduktora. Moja kamoška Rebeka. Už pri pohľade na jej meno som vedela, že toto nebude len nevinná otázka na seriál. Ani som to pôvodne nechcela zdvihnúť. Vedela som, že za tým bude nejaká „kuleha“. 

„Nooo… vieš čo, už skoro spím, pozerám iba telku,“ odpovedala som s najviac unudeným tónom v hlase. 

„No tak sa obliekaj. Mám zadarmo lístky na párty do Alchymistu.“ 

V tej chvíli som prestala predstierať ospalosť. Dobre som vedela, že tam je dnes koncert a že darovanému koňovi sa na zuby nepozerá. Piatkový program bol jasný. 

„Super, Rebi. Do hodinky a pol som v meste, vidíme sa.“ 

Po hodine chystania som si zavolala taxík. 

„Dobrý, na meno Katka?“ 

„Dobrý, áno.“ 

Už dlho som nenatrafila na takého príjemného taxikára. Nielenže bol sympatický, ale dalo sa s ním rozprávať o množstve tém, pri ktorých sa naše názory prekvapivo zhodovali. Cesta ubehla rýchlo ako nikdy predtým a ani jednému z nás sa nechcelo ukončiť konverzáciu. Dohodli sme sa teda, že keď pôjdem z mesta domov, zavolám opäť jemu. 

Zrazu sa pozriem na hodinky – dve hodiny ráno. Začínam nabádať partiu, že už by sme mali ísť. Dohodli sme sa, že ešte pôjdeme k Rebeke na takzvanú „afterparty“. A potom prišla kľúčová otázka večera: Kto zavolá taxík? 

Úlohy som sa chopila okamžite. Taxík vybavený. Z našej pôvodnej osemčlennej zostavy ostalo päť statočných čakateľov na odvoz. Auto prichádza. Náš kamarát bez váhania otvára kufor. Vystresovaná sa naňho osopím, čo to robí. 

Dostala som stručný pokyn: 

„Kecaj s tým pánom, lebo nás je päť a druhý taxík si určite volať nebudeme.“ 

Vezieme sa. Všetko je v poriadku. Chudák vodič netuší, že vezie aj jedného čierneho pasažiera. Až do chvíle, keď zastavíme pred kamarátkiným domom. Z kufra sa ozýva hlasné búchanie. Náš šofér pristúpi k zadnej časti auta, otvorí kufor – a tam Dominik. 

„Ježiš, ešteže, mne sa tu už nedalo dýchať. Ale tá jazda mi bude chýbať, to bol adrenalín,“ zahlásil. 

„Choďte preč!“ začal na nás kričať absolútne vytočený taxikár. „A už si nikdy neobjednávajte jazdu na moje meno, lebo to budem riešiť oveľa ráznejšie!“ 

A tak sme – chcene-nechcene – aspoň ušetrili. Ako praví študenti. 

Matej – nováčik na cestách 

Prešiel týždeň a je tu opäť piatok. Pôvodný plán na tento deň bol jasný: vstať pred siedmou, stihnúť ísť do fitka, potom si umyť vlasy a okolo deviatej vyraziť do práce. Prvý budík som vypla a o chvíľu sa pozriem na hodinky – pol desiatej. Výborne. Pol hodiny na dopravu a nachystanie sa. 

Inokedy by som mala výčitky, že kvôli môjmu vyspávaniu vyhadzujem peniaze za zbytočné veci. Tentoraz som však na seba pyšná. Aspoň ďalší dôvod spraviť rozhovor s taxikárom. Za desať minút som bola oblečená, kávu som si vzala so sebou a utekala dole po schodoch. Auto už stálo pred mojím vchodom.  

 „Dobrý.“ Pozdravila som vodiča. 

Keď sa mi však otočil tvárou, automaticky som prešla do tykania. Ocitla som sa opäť v situácii, keď som nevedela, či mám rovesníkom tykať alebo vykať. Intuícia mi napovedala, že muž za volantom nebude oveľa starší, a tak som začala hneď zhurta: 

„Ako dlho robíš taxikára?“ 

„Štyri dni.“ 

„To fakt?“ – tón v mojom hlase s náznakom pobavenia a mierneho šoku si musel všimnúť aj šofér. 
„Hej, hej,“ potvrdil vodič. „Ale vodičák mám už štyri roky.“ 

Moje šťastné číslo je štyri, a tak som si v duchu povedala, že sa tejto jazdy nemusím báť. Hneď som začala vyzvedať, či má 22-ročný vodič Matej za taký krátky čas jazdenia po Bratislave nejaké zaujímavé zážitky od svojich klientov. Dozvedela som sa, že zatiaľ nie. Podľa jeho slov bol preňho najväčší zážitok to, že niekto chce robiť reportáž o ňom a dokonca ho aj odfotografovať. 

Matej bol z celej situácie mierne v strese. Sám povedal, že vôbec nečakal, že si niekto nasadne do jeho auta a položí mu otázku: „Môžem náš rozhovor použiť do reportáže?“ 
A že si ho pri tom ešte aj odfotí! 

Givi – večný cestovateľ 

Ráno 7:00 a práve mi zvoní budík. Ako prvé, keď vstanem, otváram okno a pozerám sa na svet. Rovnakou rýchlosťou, ako som ho otvorila, ho aj zatváram. Vonku je opäť sychravo a poriadne chladno. Keď som si predstavila, že sa mám v tomto počasí trepať dvomi autobusmi do práce, rýchlo som zmenila plán a otvorila aplikáciu taxislužby. Skontrolovala som cenu potenciálnej jazdy. Štyri eurá na displeji telefónu ma presvedčili, že to je takmer zadarmo, takže dnes pôjdem do práce na dámu. 

Obliekam si biely kožuch, vysoké čižmy nad kolená a slnečné okuliare, aj keď je pod mrakom. Notifikácia od taxislužby s vetou „Váš vodič je na mieste“ znamenala jediné – idem dole. Šofér menom Givi prišiel na drahom bielom aute. 

Už na prvej červenej sme sa dali do reči. Na Slovensku žije iba päť mesiacov, a tak ma samozrejme zaujímalo, prečo práve Slovensko. Gruzínec Givi v tom mal jasno: 

„Teraz Slovensko, potom niečo iné.“ 

Miluje cestovanie a podľa jeho slov sa nikde nezdrží dlho. Vyskúšal život aj v Chorvátsku, Belgicku, Francúzsku či v Holandsku. 

„A kde sa vám páčilo najviac?“ položila som otázku, pričom som si v duchu hovorila, že určite nepovie Slovensko. 

„Všade je niečo dobré, niečo zlé. Ale možno aj na Slovensku… lebo tu nie je špina,“ odpovedal. 
„Myslíte ako neporiadok na ulici?“ spýtala som sa, lebo som si nebola istá, či sme sa pochopili. 
Givi sa začal smiať: 

„Áno, tu smeti nie sú,“ a ukázal na chodník vedľa cesty. „Inde je ich veľmi veľa.“ 

Napriek tomu, že zo Slovenska toho okrem ciest v Bratislave veľa nevidel, je tu nadmieru spokojný. 
„Mám tu pohodu. Robím od pondelka do soboty, osem hodín. Cez obed si dám vždy pauzu, dobre sa najem a pokračujem. Vy ste dnes moja prvá zákazníčka, začínam vždy o ôsmej ráno. V noci nejazdím, tam si ľudia vypijú a ja nechcem takých voziť.“ 

„A nezarobili by ste si lepšie, keby ste pracovali aj v noci?“ 

„Ani nie. Možno by bolo menej áut, čiže by som nestál v kolóne, ale nie je to až taký rozdiel. Za mesiac zarobím okolo 2000 až 3000 eur, podľa toho, koľko jazdím, čo je úplne super. To by som tu nikde inde nezarobil. A ja by som mohol pracovať iba v sklade, a to by som nezarobil ani polovicu.“ 

„Potom si vždy idem oddýchnuť na dva týždne, niekedy aj na mesiac. Veľmi rád cestujem. Niekedy sa stane, že tam, kde cestujem, aj ostanem,“ smeje sa Givi. 

Rovnako aj ja s úsmevom na perách počas jazdy vystupujem z auta s „chrobákom v hlave“. Že by som robila šoférku za 3000 eur a potom chodila na mesiac k moru?  

Ján – učiteľ v novom povolaní 

Je pondelok ráno a mne sa do školy nechce ani za svet. Objednávam si taxík a o tri minúty zastavuje čierna Škoda Octavia. Sadám si dnu, zapínam pás a vodič sa so širokým úsmevom obracia: 

„Dobrý deň, Katka, dúfam, že nevadí, keď pustím rádio?“ 

„Nie, jasné,“ odpovedám, aj keď by som najradšej ešte chvíľu mlčala. Z rádia hrá stará slovenská pesnička a vodič si ticho pospevuje. Po chvíli sa ho spýtam, či jazdí dlho. 

„Dva roky,“ hovorí. „Predtým som bol učiteľ. Slovenčina a dejepis.“ 

Na chvíľu sa zarazím. 

„A prečo ste prestali?“ 

Usmeje sa smutne: 

„Keď vám v triede deti povedia, že sa na vás tešia len vtedy, keď je suplovanie, tak viete, že ste v zlej profesii.“ 

Zasmeje sa, ale cítiť, že ten smiech nie je úprimný. 

„Ale viete čo? V taxíku mám každý deň novú triedu. Niektorí sú ticho, niektorí kladú otázky a niektorí by potrebovali napomenutie,“ dodáva opäť so smiechom. 

Pýtam sa ho, či mu nechýba škola. „Nie škola, ale ľudia, ktorí chceli niečo vedieť. Tých je málo. Ale niekedy nastúpia – a vtedy si poviem, že možno to nebolo úplne zbytočné.“ 

Keď vystupujem, Ján mi popraje pekný deň a dodá: 

„Nezabudnite, že dejiny sa opakujú, hlavne tie pondelkové.“ 

Ticho, ktoré nepočuť 

Pozriem sa na hodinky a zistím, že je čas obeda. Žalúdok mi to signalizuje rôznymi pazvukmi, preto siahnem po rýchlej a jednoduchej príprave cestovín. Pustím si k nim podcast, po obede si ešte posedím pri káve a zrazu zistím, že mi o pätnásť minút ide električka. Uvažujem, či sa mi oplatí s plným bruchom naháňať. Vyhrala moja pohodlnosť a o pol hodinku si volám taxík. 

„Dobrý deň,“ pozdravím. 

„Dobrý deň, ja nepočujem,“ ozve sa z prednej časti auta. 

Usmejem sa a poviem: „Dobre, v pohode, nevadí.“ 

Po mojej odpovedi sa cítim mierne nesvoja. Ako som mohla povedať nevadí? Nebola to zvláštna reakcia? Asi to určite vadí, keď človek nepočuje. Ticho v aute len umocňuje moje myšlienky. Hudba nehrá, taxikár nič nerozpráva a ja mlčky sledujem cestu z okna. 

Aké to asi je nepočuť vôbec nič? 

Niekedy zle počujem aj ja a preto hlasno rozprávam. Televíziu pozerám o niekoľko decibelov hlasnejšie, než by bolo vhodné. Ale ten pán naozaj nepočuje vôbec nič? Počul vlastne moju odpoveď? Veď asi nie, keď povedal, že je nepočujúci. Prečo sa potom stresujem, že som mu odpovedala nevhodne? 

Po dlhom premýšľaní sa nakoniec odvážim opäť ozvať, hoci sa trochu hanbím: 
„Prepáčte, môžem sa spýtať?“ 

Nič. Ticho. Počuť len motor auta a zapnutú smerovku. Tak asi naozaj nepočuje nič. Ako som to mohla vôbec spochybniť? Cítim sa zvláštne. Jazda pokračuje a ticho sa prehlbuje. 

Muž s kučeravými vlasmi a príjemným úsmevom sa neskôr otočí a gestami ukáže, či mi nie je zima. Usmejem sa, ukážem palec hore a spolu so slovom „Dobre“ to potvrdím. 

Vodič prichádza na zadanú adresu. Zastaví, obráti a ku mne a zdvihne ruku hore na znak pozdravu. Zamávam, usmejem sa a opäť poviem: 

„Ďakujem, majte sa.“ 

Nerozumiem samej sebe. Prečo som opäť rozprávala, aj keď nepočul? 

Luka – jazda, plná prekvapení 

Sobota večer a ja s kamarátkou opúšťame brány Gopass Arény, kde sa hralo bratislavské derby vo volejbale. Zvíťazil tím, v ktorom som kedysi hrala. Pred pár rokmi by som určite išla oslavovať do mesta, dnes sa však teším domov k novej časti seriálu. 

Volám si taxík a modlím sa, nech som doma čo najskôr. V aplikácii taxislužby mi pípne správa, že vodič je na mieste. Stojím na parkovisku a vodiča nikde nevidím. Bezplatný čas čakania skončil a môj vodič nikde.  Ihneď vytočím jeho číslo a pýtam sa, kde je. Z druhej strany telefónu zaznie otázka, či môžeme komunikovať po anglicky. 

S mojou lámavou angličtinou mu opíšem svoju polohu a on s „príjemným“ tónom v hlase odpovedá: „No, to si musíte pozrieť, kde vám príde taxík. Tam je vždy presná poloha.“ 

Pomyslím si: Po prvé – som poriadne hladná. Po druhé – unavená. Po tretie – polohu som zadala správne, takže neviem, čo mi tu rozpráva. 

Z týchto troch myšlienok mu poviem do telefónu iba tú poslednú. 

„No asi ste ju nezadali správne, ale idem,“ ukončil telefonát muž. 

Po pátracej akcii, kde je vodič a kde som ja, konečne nastupujem do vozidla. Vôbec nemám chuť rozprávať sa a z predchádzajúceho telefonátu usudzujem, že to bude obojstranné. Vezieme sa asi päť minút, keď sa ma spýta, kde bývam. V hlave si pomyslím, že to je hádam zlý vtip – veď som adresu zadala. Už nielen unavená, ale aj vytočená, mu ju nadiktujem ešte raz. 

On sa začne smiať a povie, že vie, a spýta sa, prečo sme sa tam ešte nestretli. 
„Veď som tam býval päť mesiacov dozadu a nikdy som tam nevidel takú krásnu ženu,“ zaznie od volantu. 

Začnem sa smiať. Toto celé musí byť naozaj vtip. 

Taxík mal byť pôvodne len miestom, kde urobím rozhovor do reportáže. Nakoniec z toho bola veselá jazda. Lukovi z Gruzínska som sa k môjmu skutočnému zámeru priznala až potom. Žene stačí povedať, že je pekná, a hneď všetko vykecá. 

S 25-ročným Lukom sme si vymenili čísla. Na druhý deň ráno o siedmej mi príde správa, či nespravíme interview o jeho živote taxikára dnes. Usmejem sa a odpíšem, že môžeme niekedy večer. Luka súhlasil. Chcel však vedieť, či už budem večer doma, a v tom sa zarazím – včera chcel ísť so mnou na kávu ku mne domov, ale ja doma kaviareň neprevádzkujem. 

Trochu sa zľaknem a navrhnem stretnutie v kaviarni, kde dnes pracuje moja kamarátka, aby som mala „krytý chrbát“. 

K večeru sa však začínam cítiť dosť zle. Bolí ma hrdlo, kašlem a nemám energiu ísť do tej zimy. Napíšem Lukovi, či si radšej iba nezavoláme. 

V tom nastupuje mužské ego a správa so slovami: 

„Ak sa nechceš so mnou stretnúť, tak je koniec.“ 

A tak sa aj stalo – zostala som zablokovaná. 

Pri príbehu s Lukom neplatilo múdre porekadlo – zlý začiatok, dobrý koniec. 

Každý taxikár, ktorého som stretla, bol iný. Martin – hrdina jednej adrenalínovej noci. Matej – nováčik, ktorý sa ešte len učí čítať mestské ulice. Givi – večný cestovateľ. Ján – učiteľ, ktorý nestratil zvedavosť. A Luka – pripomienka, že aj príliš osobné jazdy niekedy končia na červenej. 

A ja? Zistila som, že taxík nie je len spôsob, ako sa dostať z bodu A do bodu B. 
Je to malý svet na kolesách, kde sa za pár minút môže začať rozhovor, ktorý vám ešte dlho rezonuje v hlave. 

Hneď za dopravnou značkou s názvom obce Dolná Mičiná v okrese Banská Bystrica vidíme v diaľke na kopci majestátnu budovu. Z takmer kilometrovej diaľky sa kocháme pohľadom na ňu. Čím sme však k pamiatke bližšie, tým zreteľnejšie vidíme jej nedostatky. Kedysi hlavné sídlo významného rodu Benických je dnes len tmavým skeletom, ktorý aj za svetla naháňa strach.

História

Kaštieľ postavili na staršom osídlení, ešte z čias tureckých nájazdov v druhej polovici 16. storočia. V roku 1667 ho Tomáš Benický spolu s manželkou Katarínou prestavali do dnešnej podoby. Ako kaštieľ Benických je nazývaný najmä medzi domácimi obyvateľmi aj dnes. Po prvej svetovej vojne kúpili objekt gazdovia. „Ako malý chlapec si ešte pamätám tie základy, ktoré sa zachovali. Pôvodne tam boli skleníky, celkovo viac budov v okolí kaštieľa, pôvodné stavby, pestovali tam zeleninu a služobníctvo tam malo svoje obydlia,“ spomína starosta obce Oto Hudec. Počas druhej svetovej vojny bola pamiatka ostreľovaná rumunskými a nemeckými vojskami. Strecha kaštieľa bola značne poškodená. Budovu ľudia obývali až do konca vojny, potom vtedajšia majiteľka odišla do Maďarska. „Následne kaštieľ prebral do svojich rúk štát a odvtedy vyzerá kaštieľ tak ako dnes,“ dopĺňa starosta obce. Štát ako vlastník pamiatky v roku 1964 kaštieľ zasanoval. Opravili strechu a krov, vymenili strešnú krytinu a spravili betóno-cementový nástrek. „Keby to neboli vtedy zasanovali, tak by sa strecha prepadla a zostala by z toho len ruina,“tvrdí Oto Hudec. Objekt počas komunistického režimu využívali najmä poľnohospodári ako sýpku a sklad zemiakov, kým v dedine nepostavili družstvo. Po revolúcii prešla pamiatka do vlastníctva pôvodného majiteľa Petra Kusého, ktorý nepochádzal z obce. Ten v roku 2007 predal kaštieľ súčasnému majiteľovi, Holanďanovi Arnoudovi Vinkovi. Kaštieľ je zapísaný a evidovaný v registri ako národná kultúrna pamiatka od roku 1963.

Vstup zadarmo

Areál kaštieľa nebol až do jesene tohto roku zabezpečený. Chýbalo oplotenie, zaistený nebol ani vstup do kaštieľa a na pozemku sa nachádzalo niekoľko otvorených studní, kde hrozilo nebezpečenstvo pádu. K nepovoleným vstupom osôb dochádzalo podľa starostu aj pamiatkového úradu pravidelne. „Chodia tam ľudia, chodia tam aj deti a robia tam neporiadok. Zatiaľ sme nemali vedomosť, že by došlo k nejakému zraneniu osôb, ale je to len otázka času. Niekoľkokrát mi volali, že sú tam popadané zvieratá, tak som ich bol vyťahovať,” hovorí Oto Hudec.

Podľa odborníka a vedúceho Ústavu dejín a teórie architektúry a obnovy pamiatok fakulty architektúry STU Pavla Paulinyho sú povinnosti vlastníka vypísané v zákone o ochrane pamiatkového fondu. Majiteľ pamiatky je povinný „každé ohrozenie, poškodenie, odcudzenie alebo zničenie kultúrnej pamiatky oznámiť krajskému pamiatkovému úradu a obci.“ V tomto prípade by mal konať pamiatkový úrad, ktorý má povinnosť majiteľa napomenúť. Podľa zákona môže úrad udeliť aj pokutu. Či a kedy pamiatkový úrad udelil majiteľovi sankcie sme sa od úradu nedozvedeli.

Starosta obce tvrdí, že majiteľ už začína so zabezpečovaním areálu. „Robí výrub náletových drevín a areál oplotil,” hovorí. O tom, že v areáli kaštieľa sa s úpravami naozaj začalo sme videli aj po príchode k pozemku, na ktorom pamiatka stojí.

Opravy sa (ne)začali

S majiteľom kaštieľa sa nám ani po opakovanom oslovení nepodarilo skontaktovať. Starosta obce nám ale vysvetlil, že Holanďan chcel kaštieľ pôvodne prerobiť na súkromné rodinné sídlo. “Aj teraz má taký zámer. Chce začať pracovať podľa pôvodných plánov,” hovorí Oto Hudec. Vízia majiteľa ale nenapĺňa predstavu vedenia obce. To by chcelo, aby pamiatku mohli využiť aj ako kultúrne stredisko pre občanov a turistov.

Úpravy na pamiatke nie sú voľným okom viditeľné. Podľa starostu do budovy zatekala voda. „Nerobil nejaké veľké zmeny. Opravoval strešnú krytinu v rámci svojich možností, ale vždy to bolo nedostatočné,” hovorí starosta. Ako obec podľa neho nemajú veľké zákonné možnosti ako majiteľa prinútiť, aby sa o pamiatku staral. „No žiaľbohu, obecný úrad má veľmi malé páky na toto. Skúšali sme aj cez stavebný úrad, oslovili sme aj pamiatkový úrad, aby ho troška pritlačili k tomu, aby tú národnú kultúrnu pamiatku dostal do takého stavu, aby bola súca na užívanie,” tvrdí starosta.Odborník na obnovu pamiatok Pauliny hovorí, že obciam a štátu chýbajú účinné nástroje na vymáhanie obnovy národnej kultúrnej pamiatky: „Keďže stav dlhodobo narušených a postupne zanikajúcich pamiatok je na Slovensku bežnou záležitosťou, nástroje na vymáhanie ich obnovy a ochrany sú slabé, alebo nedostatočne vymáhané. Osobne si myslím, že oboje.” Zodpovednosť podľa neho pripadá na pamiatkový úrad, ktorý by mal situáciu v zákonných možnostiach riešiť. „Ide o zanedbanie údržby zo strany vlastníka a následné stavebno-technickej degradácie objektu. V tomto prípade má stav pamiatky a jej zanedbanie riešiť príslušný krajský pamiatkový úrad, ktorý má sledovať stav pamiatky a využívať právne kroky na upozornenie majiteľa,” tvrdí expert Pavol Pauliny. O veľkých prebiehajúcich úpravách nehovorí ani krajský pamiatkový úrad. Ten ale hovorí, že „majiteľ kaštieľa s úradom úzko spolupracuje a ich komunikácia v otázke obnovy pamiatky je na výbornej úrovni.”

Problémom sú financie

Hlavným dôvodom, prečo majiteľ nedokáže naplniť víziu obnovy pamiatky, sú najmä vysoké finančné náklady. Podľa Ota Hudeca to súvisí aj so sanáciu pamiatky z minulosti. „Je to škoda, lebo tá pamiatka bola zasanovaná tak, že on jednoducho nedokáže zabezpečiť ten pôvodný vzhľad. Videl som napríklad niektoré kritéria pamiatkového úradu, že akú strešnú krytinu musí dať a musí sa toho držať,” vysvetľujete  starosta. Pavol Pauliny dopĺňa, že predstavy majiteľa o postupe sú väčšinou nezosúladiteľné s podmienkami s kritériami pamiatkarov, „alebo vo zvýšených nárokoch na súčinnosť mesta, či obce vzhľadom na zámer investora.“  Pamiatkový úrad vysvetľuje, že „ kritéria, ktoré úrad vydáva, vychádzajú z plánov presného právneho rámca, odborných metodík a medzinárodných zásad ochrany kultúrneho dedičstva.”

Z verejne dostupných databáz Centrálneho registra zmlúv alebo zoznamu pridelených dotácií z webovej stránky ministerstva kultúry nevyplýva, že by majiteľ aj v minulosti žiadal o granty alebo dotácie na obnovu pamiatky. K otázke žiadosti majiteľa o dotácie sme oslovili aj krajský pamiatkový úrad, ktorý sa nám do uzávierky nevyjadril.

Starosta Hudec vníma ako nedostatočné nastavenia zákonov v ochrane pamiatok a prideľovaní dotácií. Uvítal by podobný zákon ako majú v Českej republike. “Tam majú väčšie zákonné možnosti. Keď majiteľ nerekonštruuje, nepracuje na pamiatke, tak mu to štát jednoducho zoberie.“ Na argument, že aj na Slovensku už existuje zákonná možnosť vyvlastnenia pamiatky, starosta namieta, že jeho obec Dolná Mičiná by nemala dostatok finančných prostriedkov na celkovú obnovu, po vyvlastnení pamiatky by mala mať nárok na žiadanie dotácií z eurofondov alebo iných zdrojov. Pavol Pauliny ale nevidí v zákonoch zásadný problém: „Zákon o ochrane pamiatkového fondu z roku 2002 je vypracovaný na výbornej úrovni a stále napĺňa základné postuláty ochrany pamiatkového fondu na Slovensku.” Odborník však kritizuje spoluprácu medzi majiteľom a štátom. Potvrdil, že spolupráca v zahraničí, v rámci Európskej únie, funguje na lepšej úrovni. „V „západnom“ zahraničí je vlastník pamiatky výrazne finančne motivovaný (granty a dotácie), aby svoju pamiatku obnovil a staral sa o ňu čo najlepšie. Náš štát, napriek deklarácii podpory pre vlastníkov pamiatok spolupracuje s nimi minimálne, najmä, čo sa týka finančnej podpory.”

Osud kaštieľa tak zostáva otvorený a otázkou je, či pamiatka, ktorá prežila vojnu, dokáže prežiť aj obdobie mieru bez systematickej a finančne udržateľnej obnovy.

Autori: David Lenár, Iryna Uias, Marietta Uibari

Foto: David Lenár

Ondřej Neff je uznávaný český novinár, prekladateľ, spisovateľ science-fiction a vydavateľ internetových denníkov Digineff a Neviditeľný pes. Napísal niekoľko desiatok kníh, poviedok, scenárov a stovky politických komentárov, ktoré publikoval najmä v ním založenom internetovom denníku Neviditeľný pes, ktorý v súčasnosti patrí pod Lidové noviny. Svoj pohľad na aktuálnu českú politiku a prognózu na jej najbližšiu budúcnosť mi bol ochotný priblížiť v tomto rozhovore.

Bude nová vládna koalícia ANO, Motoristi a SPD podľa Vášho názoru taká stabilná, že vydrží vládnuť celé volebné obdobie?

Zatiaľ to tak vyzerá. Treba však poznamenať, že protibabišovská fronta vyhrala voľby v roku 2021 len vďaka tomu, že prepadlo milión hlasov. Koalícia sa potom držala pohromade len silou ,,antibabišizmu,“ ale volebné preferencie konzistentne ukazovali tesnú prevahu politických subjektov ,,Česka B“, ako tu u nás niekedy hovorievame. Navyše v roku 2021 budila nevôľu politika Miloša Zemana, Babišovho spojenca, a tá oslabovala Babiša. To skončilo. Ak by sa komunisti dostali do poslaneckej snemovne pod vlajkou Stačilo!, bol by to pre Babišovu formáciu značný hendikep. Komunisti však prepadli zrejme natrvalo. Preto nevidím principiálne slabé miesto v Babišovej formácii. Vláda je programovo stabilnejšia ako Fialova zostava zo stranou Piráti na jednom krídle a ODS na druhom. Má preto šancu vydržať. Je tu však množstvo ďalších faktorov. Európska únia zrejme vstupuje do kritického obdobia. Babiš stavia na pozíciu v opozičnom krídle európskeho politického spektra. Či sa to ukáže ako dobrá voľba nezávisí len od neho, ale do veľkej miery od toho závisí aj osud jeho vlády.

Aké najväčšie výzvy čakajú vládu Andreja Babiša v najbližších mesiacoch?

Jednoznačne sľúbil, že odmietne ETS 2, čo sa dá realizovať len otvoreným konfliktom s Bruselom. Musel by to riešiť, aj bez svojho konfliktu záujmov ako majiteľ spoločnosti Agrofert a ako osoba stíhaná v kauze Čapí hnízdo. Toto by mohlo Babiša zničiť skôr ako sa nazdáme.

Aké očakávate kroky novej českej vlády vo vzťahu so Slovenskom?

Určite sa bude snažiť kultivovať vzťahy a zahladiť niektoré kroky, ako bolo prerušenie vládnych konzultácií. K zbližovaniu určite dôjde. Babiš, však bude musieť byť v tomto smere veľmi opatrný, pretože každý krok smerom k Bratislave bude ostro sledovaný. Protiruský postoj prevláda aj u významnej časti voličov ANO a Babiš sa bude snažiť vyhnúť podozreniu, že ťahá republiku smerom na východ. Česko je už tisíc rokov bytostne západnou krajinou a Babiš to vie. Premiér Fico hrá veľmi opatrnú hru, ale českej verejnosti je zobrazovaný ako Orbánov a prenesene aj Putinov poskok. Babiš sa bude správať tak, aby sa to na neho neprenieslo.

Aké predpokladáte zmeny v zahraničnej politike? Pridá sa k V. Orbánovi a R. Ficovi v ostrej kritike Európskej únie?

Kritike európskej únie je v súčasnosti súčasťou mainstreamu a bude sa to zostrovať. Bruselom deklarovaný obrat k racionalite a efektivite sa nekonal. Ruský vplyv však nemôže byť korektívom politiky EÚ. Koncepcia akejsi neutrálnej Strednej Európy s politikou všetkých azimutov je ešte stále menšinovým názorom. Ale uvidíme, Andrej Babiš zatiaľ nemal príležitosť osvedčiť svoj diplomatický inštinkt. Zahraničnú politiku bude v tejto vláde určite riadiť on a bude zásadne záležať na tom, kto bude jeho poradcom, pretože on je človek bez názoru, vzdelania a bez vízie. Pokiaľ to bude Hynek Kmoníček, bolo by to dobré znamenie pre Českú republiku a pre česko-slovenské vzťahy. Samozrejme to, v tejto chvíli povedať nevieme a môže sa stať všetko.

Bude nová vláda štyri roky populisticky rozdávať svojim voličom, alebo sa bude snažiť aj brzdiť rast vládnych výdavkov?

Každá vláda to robí. Robil to Fiala, bude to robiť aj Babiš. Nezabúdajme, že Fiala odchádzal s deficitom 280 miliárd korún a to ešte je 80 miliárd niekde poschovávaných, to je spolu schodok 14 miliárd korún. Dá to zvýšiť a Babiš sa o to určite pokúsi. Česká republika sa v súčasnosti pýši lepším agentúrnym ratingom ako Francúzsko. To sa môže rýchlo skončiť. Takže áno, Babiš bude nasledovať Fialove kroky a hádzať peniaze do každej natiahnutej ruky, ale aj on chodí po zemi a musí si ctiť zákony gravitácie reálnej ekonomiky. Majme na pamäti a tým by som chcel skončiť, že ,,Babišovu politiku“ analyzujeme podľa jeho predvolebných sľubov. Sú vzdušné zámky a on je ochotný sľúbiť čokoľvek. Až teraz bude mať šancu predviesť, čo dokáže, keď prejde od sľubov k realite. Osobne som skeptický, za posledných tridsaťpäť rokov sme mali len bezforemné udržovacie vlády, bez koncepcie, bez vôle a bez vízie. Nemáme obdobu Dzurindovej vlády na Slovensku. Že by to mala byť Babišova vláda, tomu neverím, tak ako neverím na UFO.

Istanbul sa stal v posledných mesiacoch epicentrom konfliktu medzi dlhoročným prezidentom Recepom Tayyipom Erdoğanom a starostom  Ekremom İmamoğluom, ktorý pre mnohých občanov predstavuje nádej na zmenu.

 O postrehoch z bezprostrednej blízkosti nám porozprával Andreas Papadopoulos, korešpondent ČT24 v Istanbule. Rozprávali sme sa s ním o tom, ako vyzerá politický zápas z perspektívy človeka, ktorý chodí medzi protestujúcich, sleduje reakcie ulice a hovorí s ľuďmi, ktorí sami nevedia, kam ich krajina smeruje.

Ako vnímate konflikt starostu İmamaoğlua a prezidenta Erdogana, keďže sa nachádzate priamo na mieste diania? Vnímam to ako stred dvoch politických svetov, ktorý je personifikovaný v tom strete Erdoğana a İmamoğlu. Ale nejakú osobnú rovinu by som tam zatiaľ príliš nehľadal. Je tu jedna tvár Turecka, ktorá si predstavuje krajinu ako, povedzme, liberálnejšie alebo skôr európskejšie. A je tu druhá tvár, ktorá tú európskosť chce tiež, ale zároveň počúva niektoré z tých konzervatívnych argumentov a vidí, že na Západe nie je všetko úplne v poriadku. Je možno sklamaná pro-európskym procesom z minulosti a z rôznych dôvodov chce nejakú vlastnú cestu. A to sú tie dva prúdy, ktoré sa v týchto dvoch svetoch İmamoğlua a Erdoğana stretávajú. Ale nie je to v Turecku nič nové.

Hovorí sa, že mladšia časť populácie väčšinou volí Imamoglua. Pretrváva to aj napriek všetkým obvineniam a tomu, že je momentálne vo väzení? Stále ho podporujú ako budúceho prezidenta, alebo už opäť prevláda názor, že favoritom je Erdogan?

Erdogan je určite favorit, pretože drží väčšinu politickej, justičnej a mediálnej moci v krajine skrz najrôznejšie páky. Zároveň však platí poučka z minulosti, že aj Erdogan bol človek, ktorý nastúpil z opozície. Prichádzal z podceňovanej pozície a nakoniec sa stal premiérom a prezidentom Turecka.  

V tejto krajine je možné byť väznený na základe politických procesov, ktoré sú označované ako tie, čo mali niekoho zničiť, ale o pár rokov neskôr sa z toho človeka môže stať veľký predstaviteľ pre tú konkrétnu krajinu. Ťažko teda určiť, či bude kariéra Ekrema İmamoğlu vyhasnutá uväznením a politickými procesmi. Je tiež dôležité povedať, že republikánska strana má ďalších ľudí, ktorí by mohli proti Erdoganovi bojovať a teoreticky by mali šancu uspieť.

Čo tento politický konflikt vypovedá o súčasnom Turecku?

Politická situácia v Turecku smeruje k voľbe medzi demokratickým rámcom bez reálneho obsahu a úsilím o systém, ktorý túto podstatu bude aktívne rozvíjať. O osude politikov rozhodujú súdy, ktoré konajú skôr politicky než nezávisle. Rozhoduje verejná mienka tvarovaná médiami, ktoré sú, povedzme, stranícke. To všetko samozrejme vplýva na podobu demokracie v Turecku a o to sa vlastne hrá. Ide o to, či bude tá demokracia čisto formálna, alebo či bude mať demokratický, republikánsky nádych a obsah.

Myslíte si, že je nejaká šanca, aby bol Imamoglu prepustený a mohol ďalej kandidovať, aj keď jeho diplom ešte nebol oficiálne anulovaný, hoci sa o tom hovorí? 

Súdny proces ešte nie je na konci všetkých inštancií. İmamoğlu má šancu znovu poraziť prezidenta Erdogana v prípadnom kandidátskom súboji, ak by k nemu bol pripustený. Jeho popularita po zatknutí vzrástla a v jarných prieskumoch tohto roku bol miestami favoritom alebo sa aspoň výrazne približoval Erdoganovi, čo je v tureckých mocenských pomeroch veľmi zaujímavé. Aj to je dôvod, prečo sa dostal pod súčasný politicko-justičný tlak.

İmamoğlu je symbolom opozičnej nádeje, mobilizuje a spája nespokojných voličov. Je dostatočne sekulárny aj konzervatívny, dokáže osloviť mladých, podnikateľov, Kurdov aj strednú triedu v Istanbule.

Preto sa v meste často odohrávajú viaceré demonštrácie na jeho podporu — na ázijskej aj európskej strane — a v iných štvrtiach zas demonštrácie na podporu Erdogana. Istanbul je jednoducho taký veľký, že je centrom politického kapitálu, ktorý İmamoğlu vie využiť.

Boli ste osobne v centre diania počas protestov?

Bol som na niekoľkých menších protestných akciách, ktoré sa v posledných mesiacoch sústreďovali najmä v Ankare. Tie veľké zhromaždenia na podporu İmamoğlua som sledoval skôr v tureckých médiách, aj z formálnych dôvodov. Išlo o načasovanie môjho príjazdu zo zahraničia a o akreditáciu – preto som na niektorých veľkých podujatiach nebol, ale na iných áno.

Videli sme ľudí, ktorí sú už pomerne nahnevaní. Niektoré demonštrácie boli pokojné, spravidla bývajú, pretože nad nimi je silný policajný dohľad. Zažil som aj situácie, kde bolo pripravených viac zasahujúcich policajtov  než samotných demonštrantov. Turecké úrady to rozhodne nepodceňujú.         

Keď bola demonštrácia na námestí Taksim pred dvoma mesiacmi po jednom zo súdnych pojednávaní Ekrema İmamoğlua, policajti púšťali ľudí dnu po jednom na celé uzavreté námestie. Každý musel prejsť cez policajný kordón, aby sa na akciu vôbec dostal. Pre niektorých bežných ľudí to môže byť aj dôvod, prečo na takéto demonštrácie nechodia.

Neviem, či ste zachytili protesty, ktoré sa uskutočnili u nás, najmä tie zo 17. novembra pri výročí Nežnej revolúcie. Pripadalo mi to trochu podobné, keďže aj na Slovensku  začali ako bežné demonštrácie, neskôr sa to presunulo do pochodov a ľudia sa vyjadrovali aj prostredníctvom kriedových nápisov. V Turecku išlo zase o študentské vyjadrenia nesúhlasu, kde sa vraj využívali graffiti a rôzne umelecké formy vyjadrenia odporu. Ako to tam vyzerá dnes? Už sa situácia utíšila?

Politické graffiti sú do istej miery prítomné vo verejnom priestore Istanbulu, ale väčšinou ide o odkazy na podporu Palestíny, ľudí v Gaze alebo o heslá proti Izraelu či Benjaminovi Netanjahuovi. Podobné nápisy proti Erdoganovi sú úradmi veľmi rýchlo odstraňované.

Turci majú skôr povahu pokojnejšieho vyjadrovania protestu, takže je možné, že umenie patrí medzi výraznejšie prostriedky, ktoré sa používajú. Je to tiež doména liberálnejších elít vo veľkých mestách, ktoré sú naklonené súčasnej opozícii.

Spomenuli ste, že sa tam rieši vojna na Blízkom východe. A čo vojna na Ukrajine? Diskutuje sa o nej v Turecku vôbec, alebo to v tejto situácii skôr ustupuje do úzadia?

Vojna na Ukrajine ako téma je v Turecku prirodzene oneskorená. Riešia sa skôr veci ako dodávky ruských surovín, od ktorých je Turecko závislé, a to, ako ich prípadne diverzifikovať. Samotný konflikt nie je centrom pozornosti tak, ako úloha Turecka pri sprostredkovaní možných mierových rozhovorov. Prezident Erdogan je veľmi hrdý na to, že sa mu darí udržiavať nestrannú pozíciu vo vzťahu k vojne na Ukrajine.

Tvrdí, že jeho diplomacia je neutrálna vo všetkých kontextoch, čo však nie je úplne pravda, keďže vo vojne na Blízkom východe je veľmi evidentne na strane Hamasu a Palestínčanov. Turecko si zakladá na tom, že Ukrajine predáva zbrane a zároveň dokáže ďalej rokovať s Ruskom.

V posledných dňoch, keď bol v Ankare ukrajinský prezident Zelenskyj, sa s Erdoganom dohodli, že sa opätovne pokúsia osloviť Putina a dohodnú sa aj s americkou stranou, aby sa obnovil istanbulský mierový proces, ktorý po troch kolách rokovaní v roku 2022 skrachoval.

Erdogan aj kontaktoval Putina ohľadom situácie na Ukrajine. Ako ľudia vnímajú toto spojenie? Vzbudzuje to nejaké obavy, že by sa konflikt mohol ešte viac rozšíriť?

Keď som sa rozprával s ľuďmi, ktorých som mal možnosť spoznať bližšie, vzťah s Ruskom je vnímaný veľmi pragmaticky. Rusko je kľúčový obchodný partner, Turecko je závislé od ruských surovín a milióny Rusov sem každoročne cestujú. Veľa z nich sa sem aj presídlilo. 

Z toho, čo som vypozoroval pri rozhovoroch na ulici, Turci nemajú Rusov veľmi v láske – aspoň veľká časť spomínanej strednej triedy. Vnímajú partnerstvo s Ruskom ako riziko odklonu od západného smerovania. Vidia rozkol medzi ruskou a našou, dovolím si povedať, vyspelejšou euroatlantickou civilizáciou, a boja sa, že by Turecko mohlo zostať „na východnej strane“.

To je však len časť spoločnosti. Druhá časť to vníma inak.  Nechce ísť presne opačným smerom, keďže Rusko je historicky rival, ale vníma určité benefity a pocit zadosťučinenia voči Západu v nich vyvoláva určité sympatie voči Rusom. 

Zároveň sú tu aj ľudia, ktorí sympatizujú s Ukrajinou. Turci vo všeobecnosti uznávajú jej právo na sebaurčenie a suverenitu. Nestretol som nikoho, kto by tvrdil, že Ukrajina má prísť o časť svojho územia. Medzi Krymom a Tureckom existuje aj historická väzba, keďže krymskí Tatari majú turkický pôvod a ich negatívne skúsenosti s ruským zaobchádzaním v minulosti ovplyvňujú aj dnešné vnímanie Ruska.

No napriek tomu nemožno Turecko jednoznačne zaradiť na stranu Ukrajiny, tak ako škandinávske či pobaltské krajiny. Je to štát, ktorý si stráži najmä svoje záujmy.

Rada by som sa zamerala aj na vašu prácu priamo v Istanbule. Môžete opísať nejakú situáciu, ktorá vás tam najviac ovplyvnila alebo významne zasiahla, keď ste prišli?

Najsilnejším zážitkom boli stretnutia s bežnými ľuďmi – či už pri práci, u holiča alebo pri nákupe. Tieto každodenné interakcie výrazne ovplyvnili moje uvažovanie o Istanbule. Napríklad pri natáčaní v tureckej Burse o tom, že v 24-miliónovom meste chýba voda, som videl inú stránku krajiny: neefektívne poľnohospodárstvo, industrializáciu, plytvanie vodou a ľahostajnosť úradov, ktoré viedli k obmedzeným dodávkam vody. Ukázalo mi to byrokratické, skorumpované a sebecké Turecko.

Na druhej strane sú to každodenné stretnutia s milými, pokojnými ľuďmi, národom, ktorý je na pomery regiónu pomerne čistotný. Má bohatú civilizáciu, kultúru a veľmi zaujímavú kuchyňu. Turecké dedičstvo je cítiť aj v okolitých krajinách. Ako človek s gréckym pôvodom vidím, koľko veľa Grécko prevzalo z osmanských čias a ako sa tu zároveň stretávali grécke a turecké civilizačné vplyvy – čo ma veľmi fascinuje.

Najviac na mňa zapôsobil prístup ľudí v službách k zákazníkom. V reštauráciách či obchodoch sú veľmi nápomocní, vedia, že lepšia obsluha znamená lepší zárobok. Samozrejme, existuje aj druhá strana mince. Niektorí obchodníci sa snažia človeka oklamať.

Všeobecne sú služby v Turecku často inšpiratívne. Je obdivuhodné, že ľudia tu dokážu pracovať v malých obchodoch aj 16 hodín denne, pretože chcú zákazníkovi poskytnúť čo najviac a zároveň si zarobiť. Pre mňa je to ťažké si predstaviť, no veľmi si vážim ich čas, energiu aj úsilie, a rád to ocením pár slovami pri bežnom nákupe či komunikácii.

Keď ste prišli do Turecka, stretli ste sa pri vašej práci novinára s prekážkami alebo obmedzeniami zo strany úradov či polície?

Dnes sa nám napríklad stalo, že pred živým vstupom nás policajti nepustili na most, odkiaľ sme chceli vysielať, pretože mala prechádzať Erdoganova kolóna. Stalo sa mi aj to, že ma bez kameramana nepustili na jednu z demonštrácií, pretože som nemal turecký občiansky preukaz. Myslím si, že to bola skôr vôľa konkrétneho policajta, nie systémové pravidlo, ale aj to o niečom vypovedá.

Problémom v Turecku je aj veľmi stranícka tlač – buď výrazne provládna, alebo výrazne opozičná. Dostať sa k úradom je ťažké, byrokracia často zaťažuje cudzincov nezmyselnými požiadavkami a poplatkami, čo predstavuje výrazné prekážky.

Napriek tomu zahraniční novinári stále požívajú pomerne širokú mieru slobody, ktorá v iných krajinách Blízkeho východu nie je samozrejmosťou. Zároveň však existujú prípady spolupracovníkov agentúr ako Reuters či AP, ktorí čelia trestným oznámeniam, šikane alebo zásahom polície pri demonštráciách.

Pri väčších protestoch proti Erdoganovi v celom Istanbule dokonca prestal fungovať WhatsApp a iné komunikačné kanály. Treba spomenúť aj prípad novinára Fatiha Altayliho, ktorý bol odsúdený na štyri roky väzenia za výroky na adresu prezidenta Erdogana. Po určitom čase boli očividne súdom spolitizované a pretavené ako vyhrážky. To všetko je dôležité mať na pamäti a nebrať Turecko ako štandardnú západnú krajinu, kde je žurnalista automaticky chránenou osobou. Tu to tak neplatí — hoci pracovať sa tu zatiaľ dá.

Novinár, o ktorom ste hovorili, bol odsúdený na štyri roky za urážku — Imamoglu tiež čelí rovnakým obvineniam. Je toto jeden z najčastejšie riešených obvinení v tureckej justícii?

V zásade ide o to, že jedna časť tureckej spoločnosti tvrdí, že justícia je pod vplyvom Erdogana a že ju využíva na umlčiavanie opozície, nepohodlných hlasov a novinárov. Druhá časť spoločnosti hovorí, že aj keď justícia možno pod jeho vplyvom je, čo sa úplne poprieť nedá, stále koná nezávisle. Znie to paradoxne, ale sám som prišiel z Poľska, kde som videl veľmi podobné rozdelenie spoločnosti v otázke dôvery v justíciu. Aj tam boli súdne procesy, ktoré sa dali označiť skôr za politické než nestranne justičné, a existovali prípady, ktoré poškodili povesť poľského súdnictva. Nie je to teda nič, s čím by som sa nestretol už skôr.

Vďaka tejto skúsenosti si často porovnávam, ako tieto veci fungujú tam a tu. A musím povedať, že som veľmi rád, že pochádzam z Českej republiky.

Myslíte si, že ak by Imamoglu nebol kandidátom na prezidenta, nestala by sa takáto situácia napríklad s jeho diplomom? Keďže sám tvrdil, že jeho diplom bol celé roky normálne akceptovaný, a zrazu, akoby vo chvíli, keď stúpa v prieskumoch a môže sa stať prezidentom, sa objaví téma, že by mal byť anulovaný. 

A práve okolo tohoto momentu sa všetko točí. Zástupcovia či podporovatelia İmamoğlua hovoria, že ide o spolitizovanú kauzu, pretože dovtedy to nikomu neprekážalo a zrazu sa našlo niečo, na čom sa celý proces dá otočiť. To je jedna z hlavných vecí, ktorú vnímam — minimálne medzi ľuďmi a aj z novinových článkov, ktoré sú pre mňa hlavným zdrojom poznania o tomto prípade.  

Čo by podľa vás mali vedieť ľudia, ktorí v Turecku nežijú a tejto téme sa bežne nevenujú, aby si vedeli vytvoriť vlastný názor?

Samotné dianie v Turecku na strednú Európu veľký vplyv nemá, takže sa nedá čudovať, že diváka to často až tak nezaujíma. Z nášho pohľadu je však na Turecku zásadná jeho geopolitická rovina. Turecko dnes zohráva dôležitú úlohu nielen vo vojne na Ukrajine a v otázke riešenia ruskej agresie, ale aj vo vzťahu k Rusku, od ktorého odoberá veľké množstvo surovín.

Významná je aj jeho úloha na Blízkom východe. Turecko je vedľa Izraela jediná regionálna sila, ktorá dokáže presadiť svoju vojenskú moc za hranicami. Mocensky nahrádza Rusko v Sýrii a je kľúčovým hráčom pre jej stabilizáciu. Rovnako môže zohrávať dôležitú rolu v budúcnosti pásma Gazy a prípadného palestínskeho štátu. Dokonca sa diskutuje o tom, že by tureckí vojaci mohli byť súčasťou mierovej misie v Gaze, a francúzsky prezident spomenul aj ich možnú účasť pri budúcej mierovej operácii na Ukrajine.

Turecko je členom NATO, má jednu z najsilnejších armád, obyvateľstvo okolo  85 miliónov a je významným zdrojom pracovnej sily pre Nemecko. Turecký hlas v nemeckej politike je výrazný – a nemecká politika ovplyvňuje aj nás, takže aj tieto prepojenia sú dôležité.

Turecko zároveň nie je arabská krajina. Je jazykovo aj kultúrne odlišné, používa latinku a turečtina má s arabčinou málo spoločného. Je to krajina na pomedzí, je to ten most medzi Východom a Západom, čo sa aj sama snaží zdôrazňovať. Jej história aj súčasný vývoj sú mimoriadne zaujímavé. Otázka, či sa Turecko posunie k islamskému konzervativizmu, alebo zachová sekulárnu republikánsku tradíciu, je stále otvorená.

Zároveň treba povedať, že aj niektoré arabské mocnosti sú v česko-slovenskej debate málo spomínané a zaslúžili by si viac pozornosti. Konkrétne napríklad Saudská Arábia či Katar. Český rozhlas má svojho spravodajcu v Egypte, ktorý bude v horizonte desiatok rokov jednou z najľudnatejších krajín sveta a významnou arabskou silou. Práve tam prebiehali rokovania medzi americkou delegáciou, zástupcami Hamasu a sprostredkovateľmi z Kataru, Turecka a Egypta o prímerí v Gaze.

Regionálna diplomacia je preto nesmierne dôležitá a stojí za pozornosť. Samotná vnútorná turecká politika však pre bežného človeka v strednej Európe nemá až taký dosah.

Keď sa na to pozrieme komplexne, ako si myslíte, že spomínaný stret dvoch názorových prúdov môže vyvrcholiť a ako to ovplyvní život ľudí?

Je ťažké povedať, ako sa Turecko bude vyvíjať. Nepoznám ho natoľko, aby som dal predikciu, za ktorou by som si mohol úplne stáť. Hypoteticky si však myslím, že časť tureckej spoločnosti, ktorá kladie dôraz na sekularizmus a sekulárne riadenie štátu, môže mať v budúcnosti silnejší hlas. Vidíme to aj na nastupujúcej generácii, a nejde len o to, že mnohí pijú alkohol, hoci sú moslimovia, aj praktizujúci. Často pôsobia omnoho viac „európsky“, než by si priemerný Európana myslel. Aj preto je potrebné zbavovať sa mnohých stereotypov o Turecku.

Zároveň však existuje aj druhá strana. Východ krajiny je výrazne konzervatívnejší a neprešiel takou industrializáciou ako západ či veľké aglomerácie. Môže sa stať, že sa nožnice medzi bohatými a chudobnými, ale aj medzi liberálnymi a konzervatívnymi časťami spoločnosti budú ďalej otvárať. To môže prehlbovať napätie v spoločnosti, aké sa v Turecku z času na čas prejaví, ako sme videli napríklad pri pokuse o puč v roku 2016.

Mali ste po príchode do krajiny problém nájsť zdroje alebo ľudí ochotných vyjadriť sa k  témam, ktorým ste sa venovali, aj keď ste zahraničný novinár?

Je dôležité vytvoriť si vlastnú sieť ľudí, ktorým sa dá dôverovať, práve preto, že tamojšia mediálna scéna je silne polarizovaná. Niektoré inštitúcie alebo úradníci sú voči zahraničným novinárom rezervovaní, čo môže sťažovať prístup k informáciám. Napriek tomu sa v krajine stále nájdu ľudia ochotní spolupracovať, ak si človek postupne vybuduje kontakty a dôveru.      

Je ťažké dostať sa k úradom, pretože Turecko všeobecne zaťažuje ľudí, najmä cudzincov, byrokraciou a nezmyselnými poplatkami. S tým treba počítať. Sú to výrazné prekážky pre všetkých, najmä pre zahraničných novinárov.

Stala sa vám niekedy situácia, pri ktorej ste si povedali, že vám to možno nestojí za to, aby ste tam trávili svoj čas?

To si myslím, že nie. Témy, ktoré tu pokrývam, sú omnoho širšie než len turecká politika, ktorá českého diváka až tak nezaujíma. Môj post v Istanbule je o celom regióne – cestujem do Sýrie, bol som v Libanone, v Egypte, kde sme sledovali rokovania o prímerí v Gaze. Je to skôr o kontextuálnom vnímaní regiónu, a z tohto pohľadu som pre turecké úrady v podstate nezaujímavý človek.

Čo sa týka situácií, ktoré by ma odradili alebo naštvali, sú to najmä všetky tie byrokratické úkony, ktoré sú zaťažujúce, veľmi drahé a nie vždy ich môže hradiť firma. Stojí ma to veľa času aj peňazí. Či už ide o to, aby som tu mohol byť ja, aby tu mohla legálne pobývať moja manželka, aby sme mohli jazdiť autom, alebo mať doma internet. To sú veľké prekážky, ktoré štátna byrokracia kladie medzi cudzinca a turecký štát.

Zaujímavé pritom je, že samotní Turci fungujú takmer vo všetkom digitálne – cez telefón. Štátna správa je digitalizovaná, ale pre cudzinca, najmä novinára, to zďaleka také jednoduché nie je, a za všetko sa platia vysoké poplatky.

Na záver, vidíte pre tureckú spoločnosť do budúcna nádej v mladých ľuďoch a ich podpore politickej a spoločenskej zmeny?

To odo mňa určite nebudete počuť, že keď je časť spoločnosti liberálnejšia, je automaticky lepšie, ak jej názor dominuje. To by som nikdy nepovedal a ani si to nemyslím. Skôr by bolo ideálne, keby Turecko dokázalo vygenerovať niekoho, kto by bol akýmsi spojovníkom medzi týmito dvoma svetmi. To by bola najlepšia možnosť. Lenže v dnešnej dobe, ktorá podporuje polarizáciu a vulgaritu, je to veľmi ťažké, preto to vidím skôr pesimisticky.

Úprimne, negatívne vnímam aj vývoj celého západného sveta. Vidím obrovskú deštruktívnu silu sociálnych sietí a polarizáciu, ktorá pribúda. Kedysi liberál uznával, že pre fungovanie štátu potrebuje konzervatívca, a konzervatívec chápal, že pre posun niektorých oblastí sú potrební liberálnejšie zmýšľajúci ľudia. Dnes mi pripadá, že každý chce bojovať len za svoju „pravdu“ a vôbec ho nezaujíma, ako sa bude žiť tým ostatným, ktorí s ňou nesúhlasia.

To je podľa mňa určujúce pre dnešnú západnú civilizáciu a napĺňa ma to veľkým pesimizmom bez toho, aby som povedal, či volím pravicu, ľavicu, autoritárov či liberálov, to nikdy nepoviem. Ale smer, ktorým sa spoločnosť uberá, mi pripadá skôr veľmi pesimistický.

Americká politika dnes pripomína dynamickú šachovú partiu, v ktorej sa pozície menia rýchlejšie, než hráči stíhajú reagovať. Polarizácia, prudké hodnotové zmeny, tlak na médiá, imigračná agenda, kotrmelce vzťahov s Európou či snahy o prekresľovanie volebných okrskov. To všetko je súčasťou obrazu Spojených štátov ako svetovej veľmoci – najvplyvnejšej demokracie sveta, ktorá zároveň zápasí s vlastnými vnútornými dilemami.

O tom, ako sa v takomto „kreatívnom“ prostredí pracuje novinárovi,  čo to znamená sledovať americkú politiku zblízka a čo dnešný vývoj vypovedá o stave USA, hovorí dlhoročný zahraničný reportér a spolupracovník STVR Martin Rajec, ktorý v Spojených štátoch pôsobí už viac než dve dekády.

Máte za sebou dlhoročnú novinársku prax, najmä v oblasti zahraničného spravodajstva – od vojnového reportéra v Afganistane či Izraeli, cez informovanie o rukojemníckej dráme v Moskve, až po roky strávené v USA, kde od roku 2007 pôsobíte ako spolupracovník a rozhlasový spravodajca STVR. Čím je práca zahraničného korešpondenta v Spojených štátoch  špecifická a v čom sa líši od pôsobenia v iných regiónoch sveta?

V prvom rade treba zdôrazniť, že som „len“ spolupracovníkom STVR. Mňa sem nikto nevyslal, ja tu žijem. Takže v Spojených štátoch je moje postavenie špecifické, čo je výhodné pre obe strany. Zatiaľ čo spravodajcovia sa na postoch menia, ja to robím veľmi dlho – už od  roku 2007, keď som začal pracovať pre rozhlas a STV.

Doterajšie skúsenosti by som rozdelil na obdobia podľa oblastí, kde som sa pôsobil. Za viac ako dvadsať rokov v USA som si vyskúšal život v niekoľkých mestách a štátoch. Či už som bol v Bostone, Washingtone D.C., New Yorku, Kalifornii, Virgínii, Michigane… Všade to bolo iné, originálne. Spojené štáty sú obrovská krajina s približne 330 miliónmi obyvateľov. Nie sú taký jednotný celok, ako sa to niekedy v médiách zjednodušuje. Predsa len ich tvorí päťdesiat štátov s vlastnými zákonmi, zvyklosťami, problémami, komunitami… Južné štáty pôsobia inak ako severné, rozdiel je tiež medzi západným a východným pobrežím.

Teraz žijem vo Williamsburgu vo Virgínii a okrem toho, že som sa opäť presťahoval, moja práca sa taktiež trochu zmenila. Keď som sa po roku strávenom na Slovensku vrátil späť do Zámoria, osvojil som si spôsob spracovania tém aj prostredníctvom online rozhovorov, čo som predtým až tak nevyužíval. Vo veľa prípadoch ich už nerobím osobne, to by som musel pravidelne dochádzať do Washingtonu. Pandémia všetko zmenila. Keď sa dá, tak siaham po technológiách, ktoré mi šetria čas a umožňujú osloviť širší okruh ľudí naprieč USA. Zdá sa, že tento spôsob rozhovoru preferujú aj samotní respondenti.

Pokiaľ ide o moju súčasnú tvorbu, najmä po nástupe Donalda Trumpa, ktorý je výzvou sám o sebe, vyrábam obrovské množstvo materiálov. Je to takmer sto výstupov mesačne, vrátane živých vstupov reagujúcich aj na prezidentove výroky a podobne. Musel som sa jednoducho prispôsobiť jeho obrovskému tempu. Stále však zdôrazňujem, že pri Trumpovi nie je podstatné to, čo hovorí, ale čo nakoniec naozaj spraví.

Počas vášho doterajšieho pôsobenia v USA ste sa venovali širokému spektru tém. Ktoré z nich vás profesionálne najviac napĺňali a ktoré považujete za emocionálne či obsahovo najnáročnejšie?

Za roky, ktoré som tu doteraz strávil, sa mi opakovane potvrdilo, že nie všetky témy sú pre mňa rovnako podnetné. Sú veci, akoby povinná jazda, ktoré jednoducho musím spracovať – napríklad vianočné sprievody či sezónne udalosti, ktoré majú veľký dopyt, no osobne ma až natoľko nenapĺňajú.

Najviac ma vždy bavili analytické témy. Nepotrpím si na povrchné sledovanie každého Trumpovho výroku. Oveľa radšej by som sa venoval hlbšiemu spracovaniu kontextu, kvôli vysvetleniu súvislostí i poznaniu, ako sa určitá téma javí v perspektíve. Keď som začínal, pracoval som skôr v „teletextovom režime“. To znamená, že keď prišla nová informácia, okamžite som sa jej venoval. Dnes ma omnoho viac priťahujú témy, ktoré umožňujú ísť do hĺbky a ukázať, že veci nie sú také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdajú.

Sú však aj oblasti, ktoré ma skôr vyčerpávajú. Téma zbraňového násilia je toho jasným príkladom. Američania si s tým nevedia poradiť a každoročné opakovanie tých istých tragédií je nesmierne frustrujúce. Po streľbe na základnej škole v Connecticute v roku 2012, kde zahynulo viac ako dvadsaťšesť ľudí vrátane detí, sa vo mne niečo zlomilo. Mám vlastné deti a je pre mňa emocionálne náročné znovu a znovu hovoriť o tom, prečo sa pri týchto ťažkých témach nedeje žiaden progres. Je to iracionálne, spolitizované, a hoci sa o zmene hovorí po každej tragédii, realita ostáva rovnaká. Kedysi som sa týmto témam venoval celé týždne, sledoval som motívy páchateľov, pozadie, dopady. Dnes je to smutná súčasť tunajšieho života takmer na dennom poriadku a už to ani nepredstavuje „hot news“ v ich tradičnom zmysle slova.

Najbližšie mám jednoznačne k politike a histórii. To sú oblasti, ktoré ma profesionálne aj osobne formovali najviac. Kultúra je pre mňa naopak vzdialenejšia, nevytvoril som si k nej vzťah ako k politickým a spoločenským témam.

Čo vás ako reportéra najviac prekvapilo pri kontakte s americkou politickou kultúrou a správaním sa jej aktérov voči médiám?

Nečakal som, že republikánski sympatizanti budú voči novinárom vystupovať oveľa pokojnejšie, než by sa dalo predpokladať z ostrých útokov, ktoré Donald Trump smeruje na médiá. Keď som niekomu podal mikrofón a položil otázku, nikto nereagoval nepriateľsky ani agresívne.

Predpokladal som skôr napätejšiu atmosféru. Za predchádzajúcich prezidentov médiá neboli vnímané ako zásadný nepriateľ, dnes, žiaľ, áno. Možno by reakcie vyzerali inak, keby presne vedeli, ktoré médium zastupujem a zaradili si ho ako liberálne. Osobne som sa však s negatívnym správaním nestretol. Očakávania boli iné, realita však oveľa pokojnejšia.

Prežili ste v USA viacero volebných cyklov. Stretli ste sa pri práci s tlakom zo strany politikov, či ich PR tímov?

Výhodou nás, zahraničných korešpondentov je, že pre Američanov prosto nie sme zaujímaví. Počas môjho pôsobenia som sa stretol len s niekoľkými kongresmanmi, ktorí sa venujú Strednej Európe a majú v regióne určité záujmy. Nikdy však na mňa nikto – ani zo Slovenska, ani zo Spojených štátov – nevyvíjal nátlak a nepokúšal sa ma presviedčať o vlastnej interpretácii udalostí.

Je pravda, že ešte za prezidenta GeorgaBusha bola pozornosť Washingtonu viac upriamená na Východnú Európu. No s nástupom Baracka Obamu sa americká zahraničnopolitická orientácia presunula smerom k Ázii. V tomto kontexte my, spravodajcovia z menších krajín, nepredstavujeme pre americkú politickú scénu žiadnu vážnu prioritu. Keby bola Stredná Európa pre USA strategicky dôležitejšia, situácia by možno vyzerala inak.

Američania si v podstate riešia len svoje vlastné problémy. Videli sme to na príklade BBC, ktorej sa Donald Trump opakovane vyhrážal žalobami, čo pri takom veľkom a globálne sledovanom médiu dáva z jeho pohľadu určitú logiku. BBC má celosvetový dosah, je to značka, ktorú sledujú milióny ľudí. My sme v úplne inej pozícii. Hoci som si istý, že americké veľvyslanectvo sleduje, ako pokrývam dianie v Spojených štátoch, nepredpokladám, že by moje reportáže v skutočnosti niekto vo Washingtone detailne čítal alebo sa ich snažil ovplyvniť. Za celé roky, čo tu pôsobím, sa mi nestalo, že by americké úrady reagovali negatívne na moju reportáž, alebo si odo mňa vyžadovalo ďalšie materiály.

Stala sa vám počas práce nejaká úsmevná situácia či moment z politického prostredia, ktorý vám utkvel v pamäti?

Ešte v období, keď bol Mikuláš Dzurinda ministrom zahraničných vecí a prišiel do Bieleho domu, položil som mu otázku v angličtine a omylom som ho oslovil ako premiéra. Skôr než stihol reagovať, opravila ma vtedajšia americká ministerka zahraničných vecí Hillary Clintonová s poznámkou, že pán Dzurinda je už bývalým premiérom. Bola to úsmevná situácia. Všetci sa na tom zasmiali a ja som sa v tej chvíli cítil trápne. Ako jediný slovenský novinár som si pomýlil funkciu vlastného politika a ešte ma na to upozornila americká strana.

Keďže už roky žijete v Zámorí, opíšte najvýraznejšie rozdiely medzi republikánskym a demokratickým prístupom k zahraničnej politike. V čom sa líši ich pohľad na úlohu USA vo svete?

Najväčší rozdiel spočíva v tom, že v minulosti bola americká zahraničná politika do veľkej miery stabilná a jednotná. Nezáležalo na tom, či bol v Bielom dome republikán alebo demokrat. Mnohé z dôležitých tém rešpektovali oba tábory. Takže politika navonok pôsobila relatívne jednotne a nebola predmetom straníckej polarizácie.

To sa však výrazne zmenilo nástupom prezidenta Donalda Trumpa. Dnes je veľký rozdiel medzi tým, čo presadzujú demokrati a  republikáni – týka sa to prakticky všetkého. Ak sa pozrieme napríklad na otázku zahraničného obchodu, kedysi boli republikáni symbolom voľného trhu – Ronald Reagan bol jedným z najvýraznejších odporcov ciel. Trump naopak presadzuje protekcionistickú politiku a clá sú jednou z jeho hlavných zbraní. Podobný obrat vidno aj pri imigrácii. Zatiaľ čo Reagan či Bush patrili medzi tých, ktorí uznávali potrebu efektívnej, ale aj otvorenej imigračnej politiky, súčasný republikánsky prezident je jej zásadným odporcom.

Ďalším kritickým posunom je vzťah k Európe. Tradične ju americké administratívy – republikánske aj demokratické – považovali za kľúčového partnera a oporu transatlantických vzťahov. Tento konsenzus trval desaťročia a zhodli sa na ňom všetci prezidenti. Až Trumpov prístup narušil predstavu Európy ako prirodzeného spojenca. Dnes, keď si človek pozorne prečíta súčasnú bezpečnostnú stratégiu v dokumentoch USA, objavujú sa tam dokonca prvky, ktoré Európu vykresľujú ako ideologicky problematického aktéra, ktorý by mal prejsť zásadnou „úpravou“.

Ak teda hovoríme o rozdieloch, kľúčové je rozlíšiť obdobie pred a po nástupe Donalda Trumpa. Demokrati a republikáni sa dnes v otázkach zahraničnej politiky nevedia zhodnúť takmer na ničom. Niekedy dokonca ani na pojmoch, ktoré majú jasnú medzinárodnoprávnu definíciu, ako napríklad vojnový zločin.

V minulosti existovali témy, ktoré sa nepovažovali za stranícky problém. Neotvárali sa a jednoducho sa nepolitizovali, pretože zásadne súviseli s bezpečnosťou krajiny a obe strany ich akceptovali ako strategické priority. Dnes sa stali súčasťou vnútropolitického boja takmer všetky oblasti: Ukrajina, Rusko, Európa, transatlantické vzťahy, medzinárodný obchod aj migrácia.

Napriek tomu si myslím, že v Kongrese stále existuje skupina republikánov, ktorá zastáva tradičný pohľad na zahraničnú politiku, no zatiaľ nemá dostatočný priestor alebo vôľu verejne vystupovať. Sú tam, ale ich hlasy v súčasnom politickom hluku nepočuť.

Ak sa pozrieme na dnešnú vnútornú politiku, ktoré témy podľa vás najviac rezonujú medzi republikánmi a demokratmi a v ktorých oblastiach sú spory najhlbšie?

Vo vnútri Demokratickej strany došlo v otázke imigrácie k citeľnému posunu. Uvedomili si, že im v podstate prehrala voľby. Verejnosť veľmi negatívne vnímala situáciu, keď cez južnú hranicu prichádzalo približne 200-tisíc ľudí mesačne. Táto téma však dnes už ustupuje do úzadia, keďže Trump nasadením armády dokázal hranicu výrazne stabilizovať. Ide o jeden z mála úspechov jeho administratívy.

Hoci sa republikáni a demokrati zhodujú na tom, že súčasný imigračný systém je nefunkčný a potrebuje reformu, nevedia sa dohodnúť na tom, ako by mala vyzerať. Problém sa tak posúva ďalej. Počas Trumpovho mandátu sa v Kongrese neobjavila žiadna ucelená reforma, takže otázka zostáva stále otvorená.

Druhou zásadnou témou, v ktorej medzi oboma stranami panuje hlboký rozpor, je prístup k ľuďom žijúcim v USA bez povolenia, teda k ilegálnym imigrantom. Trumpova administratíva vysielala agentov ICE (Immigration and Customs Enforcement) cielene do jednotlivých demokratických miest, čo vyvoláva napätie a reakcie, aké Amerika v modernej histórii ešte nezažila. Objavujú sa prejavy občianskeho odporu, známe skôr z iných režimov – my to poznáme z čias komunizmu. Komunity sa snažia brániť ľudí, ktorí sú síce formálne „ilegálni“, no žijú tam dlhé roky – pracujú, platia dane, dôchodky, majú vodičské preukazy, preukazy totožnosti a tvoria bežnú súčasť spoločnosti. Následne v mnohých menších komunitách nastáva šok, keď niekoho zadržia. Vidieť reakcie mnohých republikánov v zmysle – veď to bol môj sused, ako môže byť ilegálny? Tento rozpor odhaľuje realitu, že v USA žije viac než desať miliónov ľudí bez právneho statusu a na väčšinu z nich by ste to ani nepovedali.

Čiže hranice už dnes nie sú hlavnou témou – tie sa podarilo relatívne uzavrieť. Zostávajú však dve veľké oblasti, na ktorých sa republikáni a demokrati nevedia zhodnúť. To sú samotná reforma imigračného systému a potom otázka deportácií. A práve toto je niečo, čo Amerika v modernej histórii ešte nezažila – takýto rozsah možných krokov, takýto typ politického stretu.

Ako dnes Američania vnímajú konflikt na Ukrajine? Zaujíma ich to ešte z pohľadu bežných občanov, najmä teraz, keď Donald Trump prichádza s vlastnou iniciatívou a predstavením mierového plánu? Alebo na to väčšina ľudí už nereaguje a považuje to za „otrepanú“ tému?

Američania sú pochopiteľne, ako každá spoločnosť, už unavení z ozbrojeného konfliktu na Ukrajine. Všetci si pamätáme, že tu boli sľuby, že ak sa Trump stane prezidentom, vojna sa ukončí do dvadsaťštyri hodín. On však voličov presvedčil, že Amerika na to vynakladá obrovské peniaze. Prezentoval to tak, akoby to celé financovali len Spojené štáty, čo samozrejme nie je pravda, fakty sú úplne inde.

No tento sľub nedodržal, nepodarilo sa mu to. Keď som si prechádzal prieskumy verejnej mienky, videl som, že podpora Ukrajiny u republikánov výrazne klesala. A zrazu sa v najnovšom prieskume ukázalo, že naopak prudko stúpa. Úprimne, neviem si to veľmi vysvetliť, ale faktom je, že viac ako päťdesiat percent Američanov chce, aby USA pokračovali v pomoci Ukrajine. Keď Trump nastúpil do funkcie, neschválil žiadnu novú pomoc. Posielali sa len zbrane, ktoré boli schválené Kongresom ešte počas vlády Joea Bidena. To znamená, že Amerika minula na Ukrajinu od nástupu Trumpa v podstate nula dolárov. A ak už niečo išlo, tak skôr formou predaja zbraní Európe, ktorá ich následne posúvala ďalej na Ukrajinu.

Čiže podpora Ukrajiny opäť stúpa a podľa verejnej mienky je väčšina Američanov nespokojných s tým, ako ju prezident tlačí a ako vystupuje v prospech Ruska presadzovaním jeho požiadaviek.

Často sa hovorí, že Trumpove súčasné iniciatívy sú motivované najmä snahou získať Nobelovu cenu za mier. Vníma to tak aj americká spoločnosť?

Určite. Američania sa na to pozerajú tak, že koná  zištne – všetko, čo Trump presadzuje, sa točí najmä okolo neho. Nič nerobí „zadarmo“ alebo z nejakej lásky k blížnemu. Navyše sa už nemusí ničoho obávať – toto je jeho posledné volebné obdobie. Cíti sa byť trochu izolovaný, a zároveň si uvedomuje, že bez Ukrajiny Nobelovu cenu za mier nezíska. Takže áno, ľudia to vnímajú správne, otázne je len to, či sa mu to vôbec podarí.

Zatiaľ to skôr vyzerá, že jeho súčasná iniciatíva stroskotá z viacerých dôvodov – napríklad už len na tom, že Ukrajina sa odmieta stiahnuť z Donbasu a jednoducho ustúpiť Rusku. Navyše už mal aj vyhlásenia, ktoré potvrdzujú to, čo sa objavuje v médiách: že Američania tlačia na Ukrajinu, aby sa dobrovoľne stiahla z celého Donbasu.

Ako dnes vnímate tlak na médiá v Spojených štátoch? Je americké mediálne prostredie podľa vás slobodnejšie, alebo len navonok pôsobí otvorenejšie?

Mediálne prostredie bolo kedysi otvorenejšie, ale posledné roky trochu zaradilo spiatočku; keď sa pozrieme napríklad na Washington Post, ktorý vlastní Jeff Bezos. Vplyvní americkí oligarchovia skúpili veľké médiá a postupne sa to prejavilo na spôsoboch podávania informácií. Podobne aj New York Times zmenil prístup – ako som už spomínal, hrozby odobratím licencií a súdne procesy voči jednotlivým redakciám si vybrali svoju daň. Mediálne domy sú dnes omnoho opatrnejšie, než by boli v prípade iného prezidenta.

Mám pocit, že trochu stratili odvahu – boja sa, sú opatrnejšie. Možno to bude mať pozitívny dopad v tom, že si budú starostlivejšie overovať informácie, ale prakticky je to stále veľmi náročné. Každý novinár má pravidlo, že na publikovanie materiálu potrebuje aspoň dva nezávislé zdroje. No dnes sa to dá len veľmi ťažko. Vidieť to na viacerých kauzách – Biely dom všetko popiera a k nezávislým informáciám sa človek dostáva veľmi ťažko. A aj keď sa to podarí, okamžite sa to spochybňuje a relativizuje.

V minulosti, keď médiá odhalili nejaký veľký škandál, často do toho vstúpil Kongres, ktorý začal vlastné vyšetrovanie. Dnes je však situácia iná. Kongres kontrolujú republikáni, takže aj veci, ktoré médiá zverejnia, napríklad ohľadom druhého útoku v Karibiku, čo vyzerá ako vojnový zločin, bude veľmi ťažké nezávisle overiť.

Mediálne prostredie sa teda pre novinárov neuberá pozitívnym smerom. Vidieť to napríklad aj na tlačových konferenciách. Biely dom pozýva influencerov, ktorí kladú otázky Trumpovi skôr v štýle politickej hry, často úplne odľahčené, v zmysle „Prečo ste najkrajší na svete“. Keď sa však niekto spýta nepríjemnú otázku, Trump stráca nervy, pretože nie je na to zvyknutý.

Tento trend bolo vidieť aj pri zahraničných delegáciách, napríklad v prípade Poľska. Reportéri kládli kritické otázky a prezident reagoval podráždene. Dokonca raz povedal jednému novinárovi, že príde o prácu, keď sa ho spýtal, z akého poľského média pochádza. Neviem ako to nakoniec dopadlo, ale dúfam, že svoje zamestnanie nestratil.

Celkovo je jasné, že mediálny priestor dnes vyzerá úplne inak než pred pár rokmi. Pre žurnalistov je slobodná práca náročnejšia, pričom médiá pôsobia opatrnejšie a selektívnejšie.

Ak by ste mali vybrať jednu udalosť z posledných rokov, ktorá podľa vás najvýstižnejšie ukazuje problémy americkej demokracie, ktorá by to bola?

Stav americkej demokracie dobre vystihuje prípad so zrušením show Stephena Colberta – komika, ktorý kritizoval Donalda Trumpa. Americká vláda sa pritom pravidelne vyhráža médiám odobratím vysielacích licencií, ak budú vtipkovať na adresu prezidenta. Colbert je tak jasným príkladom toho, ako demokracia momentálne vyzerá.

Avšak sú aj ďalšie závažné situácie. O stave demokracie vypovedá aj prípad Mahmouda Khalila – študenta so zelenou kartou, ktorý bol v New Jersey zatknutý za organizovanie protestov proti Izraelu a ktorému úrady oznámili, že jeho zelená karta je zrušená, hoci na to nemajú právomoc. Pochopiteľne, Khalila to nakoniec na súde vyhrá, ale samotná skutočnosť, že si niekto takéto veci dovolí, je varovný signál pre americkú demokraciu.

Ďalším príkladom je prekresľovanie volebných okrskov v republikánskych štátoch s cieľom získať čo najviac kresiel v Kongrese. Namiesto toho, aby si voliči vyberali kongresmanov, si kongresmani vyberajú voličov. Nie je to úplná novinka, takéto praktiky sa diali aj v minulosti, ale dnes ide o masívnu strategickú operáciu, ktorá sa deje vo veľkom a výrazne deformuje demokratický proces.

Keď sa spätne obzriete na roky strávené v USA, čo vám priniesli najviac – po profesionálnej aj osobnostnej stránke?

Pôsobenie v USA mi určite dalo veľa skúseností a vedomostí. Keď túto prácu robíte už viac ako dve dekády, množstvo vecí už viete – napríklad, kde hľadať informácie, a mnohé si pamätáte z praxe. Vďaka tomu je moja práca dnes jednoduchšia, alebo aspoň mám taký pocit. Môj „background“ vedomostí je naozaj rozsiahly, cítim sa v tom ako doma. No dôležité je, že mám dva domovy – tu v USA, ale aj na Slovensku.

Vodáctvo v Bratislave má dlhú tradíciu, siaha do začiatku 20. storočia. Prvé vodácke a veslárske kluby vznikali pri Dunaji už pred 1. svetovou vojnou, keď sa povedomie o športoch na vode rýchlo šírilo v celej Európe. Medzi najaktívnejšie patrili Dunajklub, neskôr Klub bratislavských kanoistov a rôzne robotnícke a študentské oddiely. 

Po vzniku Československa sa šport na vode prudko rozvíjal – pribúdali tréningy, preteky aj vodácke výpravy. V 50. rokoch sa Bratislava stala jedným z centier rýchlostnej kanoistiky a vodného slalomu na Slovensku. Na Zlatých pieskoch, či v Karloveskom ramene vznikali prirodzené tréningové lokality. Dnes má Bratislava živú vodácku komunitu, viacero klubov a je domovom viacerých úspešných reprezentantov. 

Na konci sú potravou rýb 

Vodáctvo od svojho vzniku bolo skôr životným štýlom než čisto športovou aktivitou. K tomu rokmi pribúdali aj zvyklosti, ktoré sa pretavili do prísnych tradícií. Medzi najobľúbenejšie patrí napríklad oslava narodenín. Keď má nejaký vodák narodeniny, hodia ho do Dunaja. Na brehu ho kamaráti chytia, rozkývajú a letí. Aby nebolo málo, keď vylezie, buchnú ho pádlom po zadku toľkokrát, koľko má rokov. Hádzanie do vody sa môže použiť aj pri oslave menín.  

Na vodáckej svadbe, keď mladomanželia vychádzajú z kostola alebo zo sobášnej miestnosti, ostatní vodáci vytvoria z pádiel špalier, pod ktorým má pár prejsť do nového manželstva. Nad hlavami držia pádla a vytvárajú z nich taký tunel. Na konci priečne držia pádlo približne vo výške členkov, ktoré musí ženích prekročiť a na rukách preniesť cezeň nevestu. Obdobou toho môže byť aj drevené pádlo, ktoré musia nevesta a ženích spoločne prepíliť pílkou.  

K zvyklostiam nepochybne patrí aj táborák a trampské pesničky na každom “čundri“. Večer v kempe rozložia oheň, všetci si posadajú okolo a na gitary hrajú typické trampské piesne pochádzajúce najmä z Čiech. Najznámejšími sú napríklad Ascalona, Motlidba vodáka, Růže z papíru, Stánky alebo Skláanka. Autormi sú často Brontosauri alebo Nedvědi. Často hranou je aj tvorba Jaromíra Nohavicu.  

Tradičnou alkoholickou hrou vodáckych osláv je takzvaná Búchaná. Postup je nasledovný: hrá sa na súboje dvojíc, vezmú sa dva poháre s hrubým sklom, namieša sa do nich gin&tonic, dvaja ľudia zakryjú dlaňami poháre, dvaja dajú ruky za chrbát a pripravia sa. Tí dvaja, ktorí držia poháre nimi na odštartovanie – raz, dva tri, hop – buchnú pohár aj s nápojom o stôl, tí dvaja pripravení ho musia čo najrýchlejšie vypiť a prázdny buchnúť o stôl. Kto to zvládne prvý- je víťaz. Pokiaľ dôjdu suroviny, môžu ich nahradiť akýmkoľvek tvrdým alkoholickým nápojom a akoukoľvek bublinkovou malinovkou, a tak môžu vznikať rôzne nechutné kombinácie ako napríklad hruškovica s fantou. 

Keď vodák zomrie, príbuzní, ak stále nasledujú túto tradíciu, popol, alebo jeho časť, vysypú do rieky. Odnesie si ho navždy voda, na ktorej prežil takú veľkú časť života. Spomínať si potom chodia na breh a do rieky zvyknú hodiť aj kvety alebo veniec. Aj priamo po pohrebe je často tradícia ísť k vode a hodiť do nej vence a kvety a sledovať, ako pomaly plávajú preč. Musia byť však živé, nie umelé, aby neznečisťovali prírodu a mohli sa stať potravou rýb. Neskôr sa príbuzní a priatelia môžu namiesto karu stretnúť v lodenici. Uctia si tak hodnoty zosnulého a nechajú ho odpočívať tam, kde trávil čas aj za života.  

Úrazy im takmer nehrozia, častejšie prichádza rovno smrť 

Tak ako všetko v živote, ani výlety a šport na vode nemusí mať iba šťastný koniec. Nie je až také neobvyklé, keď sa niekto utopí. Znie to hrozne, ale pri iných športových aktivitách je to úplne rovnako. Nehody sa stávajú. Pádlovanie je šport, pri ktorom sa nedá príliš zraniť, pokiaľ vás cestou k vode nezrazí auto. Nízke riziko úrazu tak zatieňujú občasné straty na životoch. Z lode sa dá vykúpať alebo podľa vodáckeho slovníka „cvaknúť“ pomerne jednoducho. 

Nezávodné plavidlá sú väčšinou chránené proti potopeniu zabudovanou vzduchovou bublinou alebo polystyrénom. Stáva sa to často- padnete do vody a jednoducho vyplávate. Môže sa však nešťastnou náhodou stať, že si udriete hlavu alebo nedajbože dostanete infarkt alebo mŕtvicu. To sa stalo aj 1. mája 2018, keď sa Vodácky klub Tatran splavoval z rakúskeho Orthu do lodenice v Karloveskej zátoke. 

Henrich so svojou 14-ročnou vnučkou vtedy splavoval Dunaj na kánojke. „Išli sme popri mojom kamarátovi Láďovi, ten splavoval spolu so svojou priateľkou, psom a kamarátom. Boli sme tak približne v strede „peletónu“. Veľa ľudí bolo na rieke už pred nami, dosť ich bolo aj za nami. S vnučkou sme si dávali na 40 kilometrovej trase pauzy. Neboli to preteky, chceli sme si to užiť. 

Láďa a jeho partnerka nášmu tempu tak akurát vyhovovali. Nablízku neboli nijaké iné lode a pred nami bola bójka. Tie vyznačujú plavebnú dráhu veľkým lodiam, aby sa nezasekli o dno. A bójky sa po správnosti na športových nemotorových plavidlách obchádzajú z vonkajšej strany, teda by ste sa mali dostať medzi ňu a breh. My sme ale boli viac v prúdnici, čiže bližšie k stredu rieky a začať meniť smer sa mi zdalo neskoro. Vnučka nevedela ťahať tak silno, aby to bolo bezpečné. Nijaká veľká loď sa k nám z diaľky neblížila, a tak som sa nato vykašľal a plavili sme sa stredom. 

Láďa to riskol. Bolo ich viac, traja dospelí ľudia majú oveľa viac sily. Nakoniec sa ukázalo, že sme už boli naozaj blízko, nestihli bójku obísť a vrazili do nej. Víry, ktoré sa v ich blízkosti tvoria, ich obrátili na bok a bočný náraz loď prevrátil. Boli sme za nimi pár metrov, všetci vyzerali byť v poriadku. S vnučkou sme začali pomáhať chytať ich veci, šoféroval som a ona sa nakláňala a hádzala veci do našej lode, keď sme si všimli, že sa malý psík Jack Russel, ktorého mali so sebou, topí.“ Vír ho sťahoval pod vodu a psík bol príliš malý, aby to uplával. 

Henrich s vnučkou dopádlovali  k nemu. Vnučka sa naklonila zo špice kánojky a snažila sa zachytiť obojok, ktorý nemal, ale podarilo sa nám ho vytiahnuť za predné laby a hodiť ho do lode. priateľka vyplávala na najbližší breh, aj ich kamarát dokonca vyplával aj s ich kánojkou. Veci a psa už mali už v lodi, keď si Henrich všimol, že Láďa má nejaký problém. Videli iba jeho hlavu pár metrov pred nimi. 

„Rozbehli sme loď ako najrýchlejšie sme dokázali. Boli sme od neho ďaleko najviac meter, keď navždy zmizol pod hladinou. Mal otvorené oči aj ústa. Pár sekúnd sme ešte videli jeho tvár nejasne pod hladinou a potom sa voda zakalila. Vyplávali sme na breh. Pomaly sa začali ukazovať ostatné lode z nášho výletu, kričali sme na nich, aby sa pri nás zastavili. Vnučku som nasadil do lode, kde boli staršie dievčatá, tie poznala, aby sa s nimi dostala bezpečne do lodenice. Zavolal som záchrannú službu aj políciu. A potom som si už iba fotil príchod vrtuľníku a policajné člny.  

Tieto príbehy ukazujú, aké dôležité je dodržiavať bezpečnostné pravidlá. Podľa zákona plávacia vesta je povinná pre deti do 15 rokov a potom sa pre mnohých stáva skôr zbytočnosťou a v niektorých prípadoch až otázkou hrdosti. Keby si však ľudia uvedomili, že ide naozaj o ochranu života, podobné veci by sa diať nemuseli. 

Modrá je horšia ako hluk a výfukové plyny 

Bratislavské lodenice okrem svojej výletnej, turistickej, činnosti fungujú ako športové oddiely a k športu vychovávajú deti približne od šiestich rokov. Deti niekoľkokrát do týždňa chodia na tréningy a v sezóne od apríla do októbra sa zúčastňujú pretekov organizovaných Slovenskou kanoistikou.

Pokiaľ ide o tradičné lodenice z medzivojnového obdobia, tie sú v Bratislave štyri. V kluboch sa výlučne venujú disciplíne rýchlostnej kanoistiky, ktorá má trampskému splavovaniu najbližšie. Súťaží rýchlostnej kanoistiky sa okrem nich zúčastňujú mnohé ďalšie bratislavské kluby ako aj vodácke kluby z iných miest na Slovensku. Rýchlostná kanoistika je sústredená viac-menej na západe republiky a najvýchodnejší klub je v meste Nováky, teda pri Prievidzi.

Ostatné sú väčšinou v mestách, ktorými preteká Dunaj alebo Váh, ako sú napríklad Nové Zámky, Komárno alebo Štúrovo. Deti sa pretekov zúčastňujú väčšinou od ôsmich rokov a posledná detská kategória Juniori je do osemnástich. Ostatní sa môžu zúčastniť v kategórií seniorov alebo veteránov. Slovenských pretekov býva za rok približne pätnásť. Konajú sa vždy cez víkendy a tešia sa veľkej účasti. Okrem Bratislavy sa súťaží v Novákoch, Nitrianskom Rudne, Komárne, Piešťanoch, Trenčíne, Šamoríne a Dobrohošti.

Deti do 13 rokov väčšinou na dvojkilometrovej trati, starší jazdia krátke trate na 200, 500 a 1000 metrových dráhach a dlhé trate, ktoré sú dva, štyri, päť alebo šesť kilometrov, alebo maratón. V Bratislave máme veľký areál rýchlostnej kanoistiky, kde sa koná väčšina pretekov. Nachádza sa v lužných lesoch medzi Petržalkou a Jarovcami a volá sa Zemník. Od postavenia obchvatu Bratislavy nad ním stojí nový diaľničný most.

Areál na Zemníku pravidelne hostí aj medzinárodné podujatia, avšak stále nedostal finančné prostriedky na závodisko, ktoré by sa dalo porovnávať na medzinárodnej úrovni. A to najprestížnejším podujatím, ktoré za posledné roky hostil, boli Majstrovstvá Európy Juniorov. Chýba mu pritom základné vybavenie ako šatne a hangáre na lode pre zahraničných športovcov. Bratislavské kluby si na breh dali postaviť lodné kontajnery, v ktorých si spravili hangáre a šatne.

Ostatní musia veriť, že im počasie dopraje, pretože si všetky veci musia rozložiť na tráve. Areál si tak kanoisti revitalizujú svojpomocne, šťastie sa na nich usmialo v podobe novej cesty, ktorú vybetónovala firma, ktorá stavala diaľničný most. Odvtedy už autá a autobusy nemusia chodiť po lesnej ceste a spoliehať sa na nízku hladinu Dunaja. Cesta totiž prechádza cez brod. Ten prechádza cez rameno Dunaja a keď stúpla voda, táto časť cesty sa zatopila, pretekári museli vystúpiť a cestu prebrodiť peši. Často sa však autom chodilo ešte keď voda siahala približne do polovice dverí auta.  

Vodáci sa o areál starajú vzorne, kosia trávu, kosia riasi vo vode a niekoľkokrát do roka  organizujú upratovanie brehov. 

Vtipnou historkou sa tak stalo, keď si kluby postavili na brehu lodné kontajneri modrej farby. Ornitológovia im oznámili, že ide o chránené územie vtákov, ktorých modrá farba ruší. Pretekári si tak dali brigádu a  kontajneri premaľovali na zeleno, aby vtáky vo svojom chránenom území mohli žiť nerušene modrou farbou.  O rok neskôr prišli miešačky a bagre a cez chránené územie vtákov začali stavať diaľničný most. Miešačky a diaľnica zrejme orliakovi morskému, beluši malej, či bučiačikovi močiarnemu až tak nevadia. 

Existenčné problémy 

Bratislavské vodácke kluby ležia na veľmi dobre situovaných pozemkoch, na ktoré majú zálusk developeri. Nie náhodou, že v lukratívnych častiach mesta v blízkosti vody stále pribúdajú nové a nové developerské projekty. V februári tohto roku lodenice Dunajčík a Dunajklub čelili akútnym existenčným problémom. Najväčším zádrhom bolo, že lodenice neboli uvedené v územnom pláne mesta a developer navrhol projekt, ktorý by kluby z ich pôvodných pozemkov vytlačil. Na veľkej ploche mali v pláne vystavať novú štvrť a tam, kde sú lodenice, by pravdepodobne vznikol prístav pre motorové člny. Pomohla zmena územného plánu. Na mestskom zastupiteľstve sa v deň hlasovania za zmenu územného plánu zišla vodácka komunita, aby podporili svojich supútnikov.  

Disciplína Hod stolom 

Vodáci, a špeciálne tí z najstarších a najtradičnejších bratislavských lodeníc, sú veľmi uzavretou komunitou. Kluby robia nábor pre nové deti do pretekárskych oddielov. Deti, ktoré takto v pretekárskych oddieloch vyrastú, sa v dospelosti stávajú členmi lodeníc. Iná možnosť, ako sa dá stať členom takejto komunity, je pravdepodobne iba priženenie alebo privydatie. Lodenice zvyčajne nových členov neprijímajú a fungujú na rodinnom princípe a novými členmi sú tak iba novonarodené deti členov. Tento spôsob môže byť neefektívny a nemusí priaznivo pôsobiť na takzvanú ponorkovú chorobu. Avšak komunita sa potom stáva doslova jednou veľkou rodinou.  

Po celý rok organizujú spoločné dovolenky, výlety, lyžovačky, splavy, ale aj vianočné večierky brigády a príchod Mikuláša. V lete fungujú vodácke tábory pre deti. „Tie chodia každý deň dvakrát na vodu, inak skáču z pontónu do vody alebo vedú blatové vojny. Raz si hádzali fľašu z balkónu na zem a naopak, a pri tom sa im podarilo rozbiť okno. Inak sa nám nepodarilo ešte nijaké dieťa utopiť. Jeden chlapec sa raz vykúpal a asi sa zľakol, ale jačal tak, že nejaká žena vyšla z paneláku oproti zistiť, čo sa deje,“ vraví Dominika, ktorá s vodáckymi tábormi pomáha.  

Ku komunitnému života patria aj bujaré oslavy pri príležitosti narodenín, narodení detí alebo získaní nejakej vzácnejšej medaily. K takej oslave patrí alkohol, Búchaná a hudba z reproduktoru žánru ako je napríklad Zóna A. „Raz bola takáto veľká oslava, bolo tam viacero oslávencov. Nazbierali sa ľudia, ktorí mali niekedy v tom čase narodeniny a jeden z nich ako darček dostal väzenský oblek z obchodu s kostýmami a putá. Bolo to preto, že predtým mal problém zo zákonom, keď opitý hodil stôl po policajtovi. 

Okrem kostýmu a pút dostal ešte taký kovový stolík, ktorý bol veľmi podobný tomu, ktorý vtedy hodil po tom policajtovi a chlapcom napadlo hrať na záhrade takú hru, že kto dohodí tým stolom ďalej. Lenže zhodou okolností niekto asi z panelákov, ktoré stoja blízko, zavolal políciu za rušenie nočného kľudu, mali sme nahlas pustenú hudbu. A prišli takí dvaja policajti, vyzerali ako z kresleného filmu- taký veľmi vysoký a chudý muž a s ním maličká tučná žena. Bol to obraz ako z filmu, keď títo dvaja vstúpili do brány a videli človeka vo väzenskom pásikavom kostýme snažiť sa bežať preč s tou slečnou.“  

Marián Šajnoha, bývalý predseda Slovenského horolezeckého spolku JAMES, účastník  expedícii – Hindukúš a Himaláje a výstupu na severný vrchol Nanga Parbatu (7.816 m) v Pakistane, nám porozprával o priekopníkoch bratislavského skalolezectva. Vysvetlil, ako k rozvoju horolezectva v metropole pomohol mestský zväz. Zaspomínal si na využívané lezecké terény, ktoré začali rokmi pribúdať.  

Múry cintorína 

Na Žižkovej ulici v Bratislave môžeme vidieť múry Židovského cintorína, na ktorom trénujú už generácie lezcov.  

Bývalý predseda JAMES-u spomenie Jána Ďuranu, ktorý má v repertoári výstupy v Tatrách a na Kaukaze, ale aj Pavla Pochylého s prezývkou Pavúk – priekopníka extrémneho horolezectva. 

Steny cintorína začali lezci volať Múrik. Ten je zo žuly a jeho šírka dosahuje 150 metrov. Výška je päť metrov.  

Je príjemne skrytý za stromami a je na ňom niekoľko úrovní obtiažnosti. Obsahuje tri sektory. Kým prvá časť je najľahšia, posledné metre sú skutočnou skúškou. Dôležitá je dobrá technika nôh aj sila v prstoch. Úľavu poskytujú škáry v múre, z ktorých vyrastá zelina alebo tam v prítmí odpočíva hmyz.  

Cesty si hľadám sama, sledujem nerovný povrch žuly a vyberám si dobré kamenné úchyty na ruky. Moje lezečky, špeciálne upravená obuv určená na lezenie po skalách alebo umelých stenách, majú priľnavú podrážku a sú extra úzke a pevné, sa šmýkajú a ja si vymieňam nohy a pokračujem v tomto lezeckom tanci.  

Kamene boli do múra zasadené tak, že vytvárajú komplex do rôznej hĺbky vytŕčajúcich hraniek a iných útvarov. Povrch je však rokmi oveľa klzkejší, vybrúsený tréningom lezcov, a to pridáva na náročnosti, ale aj na zábave. 

Ide sa po ňom traverzne– v jednej výške, najviac meter od zeme. Najlepšie sa trénuje v teplejších mesiacoch, keď je ešte dlhšie svetlo a dá sa pokojne ísť cvičiť po práci a škole.  

Jeho skvelou výhodou je prístup zadarmo, a tak stačia lezečky, vrecko magnézia, dobré počasie a nálada.  

Sokol a Jastrabie skaly 

Nabalené kufre, zvuk lokomotívy, šum koľajníc. V Bratislave sa naozaj lezie už od polovice 20. storočia. Marián Šajnoha mi rozpráva, že písomné zmienky sa opierajú o skupinu študentov z Liptova a Spiša, ktorí zavítali do hlavného mesta a už sa predtým zaujímali o skalolezectvo.  

Pod vedením významného horolezca Alexandra Hubu, ktorý bol členom JAMES-u od roku 1938, robil chatára v Tatrách a má päť hodnotných prvovýstupov, zorganizovali v 40. rokoch minulého storočia v Bratislave Akademický odbor JAMES.  

Po vojne pôsobil JAMES až do roku 1949 a v Bratislave začala vznikať skupine SOKOL a každý týždeň usporadúvala schôdze.  

V rokoch 1952 až 1953 sa začali na Slovensku aj v hlavnom meste v socialistickom štáte vytvárať oddiely a hlavne sa chodilo liezť do Sološnice – na Jastrabie skaly, ktoré sú vzdialené 53 kilometrov od Bratislavy. 

Návštevníka môžu osloviť strmé a kolmé skalné steny. Neskôr sa na nich začali usporadúvať horolezecké dni a organizáciu mali na starosti Jozef Psotka, Teodor Mastihuba a Pavol Plašil.  

Dnes sa na Jastrabích skalách liezť nedá, na ich území platí celoročný zákaz, pretože sú v piatom stupni ochrany prírody. Pre fanúšikov historických terénov je to smutná správa. Postupne začali odhaľovať nové oblasti. „Objavili platňu pod Hradom v Bratislave, takže tam sa začalo liezť,“ objasňuje Šajnoha.  

Skala v hlavnom meste 

Nielen Múrik je veľmi zaujímavé miesto. Možno impozantnejšou horolezeckou zastávkou je Platňa. Navzájom ich delí len niekoľko metrov. Najlepší prístup je od zastávky Chatam Sófer v bratislavskom Starom Meste.  

Stačí vyjsť schodmi okolo socialistického paneláku. Neskôr sa ide úžľabinou nižšie po zablatenej vydupanej ceste. Pred zrakom sa mi otvára obrovská plochá skala, ktorá sa týči až do výšky pätnásť metrov a pre začínajúcich aj pokročilejších lezcov poskytuje až 21 odistených ciest, kde sú do skaly napevno osadené kovové háky alebo skoby. Nie sú potrebné vlastné istenia. Prvé tu vyliezli Ivan Bajo, Pavol Pochylý, Ivan Dieška a Rudo Mock.  

Ako hovorí Marián Šajnoha, medzi prvými boli výstupy s názvom Malá Diretka, ktorá mala vtedy najväčšiu obťažnosť – 6. stupeň medzinárodnej horolezeckej stupnice obtiažnosti,  Schody a Blesk. Teraz sa bežne na skale nachádzajú cesty aj s náročnosťou 10 až 11. Marián Šajnoha hovorí, že sa medzi záujemcami extrémneho športu odohráva tichá súťaž, kto čo vylezie. 

Moja prvá návšteva sa udiala ešte v marci a uznávam, že skala má čo ponúknuť.  

Zaujímavou cestou sú Schody, keďže začiatok pripomína naozajstné stúpanie. Skutočnou výzvou je druhá polovica výstupu. Výčnelky sú zaoblené aj hladké, hľadanie cesty nie je jednoduché. Skala nemá rôzne farby ako vidíme v lezeckých centrách. Raz v ruke držím perfektný úchyt, v ďalšom ma zrádzajú nohy. Hľadám škáru na nohy. Cítim každý sval v tele.  

Keď ma spúšťajú dole, lezeckými topánkami sa pravidelne odrážam od nerovnej skaly, akoby som bola v dobrodružnom filme.  

Na Platni sa lezie od marca do novembra. Letné mesiace však nemajú ideálne podmienky, skala je počas dňa horúca.  

Bezpečnosť Platne má na starosti správca bratislavského horolezeckého zväzu.  

„Starostlivosť o skaly vždy existovala, ale teraz má hlavu aj pätu,“ prisviedča Marián Šajnoha. JAMES zabezpečí a objedná borháky, ktoré sa zasadzujú do vyvŕtaných dier v skalných stenách. Kedysi sa používali tenšie skoby z kovu, teraz sú hrubšie a lepia sa priamo do steny. 

Horolezecké šesťdesiatky 

Marián Šajnoha vstúpil do sveta horolezectva v roku 1960, keď sa pridal do oddielu Slávia Bratislava. „Horolezectvo sa už zameriavalo na výkon,“ vysvetľuje. Táto stránka adrenalínového športu začala byť zaujímavá v 60–tych rokoch. Do zahraničia sa dalo cestovať len na pozvanie. Lepšie príležitosti prišli koncom tohto desaťročia. 

Marián Šajnoha opäť spomenie mená ako Pavol Pochylý a Ján Ďurana, ktorí dokázali dva mesiace žiť v Tatrách, tie naďalej zostávali hlavným horolezeckým cieľom.  

Neskôr mi hovorí o ďalších lezeckých terénoch, ktoré sa začali využívať. Tvrdí, že ich bolo naozaj veľa. Menuje skalu na Plaveckom hrade a znova sa obracia k známym lokalitám, ktoré sa ani nedajú spočítať na všetkých prstoch. Pozorne ho počúvam.  

 „Využívali sme Sološnica, tam sme nedeľu, čo nedeľu chodili vlakom,“ dodáva. Platňu tiež používali často, bola v meste na dosah ruky.  

V druhej polovici 60-tych rokov sa udiala ďalšia významná udalosť, čo ešte povznieslo horolezectvo ako také. Vznikol mestský zväz, kde popri športoch ako futbal, basketbal a hokej fungovalo práve horolezectvo. 

Začalo existovať aj výberové družstvo, kde boli talenty zo všetkých doterajších lezeckých oddielov a mali spoločné tréningy a chodili na akcie. Keď sa v sedemdesiatych rokoch začali cez Slovakoturist robiť výpravy a záujemcov odporučil ich mestský zväz, mohli ísť na Kaukaz, Dolomity alebo do Álp.  

Členovia v družstve sa menili, každý rok sa podľa výkonnosti vyhlasovala nová zostava. Dialo sa to na konci sezóny. 

„Igor Koller začal tiež tým, že bol v mestskom družstve. Je veľkou postavou nielen v bratislavskom, ale celoslovenskom meradle,“ hovorí.  

Ten sa zaslúžil o viac ako sto výstupov v Tatrách a medzi jeho najvýznamnejšie alpské patrí Cesta cez Rybu v Južnej stene Marmolady v Taliansku. V 70-tych a 80-tych rokoch sa vynikajúco umiestňoval na skalolezeckých pretekoch.   

Hradné bralo a závod 

Medzi ďalšie využívané lokality v blízkosti Bratislavy patria Pajštún a Štokeravská vápenka.  

Keď sa na Pajštúne, hradnom brale, začalo liezť, bolo na ňom asi sedem ciest.  

Keď čítam sprievodcu Malými Karpatami od Vladimíra Lineka, dozvedám sa, že prvý výstup sa uskutočnil ešte v roku 1951. 

Pritom dnes už ich je v lokalite viac ako sto a mňa fascinuje, ako veľa z nich nesie meno inej horolezeckej osobnosti, ktorá tam trénovala.  

Marián Šajnoha prvý raz liezol práve na Pajštúne, a to v apríli 1960. Keď sa v januári pridal do oddielu, ešte bola zima. Na skaly si musel chvíľu počkať.  

Hradné bralá sú typické ťažšími cestami a týčia sa do výšky 25 metrov. Šírka dosahuje až 100 metrov a tvorí ju vápencové bralo, ktoré je rozdelené do ôsmich sektorov – prvý zľava je Červený sektor, ďalej je Žltý, Modrý, Belasý, Šedý, Čierny, Biely a posledný napravo s názvom Zelený sektor.  

Najľahšia cesta sa volá Normálka, jej obtiažnosť je 3 klasifikačnej stupnice. Protipólom je cesta Hradný pilier, ktorej stupeň náročnosti je 10. 

Iným bratislavským terénom je Štokeravská vápenka pri závode Technické sklo. Nachádza sa medzi Dúbravkou a Devínskou Novou Vsou. Prístup je možný len pre organizovaných záujemcov. 

Skala sa vypína do výšky 30 metrov. Na to, aby si ju mnohí obľúbili, nemusela dlho čakať. V sprievodcovi sa dozvedám, že má sintrový povlak, ktorý sa vytvára na skale pôsobením vody bohatej na minerálne látky a kvapľovitý charakter. Nachádza sa na nej 28 ciest, väčšinu bez problémov zvládnu začiatočníci.  

Moderný šport 

Kedysi sa primárne liezlo na skalách, ktorými sa teda Slovensko pýšiť môže.  

Potom vznikali horolezecké zväzy, ktoré vlastnili tréningové haly a slúžili primárne pre ich členov. Verejnosť mala do nich prístup len čiastočne.  

Postupne sa tento šport premiestnil do interiéru, na umelé steny v prístupnej hale. Objavila sa príležitosť vyskúšať si lezenie „bez záväzkov“, keďže sa dá praktizovať aj bez partnera v ľahko prístupom a bezpečnom teréne.  

V hlavnom mesta od tohto tisícročia začalo pribúdať viacero takýchto hál. Jedna sa nachádza v Rači, ďalšia v Petržalke či Devínskej Novej Vsi – tie slúžia na bouldering. Ten je založený na koncepte lezenia do malých výšok, zvyčajne piatich metrov bez použitia lana, kde sa padá do hrubých matracov. 

Ďalšie centrá v Ružinove ponúkajú možnosť liezť na lane. Nevadí ani ak nemáte partnera, disponujú samoistmi, ktoré navíjajú lano a sami vás pomaly a plynulo spustia dole, aj v prípade pádu.  

Tento koníček má čoraz väčšiu popularitu a centrá sú v poobedných hodinách väčšinou preplnené ľuďmi. Všade pobehujú deti, inštruktori vysvetľujú správnu techniku lezenia a učia, ako pracovať s lanom. 

Aj v rade na samoisty sa čaká. Halu napĺňa priateľská atmosféra. Vzduch je cítiť potom a kriedou. 

Do niektorých prevádzok majú prístup aj zvieratá a sem tam vidím pri lavičke psíka a naozaj sa cítim ako na horách. Atmosféra a ľudia mi pripomínajú skutočný terén.  

Každý bojuje s vlastným horolezeckým problémom a vyberá si cesty rôznych obtiažnosti. Pozerám na davy okolo a veľa z nich tu je s priateľmi, kolegami, rodinou. 

„K lezeniu ma priviedol brat, ktorý už dlhší čas chodil pravidelne do centier. Tento šport ma nadchol, odkedy som ho prvýkrát vyskúšala. Pri každom stretnutí prekonávam samu seba, prechádzam na ťažšie úrovne a po prvých razoch som postupne prekonala strach z výšok,“ hovorí Jana, návštevníčka jednej z hál o svojom hobby. 

Každý má vlastný príbeh a cestu k tomuto koníčku. 

„K lezeniu som sa dostala úplnou náhodou. Môj tatko má kolegu, ktorý vykonáva tento šport a je šéfom klubu. Často mi hovoril, že by som to mohla vyskúšať, nadriadený ich často volá a spomenul si na mňa, že by ma to mohlo baviť. Potom som spoznala kamarátku a hovorila mi, že lezie. Prišlo mi super vyskúšať to s niekým koho poznám a rozumie tomu. Dobre spravila, že ma zavolala, hrozne ma to baví, aj keď musím priznať – výšky sú strašidelné. Časom sa ale naučíš a potom je to fajn. Teraz chodíš do centier preto, že je to super čas strávený s priateľmi a návrat naspäť do detských čias, kde sme šplhali po preliezkach a rozprávali len tak o čomkoľvek,“ uzatvára Ivana, ktorá tento rok objavila novú záľubu.  

Sedím v električke pozorujúc kvapky dažďa stekajúce po okne. Aj keď je dážď súčasťou jesene, mnohí ho nemajú radi. Vzbudzuje pocity smútku, samoty či prázdnoty. Navyše, daždivé dni zväčša obmedzujú možnosť aktivít. Nanajvýš môžete spomínať na krásne, slnečné a žiarivé leto, ktoré ubehlo veľmi rýchlo. Je taká aj jeseň nášho života? Sychravá, prázdna a smutná? Hluchá na nové zážitky a odkázaná žiť iba zo spomienok?

Vystúpim z električky a kráčam hmlistou bratislavskou Petržalkou v sprievode daždivých kvapiek na návštevu do Klubovne aktívnych seniorov. Moje kroky sú dlhé a rýchle, aby som bola čo najskôr dnu.

Miesto, kde sa dá rozkvitať aj v zrelom veku 

Petržalská klubovňa aktívnych seniorov je voľnočasové centrum pre dôchodcov. Nachádza sa na ulici Osuského 8, na najväčšom sídlisku na Slovensku – v Petržalke. Svoje brány otvorila v októbri 2021. Manažérkou klubu je Jana Chládecká, ktorá súčasne pôsobí aj na Univerzite tretieho veku Ekonomickej univerzity. Rovnako dôležitú úlohu zohrávajú ďalšie tri dámy – Magdaléna, Mária a Jitka. Sú pracovníčkami centra a zabezpečujú jeho plynulý chod. Majú rozdelené smeny a počas nich pôsobia na recepcii, kde sa vždy seniori zapisujú a dohadujú ohľadom termínov rôznych aktivít. Ženy im zároveň poskytujú starostlivosť po celý čas ich pobytu.

 „Naším zámerom je ukázať seniorom zmysel života aj na dôchodku,„“ poznamenali Jana s Magdalénou. Petržalka je sídlisko, ktoré starne, čo bol ďalší podporujúci faktor pre jej vznik. Komunitné centrum má byť aj „druhým domovom“,  záchytným miestom, kde sa budú návštevníci cítiť dobre. Dôležité je presmerovať ich pozornosť, aby  nemysleli na choroby a smútok.       

V súčasnosti v Bratislave existuje viacero podobných zariadení, ale priestor na Osuského je jediný svojho druhu. Jana s Magdalénou doposiaľ nepoznali voľnočasové centrum, kde by dôchodcovia boli naozaj aktívni. Pohyb a hry ich vraj spájajú rýchlejšie. Väzby, ktoré medzi nimi vznikajú, sú pevnejšie v porovnaní s vysedávaním pri kávičke pevnejšie. Príprava programu nebola pre Janu a kolegyne náročná. Vychádzali zo skúseností z Univerzity tretieho veku, na základe ktorých seniorom pripravili pevne stanovený celotýždenný harmonogram.

Oáza pohybu a radosti

Je streda doobeda a prichádzam na prvú návštevu klubovne. Sotva otvorím dvere, čaká ma na recepcii milá, usmievavá dáma a oznámi mi, že seniori sú práve na joge. Zatiaľ sa pracovníčka Jitka stane mojou sprievodkyňou po budove. 

Väčšina miestností je veľká a priestranná, prispôsobená najmä na cvičenie. Pri otázke, kde majú seniori priestor na kávičku mi odpovedá, že kdekoľvek kam si sadnú – na sedačku alebo stoličku, ale primárne je tu centrum pre tých, ktorí sú namiesto vysedávania v pohybe. Dokonca aj knižnicu organizujú tak, aby si návštevníci požičané knižky brali domov a nečítali ich priamo v klube. 

Vonku pred budovou majú veľkú priestrannú záhradu s altánkom a drevenou hojdačkou. Má množstvo krásnych rozkvitnutých kvietkov aj napriek tomu, že už je jeseň. Keď je vonku priaznivé počasie, program sa presúva na čerstvý vzduch. 

Hraví, taneční a nezastaviteľní

Čakajúc na pohodlnom gauči, kým skončia dôchodkyne jogu, sa otvoria dvere a vstúpi do nich muž so slovami: „Prišiel som pozrieť, či sú tu nejakí moji pingpongoví parťáci?“ Pracovníčka na vrátnici ho hneď usmerní, aby sa podpísal a zažartuje: „Peter, kde máte manželku?“ „Myslíte manželku alebo moje pingpongové milenky? Lebo tých mám veľa,“ dodá pobavene a ide sa pozrieť do miestnosti so stolným tenisom. 

Dôchodca sa hneď pustí do súboja s jeho verným spoluhráčom. V úzadí stojí manželka Petrovho súpera. Vysvetľuje mi, že teraz zápas hrajú chlapi a ona zatiaľ povzbudzuje partnera, lebo jej súperka, ktorá je rovnako silná ako ona, dnes v klube nie je. 

Seniorka hovorí, že okrem pingpongu si sem chodí zahrať najmä backgammon. Vysvetľuje, že ide o drevenú stolovú hru pre dvoch hráčov, kde sa kombinuje stratégia a šťastie pri hode kockami. Dokonca si vyrobili aj vlastnú verziu, ktorá pozostáva z dvoch rámov, krúžkov a malých plastových fľaštičiek. Spoločne sa zúčastňujú aj backgammon turnajov, dokonca si dali vyrobiť aj rovnaké tímové tričká. 

Nahliadneme aj do priestoru, kde má svoje miesto. Okrem ďalších stolových aktivít tam sú materiály na ručné práce a zásoby pochutín pripravené na rôzne podujatia. ,„Alkohol sa tu konzumovať nemôže,“ konštatuje seniorka, „ak niekto chce ísť na pivo, môže ísť do krčmy.“ 

Z chodby sa začne ozývať vrava dôchodkýň. Blíži sa jedenásta hodina a s ňou čas na zumbu. Dámy ma priateľsky vítajú a hneď ma stiahnu s nimi do sály. „Lekcia je v tejto miestnosti so zrkadlami, aby sme na seba videli,“ hovorí tanečná inštruktorka Elenka, ktorá sa dlhé roky venovala modernej gymnastike. K zumbe sa dostala náhodou, keď prišla na jednu otvorenú hodinu. Skúsenosť ju zaujala natoľko, že sa cvičenia už nevzdala. Vo výučbe sa striedajú s Jankou, ktorá má na starosti vedenie klubovne. Každá má vyhradené dni pre svoju tanečnú lekciu.   

Dôchodkyne sa prezliekli do svojich úborov a miestnosť sa už plní smiechom a dobrou náladou. V rovnakom znení sa nesie celá hodina.  Zvedavo sa pýtam, či tanečné hodiny navštevuje aj nejaký muž. Dievčatá hneď začnú rozprávať o Ferkovi, ktorý je ich verný tanečný parťák. Sotva sme ho spomenuli,  objaví sa vo dverách. Pýtam som sa ho, ako sa mu páči, keď je s toľkými ženami. Ferko ani nestihne odpovedať a už mu do reči skočí seniorka: „Vidíte, veľmi sa mu s nami páči, keď sem chodí.“ 

Miestnosťou sa ozývajú latino rytmy a veselá nálada. Musím uznať, že niektoré kroky mi pamäťovo dávajú zabrať, seniorky sú ozaj skvelé. Nehovoriac o tom, že väčšina z nich absolvovala pred lekciou ešte hodinu s tanečníkom Petrom Modrovským v rámci Seniorfestu. Úsmevná situácia nastane pri pesničke – Jeruzalema, keď jedna z tanečníčok podotkne, či Elenka omylom nestiahla skladbu dvakrát. Z lekcie odchádzam s úprimným obdivom voči dôchodkyniam a Ferkovi, ktorí ani chvíľu neotáľali a neprestajne s dávkou pozitívnej energie tancovali. 

Komunita, ktorá žije naplno 

Je piatkové dopoludnie a v klube aktívnych seniorov je veselá nálada, plná radosti a očakávaní. Dnes ich čaká niečo veľkolepé. Chystajú sa na príchod dôležitej návštevy. Príde ich pozrieť prezident svetovej organizácie školy 3. veku AIUTA – Francúz Fraçois Vellas. V roku 2022 už raz zariadenie navštívil. Pri tejto príležitosti si seniori preňho pripravili pestrý program. Postupne sa začínajú schádzať dôchodkyne, ktoré sa venujú vyšívaniu a paličkovaniu. Spájajú stoly a pokladajú na ne prenádherné vlastnoručne vyrobené produkty. 

Na druhej strane miestnosti dve seniorky hrajú biliard. O chvíľu do priestoru vstúpi heligonkar Anton, ktorého už čakajú jeho parťáci v krojoch a nacvičujú si spev pre významnú návštevu. Jitka – jedna z pracovníčok, ktorá má dnes službu, práve nesie taniere s čerstvými osími hniezdami, bublaninou a ďalšími dobrotami pre vzácneho hosťa. 

Jedna z dôchodkýň má pripravenú kroniku a listuje v spomienkach. Otvorí stranu s bývalou prezidentkou Zuzanou Čaputovou. Radi na jej návštevu spomínajú. O pár strán ďalej vidím fotografie z horúceho letného dňa, keď seniori varili na záhradke guláš. Naopak, vo vianočnom období zvyknú spoločne piecť oblátky a variť punč. Pýšia sa aj tým, že sa každoročne zúčastňujú maratónu seniorov. 

Klubovňa spolupracuje s Univerzitou tretieho veku na EUBA. Vďaka tomu majú návštevíci v centre rôzne prednášky, napríklad o bylinkách, správnom dýchaní či cestovaní. Množstvo dôchodcov priamo z univerzity začne navštevovať klub alebo opačne. V súvislosti s tým, že sa voľnočasové centrum nachádza v Petržalke, často spolupracujú aj s mestskou časťou. Petržalka už osemnásť rokov organizuje pri príležitosti  mesiaca úcty k starším – Seniorfest. Podujatia sú rozmanité, takže na svoje si príde každý dôchodca. 

Okrem aktivít pod strechou návštevníci radi vybehnú spoločne aj na turistiku do prírody. Organizuje ju Majka, tú nájdete aj ako pracovníčku na recepcii. Navštívili Schönbrun, Kamzík, Grinavské jazerá, Hainburg a mnoho ďalších miest. Ich cestovateľské zážitky zachytávajú fotografie vystavené na vrátnici. Zvládnu prejsť aj okolo pätnásť kilometrov. Cestujú aj na dlhšie zahraničné výlety. Naposledy navštívili Cyprus. Najbližšie sa chystajú na cvičebný pobyt do Talianska.

Kreativita bez hraníc

Na slovíčko si prisadnem ku dvom kamarátkam – Alicke a Alžbetke. Alicka má na sebe nádhernú blúzku s vyšívanými rukávcami. Od začiatku som premýšľala, či to je jej vlastná výroba. Poznamenala, že táto konkrétne nie, ale vyšívaniu a paličkovaniu sa venuje vo veľkom. Najprv svoje kreatívne stretnutia viedli v Dome kultúry Zrkadlový háj a neskôr sa presťahovali do Klubovne aktívnych seniorov. 

Vedľa stola, kde sme sedeli, mali stroj na paličkovanie a patchworkovanie podobajúci sa na kolovrátok Šípkovej Ruženky. Alicka naučila paličkovať a vyšívať aj Alžbetku. Obe sa v tom našli. Svoje zručnosti ďalej posúvajú medzi ostatné návštevníčky klubu. Pri pohľade na ich šikovné ruky mi prišla ich práca veľmi náročná a tiež trochu nepochopiteľná. Alicka poznamenala, že každý sa to dokáže naučiť, chce to len trpezlivosť a odhodlanie. Dievčatá svoje kolegyne učia od úplných základov. Ako dlho závisí od šikovnosti jednotlivca. Kreatívnym dielňam patria štvrtky. 

Mnohé dôchodkyne svojimi výtvormi obohacujú interiér ich obľúbeného voľnočasového centra.  Absolvujem prehliadku ručne vyšívaných a patchworkových obrusov či vankúšikov. Niektoré seniorky dokonca svoje výrobky predávajú na rôznych petržalských kultúrnych akciách. Najbližšie sa s nimi Alžbetka chystá na Večer autentického folklóru do Zrkadlového hája. Seniorky svoje vzácne  zručnosti zdieľajú aj medzi mladšie generácie, ktoré sa vždy so záujmom a odhodlaním do toho pustia. Alžbetka spomína na akciu v Sade Janka Kráľa, keď jedného chlapca od toho nemohli odtrhnúť. Dievčatá do ich záľuby vtiahli aj bývalú prezidentku Zuzanu Čaputovú. Hovorili, že jej to išlo veľmi dobre. Betka mi hneď ukázala prezidentkin výrobok, ktorý majú spoločne aj s fotografiou vystavený v kronike. 

Diela z paličkovania každoročne posielajú na medzinárodnú výstavu do Bulharska. Všetky by mali mať tvar zvončeka, ale výšivka môže byť rôzna. Každý región sa vyznačuje iným druhom čipky, ako môžeme vidieť napríklad na krojoch. Najbližšie sa chystajú výtvormi prispieť na  výstavu ručných prác seniorov, ktorá sa koná v Primaciálnom paláci.

Odhliadnuc od kreatívnych dielní sa Alicka venuje aj folklórnej skupine – Petržalčanke, ktorá vznikla pred dvanástimi rokmi. V súbore najmä spievajú, ale kedysi mali v repertoári aj vtipné scénky. Piesne pochádzajú vo väčšine z okolia Záhoria a Moravy. Alicka má od detstva rada folklór, ale nikdy predtým ako dieťa netancovala v žiadnom súbore. Pamätá si, ako jej raz heligonkar povedal, že by mala radšej spievať s chlapmi, lebo ide vždy o oktávu nižšie. Nácviky majú každý štvrtok doobeda. Petržalčanka vystupuje na rôznych podujatiach. Sú účastníkmi vianočných trhov, osláv prvého mája, navštevujú kluby dôchodcov a najbližšie sa chystajú do centra v Dúbravke.

Splnený detský sen

Seniorka Alžbetka veľmi rada spomína na svoju mladosť. Už od detstva vedela, čím chce byť. Narodila sa v Nových Zámkov, kde aj vyrastala. Dodnes si pamätá na deň, keď prvýkrát s mamičkou navštívila Bratislavu. V porovnaní s inými návštevníkmi hlavného mesta ju namiesto pamiatok a krásnych výhľadov zaujali – električky. Hneď jej padli do oka. Od tej chvíle vedela, že to je jej vysnívaná práca. Mamina malej Alžbetky jej zrušila nádeje tým, že v Nových Zámkoch električky nejazdia. Ona sa nedala a dodala: „Ale keď budem veľká, tak už budú.“ Seniorka sa pousmiala so slovami, že veľká už je, ale električky stále v Nových Zámkoch nie sú. 

Napokon ju za vytúženým vozidlom priviedla láska. Vydala sa do Bratislavy a dvadsať rokov na nich jazdila a tri roky na autobusoch. Poznamenala, že autobusy sa ľahšie ovládajú. So svojím vysnívaným dopravným prostriedkom najazdila za svoju kariéru milión osemsto kilometrov bez nehody. Okrem tohto fascinujúceho výkonu za tie roky zažila veľmi veľa príhod. 

Pamätá si, ako počas nočnej služby na ňu vybehol jeden mladík s tým, že ho nezobudila a dal jej za to „po nose“ Dokonca takou silou, že sa jej ešte aj okuliare rozbili. Byť dobrým sa nie vždy oplatí. Prisvedčiť tomu môže aj Alžbetka, keď sa láskavosť obrátila proti nej. Revízor kontroloval lístky a ako zvyčajne natrafil na čierneho pasažiera. Ten bol však neprimerane agresívny. Šoférka hneď reagovala a skočila medzi nich. Namiesto kontrolóra dostala „po papuli“ ona. Usmievam sa nad tým, ako jemná žena paličkujúca krajku pri spomienkach na nepríjemné situácie raz-dva zmení slovník.

Betka nemohla chýbať ani na prvej skúšobnej jazde električky v Petržalke. Povedala, že horšiu priniesť nemohli – „bola staršia ako ja.“ Hneď po tom, ako vyštartovala, vedela, že tam niečo nie je v poriadku. Na škole ju učili ako správne vydedukovať poruchy vozidla. Mala pravdu, keďže neskôr jej priatelia hovorili, že električka sa ku koncu jazdy pokazila a poslední cestujúci museli vystúpiť.

Ďalšími jej záľubami sú tvorba a prednes poézie a prózy. Aj v rámci klubovne sa zúčastňujú s Alickou recitačnej súťaže, ktorú organizuje Jednota seniorov. 

Každý rok sa koná v inom meste, a v rámci nej majú organizovaný program, či už nejakú 

prehliadku mesta alebo výlety. Dámy neraz v prednese a Alžbetka aj v tvorbe, získali prvenstvo. Príbehy a básne píše najmä o zážitkoch zo života, rodine a o svojom psíkovi, ktorý sa volá Brok. Písanie jej ide od ruky a zároveň ju to aj veľmi baví. Už dlho jej blízky hovoria, aby napísala knihu. Jej zážitky, by si mal vraj prečítať každý. Okrem vlastných 

skúsenosti bola jej kreativita inšpirovaná rôznymi dielami. Betka knihy zbožňuje. V Nových Zámkoch ju v knižnici volali – knihomoľ. Jej  idolom je Roald Amundsen. A obľúbeným dielom: Stretla som sa s Marcom Polom.  

Pani Alžbetka má 80 rokov. Jej recept na dlhovekosť je robota a skoré ranné vstávanie. Celý život vstávala o pol tretej ráno. A keď bola u svokry, musela ísť pomáhať pred prácou s chryzantémami, ktoré boli krásne, ale vyžadovali si aj nočnú starostlivosť. Svokru prezývali Cifra, lebo sa veľmi rada „cifrovala“. Spozornela a veľmi úsmevne reagovala, keď v rozhlase počula moderátora menom – „Cifra“.

Keď sa Alžbetka presťahovala do Bratislavy, mamina jej vravela, že tam žije Angelika, s ktorou má spoločných starých rodičov. A predstavte si, so svojou príbuznou sa náhodne stretli, až pred dvomi rokmi na Univerzite tretieho veku. 

Seniori si robia marketing sami

Petržalské centrum aktívnych seniorov od svojho vzniku nepotrebovalo žiadnu špeciálnu propagáciu. Ako povedala „veliteľka“ seniorov – Magdaléna, dôchodcovia si robia marketing sami. Skúsenosť s voľnočasovým zariadením si rozšíria medzi sebou. Sú ešte tzv. „stará škola“, keď uprednostňujú priamu komunikáciu pred tou online. Takže v tomto prípade je zbytočné vytvárať rôzne sociálne siete. Aj v centre sú všetky informácie, programy aj novinky vždy uverejnené na nástenke na recepcii v tlačenej podobe. Je to pre návštevníkov prehľadnejšie a zrozumiteľnejšie. Klubovňu mesačne navštívi približne 600 až 750 seniorov. Klubovňa nikoho neodmietne, ale prednosť majú Petržalčania a žiaci Univerzity tretieho veku.  

„Ak si myslíte, že nadväzovanie nových kontaktov je pre staršiu generáciu jednoduchšie, tak sa mýlite. Väčšina seniorov je síce zhovorčivá, ale v nadväzovaní nových kontaktov, býva opatrná,“ hovorí Magdaléna. Návštevníci sú ľudia s rôznymi životmi a osudmi. Niektorí ťažšie, nadväzujú kontakty, iní rýchlejšie. Ale prostredníctvom aktivít to ide oveľa plynulejšie. Následne sa napríklad vytvoria skupinky mužov spoločne pravidelne hrávajúcich stolný tenis alebo dievčatá venujúce sa ručným prácam.

Klubovňu navštevujú aj páry. Majú tu napríklad jeden manželský pár, ktorý sa  pravidelné stará o ich záhradu. Magdaléna mi prezradila, že okrem stálych partnerských dvojíc centrum ponúka priestor aj pre spoznanie novej polovičky. S úsmevom si pamätá na situáciu, keď jedna z dôchodkýň viditeľne dávala najavo svoju náklonnosť k istému mužovi. „Chodievala vždy pekne upravená, namaľovaná a s novou frizúrou,“ poznamenala. Ich vzťah sa prehĺbil a seniorka túžila po svadbe. Jedného dňa si dievčatá z neho vystrelili, že budú družičky. Chlap začal strácať farbu a skríkol, že žiadna svadba nebude. Veliteľka seniorov si doteraz spomína na to, ako na jeden z najvtipnejších zážitkov.

Celkovo jej práca organizátora nie je vždy jednoduchá, keďže aj seniorov treba usmerňovať a napomínať. Najčastejšie počas prednášok, keď majú veľa otázok pre prednášajúceho a málo času. Na seminároch býva zvyčajne okolo tridsať návštevníkov. Aj počas nášho rozhovoru pripomenula seniorom, ktorí boli na odchode, aby si nič nezabudli. A jedného návštevníka napomenula, aby nešiel v návlekoch, lebo bude šuchotať. 

Tak ako aj v každom inom kolektíve, aj v klubovni sú niekedy nezhody, ktoré následne Magdaléna so seniormi rieši. Sú to situácie, keď sa niekto nadraďuje nad ostatných alebo ak je niekto netolerantný, alebo si vyžaduje až veľmi veľa pozornosti. Ako povedala, časom si to už odsleduje a dáva v kolektíve pozor na tzv. „rypáčikov“. 

Opúšťam brány klubovne tentokrát v sprievode slnečných lúčov a v okolí prenádherných farebných stromov. Uvedomila som si, že jeseň vie byť aj krásna. Teraz sa už nikam neponáhľam a užívam si prítomný okamih.

Klubovňa aktívnych seniorov mi ukázala, že jeseň nášho života vie byť radostná, zaujímavá a plná rôznych činností. Dôchodkom sa nám život nekončí, ale otvára nám novú kapitolu a je na nás, akým spôsobom ju zapíšeme. Ich vitálnosť, nadšenie a elán z každodenného života by mal byť inšpiráciou pre každého z nás.