Cukor dodáva telu veľké množstvo energie v krátkom čase, stimuluje mozgovú činnosť. Okrem výhod však jeho konzumácia prináša aj také škody, ako je oslabená imunita, hromadenie tuku, nedostatok vitamínov a zhoršenie stavu pokožky.
Sladkosti ovplyvňujú produkciu dopamínu, „hormónu šťastia“. Pravidelná konzumácia cukroviniek spôsobuje závislosť organizmu od cukru. Odmietanie sladkého v tomto prípade vedie k strate energie, apatii a zníženej výkonnosti – našťastie len dočasne. Odborníci tvrdia, že reakcia mozgu na cukor je podobná mechanizmu vplyvu drog na mozog.
Môj príbeh o vzdávaní sa cukru sa začal asi pred piatimi rokmi, keď som mala trinásť rokov. Nikdy som si nevedela predstaviť, že by som si dala šálku čaju bez troch lyžičiek cukru. Moja mama sa ma snažila naučiť správne stravovať, ale bolo to pre mňa veľmi ťažké, pretože každé prázdniny som dostavala ako darček nejakú sladkosť. Neskôr, keď som si začala všímať problémy s pleťou, chuť zjesť niečo sladké ku každej šálke čaju alebo kávy a ďalšie príznaky závislosti od cukru, rozhodla som sa urobiť experiment a na začiatok som znížila dávku sladkostí na deň. Išlo mi to celkom dobre a približne za mesiac sa mi podarilo úplne sa vzdať tejto škodlivej prísady, pretože počas tohto obdobia dochádza k resetu chuťových pohárikov, a ako vieme, nový návyk sa vytvorí za 21 dní. Prvý mesiac života bez sladkostí som takmer nikdy nemala dobrú náladu, ale potom si človek zvykne. Hneď som sa rozhodla, že nebudem hľadať nejaké náhrady, pretože som nechcela klamať seba a svoje telo tým, že mu dám niečo zdravé a sladké, ale bez cukru. Ľuďom, ktorých máme radi, nedoprajeme niečo nezdravé. Prečo tým kŕmime seba? Keď si uvedomím, že to robím pre svoje zdravie a krásu, je to oveľa jednoduchšie.
Potom sa môj postoj k jedlu zmenil a teraz nemám pocit, že by mi niečo chýbalo. Počas týchto piatich rokov experimentovania, ktoré sa nakoniec stalo mojím životným štýlom, sa mi výrazne zlepšila pleť a postava, tiež som si začala všímať, že už nemám pocit, že bez čokoládovej tyčinky nedokážem správne fungovať.
Myslím si, že skôr či neskôr si každý človek uvedomí, že cukor nie je niečo, bez čoho nedokaže žiť. Nie nadarmo sa hovorí, že cukor je biela smrť, však?
Najviac zdražel olej, mäso a mliečne výrobky, hovorí majiteľ siete reštaurácii, Pavol Hodál. V rozhovore sa dozviete, ako sa zmenilo podnikanie v oblasti stravovania po pandémii Covidu a či ľudia chodia do reštaurácii viac ako predtým.
Máte za sebou ťažké roky pandémie Covid-19. Ako sa zmenila návštevnosť reštaurácie v tomto kritickom období?
Na začiatku to pre nás znamenalo pokles zákazníkov o 30 percent. Ľudia medzi sebou šírili paniku, obávali sa nákazy. Potom sme museli podľa nariadení štátu zavrieť interiér aj terasu a prejsť len na vydávanie jedál cez okienko alebo formou rozvozu. Vtedy nám tržby klesli až o 70 percent. Zrazu sme mohli mať otvorené v režime OTP, čiže k nám mohli chodiť iba ľudia ktorí boli proti covidu zaočkovaní, mali negatívny test alebo chorobu už prekonali, na čo niektorí reagovali veľmi negatívne. My sme však všetky pravidlá dodržiavali.
Počas lockdownu v mnohých firmách redukovali počet zamestnancov. Ako sa vás dotklo toto opatrenie?
V našej reštaurácii sme síce neprepúšťali, ale museli sme znížiť platy a počet odpracovaných hodín, keďže sme mali vládne nariadenia o otváracej dobe. Pomáhali sme si ako sa dalo. Niekoľko čašníkov, aby neprišli o miesto, pomáhalo v kuchyni ako aj pri rozvoze. Tým sa nám podarilo zabezpečiť prácu pre všetkých zamestnancov.
V poslednom čase sme všetci pocítili zvyšovanie cien potravín v obchodoch. Čo to znamenalo pre gastronómiu? Cítite to viac ako bežný človek pri nákupe?
Je pochopiteľné, že v gastronómii to cítite oveľa viac ako v bežnej domácnosti. Nákupy tovarov sa mesačne pohybujú v tisíckach eur.
Aké potraviny najviac zdraželi?
V našej reštaurácii pripravujeme najmä pizzu a burgre, takže sme najviac pocítili zdražovanie oleja, hovädzieho mäsa, ale aj mliečnych výrobkov. Napríklad pri cene oleja to bolo veľmi citeľné.
Všimli si zákazníci zvyšovanie cien jedál? Ako na to reagujú?
Neboli sme to len my, kto svoje ceny (marže) musel prispôsobiť aktuálnej situácii. Všetci bojujeme s infláciou ako sa len dá. Tí, ktorí ceny nedvíhali, uškodili len sami sebe. Samozrejme, že ľudia neboli spokojní, ale postupom času pochopili, že sme nemali inú možnosť.
Pomohlo vám zníženie DPH na 10 percent?
Myslím si, že všetci sme si minulý rok pred Vianocami trochu vydýchli, keď sme sa dozvedeli, že sa to konečne podarilo. Je ale pravdepodobné, že to nie je trvalé zníženie. V súčasnej politickej situácii na Slovensku je možné, že sa daň opäť zvýši na 20 percent.
Minulý rok ste otvárali novú prevádzku reštaurácie. V čom to bolo náročnejšie ako otvoriť v období, keď nebola kríza?
Všetko má svoje pre a proti. Vybavenie na novú prevádzku nás stálo viac ako pred krízou. V tomto to bolo náročné. Pozitívom však bolo, že počas pandémie veľa reštaurácii skrachovalo, tým pádom sa uvoľnili priestory, ktoré bolo treba rýchlo využiť. Nájom bol za zvýhodnenú cenu, s majiteľmi priestorov bolo možné dohodnúť sa. Je to risk, otvárať novú reštauráciu počas krízy, ale zároveň aj výzva zdokonaliť vlastné manažérske schopnosti.
V polovici novembra sme si pripomenuli deň proti sexuálnemu vykorisťovaniu a zneužívaniu detí. Európsky deň, do ktorého sa Slovensko zapojilo už štvrtý rok. Nie sme jedinou krajinou, kde sa zvyšuje počet detí, ktoré skúmajú svoju sexualitu prostredníctvom informačných a komunikačných médií. Vytváranie sexuálne sugestívnych či explicitných videí a fotografií je jedným z veľkých rizík, ktoré deti môžu zažívať. Tlak rovesníkov či nevzdelanosť môžu dávať priestor pre získavanie informácii na iných miestach. Detská výchova v tejto oblasti je nesmierne dôležitá, preto je podstatné im venovať primeranú pozornosť v tomto kontexte, a teda zabezpečovať im aj bezpečné prostredie a podmienky, kde by mohlo dôjsť k sexuálnemu nátlaku či zneužívaniu.
Pred tromi rokmi sa 18. novembra, k výročiu dňa proti sexuálnemu vykorisťovaniu a zneužívaniu detí Národné koordinačné stredisko pre riešenie problematiky násilia na deťoch, rozhodlo vytvoriť brožúru, do ktorej sa neskôr zapojilo aj Slovensko. Hlavným odkazom tejto brožúry je myšlienka pomôcť deťom, keď sa cítia osamelo v náročných situáciách. Odkazuje na to, aby sa obrátili na rodičov, psychológov či učiteľov. Takisto aj na podporné linky, ktoré pomáhajú deťom, keď sa nemajú na koho obrátiť. Táto brožúra takisto poskytuje rady pre dospelých, ako sa správať k deťom, ktoré žijú v takýchto podmienkach a ako s nimi o tom komunikovať.
Od tejto iniciatívy prešli už tri roky, no táto téma je neustále aktuálna. V súlade so súčasným vyhlásením prejavila generálna tajomníčka Rady Európy, Marija Pejčinovičová Buričová, svoj postoj, že európske štáty by mali zintenzívniť angažovanosť voči detským obetiam sexuálneho násilia a prelomiť tabu okolo oznamovania takýchto trestných činov.
Jednou z vecí, ktoré zmienila bolo, že sexuálne zneužívanie dieťaťa nie je nikdy chybou dieťaťa. Vo väčšine prípadov ide o pocit hanby a stigmy, ktorý im bráni odhaliť svoju traumu pred dosiahnutím dospelosti. Tak zostávajú páchatelia nepotrestaní. Vzniká začarovaný kruh. Marija Buričová deklaruje, že je nesmierne dôležité, aby deti prehovorili a nebáli sa rozprávať o násilí, ktoré zažívajú. Môže to byť totiž dôležitým prínosom pre našu politiku.
Otázkou je, prečo práve táto téma? Ako vlastne súvisí s obdobím Vianoc, keď sú rodiny doma pohromade?
Domáce násilie bolo, žiaľ, odnepamäti súčasťou našej spoločnosti. Po pandémii COVID – 19 sa frekvencia takýchto prípadov len zvyšovala. Barbora Burajová pre Inštitút pre výskum práce a rodiny konštatovala, že prieskumy ukazujú, že agresiu v partnerských vzťahov nahlási maximálne 15 percent žien. Veľká časť útokov ostáva naďalej skrytá. Zraniteľná časť spoločnosti zvyčajne nedá vedieť o takýchto prípadoch. A tou bývajú najmä deti.
S pribúdajúcimi krátkymi dňami sa vianočné sviatky blížia. Veľa z nás si predstaví dobré jedlo, rodinu spolu a kopu darčekov. No u ľudí, ktorí zažívajú domáce násilie, to môže vyvolať obrovské znepokojenie a obavy z toho, čo môže prísť.
Ako konať v takýchto situáciách?
Bezplatná linka Zastavme násilie tvrdí, že prvý dôležitý krok spočíva v získaní a podporovaní dôvery ublíženého človeka. Postihnutú osobu musíme brať vážne, veriť jej a dať najavo, že jej chceme pomôcť bez toho, aby sme jej hneď dávali rady, alebo ponúkali unáhlené riešenia. Aby sme priniesli pocit istoty v prípade krízy. Aby sme jej dali slobodu vyjadriť sa a zaručili jej diskrétnosť a mlčanlivosť. Najdôležitejším cieľom je ale najmä ochrana a bezpečnosť každého postihnutého násilím.
Posledným dôležitým bodom, ktorý môžeme spomenúť, je určite to, že trestné oznámenie pri podozrení na násilie môže podať ktokoľvek, nemusí to byť len obeť.
Ak vidíme vo svojom okolí, že sa niečo deje, určite neváhajme konať a snažme sa získať čo najviac informácií o podstate domáceho násilia a o dostupných možnostiach pomoci. Aby aj tohtoročné Vianoce mohli byť pokojné pre každého z nás.
Študenti žurnalistiky mali 21. novembra možnosť zúčastniť sa diskusnej relácie Král na ťahu s Braňom Králom. Hlavnými hosťami boli zástupcovia strán PS a SMER-SD. Relácia bola koncipovaná spôsobom dvaja proti dvom.
Diskusia sa odohrávala vo večerným hodinách a v auditóriu bolo okrem hostí Mariána Kéryho a Jána Mažgúta zo Smeru-SD a Tomáša Valáška a Zori Jaurovej z PS aj publikum. Medzi nimi sa nachádzali priaznivci oboch strán či študenti štyroch slovenských vysokých škôl.
Hlavnými témami večera bolo programové vyhlásenie vlády, dôchodky, zahraničná politika, kultúra v parlamente a sloboda médií.
Veľkú časť diskusie tvoril program vlády a zahraničná politika. Nezabudlo sa ani na dôchodky. Tomáš Valášek vysvetľoval SMER-u nepochopené informácie o tom, že dôchodky sú v súčasnosti vysoké. Valášek taktiež tvrdil, že PS sa rovnako snaží pomáhať starým ľudom, nie je to naopak. Ako riešenie však vidia systémové zmeny, nie jednorazový bonus.
Pomerne búrlivou témou bola sloboda médií, keď sa Ján Mažgút oháňal tým, že niektoré z nich sú neobjektívne. Komentoval tak vyjadrenia premiéra, ktorý zakázal vybraným médiám vstup na Úrad vlády SR, pretože ich považuje za nepriateľské. Doniesol si aj vytlačený výrok z komentára Petra Tkačenka, ktorý vytrhol z kontextu. Písalo sa v ňom: Úlohou médií nie je pestovať s politikmi priateľské vzťahy, ale robiť im zle. Pritom to bola len ironická narážka na premiérové slová o nepriateľských médiách. Neboli to fakty.
Posledným bodom programu boli divácke otázky. Priaznivci SMER-u sa pýtali zástupcov PS a opačne. Na odpoveď mali hostia minútu, ktorú meral prístroj. Poradie sa určilo podľa toho, kto si vyžreboval akú farbu šachovej figúrky. Úlohy losovania sa podujala Zora Jaurová.
Priaznivcov SMER-u zaujímali dôchodky, u Progresívneho Slovenska to bol vývoj strán HLAS a SMER, ak by sa Peter Pellegrini stal prezidentom. Každý sa snažil dať čo najuspokojivejšiu odpoveď.
Strašiak Mlynskej doliny. Aj tak by sa dala nazvať rozostavaná budova, vedľa nákupného centra Cubicon.
Mnohí z nás, študentov, okolo nej prechádzajú každý deň a ani nevedia, čo je táto stavba zač. Ľudia, ktorí nie sú z Bratislavy, alebo túto oblasť nepoznajú, by si mohli myslieť, že betónový strašiak je súčasťou vysokoškolských internátov. Zanedbané oplotenie, ktoré samé o sebe vie, že čoskoro padne, je potrebné asi tak, ako stierače na ponorke. Čo však táto budova ukrýva a aká je jej minulosť? Bude slúžiť navždy len pouličným umelcom ako ich plátno a pre okoloidúcich ako budova moderného umenia?
Wellnes v Mlynskej doline Kto by to bol čakal- pri internátoch mal vyrásť práve hotel. Neviem, čo tým chceli majitelia, arabská rodina Assadovcov, dokázať. Hneď vedľa rozostavaného hotela sú vysokoškolské internáty, kde, povedzme si na rovinu, možno ešte bývali prarodičia dotyčných vlastníkov stavby. Ak by sa tento moderný hotel, ktorý mal mať wellness centrum s bazénom, fitnescentrom a saunami, niekedy dostaval, bola by to určite veľká provokácia pre obyvateľov internátov v Mlynskej doline.
Mal mať 10 podlaží a viac ako 90 izieb. Z výstavbou sa začalo v roku 2010 a prístupná verejnosti mala byť budova o dva roky neskôr. Po trinástich rokoch však bývajú v tomto super modernom ubytovacom zariadení iba bezdomovci. Skelet, ktorý tu ostal, je len krásnym dôkazom toho, že v Mlynskej doline sa nechce ubytovať ani samotný hotel.
Rodina Assadovcov chcela neskôr stavbu prerobiť na byty. To ale mestská časť zakázala, keďže návrh nebol v súlade s platným územným plánom hlavného mesta a stavebný úrad tak konanie pozastavil.
Lokalita stavby je tiež veľmi zaujímavá. Na jednej strane, je hneď oproti cintorín, kde nebožtíci odpočívajú v pokoji a na druhej, je tu bujarý študentský život. Každý týždeň býva v okolitých podnikoch nejaká akcia. Väčšinou v utorky a stredy, keď je tu najviac vysokoškolákov. Zaspávať teda na rannú do práce mohlo byť veľmi náročné.
Čo bude s budovou zatiaľ nikto nevie. Doteraz sa vystriedalo na projekte niekoľko spoločníkov, no ani jeden z nich nevedel projekt dokončiť, či modernizovať plány. Nepomáha ani stále sa zvyšujúci tlak okolia obyvateľov, ktorým sa tento „strašiak“ nepáči. Dnes sa tu môžu ubytovať naozaj len zablúdené duše s cintorínu.
Digitálny návrh hotela Alibaba. (Foto: Architetka.sk)
Lepší by bol bufet Predtým, ako tu vyrástla táto tehlová opacha, stál neďaleko bufet Alibaba. Práve po ňom mal byť hotel pomenovaný. Táto kantína kŕmila hladné krky študentov v 90. rokoch, keď už vtedy tu stál internát a bývalo tu niekoľko stoviek študentov. Bufet ale v roku 2004 zbúrali a namiesto neho postavili polyfunkčnú budovu s reštauráciou, či herňou. Jediné, čo teda ostalo študentom, je nedávať peniaze na jedlo, ale do automatov. Túto budovu na rozdiel od hotela dostavali a slúži aj v súčasnosti. Práve pri nej všetci študenti a obyvatelia Šturákov či Atriákov vystupujú z autobusov- číslo 31 a 39.
Polyfunkčná budova, ktorá nahradila bufet Alibaba. (Foto: Ján Jamrich)
Plače aj samotná Alibaba Okrem ľudí bez domova, ktorí sa tu zdržujú najmä cez teplé ročné obdobia, je toto miesto obľúbené najmä pouličnými umelcami. Už z diaľky vidno niekoľko grafitov, ktorých význam poznajú asi len autori. Ak nerátame starú budovu RTVS, skelet hotela Alibaba je jediná opustená budova v okolí. Netreba sa teda pýtať, prečo práve tu zanechávajú jedinečné obrazce či podpisy.
Napríklad, pri niektorých oknách sú nasprejované slzičky, čo vytvára dojem, akoby budova plakala. Nachádzajú sa však na miestach, kam sa určite nebolo ľahké dostať sa a toto sprejovanie hraničilo s vážnym úrazom. Treba však oceniť myšlienku autora, ktorý pekne vystihol náladu budovy. Smútok. A niet sa čo čudovať. Toľké roky tu už stojí sama a jediné na čo slúži, je čmáranie výtržníkov, či na poskytovanie nocľahu ľuďom bez domova. Aspoň že to ubytovanie funguje ako bolo v pláne. Slzičky majú aj druhý význam. Vo väzniciach si kriminálnici dávajú vytetovať pod oči toľko sĺz, koľko ľudí zabili. Na opustenom hoteli som ich zvonku narátal osem. Myslím si, že za toto číslo by sa nehanbili ani tí najväčší kriminálnici. Verím však, že táto budova má na svedomí toľko ľudských životov, koľko aj ubytovaných vo svojich moderných izbách
Niektoré obrazce sú však na omnoho bláznivejších miestach. A akokoľvek dlho sa pozeráte na tieto výtvory, nestíhate sa čudovať, ako sa to tam dostalo. Začínate premýšľať, že spider-man namiesto toho, aby pomáhal ľuďom, chodí sprejovať budovy v okolí Mlynskej doliny. A keďže budova nie je nijako strážená, pre vandalov je ako voľné plátno. Zaujímavé sú aj ich mená. Ak si prezriete budovu detailnejšie, môžete si všimnúť prezývky ako: MOZEK, SEKS, DUSÍK alebo POLM. Cením si kreativitu autorov, no ak by ma volal v škole niekto, seks alebo dusík, spokojný by som určite nebol.
Okrem grafitov láka pozornosť aj niekoľko reklamných bannerov. Tie sú zavesené práve na plote, ktorý by mal držať v úctivej vzdialenosti od budovy nevítaných hostí. Bilboardy vám teda udierajú priamo do očí, kým čakáte na svoj spoj. Plot tak odstrašuje okolie nielen svojím zanedbaným výzorom, ale aj hlúpymi reklamami.
O slzy šťastia v tomto prípade určite nejde. (Foto: Ján Jamrich)
Len ťažko hádať, ako sa podarilo niekomu dosať sa sem a podpísať sa čudesným písmom. (Foto: Ján Jamrich)
Romantická večera na streche budovy Ak však bývate na internátoch nejaký ten piatok, túto budovu začnete brať ako súčasť Mlynskej doliny. Každý deň okolo nej idete autobusom, vidíte ju z balkóna a pre plot, ktorý zasahuje do polovice chodníka, sa musíte vyhýbať ľuďom pred vami do hlavnej cesty. Tam však na vás trúbi auto, ktoré vychádza zo zákruty, kam nevidíte práve kvôli plotu. Krásny začarovaný kruh menom Alibaba.
Aj keď mnohí študenti túto budovu evidujú, nie všetci tušia jej pravý pôvod alebo to, kde sa tu vzala, či na čo mala slúžiť. Keď som sa pýtal mojich kamarátov a okoloidúcich obyvateľov internátov, niektoré odpovede ma naozaj prekvapili. „Počul som, že to mala byť prístavba k Šturákom a že to bude pre deti bohatých rodičov, aby ich ratolesti nemuseli bývať tu,“ vyjadril sa jeden z ubytovaných. Ďalší zase tvrdili, že tam má byť dvadsaťštyrihodinová pohotovosť. Vraj, ak sa opitým študentom niečo stane, nebudú musieť chodiť až na Kramáre. Pri rôznych bláznivých odpovediach mi študenti ani raz neodpovedali správne.. Najbližšie k tomu mal ten, ktorý mi povedal, že by bol rád, ak by tam vytvorili azyl pre bezdomovcov. K čomu dodal: „Aspoň by som sa cítil, že konečne sem do Mlynskej doliny zapadám.“
Najviac ma však prekvapil príbeh jedného nemenovaného lámača ženských sŕdc. Dotyčný totiž vzal svoju priateľku na rande na strechu tejto budovy. „Počas dušičiek je cintorín Slávičie údolie vždy krásne vysvietený. Rozmýšľal som, odkiaľ by ho bolo vidieť najlepšie. Odpoveď som videl priamo z môjho balkóna.“ A tak vzal Rómeo svoju Júliu na strechu opustenej Alibaby. „V ten večer nebola ani taká zima. Vzal som do batohu pár diek, niečo pod zub a išli sme. Prekvapilo ma, že vôbec neprotestovala.“ Pre husté stromy vraj nebol výhľad až taký dobrý, ako očakával, ale podľa jeho slov sú spolu aj dnes. Ak chcete teda zbaliť dievča alebo chlapca, romantická večera na streche opustenej budovy pri cintoríne je to správne riešenie.
Študenti zo Šturákov sa budia každé ráno s takýmto výhľadom. (FOTO: Ján Jamrich)
Ilúzie študentov Aj keď vôbec nie je isté, čo alebo či niečo s budovou bude, je obrovská škoda, že sa táto stavba na nič nevyužíva. Skelet má obrovský potenciál predovšetkým z pohľadu študentov, ktorí v okolí bývajú. Ak by priestory prispôsobili vysokoškolákom, určite by sa nejaké využitie našlo. Už dlhšie sa sťažujú na malý počet študovní. Hotel Alibaba je ideálne miesto, kde by sa dali vybudovať. Veľké priestory by mohli byť využité aj pre knižnicu alebo miesto, kde jednoducho môžu ľudia z internátu tráviť čas. Spoločenské miestnosti, kde by si vedel človek oddýchnuť, študovať, ale aj sa zabaviť, by určite ocenili. Taktiež to nebude až také finančne náročné, ako budovať tu wellness, sauny či veľké apartmány. Navyše by mohla byť strecha využívaná ako terasa, odkiaľ by mali študenti pekný výhľad na cintorín počas dušičiek.
Keď som sa ich pýtal na tento skelet, niektorí spomínali podobné projekty. No všetko je to len ilúzia. Ak sa tu nepodarilo vybudovať nič za trinásť rokov, nepodarí sa to tu vybudovať už nikdy.
Časovaná bomba Na budove a jej okolí je vidieť, že ju často navštevujú ľudia, ktorí tam nemajú čo robiť. Posprejované steny, odpadky v okolí, či zlomené drevené zábrany. Je len otázka času, kedy sa tu stane nejaký vážnejší úraz a úrady sa začnú touto stavbou naozaj zaoberať. Plot, ktorým je skelet „chránený“, sa už neraz pre silný vietor zvalil. Niektoré časti oplotenia sú plechové steny, ktoré po toľkých rokoch tiež nie sú najstabilnejšie. Preto, keď je silný vietor, môže byť zdraviu nebezpečné ísť po chodníku okolo tohto hotela. Dávnejšie sa do pozornosti dostali aj vytŕčajúce drôty z plota, ktoré zasahovali do chodníka a mohli tak spôsobiť zranenie.
Kedy sa bude mesto naozaj zaoberať stavom budovy, ale aj jej okolia, je zatiaľ vo hviezdach. My len môžeme dúfať, že to nebude príliš neskoro. Keď na niekoho padne plot, či si vypichne oko na drôtoch. Zatiaľ sa len môžeme nečinne pozerať na to, ako budova plače a naďalej chátra.
Autor: Ján Jamrich Autor fotografií: Ján Jamich, Architetka.sk
Existuje raj pre knihomoľov? My, ktorí knihy ešte čítame, si myslíme, že áno. Od štvrtku 9. novembra až do nedele 12. novembra sa bratislavská Incheba zmenila na miesto plné intelektuálov a milovníkov literatúry vstupujúcich do sveta knižnej fantázie. Aj tento rok som navštívila knižný veľtrh a výstavu Bibliotéka Pedagogika, kde ponúkali zaujímavú slovenskú aj zahraničnú literatúru od známych vydavateľstiev. A nebolo to ani drahé. Pre študentov stredných a vysokých škôl len 3 eurá. Návštevníci mali možnosť zažiť skutočné knižné dobrodružstvo, sprevádzané aj prednáškami známych slovenských spisovateľov, ktorí zručne ovládajú nielen umenie slova, ale aj písma.
Bibliotéka pozostávala z viacerých častí. Najprv sme zamierili na najdôležitejšiu časť – výstavu kníh, ktorá sa nachádzala v hlavnej hale D. Bolo tam niekoľko najznámejších slovenských vydavateľstiev akými sú Ikar, Slovart a Albatros media, ktoré ponúkali zaujímavú slovenskú aj zahraničnú literatúru. Menšie vydavateľstvá sa väčšinou užšie špecializovali, napríklad na náboženskú, či detskú literatúru alebo slovenskú beletriu.
Najviac ma však zaujala sekcia motivačnej literatúry, kde som sa zahĺbila do knihy Myseľ bez hraníc. Veľmi sa mi zapáčila autorova myšlienka, že človek má neobmedzený potenciál, pokiaľ sa naučí používať myseľ správnym spôsobom. Touto formou poukázali na dôležitosť sebadôvery a odhodlania sa nevzdávať.
Ďalej ma prekvapilo, koľko kníh napísal slávny slovenský spisovateľ detektívok Dominik Dán. Fascinovalo ma najmä to, kedy stihol tých niekoľko desiatok kníh, ktoré tvorili tri dlhé rady v regáli, napísať?
Okrem iných zaujímavostí sa na Bibliotéke nachádzali aj nové diela o popredných slovenských hudobníkoch Miroslavovi Žbirkovi a hudobnej skupine Elán s originálnymi podpismi interpretov. Krátko sme navštívili aj dve literárne centrá, kde sa na prednáškach striedali slovenskí spisovatelia.
Po knižnej časti sme boli pozrieť výstavu minerálov. Časť výstavy venovaná minerálom a ezoterike bola vskutku zaujímavá, predovšetkým pre krásu rôznych vystavovaných nerastov a ligotavých šperkov vyrobených predovšetkým z menej tradičných materiálov. Mnoho ľudí verí v ich medicínske účinky.
Suma sumárum, tohtoročná výstava kníh sa mi veľmi páčila. Podľa môjho názoru bola jedinečná najmä preto, že bola zameraná pre široké publikum nezávisle od veku, záujmov a vzdelanostnej úrovne čitateľa. Okrem iného, mali možnosť zarobiť a prezentovať sa aj menej známi spisovatelia, ktorých diela sa nachádzali na bibliotéke, no v kníhkupectvách ich nenájdete. A pokiaľ niekto nie je práve milovníkom literatúry, mal možnosť sa zamerať na expozíciu minerálov a šperkov.
Naša anketa: Koľko eur sme ochotní minúť na vianočné darčeky?
Vianoce sa blížia nekontrolovateľnou rýchlosťou. Nákupné centrá sa pomaly začínajú plniť ľuďmi nakupujúcimi vianočné darčeky. Je to čase, keď sa stretne celá rodina a domovy sa napĺňajú vôňou vianočných koláčov a vyzdobených stromčekov. Jednou z neodmysliteľných tradícií tohto magického obdobia je výmena darčekov. Sú symbolom našej lásky, starostlivosti a schopnosti prekvapiť tých, ktorých máme radi. Či už sú to drobnosti alebo veľkorysé gestá, každý dar vie potešiť.
V tejto ankete sme sa pýtali náhodných šiestich respondentov, rôznych vekových kategórií. Položili sme im štyri otázky, na ktoré odpovedali vecne. Koľko eur sú ochotní minúť na vianočné darčeky, aký typ darčekov nakupujú, či majú radi prekvapenia alebo stavia na klasiku a posledná otázka smerovala k dnešnej digitálnej dobe, teda či sledujú trendy a nakupujú podľa odporúčaní internetu. Odpovede boli rôzne.
Erika, 28 rokov, materská dovolenka „Myslím si, že Slováci sú schopní minút pre svojich blízkych veľa peňazí. Často je to predbiehanie sa s partnermi, kto kúpi lepší, väčší a drahší darček a vytráca sa v ich hlavách ozajstný význam Vianoc. Ja najradšej nakupujem praktické darčeky. Namiesto konkrétneho kúsku oblečenia, venujem poukážku na nákup. Takto si človek môže vybrať sám a vy sa nemusíte trápiť, akú veľkosť zvoliť a či sa mu to bude páčiť. Prekvapení pod vianočným stromčekom je stále dosť. Dúfam, že človeka poteší to, čo mu vyberiem. Podľa mňa nie je dobrý nápad experimentovať práve na Vianoce. Nikto nechce, aby jeho blízky ostal pri rozbaľovaní darčekov sklamaný. Nesledujem trendy, skôr si napíšem zoznam ľudí, ktorým chcem niečo venovať a potom rozmýšľam, aký darček by bol najvhodnejší.“
Rozpočet na celý nákup: 250 eur
Benjamín, 17 rokov, študent „Tento rok sme sa s rodinou dohodli, že si nebudeme dávať darčeky. Ale ak by chcel niekto niekoho potešiť, aj napriek našej dohode, tak sme sa zhodli na sume do 70 eur. Pri dnešných cenách je to málo peňazí, keď si predstavíte, že len kozmetický balíček vás vyjde na 15 až 25 eur. Minulý rok sme sa so súrodencami poskladali na spoločný dar pre rodičov. Dostali spotrebič do domácnosti. Tento rok sa napríklad sestre celá rodina zloží na kabelku. Radšej by som si vybral niečo, čo by som vedel využiť a je to praktické. Mám rád, keď mi dotyčný povie, čo by sa mu hodilo. Nesledujem, čo letí v obchodoch, inšpirujem sa internetom, ak nemám nápad na darček.“
Rozpočet na celý nákup: 70 eur
Alžbeta, 43 rokov, predavačka „Mám dva typy darčekov, ktoré kupujem. Jeden je praktický a druhý sú hlúposti a veľakrát zbytočnosti. Praktické dary dávam rodičom, synovi a manželovi. Ak majú nejakú záľubu alebo hobby, rada ich v tom podporím. Syn hrá futbal a viem, že kopačky alebo chrániče nie sú zbytočnosť ako napríklad nová počítačová hra. Mám rada prekvapenia, aj sa snažím obdarúvať ostatných tak, aby sa dostavil wow efekt. Dokopy si pod vianočným stromčekom nájde niečo odo mňa desať ľudí. Kolegyne v práci rada prekvapím nejakou maličkosťou, ktorú by nečakali. Možno je to často až bizarné, no to vymýšľanie a zháňanie ma na tom baví. Ide o ľudí, ktorých veľmi dobre poznám. Nepotrebujem internet na to, aby som vedela, čo by ich potešilo.“
Rozpočet na celý nákup: do 500 eur
Kornélia, 22 rokov, kaderníčka „Čiastka, ktorú som ochotná minúť na vianočné darčeky závisí najmä od toho, pre koho sú určené. Ak ide o člena rodiny, mám vytýčenú sumu do 50 eur, ak o kamarátov, tak do 20 eur. Snažím sa vyberať také veci, ktoré si u človeka nájdu reálne využitie. Vždy najprv porozmýšľam, čo a komu budem kupovať. Sú to moji blízki. Poznám ich, takže viem, čo ich poteší alebo čo potrebujú. Keď si pri niekom nie som istá, staviam na klasiku a kupujem kozmetiku, oblečenie alebo niečo do domácnosti. Najradšej mám dary pre mamu, sestru a kamarátky. Sú to ženy mne podobné a viem, že ich zaujímajú rovnaké veci. S najmenším nadšením vymýšľam darček pre otca. Aj tak ho najviac potešia ponožky alebo sprchový gél. Prinajmenšom sa tak tvári. Nesledujem trendy, riadim sa čisto svojím vlastným úsudkom a vyberám to, čo mi padne do oka.“
Rozpočet na celý nákup: 200 eur
Jarmila, 58 rokov, realitná maklérka „Uprednostňujem nakupovanie darčekov v podobe líčidiel a hygienických potrieb. Najčastejšie je to kozmetika alebo produkty na osobnú starostlivosť, ktoré človek používa dennodenne. Myslím si, že Slováci sa čím ďalej tým viac uchyľujú ku kúpe niečoho praktického. Viem, že vec, ktorú potrebujem, si kúpim aj počas roka. Nečakám do Vianoc, aby som ju dostala pod stromček. Rada darujem poukážky do obľúbených predajní, voucher na nejaký pobyt alebo dovolenku. Ľudia sú v súčasnosti veľmi ovplyvnení trendmi, populárnymi výrobkami. Sledujú influencorov, ku ktorým vzhliadajú a veria, že produkt, ktorý propagujú, je dobrý. Inšpirovanie sa rôznymi osobnosťami internetu je jednoduché pred sviatkami, pretože je to čas, keď sú marketingové kampane spoločnosti orientované na maximálny zisk. Sú schopní predať takmer všetko. Neraz som si s nadšením rozbalila darček, o ktorom som od októbra počúvala samé chvály. Po pár použitiach som zistila, že vôbec nie je kvalitný, len som mala veľké oči.“
Rozpočet na celý nákup: do 500 eur
Matúš, 31 rokov, právnik „Darčeky v obchodoch zásadne kupujem deň pred Vianocami. Nenávidím preplnené nákupné centrá, nanajvýš niečo objednám cez internet. Každý rok si vyberiem jeden obchod. Niekedy je to športový, inokedy so sortimentom do domácnosti a pod. Mojej rodine presne 23. decembra ráno oznámim, že idem do konkrétneho obchodu a majú možnosť napísať mi, čo si prosia od Ježiška. Nestresujem sa, všetko vybavím do hodiny presne podľa zoznamu osobných prianí. Ak náhodou nenájdem vec podľa požiadavky, experimentujem. Takáto metóda nakupovania sa mi už osvedčila a aj ja mám z toho radosť a neberiem to ako povinnosť. Baví ma potom sledovať tie prekvapené tváre členov mojej rodiny, keď si rozbaľujú niečo, čo si vôbec neželali. Aspoň máme zábavu.“
Rozpočet na celý nákup: 150-300 eur
Cieľom tejto ankety bolo zistiť, koľko peňazí reálne človek minie na kúpu vianočných darčekov. Suma sa pohybuje od 70 do 500 eur. Otázka, koľko sme ochotní minúť, nám odkrýva, ako vnímame hodnotu vzájomných prejavov lásky a starostlivosti. Napriek tomu by sme nemali zabúdať, že skutočná hodnota darčeka spočíva v pozornosti, ktorú sme mu venovali, a nie nevyhnutne v jeho materiálnej hodnote. Vianoce sú časom prejavenia lásky, priateľstva a spolupatričnosti. Dôležité je rozpoznať, že nie vždy ide o sumu, ale o úsilie a myšlienky, ktoré vkladáme do výberu daru.
Hovorí sa, že odvážnym patrí svet. Treba občas vyletieť z hniezda, opustiť komfortnú zónu a zažiť nové dobrodružstvá. O jednom dobrodružstve nám porozprával Kristián Jančošek, študent druhého ročníka na podnikovohospodárskej fakulte Ekonomickej univerzity v Bratislave so sídlom v Košiciach. Rozhodol sa okoreniť si vysokoškolské štúdium a vycestovať na zimný semester do fínskeho mesta Vaasa. Opísal, kde vznikla myšlienka vycestovať do Fínska, zaujímavosti z krajiny, či ako na neho zapôsobilo malé mesto vzdialené niekoľko stoviek kilometrov od domova.
Prečo ste sa rozhodli pre Erazmus ? Bolo to spontánne rozhodnutie. Týždeň pred uzávierkou prihlášok som si povedal, že by bolo zaujímavé vyskúšať si štúdium v zahraničí. Takú možnosť mám teraz a viem, že po vysokej škole ju mať nebudem. Keď som sa rozhodoval, či ísť do tohto projektu, na mojej vysokej škole v Košiciach som si pozrel list partnerských univerzít. Ide o vysoké školy v zahraničí, s ktorými je dohoda, že študentom uznajú predmety. Najprv som si musel pohľadať rovnaké predmety so školami, nasledoval rozhovor s prodekanom fakulty, či som vhodný adept a až napokon výber univerzity.
Kde vznikla myšlienka vycestovať do Fínska? Moji rodičia vlastnia cestovnú agentúru. Cestoval som po svete, ale v Škandinávskych krajinách som nikdy nebol. Zameral som sa preto na sever Európy. Pri výbere som si spomenul na moju triednu učiteľku zo strednej školy, ktorá absolvovala tiež pobyt vo Fínsku. Z jej slov, keď rozprávala o tejto krajine, veľakrát odznelo – najlepší školský systém. To slovné spojenie rezonovalo vo mne a povedal som si, že keď je to naozaj tak, musím to ísť vyskúšať.
Kristián na prednáškach vo fínskej škole
Mali ste možnosť vybrať si z rôznych krajín? Dostal som širokú ponuku erazmus projektov. Celá Európa, tri štáty v Afrike, Japonsko. Tiež je možnosť vycestovať aj do Ameriky, či Brazílie, no bez štipendia. Ja som práve to štipendium chcel. Švédsko, Nórsko som nezvažoval, no je pravdou, že ma zaujal aj Island.
Kde teraz študujete? Nie som priamo v Helsinkách, ale v malom meste Vaasa. Táto škola je pobočkou materskej školy, ktorá sídli v Helsinkách. Moje rozhodnutie vnímam veľmi pozitívne. Nie je to veľkomesto, ale nájdem tu všetko, čo potrebujem. Hlavné mesto je vzdialené štyri hodiny vlakom.
V štrnástom najväčšom meste Fínska – Vaasa
Aké boli vaše prvé dojmy z krajiny? Prvé slovo, ktoré sa mi spája s touto krajinou, je inteligencia. Ľudia sú tu múdri, čistotní, na ulici nevidíte preplnené koše ani neporiadok na zemi. Rozlohou je Fínsko trikrát väčšie ako Slovensko, počtom obyvateľov je to narovnako. Nenájdete tu veľa ľudí na jednom mieste, ako by možno niekto čakal. Mestá nie sú preľudnené. Celá časť západného Fínska rozpráva fínsky a švédsky. Mesto Vaasa je bilingválne a ľudia tu hovoria dvojjazyčne. Na budovách, značkách, produktoch sú napísané informácie v týchto dvoch jazykoch.
V čom vidíte rozdiel v školskom systéme vo Fínsku a na Slovensku? Keď to celkovo zhodnotím, od Fínov sa máme čo učiť. Hlavným rozdielom je, že semester majú rozdelený na dva periódyc- časti. Čiže jeden školský rok pozostáva zo štyroch častí a v každej máte iné predmety. Do Fínska som prišiel len na zimný semester, takže absolvujem dve časti. Prvá trvá dva mesiace – september a október, druhá, v ktorej som teraz, november a december. Páči sa mi, že nemám naraz šesť predmetov, ale dva v prvej časti a v druhej ďalšie štyri. Každá perióda je zakončená skúškou. V týždni mám jeden predmet aj tri, štyri hodiny. Núti vás to učiť sa z hodiny na hodinu, nezabudnete tak učivo, po dvoch mesiacoch sa stačí naučiť na skúšku a predmet je ukončený. Prístup učiteľov je veľmi priateľsky, nerobia rozdiely medzi zahraničnými študentmi a domácimi. Majú tiež štyri formy výučby: 1. prezenčne, 2.„online study“( aj prezenčne aj online),3. dištančne, 4. samoštúdium.
Erazmus študenti na imatrikulácií
Ako vyzerá váš školský deň? Vstávam okolo deviatej, spravím si raňajky. Môj deň nezačína prednáškami o 7:30 ako som to zvykol mať na Slovensku. Každý deň chodím na obed. Ceny sú tu pre študentov dostupné. Za fixnú sumu 2,95 eura sa môžete dosýta najesť. Všetko je formou bufetových stolov. Či si dáte tri plné taniere alebo len polievku, zaplatíte rovnako. Poobede mám vyučovanie a každá hodina trvá približne hodinu a pol. Po škole chodím do knižnice. Tento priestor je pre študentov zadarmo a využívam ho, aj keď sa potrebujem učiť. Večer mám ešte online hodinu. Samozrejme, že takto nevyzerá každý deň. Ak nemám školu, idem na plaváreň, zacvičiť si alebo s ostatnými „erasmákmi“ cestujeme a ideme na výlet.
Kristián pri vstupe do školy
Vyskúšali ste typické jedlo, šport, zaujímavosť? Každý druhý deň chodím do sauny. Na ubytovni mám saunu, práčovňu a spoločenskú miestnosť. Musím si vopred urobiť rezerváciu na konkrétny dátum a čas. V cene ubytovania sú tiež štyri hodiny prania a dve hodiny využitia spoločenských priestorov. Jedlo som zatiaľ veľmi nevyskúšal. Na raňajky Fíni jedia ovsené kaše s ovocím. Charakteristickým pokrmom sú ryby a pije sa tu veľa filtrovanej kávy. Moja rodina sem prišla na návštevu. Keďže rodičia neboli nikdy predtým vo Fínsku, spravili si malý výlet. Spoločne sme si užili hokejový zápas a veľmi sa im tu páčilo. Nemali pocit, že sme vo veľkomeste. Helsinky pôsobili pokojne a čisto. Študujem viac na severe krajiny, tak som mal možnosť vidieť polárnu žiaru. Bolo to niečo neopísateľné.
Je niečo, na čo som zabudla? Nejaké posledné odporúčanie? Dve veci mi ešte napadli, jedna v spojitosti s krajinou a druhá so študentským životom. Fíni rešpektujú pravidlá, sú inteligentní, nie sú závistliví, nezaujímajú ich iní ľudia, žijú si vlastné životy. V tejto krajine nájdete stojany na bicykle na každom roku. Bicykel je totiž dôležitým dopravným prostriedkom. Nikdy som nevidel nejaký len tak opretý o stĺp, či voľne pohodený. Všetky sú pekne v stojanoch a veľakrát nie sú zamknuté. Vedia, že sa im ho nikto neukradne, dôverujú si. Čo sa týka študentského života, toľko diskoték som ešte nezažil. Stiahol som si aplikáciu, kde sú zobrazené všetky podujatia. Kúpiš si vstup online, takže nemusíš stáť v dlhých radoch. Každá akcia má obmedzenú kapacitu a stačí sa len preukázať qr kódom. Študenti tu nepoznajú stres. Dostanete skriptá od učiteľov, nemusíte si ani písať poznámky. Všetko je o komunikácií a dohode. Netreba sa báť, aj keď máte viac absencií. Ak viackrát vynecháte, dostanete dodatočné zadanie. Študenti chodia do školy nie preto, že musia, ale preto, že chcú.
Autorka: Patrícia Greifová Autor fotografií: Kristián Jančošek
Je slnečné nedeľné popoludnie. Si študent vysokej školy a v pondelok sa ti začína vyučovanie. Zbalíš si opraté oblečenie od mamy, kompóty od starej mamy, pár múdrostí od otca a nasadáš na vlak. Čaká ťa iba päť a pol hodinová dobrodružná cesta naprieč Slovenskom. Päť a pol hodinová len v tom prípade, keď ťa bocian priniesol rodičom do Košíc a študuješ v Bratislave. Bývať v druhom najväčšom meste Slovenska je ešte dobrý scenár. Tí zo Sniny, Humenného či Svidníka, toľko šťastia nemali. Oni si musia pribaliť aj nedeľňajšie rezne do vlaku aby nezomreli od hladu.
Stiahneš si film, podcast, rozmýšľaš, že si spravíš prezentáciu do školy. Chyba! To ešte netušíš, ako ti spolucestujúci zmenia plány. Staršia žena vedľa teba cestuje do Bratislavy, pán farár oproti tebe do Trnavy a štvrtá osoba, neznámy chalan, radšej zaspal a nezapojil sa do debaty. Klasické otázky nesmú chýbať. Kto, čo, kam cestuje, čím sa živí, čo robí vo voľnom čase a podobne. No vieš, že je zle, keď po chvíli staršia pani vyťahuje časopis Zem a Vek z tašky a vášnivo opisuje farárovi hoaxy všetkých čias. Vtedy ľutuješ, že si si nekúpil miestenku na druhom konci vlaku. Debata silnie, ale ty sa tváriš, že nepočúvaš. Otvoríš aplikáciu „Ideme vlakom“ a skontroluješ, či máte meškanie, lebo už nevieš obsedieť. Meškanie len tri minúty, v duchu sa zaraduješ.
Nie nadlho. „Vážení cestujúci, náš vlak zastavil v stanici Púchov z dôvodu mimoriadnej udalosti na trati, odhadovaná doba státia v stanici je minimálne 60 minút. Ohlásená doba meškania sa môže zmeniť.“ Zrazu sa ozve skupinové „oooh“. Po tri a pol hodine vo vlaku už začneš uvažovať nad tými kompótmi od babky. Pred tebou sú ďalšie dve hodiny cesty plus meškanie, tak si tie zaváraniny ešte ušetríš. Pán farár má informácie z prvej ruky a vie, že rýchlik idúci pred nami zrazil osobu, preto stojíme. Opisuje detaily. Taška nachystaná, list na rozlúčku v nej, až sa čuduješ, prečo si samovrah vybral nedeľu. Deň, keď saveľké množstvo študentov vracia na internáty. Po dvoch hodinách čakania na stanici, ste sa pohli.
Už sa zdá, že sa blížite úspešne len so 120- minútovým meškaním do hlavného mesta. Ale čo by to bol za deň, keby neboli práce na trati. Tentokrát je to Rača. Zvažuješ, či nepôjdeš peši na hlavnú stanicu alebo aj stopom, lebo už je toho na teba dosť. Mama ti vypisuje, prečo sa neozývaš. Nasadol si 14:28 do vlaku, je 23:15 a ty vystupuješ. Wau, to je pocit. Podchodom na bratislavskej stanici kráčaš ako po červenom koberci. Aj na filmový festival v Cannes by si prišiel skôr autom ako vlakom z Košíc do Bratislavy. Železničná spoločnosť Slovensko ti popriala pekný zvyšok dňa a vraj sa tešia na ďalšie stretnutie s vami. Tak teda čoskoro, dovidenia!
Vyplýva to z najnovšieho prieskumu , ktorý realizovala spoločnosť Harvard Caps Harris Poll.
Agentúra Harvard Caps Hariss Poll uskutočnila v dňoch osemnásteho až devätnásteho októbra online prieskum zameraný na témy, ktoré v súčasnosti rezonujú v americkej spoločnosti. Na vzorke vyše dvetisíc voličov sa agentúra pýtala na témy ako sú súčasné smerovanie krajiny, obľúbenosť kandidátov na post prezidenta a v neposlednom rade aj na aktuálny izraelsko-palestínsky konflikt.
V rámci prieskumu agentúra zistila, že 48 percent mladých Američanov vo veku 18 až 24 rokov sa v tomto konflikte prikláňa skôr na stranu Hamasu ako na stranu Izraela. Napriek tomu, že v celkovom meradle 84 percent dominuje v spoločnosti podpora Izraelu, tak je táto štatistika medzi mladými ľuďmi alarmujúca. Vyvoláva to obavy, akým smerom sa uberá súčasná generácia mladých, keď polovica z nich otvorene podporuje hlavného agresora vojny a teroristickú organizáciu.
Hnutie Hamas je totiž podľa Central inteligence Ageny (CIA) zaradené do kategórie teroristických skupín. Ich cieľom je zachovať územnú kontrolu nad pásmom Gazy a zároveň založiť Palestínsky štát na mieste súčasného Izraela. Na uskutočňovanie svojich cieľov používa Hamas násilie vo forme samovražedných bombových útokov a raketového ostreľovania, pričom značnú finančnú a materiálnu pomoc čerpá od Iránu a z vlastných charitatívnych organizácii.
Výsledok prieskumu môžeme vysvetliť aj tak, že mladí ľudia podporujú Hamas najmä ako spôsob prejavu súcitu a sympatií k palestínskym civilistom, ktorých negatívne zasiahol odohrávajúci sa konflikt. Zároveň sa svojou podporou snažia poukázať na neľahké postavenie palestínskeho obyvateľstva voči Izraelu a upozorniť na dlhotrvajúci problém židovsko-palestínskeho sporu o územie.
Je tu ale zásadný rozdiel medzi podporou Palestíny, ktorá sa v rámci organizácie Palestine Liberation Organization usiluje o dosiahnutie dohody s Izraelom prostredníctvom rokovaní a medzi podporou Hamasu, ktorý odmieta rešpektovať akékoľvek mierové dohody a razí si cestu násilia a teroru.
Môžeme povedať, že práve tento rozdiel si mladí ľudia neuvedomujú, na základe ktorého vzniká mylný predpoklad, že podpora Hamasu = podpora Palestíny. A tento omyl je pravdepodobne príčinou výsledku prieskumu medzi mladými Američanmi v prospech Hamasu.
