Nezaradené

Dmytro Levichev hral 15 rokov ragby v kyjevskom klube a teraz ho učí ukrajinské deti v Bratislave. Kyjevčan Tento Kyjevčan žije so svojou rodinou takmer sedem rokov v Bratislave. 

Dmytro sa presťahoval na Slovensko, pretože videl viac možností pre rozvoj vo svojom povolaní fotografa. Ale po začiatku vojny na Ukrajine sa ako 41-ročný rozhodol vynaložiť všetky sily na pomoc Ukrajincom, ktorí utiekli pred vojnou na Slovensko. 

Od marca minulého roka aktívne podporuje ukrajinské deti a ukrajinskú mládež, a tým si aj napĺňa svoj dlhoročný sen – otvoriť športový klub s rugby. Ragby je olympijský druh športu a líši sa od futbalu. 

Ragby a americký futbal sa líšia v ich pôvode a špecifikách pravidiel hry. Ragby sa vyvinulo v Anglicku v polovici 19. storočia a vyniká svojou dynamikou a relatívnou slobodou pohybov hráčov. Hra ragby zahŕňa neustále sa pohybujúcu loptu a aktívnu interakciu medzi hráčmi bez dlhých prestávok.

Naopak americký futbal, hoci má spoločné korene s britským futbalom a ragby, prešiel významnými zmenami v Spojených štátoch. Vyznačuje sa zložitejšou stratégiou a taktikou, ako aj rozdelením hry na krátke, intenzívne obdobia nazývané „down“. Tímy v americkom futbale sa snažia postupovať po ihrisku, získavať územie a získavať body, čo robí hru taktickejšou a strategickou.

Takže, hoci obidve hry zahŕňajú loptu a tímovú spoluprácu, líšia sa štýlom hry, pravidlami a dôrazom na stratégiu, čo im dodáva jedinečný charakter a príťažlivosť pre fanúšikov.

Autor fotografie: Archív Ukrainian Kids Rugby Club in Bratislava

Z vlastných skúseností v jednom z kyjevských ragbyových tímov vie, ako môže šport pozitívne ovplyvniť človeka. „Tento šport ma úplne zmenil,“ konštatoval Dmytro Levichev.

Zoznámenie sa so Slovenskom

„Presťahoval som sa na Slovensko koncom roku 2016 a moja rodina za mnou prišla v marci 2017. S manželkou sme hľadali európsku krajinu, kde by som sa mohol lepšie venovať profesii fotografa. Vtedy bolo veľa zákazníkov z Európy, a tak sme sa rozhodli nájsť si krajinu, aby sme nemuseli každý raz prichádzať za prácou ako turisti,“ povedal Levichev.

Autor: Archív Ukrainian Kids Rugby Club in Bratislava

Ako vôbec došlo k tomu, že fotograf z Kyjeva sa rozhodol založiť ragbyový klub v neznámej krajine? „Ešte skôr než som prišiel na Slovensko, som sa vybral do Maďarska, do Budapešti, a potom pracovne do Viedne. V Rakúsku som stretol svojho spolužiaka, ktorý žil v Bratislave viac ako desať rokov. Porozprával mi o nej, o jej výhodách z geografického hľadiska, pretože Viedeň a Budapešť sú relatívne blízko hlavného mesta Slovenska (od Bratislavy je to asi 70 kilometrov do Viedne a 200 km do Budapešti). Potom som sa vrátil domov, s manželkou sme pozisťovali, čo budeme potrebovať, a bolo rozhodnuté – sťahujeme sa!“ povedal Levichev.

Toto bol prvý krok k založeniu ragbyového klubu v Bratislave. Dmytro pokračoval: „Najviac ma na novom domove zaujímal športový život. Ihneď som skontroloval, či v Bratislave existujú tímy, rozposlal som pár e-mailov a všetci mi odpísali, takže komunikácia bola skvelá. Chcel som vytvoriť miesto, ktoré bude komunitou pre mnohých, vrátane cudzincov, ktorí našli na Slovensku svoj nový domov.“

No táto história sa nekončí len na internete. Dmytro a jeho manželka navštívili Bratislavu, aby potvrdili svoje rozhodnutie presťahovať sa. „Pozreli sme si mesto a veľmi sa nám páčilo. Ale samozrejme, turisti trávia čas v centre Bratislavy, nie v Petržalke alebo Vrakuni. Cítil som, že sa mi tu bude páčiť“, dodal.

Tento vnútorný pocit viedol Dmitra k ragbyovému klubu. A nebolo to len rozhodné podporovanie tímu, ale dokonca aj túžba naučiť sa slovenčinu, ktorá teraz tvorí súčasť jeho života. „Taktiež mám rád slovenčinu, niekoľko mesiacov som ju študoval v Kyjeve.“

Zakladanie klubu

A ako sa mu podarilo vytvoriť detský ragbyový klub?  „Treba začať s tým, kde som bol, keď sa začala vojna. Vtedy som pracoval v Dominikánskej republike pre Českú televíziu ako operátor českej reality show o prežití v divočine, projektu ‚Survivor‘. Ponúkli mi túto prácu počas kovidu, a súhlasil som“, začal, ale nedokázal zostať tak ďaleko od Ukrajiny, pocit bezmocnosti ho trápil, „z takejto vzdialenosti bolo nemožné pomôcť vlasti čímkoľvek.“

Ukrajinská ragbyová reprezentácia na turnaji v Zlíne (ČR). Autor: Archív Ukrainian Kids Rugby Club in Bratislava

Časy kovidu tiež predstavovali finančnú a existenčnú výzvu: „Takže, keď sa začala vojna, mali sme dosť malý finančný základ, a dokonca sme mali dlhy. Nakoniec, neboli sme v tom sami, podobné ťažkosti malo počas pandémie veľa podnikov.“

Dlhé rozmýšľanie a neistota sa ukázali byť bodom zlomu, keď Dmytro videl, ako sa mnoho ukrajinských rodín sa presúva na Slovensko. V skutočnosti to bol pocit zodpovednosti voči budúcim ukrajinským deťom, ktoré sa ocitnú v novej krajine.

„Pochopil som, že na Slovensko príde veľa ukrajinských detí. Rodina, ktorá sa k nám presťahovala, mala 14-ročného syna Hermana, ktorý sa na Ukrajine venoval zápaseniu. Vtedy som bol stále v Dominikánskej republike a vzdialene poslal chlapca na tréning ragby v slovenskom tíme Slovan. „Ohromila ma spätná väzba od neho, hneď po prvom tréningu – bol veľmi spokojný. Dieťa minulo energiu, upokojilo si stres a tiež sa zoznámilo s miestnymi chlapcami. Vtedy som pochopil, že toto je to, čo treba robiť.“

Dmytriho pocit potreby pomôcť ukrajinským deťom lepšie zapadnúť do nového prostredia a nájsť si nových kamarátov, viedol k myšlienke vytvoriť detský ragby klub: „Dávno som sníval o jeho vytvorení, a pochopil som, koľko ukrajinských detí príde na Slovensko, a že to bude určite pre nich prospešné.“ Pre Dmytra sa stal slovenský tím Slovanu predlohou, ako vytvoriť nový klub. Slovensko vtedy nemalo mnoho skúseností s ragby.

Tak vznikol nový klub. Prvé tréningy sa konali 16. marca 2022, keď sa zišlo 12 detí rôzneho veku. Odvtedy sa klub stal pre ne rodinným miestom, kde sa rozvíjajú, učia tímovej práci a vychutnávajú si ducha ragby. Prvých sedem mesiacov tréningov bolo v petržalskom Sade Jána Kráľa.

Neobvyklý šport

Dmytro Levichev sa podelil o svoje osobné skúsenosti s ragby a odpovedal na otázky, čo robí tento šport takým fascinujúcim: „Študoval som na škole Solomianského obvodu v Kyjeve, vtedy to bol Železničný obvod, a v šiestom alebo siedmom ročníku k nám prišiel tréner ragby, pán Roganov z klubu Antares. V ňom som sa s ragby zoznámil, ale vtedy sa mi to veľmi nepáčilo, neviem prečo. Takže som tam vydržal asi rok a potom som klub opustil.“

Nanovo ragby skúšal objavovať na univerzite, keď sa zapisoval na Kyjevskú leteckú  Aviator, kde hral 15 rokov.

„Ragby formuje človeka. Tento šport ma úplne zmenil. Dokonca aj moji priatelia, ktorí ma poznali predtým, to potvrdzujú. Bol som jedináčik, preto som bol veľmi rozmaznaný,“ žartoval Dmytro, „tímový šport ma zmenil.“ 

Odpoveď na otázku, čo robí ragby takým fascinujúcim oproti iným kolektívnym športom, vyznela pozoruhodne. Podľa Dmytra je to jediný kontaktný šport, v ktorom môžu hrať ľudia rôznej postavy. Navyše formuje fyzičku tým, že musíte 80 minút predstierať, že vás nič nebolí,  dodal osvetľujúc podstatu hry.

Ukrajinský ragby tím na Sicílii. Autor fotografie: Archív Ukrainian Kids Rugby Club in Bratislava

Pokiaľ ide o členov klubu, Dmytro uviedol: „Vekové kategórie sú rozdelené na 12 rokov, 14 rokov, 16 rokov a 18 rokov. Celkovo máme teraz 60 detí, cez naše tréningy prešlo viac ako 100 detí.“ 

Zaujímavé je, že v tomto klube nehrajú len ukrajinské deti. Sú tam aj zástupcovia z Francúzska a Slovenska. Deti zo Slovenska a Francúzska majú rodičov, ktorí sú hráčmi ragby, a poslali svoje deti trénovať s nimi, pretože vidia, že Dmitryho klub sa rozvíja. „V menšej skupine máme Francúzov a Slovákov, ale väčšina hráčov je samozrejme z Ukrajiny,“ dodal Dmytro.

Otázka o možných jazykových alebo mentálnych prekážkach medzi zahraničnými hráčmi sa ukázala ako nepodstatná. Dmytro Levichev vytvoril príjemnú domácku atmosféru, ktorá nerobí rozdiely. Deti majú mnoho spoločného, dokonca sa spolu napríklad učia slovenčinu. Takže v klube nielenže cvičia ragby, ale aj sa učia spolupracovať, budovať priateľstvá a prispôsobovať sa novému prostrediu.

„Deti spolu dobre vychádzajú aj mimo tréningov. Čo sa týka jazyka, mám jasný prístup: ak aspoň jeden Slovák príde na tréning, potom všetko, čo hovorím, preložím do slovenčiny alebo hovorím iba po slovensky,“ vysvetlil.

Dmytro poukázal aj na rozdiely v rozvoji ragby medzi Ukrajinou a Slovenskom. Ukrajina po tom, čo sa rozpadol Sovietsky zväz, čelila ťažkostiam v počiatočných fázach vývoja a postupovala do vyšších divízií zo spodného levelu. Nevýhodné podmienky a obmedzené financovanie ukrajinského ragby viedli k tomu, že krajina nemôže súťažiť na vyššej úrovni, ako napríklad Gruzínsko, ktoré aktívne rozvíja svoj potenciál v ragby.

Pokiaľ ide o Slovensko, pripomenul, že má krajina medzery. Dokonca aj existujúce slovenské kluby majú ťažkosti s formovaním tímov na klasické zápasy pre nedostatok hráčov. To svedčí o obmedzenom záujme a popularite ragby v krajine v súčasnosti.

Rugby – je to rodina

Dmytro Levichev hovoril o dôležitosti podpory a spolupráce medzi rugbyovými klubmi v Európe, najmä v Rakúsku, Maďarsku, Slovensku a Česku. Zdôraznil, že ragby na amatérskej úrovni je skutočnou rodinou a vzájomná podpora v tomto športe je veľmi rozšírená.

Uviedol niekoľko príkladov spolupráce medzi klubmi. Jeden z nich sa týka tábora v Česku, pri ktorom slovenský klub Slovan poskytol pomoc, umožňujúc ukrajinským deťom účasť na tábore zadarmo. Ďalším príkladom je tím Vienna Celtic vo Viedni, ktorý poskytol možnosť ukrajinským deťom bezplatne sa zúčastniť svojho tábora. Klub dostal pomoc aj od talianskeho trénera Daniela Grila, ktorý zorganizoval tábor pre 34 ukrajinských detí na Sicílii, pokryl všetky náklady okrem leteniek a čiastočne zhromaždil finančné prostriedky od priateľov a hráčov Vienna Celtic.

Článok v talianskych novinách o tíme Dmitrija Levicheva na Sicílii.

Všetky tieto príklady odrážajú nielen solidaritu a pomoc, ale aj vytvorenie priaznivého prostredia pre deti, kde sa rôzne národnosti a kultúry spájajú na základe lásky k športu. To prispieva k rozvoju ragby a robí tento šport dostupným pre všetkých, bez ohľadu na sociálny status alebo finančné možnosti.

Plány do budúcnosti

Dmytro Levichev má ambiciózne plány pre budúcnosť svojho ragbyového klubu v Bratislave. Hlavným cieľom je výstavba štadióna s ragbyovými bránami v  Bratislave, aby mali vlastné miesto pre tréningy a súťaže. Chýbajúci takýto štadión komplikuje rozvoj tímu, a Levichev to považuje za jeden z najväčších problémov.

Okrem toho má plány na účasť staršieho tímu v českom šampionáte, čo vyžaduje stabilitu a finančnú podporu. Levichev uvažuje o možnosti spojenia sa so slovenskými ragbyovými klubmi na spoločnú účasť v turnajoch.

Ragbyový tím oslavuje koniec prvej odohranej sezóny. Autor fotografie: Archív Ukrainian Kids Rugby Club in Bratislava

Stabilita je kľúčovým aspektom v plánoch na rozvoj, a Dmytro Levichev vyjadruje túžbu uskutočniť tretí set tréningov za týždeň, čo má potenciál priniesť lepšie výsledky. Hoci financovanie zostáva dôležitým aspektom, vyzýva na pokračovanie v rozvoji a pomoci deťom v športe, aj keď sú zdroje obmedzené.

Autor: Yehor Zhukov

„Máničky“ celej krajiny, spojte sa! Nie každému mladému v ČSSR išiel na chuť uprednostňovaný hlavný hudobný prúd, vrátane Gotta či Duchoňa. Džez, folk, rock, ich kombinácie, experimenty – hudba pre vtedajšie rozhlasové vysielanie málo až nevyhovujúca, ale pritom určitou skupinou ľudí rôznymi spôsobmi vyhľadávaná. A toto všetko sa podarilo dostať k poslucháčom oficiálnou, nie undergroundovou, cestou na amfiteáter v Pezinku. V klube na lokálnom kúpalisku sa dalo niekoľko hláv dokopy a po schválení na vyšších miestach sa táto spoločenská udalosť stala realitou. Vláda však nerátala s jeho alternatívnym smerovaním – ku vtedy kritizovanému svetu za „železnou oponou“.

Amfiteáter. Areál, medzi obyvateľmi známejší ako „Amfík“, ktorý je v prevádzke od začiatku 60. rokov. S touto dekádou súvisí aj Beatclub – klub pre mladých, kde hrávali bigbítoví hudobníci vrátane klávesistu Mariána Vargu – založený v roku 1964. Teraz človek pred sebou vidí len čiastočne zmodernizovaný kultúrny priestor uzavretý veľkou bránou a betónovým oplotením. Tieto staré múry zdobia rôznorodé grafiti spolu s dvomi z troch pôvodných podobizní filmových superhrdinov. Nielen dochované čiernobiele zábery očami objektívu miestnej legendy fotografie Jána Štrbu, ale aj spomienky pamätníkov zrazu oživujú niečo, čo už sa na tomto mieste asi nikdy nezopakuje. 

„Československý Woodstock“

Takto údajne pomenoval prvý festival pod holým nebom v našej, s bratmi Čechmi vtedy spoločnej, republike publicista a muzikológ Lubomír Dorůžka. Potom, ako mal človek možnosť sledovať dej prostredníctvom dostupných fotografií a zverejneného kinofilmu bez zvuku, si pomyslí to isté. „Bolo to divokejšie ako na tých fotkách,“ opísal autor Ján Štrba svoje fotografie, ktorých vek sa pomaly blíži k päťdesiatim rokom. Už pri pohľade na ne je možné vidieť mladých ľudí, od sediacich na lavičkách s nohami na operadlách, všadeprítomných zvonových džínsov, až po osoby sediace na plote, mužov bez tričiek niekde pod pódiom alebo ľudí váľajúcich sa kade-tade na zemi. Také boli Koncerty mladosti. „Nebol som až taký hipisák, aby som fandil Koncertom mladosti. Viem, že keď bol prvý, naši ma nepustili,“ povedal dnes už 62-ročný Milan Šajerman, ktorý mal vtedy 17 alebo 18 rokov. „Viem, že tam bola kuca-paca, lebo som to vyhodnotil a nazval to tak, že tam bola zberba celého Slovenska… to boli, veľmi sa podobali súčasným houmlesákom.“ 

Škatuľa (ne)zmizla

Podujatie zorganizovala dvojica Pavol Boriš a Ladislav „Agnes“ Snopko inšpirovaná festivalom Koncert mladí a míru v brnianskom Velodrome, ku ktorým sa pridali ďalší vrátane autora plagátov Olivera Solgu. „Oni boli taká partia,“ pomenoval organizačný kolektív Koncertov mladosti syn Olivera Solgu Adam. Konali sa však len dva ročníky – v júli 1976 a 1977. Názov vznikol úplne spontánne. „Niekto došiel a povedal, že nazvime to Koncert mladosti,“ so smejúcim sa hlasom priblížil Oliver Solga. Z interpretov, ktorí na festivale vystúpili, sú asi najznámejšími menami Collegium Musicum, Modus, Jaro Filip, Jaroslav Hutka a frontman Etc… Vladimír Mišík. Plagáty ma potom ďalej informujú, že vstupenka na festival stála vždy 25 československých korún a podľa vyjadrenia Olivera Solgu celková tržba činila 500 000 Kčs, ktoré sa však na nejaký čas stratili. „Boli uložené v škatuli od topánok,“ dodal. So smiechom následne spomínal, ako po stratenej škatuli pátrali. Nakoniec sa ich podarilo nájsť, citujúc výpoveď Pavla Boriša z knihy Pezinok – bigbeatown (2001) „pri rannom upratovaní medzi lavicami“. 

Lacnejšia alternatíva

Čo sa týka plagátov, výroba z finančného hľadiska vyšla lacnejšie vďaka šikovnosti ich autora. „Používali sa zinkové platne, do ktorých sa vsádzali drevené štočky, kam sa naniesla tlačiarenská čerň a poškrabali sa slonovou kosťou,“ opísal bežnú tlač 70. rokov Oliver Solga. „Bolo to ale drahé.“ Namiesto toho plagáty vytvoril alternatívne z PVC, ktorého kúsky natrel potrebnými farbami a otlačil ho na papiere. Ako sám povedal, nešlo o dobrý spôsob z hľadiska trvácnosti. Ale keďže náklad bol len 50 kusov, nevadilo to. 

Trojka dostala stopku

Tretí ročník, naplánovaný na leto 1978, bol zamietnutý pre kontroverziu jeho predchodcov. Najmä roku predtým, keď sa „máničky“ údajne takmer vymkli kontrole a museli ich upokojiť premietaním filmu Yellow Submarine od The Beatles. Napriek zákazu Koncertu mladosti 1978 sa v tomto roku niečo zorganizovalo – večerná akcia, ktorej sa zúčastnil aj už spomínaný Mišík so svojou formáciou Etc… „Prišlo málo ľudí. Mali sme zakázanú propagáciu,“ priblížil Solga. Program sledovali príslušníci VB. O 22. hodine nečakane prišiel na pódium súdruh z KSČ a návštevníkov informoval o rušení nočného pokoja a vyzval ich, aby sa rozišli.

Zabudnutý festival?

Skôr nie ako áno. Ešte na konci socializmu sa konali dva ročníky jeho „napodobeniny“ – Hudobného festivalu mladých. Aj tento festival využil grafické zručnosti Olivera Solgu. Potom v rokoch 2006 a 2016 boli usporiadané dve spomienkové akcie pri príležitosti okrúhleho výročia prvého Koncertu mladosti. A to ešte stále nie je všetko. Taktiež boli či už v mestskom múzeu a na námestí v Pezinku, alebo na Modranskej železnici v neďalekej Modre vystavené vybrané snímky z portfólia Jána Štrbu. Ľudia rôznych vekových kategórií tak mali možnosť hľadať svojich rodičov, známych, priateľov alebo dokonca samých seba. 

Socialistický klub rebelov

Ako a kde sa zrodil nápad vymyslieť taký festival, akým bol Koncert mladosti, a ešte k tomu v ére normalizácie? Odpoveďou je vraj víno a Atlas klub – miesto, ktoré by ste dnes na mape alebo v Pezinku hľadali márne. Tento mládežnícky klub vytvorený v roku 1973 ako nástupca Klubu mladých Socialistického zväzu mládeže sa nachádzal v budove na, tiež už zaniknutom, mestskom kúpalisku v Pezinku. Klub bol inštitúciou, ktorá slúžila nielen ako koncertná hala, výstavisko umeleckých diel, ale aj ako skúšobňa, miesto konania krúžkov a každoročného karnevalu. Ako povedal ilustrátor plagátov Oliver Solga, klub získali po predchádzajúcej generácii ľudí zo SZM a svoje diela tu vystavovali aj viacerí vtedy zakázaní umelci. „Na stenu vzadu sme natiahli alobal,“ povedal o úpravách haly, do ktorej sa podľa jeho slov zmestilo asi tak päťdesiat osôb. Okrem iného bolo potrebné spraviť aj WC pre návštevníkov. „Fotili sa skôr koncerty,“ pokračoval Oliver Solga s tým, že v tom čase nikomu nenapadlo nafotiť interiér Atlas klubu. Tiež sa dozvedám, že prvé koncerty v klube sa konali už v roku 1975 a na výstavy umenia sa tiež používali priestory rodného domu Jána Kupeckého. „Bolo tam ale málo miesta, tak sme niektoré organizovali aj v zámku, kde potom nahrával Opus,“ priblížil Oliver Solga.

(Ne)známy Meky

Jedna z príhod dlhoročnej obyvateľky mesta Pezinok a zároveň kamarátky mojej starej mamy, Dariny Čermákovej (rod. Čukanovej), sa odohrávala práve v Atlas klube. Niekedy počas jeho fungovania v 70. rokoch tu pripravovali rodinnú akciu. Kým boli v jeho priestoroch, pristavil sa pri nej neznámy mladík a ponúkal jej svoje hudobnícke služby ako iní začínajúci hudobníci v tom čase a na tomto mieste. Na oslave vtedy nepotrebovali žiadneho hudobníka, a tak jeho ponuku odmietla. Tým mladým mužom bol pesničkár Miroslav „Meky“ Žbirka, ktorý na prvom ročníku festivalu Koncert mladosti v roku 1976 vystúpil ako člen hudobnej skupiny Modus, do ktorej sa v rovnakom roku po troch rokoch vrátil. Človek by si dnes položil otázku: „Ako ho nemohla spoznať?“ Ako aj dnešné nové tváre v hudobnom priemysle, aj jeho muzikantská kariéra sa vtedy stále len rozbiehala a prvú slávu zožal až po návrate do kapely Modus v rokoch konania Koncertov mladosti. 

„Szmácke“ osemdesiatky

Atlas klub spolu s kúpaliskom fungoval aj v nasledujúcich 80. rokoch. „Ja som do SZM vliezol až keď som mal nejakých 17 rokov… potom dva roky škola, potom som išiel na dva roky na vojenčinu. A potom, po nej, ten chalan, čo bol predseda, išiel na… mestský úrad,“ vyjadril sa Vladimír „Vlado“ Raždík, posledný predseda Atlas klubu. 

Tým predchodcom bol Pepo Šimurda. A keďže nemal o pozíciu predsedu nikto záujem, „po dlhom prehováraní“ sa toho chopil Raždík. „My sme nejaké politické aktivity nevyvíjali, proste normálne sme fungovali. Robili sme akoby diskotéky, tam sa zarobili prachy.“ Mladí sa zväčša nestávali členmi zväzu z ‚politického presvedčenia‘, že ‚chcem byť zväzák a budovať socializmus‘, keďže o tom nič nevedeli. Niečoho socialistického sa však museli ako kolektív zúčastniť. „Na Prvého mája sme vyšli pred tú tribúnu, akože SZM nás prečítali: ‚SZM zdraví Prvý máj!‘ a dovi-dopo.“ Toto pódium sa nachádzalo pred vtedajším hotelom Grand pri Leningradskom (dnešnom Radničnom) námestí. O klub sa tiež bolo treba starať. „Raz za čas sme sa zlezli, spravila sa brigáda,“ povedal Vlado Raždík. Keďže chýbala šatňa pre diskotéky a bundy sa strácali, svojpomocne si nejakú vyrobili. „Sa zvaril taký veľký vešiak.“ Milan Šajerman, jeden z pravidelných návštevníkov tohto klubu v 80. rokoch minulého storočia, si veľmi dobre spomína na tie stiesnené priestory. Podľa jeho slov, Atlasu patril „spodok“ juhozápadnej časti budovy kúpaliska. „Nad Atlas klubom boli šatne,“ dodal Šajerman. Tie ale patrili kúpalisku. Do klubu sa vchádzalo najprv prvými dverami, po ľavici sa nachádzali toalety, po pravici široké dvere do baru s posedením „pod stĺpmi“ a malým tanečným parketom. „Bolo to úzke a dlhé.“ 

Šport a hudba

„Atlas klub mal hokej[bal]ové mužstvo,“ priblížil ďalšiu z činností klubu Vlado Raždík. Na základe jeho výpovede Miroslav „Miro“ Tyko, prípadne aj zvyšok Atlasu, to „mal pod palcom“ a staral sa aj o súvisiace nástenky. „Hrávalo sa tam, Za hradbami. Tam zas… vieš, v sobotu hurhaj, tí ludé na nervy z toho. Niekto ani netuší, tam na Muškáte sa hrávalo a hentam [pri SOŠ PZ] sa to vybudovalo až hodne neskôr.“ Mužstvo pokračovalo aj po nežnej revolúcii so svojím pôvodným názvom „Atlas“ a získalo titul majstra pezinskej hokejbalovej ligy. To ale nebolo všetko. „Robili sa v sobotu diskotéky,“ pokračoval Raždík. „Na tej budove, ktorá neexistuje, bola taká tabuľa… proste nástenná vitrína, tak jak niekedy program Kino Zora.“ Tu sa informovalo o diskotékach a kto bude DJ v daný deň. „Diskdžokej to bol, dnes už nebohý, Laco Gavorník, z Modry, tam bol taký ozaj najlepší, no Milan Ides bol diskdžokej, potom Dušan Dobrovoda a potom ešte […] Obrtlík tuším, ale krstné meno neviem…a ešte aj, tuším oný… Braun bolo priezvisko,“ dodal.

Pepsi áno, Coca-Cola nie

Každý piatok a nedeľu chodieval Milan Šajerman s 20 korunami do zámockej vinárne na vyprážaný syr a Pepsi Colu s dvomi decilitrami červeného vína. Všetko ho to stálo 12 korún. „Potom sme skončili v Atlas klube, tam vstupné stálo dve koruny… a hovorím, začínalo to o ôsmej, končilo to o desiatej, jedenástej. Ako kedy. Potom nás vyháňali policajti, a to bola katastrofa,“ pokračoval Šajerman. „Bolo to tam vždycky plné, lebo… diskotéky sa nerobili nikde a do Bratislavy nikto chodiť nebude.“ Ako aj v zámku, aj tu mladí pili víno, Pepsi Colu a tiež Mirindu. Vtedy Coca-Cola vraj nebola v našej krajine nikde dostupná. 

Tekutý Sibír v betóne

Uvádzané mestské kúpalisko v Pezinku malo však oveľa dlhšiu históriu, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Podľa dostupných informácií sa prvá písomná zmienka o letnom kúpeli na tomto mieste datuje do roku 1924. Priestory boli v prevádzke od 15. mája 1925 a na letné kúpalisko sa kúpeľ začal meniť až 24 rokov po otvorení, keď budovu kúpeľa nahradila nová pavlačová. Na terase budovy vedľa Atlas klubu sa nachádzala podlaha zo smoly. „Jak malí sme tade behávali a potom, že tam taký ujko čistil deckám nohy s benzínom… to som ale nezažil,“ povedal Vlado Raždík. Podľa opisu Milana Šajermana sa tu nachádzal veľký bazén s malým detským. „Kol-dokola bola hentaká plytká voda. Tá bola teplučká,“ opísal pásy vody okolo hlavného z nich Vlado Raždík. Čerstvo napustené betónové bazény kúpaliska boli vraj veľmi studené. Napriek tomuto teplotnému šoku sa tu dnešní strední aj starší dospelí naučili plávať a potápať. „Keď som bol prvák, som sa tu topil,“ zaspomínal na svoj nepríjemný zážitok z malého bazéna Milan Šajerman. Trafila ho „žabka“, konkrétne šľapka Milana Cibulku, otca tenistky Dominiky Cibulkovej, priamo do úst. Kúpalisko však slúžilo aj na iné účely. „Na tom kúpalisku boli výstavy zajacov, sliepok, neviem či aj holubov,“ priblížil pre toto miesto netradičnú akciu Vlado Raždík. Podľa jeho slov boli klietky so zvieratami rozložené po betónových kockách na „pľaci“ pri budove. 

Režim padol, Atlas tiež

Obdobie po nežnej revolúcii však týmto stavbám prinieslo postupný koniec. „Proste to vyšumelo do stratena,“ povedal Vlado Raždík. Pokračoval s tým, že každý člen organizácie išiel svojou cestou. „Ak si dobre pamätám, asi sme odovzdali, pravdepodobne, kľúče na úrad. Lebo mesto dovtedy platilo elektriku, vodu, plyn.“ Medzi obyvateľmi Pezinka sa hovorí, že bol spočiatku problém s bazénmi, ktorý sa majiteľom neoplatilo opraviť, a tak bolo kúpalisko zatvorené a začalo chátrať. „Keby sme mali dnešné rozmýšľanie…,“ zamyslel sa Oliver Solga. Podľa dostupných informácií sa neskôr dostalo do vlastníctva súkromníka, ktorý ale predčasne zomrel, a tak ho vrátili zase mestu. V roku 1996 sa vlastníkom kúpaliska stal štát, ktorý areál doslova zrovnal so zemou a odštartoval výstavbu novej budovy, údajne okresného úradu, ktorá však nebola dokončená a začala tiež pustnúť. Na fotografii mesta z prvých rokov nového tisícročia, ktorá je stále umiestnená na Radničnom námestí, je možné vidieť kostru tejto budovy, ale taktiež pozostatok kúpaliska – jeho budovu, kde sídlil aj spomínaný Atlas klub. Tá však zmizla z povrchu zemského niekedy medzi rokmi 2006 a 2008. Zásluhou investora sa z nedokončenej stavby medzičasom stal bytový dom, ktorý na tomto mieste stojí dodnes. 

Len toalety s plotom

A čo človek vidí na mieste budovy kúpaliska dnes? Iba zaparkované autá a vysadené okrasné rastliny a dreviny s rozšírením pôvodného oplotenia. Ani kúsok muriva, či nejakú informačnú ceduľu. Pamätná tabuľa sa však nenachádza ani na amfiteátri, čo je ešte väčšia škoda a zatiaľ sa neobjavil ani žiadny návrh niečo takéto vytvoriť. „Nie, vôbec nám to nepadlo,“ reagoval na tematickú otázku dnes už bývalý dlhoročný primátor a súčasný poslanec mestského zastupiteľstva Oliver Solga. Totiž generácia, ktorá Koncerty mladosti zažila, to berie ako bežnú vec. Hoci napriek tomu ocenil tento môj nápad. A tak všetko, čo sa udialo na už neexistujúcom mestskom kúpalisku, ostalo v pamäti tých, ktorý tu trávili letné mesiace. Jediné, čo im ostáva, je to sprostredkovať okoliu, kým ešte majú tú možnosť. Okrem toho jedinými hmatateľnými spomienkami na kúpalisko sú hŕstka prezentovaných čiernobielych fotografií získaných vďaka výzve Olivera Solgu v periodiku Pezinčan, pôvodná časť plotu zo strany ulice a budova mužských a ženských toaliet. Tá bola pred nejakým časom v prevádzke, ale len počas kultúrnych podujatí v meste. Faktom však ostáva, že Pezinčania nezabudnú na studenú, ba až ľadovú vodu, betónovú šmykľavku zodierajúcu plavky, skokanský mostík a rozpálený asfalt mestského kúpaliska.

Autor: Dominik Kotes

Neďaleko Banskej Bystrice, v Slovenskej Ľupči, sa medzinárodný horský sprievodca a horolezec Juraj Hýroš rozhodol vytvoriť jednu z čoraz populárnejších atrakcií – ferratu Pamír. A aj keď v turistickom odvetví nepodniká, má ambíciu spájať outdoorových nadšencov rôzneho druhu.

Dlho rozmýšľal, ako posilniť turizmus vo svojej obci. Nakoniec mu v hlave skrsla myšlienka sprístupniť verejnosti miestnu skalu. Tá sa okrem rozľahlého priestranstva nachádza v blízkosti rieky Hron, vedie tade cyklotrasa z Banskej Bystrice, turistická trasa a samotná skala je obľúbeným miestom horolezcov. „Viem si tam v budúcnosti predstaviť napríklad malý bufet,“ hovorí autor ferraty. Lezenie považuje za kombináciu odvahy, vytrvalosti aj pokory a domnieva sa, že vďaka ferratám môžu ľudia okúsiť krásy tohto športu.

Prichádzam ku skale a prekvapuje ma jej výška. V predstavách som si ju kreslila inú – menšiu. Cítim, ako sa mi mierne zovrel žalúdok. Ku svojim myšlienkam sa síce nahlas nepriznám, mám však sto chutí odmietnuť. Vždy som sa bála pádu. Teraz už vycúvať nemôžem a popravde, dlho cítim, že potrebujem nejakú výzvu. Hlásim sa prvá zo skupiny, nech ma pochybovačné myšlienky nestihnú zradiť. Všetko je raz po prvýkrát.

Kde je vôľa, tam je… náročná cesta

Pohyb na ferratách je trochu viac ako turistika a trochu menej ako horolezectvo. Názov pochádza z talianskeho via ferrata, čo znamená železná cesta. Pod týmto pomenovaním sa ukrývajú ťažko prechodné turistické úseky s pomocnými prvkami akými sú oceľové lano, schody, rebrík či kramle. Práve lano a kramle sú súčasťou Driekyňskej skaly.

V úvodnej fáze vstupoval tvorca do neznáma. „Nikdy predtým som sa s budovaním ferraty nestretol, no pomohla mi moja dlhoročná horolezecká komunita. Zavolal som kamarátovi, ktorý jednu vybudoval v Liptovskej Revúcej a zistil som, že prvá vec, čo potrebujem, je povolenie,“ približuje. Okrem Štátnej ochrany prírody potreboval aj odobrenie starostu obce. Ten bol spočiatku skeptický. „Bál sa, že ak sa niekomu stane úraz, bude za to zodpovedný on. Za svoju bezpečnosť na skale si ale každý zodpovedá sám, a tak mi napokon povolenie dal.“ Starostovi obce chvíľu trvalo, kým sa stotožnil s novou atrakciou, nakoniec si však zvykol a teraz sa z nej celkom teší.

Pomaly stúpam hore a sama seba ubezpečujem,  že som dostatočne istená a to najhoršie, čo sa mi môže prihodiť, je nejaký škrabanec. V duchu však viem, že to, čoho sa najviac bojím, je kapitulácia. Nechcem to vzdať, potrebujem zvíťaziť nad vlastným strachom. Pokračujem…

S inštaláciou ferraty Jurajovi Hýrošovi pomáhali priatelia – horolezci, ktorí priniesli všetko potrebné. Laná, vŕtačky, špeciálne lepidlo a stúpačky. „Ja som im pomáhal a popritom sa aj učil niečo nové, to ma bavilo,“ dodáva. Za dva dni bola síce hotová, no Jurajovi niečo chýbalo – príbeh. Rozhodol sa preto vytvoriť informačné tabule, ktoré spolu so synom cez leto osádzali. „Vykopali sme jamy v skalnatom teréne, umiestnili do nich tabule a som na to hrdý!“ s humorom vraví, že je úradník a takýto manuálny počin považuje za úspech.

Ferrata Pamír

Tabule zoznamujú čitateľov s historickým príbehom súvisiacim s oblasťou. „Chcel som priblížiť históriu ľudí pochádzajúcich z tohto regiónu nielen turistom, ale aj domácim, pretože ani mnohí miestni nevedia, čo sa vtedy stalo,“ vysvetľuje.

Bolo to v júli roku 1990, keď sa členovia horolezeckého oddielu Biotika Slovenská Ľupča zúčastnili expedície na pohorí Pamír. Malo ísť o výskumnú medicínsko-horolezeckú výpravu, ktorej cieľom bolo skúmať vplyv kysličníka uhličitého na mozog horolezca. Výskum však skončil predčasne a tragicky. Približne po desiatom dni, keď chlapi v stane práve hrali karty, začuli dunivý zvuk, ktorý pripísali lavíne na druhej strane hôr. Približujúci sa hukot im ale nedal pokoja. Jeden z členov vtedy vyšiel zo stanu a zreval: „Veď ono sa to blíži na nás! Už nestihli utiecť. Skupinu pod Leninovým štítom, v piatok trinásteho, zasypala ničivá lavína. Brala všetko, čo jej stálo v ceste. Zobrala aj životy štyridsiatim trom ľuďom, z toho šiestim Slovákom. Prežili len jeden Rus a jeden Slovák.

V Driekyňskej doline horia plamienky sviečok. Ľudia si na dušičky prišli uctiť pamiatku zahynutých horolezcov. Na skale sa nachádza pamätná tabuľa s menami slovenských účastníkov expedície. To preto, lebo oná skala vtedy bola a dodnes zostáva, miestom prvých horolezeckých krokov.

Horolezci a ferratisti

Juraj Hýroš mal okrem edukačného a historického zámeru aj cieľ zblížiť komunitu horolezcov a ferratistov. Mnohým horolezcom ferraty prekážajú, pretože ich nepovažujú za skutočné lezenie. „Myslím si, že nie je dobré, keď sa jedna komunita separuje od ostatných, tá skala nepatrí nikomu a pokiaľ na seba ľudia berú ohľad, nemôžu si prekážať.“ Pretože chcel vyhovieť obom stranám, snažil sa trasu koncipovať tak, aby nezasahovala do pôvodných horolezeckých ciest. „Ono to je paradox, že ferrata ide pekne stredom skaly, no práve tento úsek je nepriaznivý na klasické lezenie – jednak svojim sklonom (mierny previs) a tiež aj lámavosťou horniny,“ vysvetľuje.

Určité pravidlá treba dodržovať aj na skalách. Na jednom informačnom paneli je dokonca poučný text, ktorý ferratistovi káže dať horolezcovi prednosť, keďže jeho výstup je bezpečnejší. Ferratová výstroj sa totiž skladá z prilby, zo sedačky, teda horolezeckého úväzu a dvoch karabín pripevnených na pružných lanách, aby utlmili prípadný pád. Okrem kramlí – väčších stupienkov, je pozdĺž skaly upevnené oceľové lano, ktoré je na približne každom metri oddelené. Účastník musí na nový úsek lana umiestniť najskôr len jednu karabínu (zatiaľ čo druhú má stále zamknutú na predošlej časti lana) a až následne druhú. Aby sa nestalo, že v niektorom momente nie je istený vôbec. Pokiaľ teda dodržíte pravidlá, znižujete riziko zranenia. „Ak spadnete, letíte meter a môžete sa dochrámať, no určite ste mimo ohrozenia života,“ ubezpečuje Juraj Hýroš.

Blížim sa k úseku, o ktorom mi hovorili, že je najťažší. V jednom bode začína skala vyčnievať, a ak chcete pokračovať, musíte sa pohybovať rýchlo. Jednou rukou, držiac sa kramle, sa snažím uniesť celú svoju váhu. Bože! Teraz si vyčítam každý krát, čo som si našla výhovorku, prečo nemôžem ísť cvičiť. Druhou rukou sa chytro prepínam na lane. Zvládla som to! Práve preliezam do ďalšieho levelu. Už len pár metrov a dôjdem k cieľu.

No a čo sa stane, ak sa človek zľakne, nechce pokračovať hore, no nemôže sa pohnúť ani smerom nadol? „Ak predpokladáme, že začiatočník je v sprievode skúsenejšieho, tak ten vyšliape na skalu, prevesí lano na udicu, pripevní ho na lezca a pomocou horolezeckej techniky ho zlaňovaním dopraví až na zem,“ ozrejmuje.

Pre horolezca sú ferraty smiešne ľahké. „Pre skúsených ľudí, ktorí chodia po horách alebo po ferratách, je to hračka,“ hovorí Juraj a prezrádza, že on túto zdolá aj bez istenia. „Keď idem na bicykli, samozrejme so sebou nemám set – vybehnem ju len tak.“ Horolezec však laikom rovnaké kaskadérstvo určite neodporúča.

Stupnica obtiažnosti

Ferraty sa členia od A – najľahšej, po F – najťažšiu. Jednotlivé objekty sa posudzujú na Schallovej stupnici podľa náročnosti a sklonu terénu, zároveň na základe potrebnej techniky či vytrvalosti a skúsenosti jedinca. „Áčková“ predstavuje napríklad mierne strmé skalnaté úseky s pomocnou reťazou. Na stupne B a vyššie už treba aj lezecký set, pričom oporným bodom je oceľové lano. Na našom území je doposiaľ najnáročnejšia ferrata s obtiažnosťou F na Skalke v Kremnických vrchoch.

Síce ich zatiaľ nemáme toľko ako v susednom Rakúsku, ale tento trend rozhodne naberá na popularite. Azda najväčší ferratový komplex sa na Slovensku nachádza v spomínaných Kremnických vrchoch, mladšie nájdeme v Liptovských Revúcach  či Slovenskom raji. Staršiu  sprístupnili členovia horskej záchrannej služby v Martine v roku 2014.

Nohu kladiem na vyčnievajúcu skalu a presúvam svoje ťažisko na iné miesto. Začujem praskot – preboha, tá skala sa odlamuje! Teraz spadnem, pomyslím si. Prichádza to, čoho som sa tak bála. Noha mi zrazu zastavuje na výbežku o kus nižšie. Nachádzam stratený balans. Srdce mi bije ako o život. Zhlboka dýcham, a keď sa mi dych ustáli, urobím nový krok.

Ferrate v Driekyni patrí záťažový stupeň C, vďaka (alebo skôr kvôli?) jednému úseku, na ktorého zdolanie je potrebná výraznejšia sila rúk než v ostatných miestach. „Podľa mojich skúseností, ľudia, ktorí už na nejakej ferrate boli, ju pomerne s ľahkosťou zvládnu. No tí, čo lezú prvýkrát, majú problém,“ hovorí Juraj. „Samozrejme, ak by sme tie kramle, na ktoré stúpame, umiestnili redšie, mohla by mať obtiažnosť pokojne aj F.“ Vysvetľuje, ako sa dá regulovať náročnosť ferrát. Skala je vysoká približne dvadsaťpäť metrov. Je to nezvyčajný dolomitický vápenec, preto sa občas z povrchu pri výstupe malé časti odlamujú. Na vrchole čaká okrem čarovného výhľadu aj železný kríž, ktorý tam niekto osadil dávno pred ideou postaviť ferratu. Ktovie, možno je to práca niektorého z pamírskych horolezcov.

Naposledy si prepínam karabíny na lane. Ešte jedno našliapnutie a som hore, budem v cieli. Silno sa pridržiavam železného kríža a rozhliadnem sa. Dívam sa na modrú oblohu, na vrcholce stromov, ktoré sa zdajú neobyčajne blízko a na ľudí pod skalou, tí sú zase mimoriadne drobní. Začínam si uvedomovať, kde som a popritom z tváre nestrácam úsmev. Presne toto som potrebovala.

Chýba pokora

Pre Juraja je horolezectvo životný štýl, ktorému sa venuje od mladého veku. Často ho zamrzí správanie sa ľudí v prírode. „Do hôr sme chodili oblečení ako úplní šupáci v roztrhaných bundách a v starých trekingových topánkach po otcovi. Chodili sme tam prežívať naše emócie a nemuseli sme nič vešať na sociálne siete,“ spomína. „Niekedy mám pocit, že dnes sa ľudia chodia do hôr vyslovene predvádzať, v nablýskaných vetrovkách, s nevhodnou obuvou a nevhodnými ambíciami.“ Dodáva, že turistika je úžasné hobby, ktoré odporúča každému, no mrzí ho, že niektorí ľudia sa v prírode nevedia správať slušne: „Neorientujú sa podľa turistických značiek, dokonca sa zabúdajú zdraviť.“ Tvrdí, že príroda má nielen určité pravidlá správania, ale aj historicky zdedené zásady, tie treba dodržiavať.

Cesty na vrchol nebývajú jednoduché. Po dnešku ale viem, že pri výstupe sa môžeme istiť lanom, a ak nepreceníme svoje schopnosti, nemôžeme si ublížiť. Práve naopak, prekonanie svojho strachu človeku otvára brány k naplnenému životu. Pomáha zastaviť a povzniesť sa nad svoje trápenia. Z vtáčej perspektívy sa totiž na svet pozerá o čosi ľahšie.  

Autorka: Paulína Barlová

Foto: archív Juraja Hýroša, archív Paulíny Barlovej

Kristína Juricová je mladá ambiciózna žena, ktorá sa od svojho skorého detstva venuje fitnes. To, že je srdcom športovkyňa, dokazuje aj hodnota a počet titulov, ktoré doposiaľ získala a niekoľkokrát obhájila. Fitneska prezradila, ako sa tento šport vykonáva, čo si vyžaduje alebo čo všetko ju za dlhé roky naučil.

Čomu sa presne venujete?

Esteticko koordinačnému športu fitnes. Súťažím konkrétne v kategórii fitnes akrobatik, ktorú na Slovensku zastrešuje Slovenská asociácia fitnes, kulturistiky a silového trojboja. Kategória má výnimočnú štruktúru športového výkonu, pretože sa pretekárky prezentujú v dvoch súťažných disciplínach – voľná zostava a prezentácia postavy. Preto sa musia do tréningového procesu okrem silových a kondičných tréningov zaraďovať aj gymnastické a špeciálne tanečné.

Z čoho tieto dve súťažné disciplíny pozostávajú?

Prezentácia voľnej zostavy z akrobatických, silových, tanečných prvkov a ,,showmanshipu“. Vykonáva sa v súťažnom kostýme za hudobného podkladu. Prezentácia postavy je predvádzaná formou porovnávania postáv v súťažných plavkách. Nakoľko tento šport nemá jasne stanovené kritéria, ako sú napríklad góly, body či sekundy, často si pretekár nemôže byť istý víťazstvom, pretože hodnotenie výkonu spočíva v subjektívnom pohľade siedmich až desiatich rozhodcov.

Aký najvýznamnejší titul sa vám doposiaľ podarilo získať?

Som trojnásobná seniorská majsterka sveta a päťnásobná seniorská majsterka Európy. Medzi moje najvýznamnejšie úspechy patrí zisk absolútneho titulu seniorskej majsterky Európy v roku 2023 a titulu absolútnej seniorskej majsterky sveta v roku 2021, čiže maximum, čo sa dá v tomto športe dosiahnuť.

Ako dlho sa venujete tomuto športu? Čo vás k nemu viedlo?

Fitnesu sa venujem od svojich siedmich rokov až dodnes. Vždy  som bola veľmi hyperaktívne dieťa, ktorému nešlo vybiť baterky. Najskôr som navštevovala umeleckú školu, konkrétne všeobecnú tanečnú prípravku, ktorá mi však úplne neposkytovala to, čo som potrebovala. Preto ma mamina neskôr prihlásila na detský fitnes, ktorý sa v tom čase ešte len rozbiehal, ale už vtedy sme tušili, že to môže byť správna cesta.

Ako často trénujete?

Fitnes akrobatik sa odlišuje od ostatných predovšetkým charakterom tréningového zaťaženia. Existuje veľa ženských kategórií, v ktorých pretekárky využívajú tréningy zamerané na rozvoj svalstva či znižovanie percenta tuku. Na rozdiel od toho, súťažiace  v mojej kategórií sa musia zamerať nielen na toto všetko, ale aj na kondíciu a špecifický gymnastický tréning zameraný na nácvik choreografie. Musí byť všestranný. Cvičím zvyčajne šesť až sedemkrát do týždňa, občas aj dvojfázovo v závislosti od času do súťaže. Čím mám k nej bližšie, tým je moja príprava intenzívnejšia.

Ako dlho trvá vaša príprava pred súťažou?

Zvyčajne tri alebo štyri mesiace v závislosti od toho, či tvorím novú súťažnú choreografiu alebo nie a v akej forme je moje telo po sezóne bez pretekov. Veľmi dôležitou súčasťou prípravy je správne stravovanie, ktoré zohráva jednu z primárnych úloh. Výživa je dôležitým predpokladom na podávanie kvalitných výkonov a zvládanie extrémnej fyzickej záťaže počas tréningov a súťaží. Za roky súťaženia som sa naučila, čo na moje telo platí a ako reaguje na rôzne úpravy jedálnička. Čím sú preteky bližšie, tým precíznejšie volím skladbu makroživín, ich dávkovanie a v neposlednom rade výber rôznych druhov potravín. Nerobím žiadne extrémy, stravu mám zdravú a vyváženú. Tento postup sa mi najviac osvedčil.

Akej súťaže sa najbližšie zúčastníte?

Tohtoročnú súťažnú sezónu zakončím Majstrovstvami sveta junioriek a žien v Španielsku.

Čo vás tento šport naučil?

Tento šport ma sprevádza celým životom a naučil ma toho skutočne veľa. Až po rokoch som si uvedomila, že nejde len o úspech na súťaži, ale o tú krásnu a náročnú cestu, ktorá za tým všetkým je. Všetko potrebuje svoj čas. Je dôležité byť stále dôsledný, disciplinovaný, odhodlaný a v neposlednom rade pokorný. Človek si musí uvedomiť, že ak sa chce niečomu venovať vrcholovo a dosahovať aj kvalitné výsledky, tak tvrdá drina na tréningoch, občasné odriekanie si dobrého jedla či zábavy s priateľmi, ho neminú.

Treba na výkon tohto športu pevné nervy?

Ako som už spomínala, nejde len o súťažný výkon, ale aj o úpravu telesných proporcií, čiže fitnes je veľmi náročný aj na duševné zdravie. Psychologická príprava je v ako každom inom športe veľmi dôležitá a kľúčová. Mne s ňou pomáha otec, ktorý je zároveň mojím trénerom. Tým, že ma veľmi dobre pozná, vie, čo na mňa platí, a je schopný ma správne motivovať, podporiť a usmerniť v tých najťažších chvíľach.

Máte v pláne sa fitnes alebo niečomu s ním spojenému venovať aj v budúcnosti?

Uvidíme, ako ma moje telo bude v budúcnosti poslúchať, ale pokiaľ ma súťaženie bude naďalej baviť, chcela by som ešte nejaké preteky absolvovať. Po skončení štúdia by som však rada založila aj klub detského fitnes a konkrétne sa zamerala na kategóriu, kde sa deti venujú len nácviku súťažnej choreografie.

Autorka: Vanessa Parašínová

Foto: Archív Kristíny Juricovej

Jedno krásne slnečné jesenné dopoludnie sme boli v rámci vyučovania na exkurzii v Rusovciach. My, študenti tretieho ročníka katedry žurnalistiky, vyučujúci a súčasne šéf exkurzie Peter Kubínyi a jeho pes- Kubo. Za pár hodín sme stihli vidieť takmer všetky tamojšie zaujímavosti, ako napríklad– kaštieľ s priľahlým parkom a kostolík s kaviarničkou pri parku.

Rusovský kaštieľ s parkom

Táto mestská časť v južnej časti Bratislavy je známa najmä tým, že sa tam nachádza kaštieľ. Ten má veľmi zaujímavú históriu. Podľa starých fotografií to bola kedysi nádherná stavba, no žiaľ už celé desaťročia chátra. Jeho poslednými vlastníkmi pred druhou svetovou vojnou boli gróf Elemér Lónyay a jeho manželka, belgická korunná princezná Štefánia. Cez vojnu sa kaštieľ dostal do vlastníctva opátstva v Pannonhalme. V roku 1948 ho skonfiškovali a stal sa majetkom štátu. Po vzniku Slovenskej republiky pokračovali oň súdne spory. Až v roku 2013 ho prisúdili definitívne štátu.

My sme, žiaľ, mohli kaštieľ pozrieť iba z vonku. Jeho obnovu vláda sľubuje už dlho, ale nič s tým doteraz neurobila. Politici sa neustále vyhovárajú, že na rekonštrukciu nie je dosť peňazí, a tak naďalej podlieha skaze. Keď sa pozriete na obrázok, ako prvé si všimnete hrdzavé oplotenie s grafitmi, čo by pri kultúrnej pamiatke určite nemalo byť. Až za ním uvidíte monumentálne múry v neogotickom štýle, ale taktiež popadanú omietku. Zhodli sme sa, že je to škoda, pretože po renovácii by kaštieľ mohol byť atraktívnou turistickou pamiatkou.

Našťastie, pri zámku je aj zámocký park. V ňom už urobili zásahy, ktoré ho zatraktívňujú. Upravené chodníky, stromy a trávniky umožňujú návštevníkom príjemnú prechádzku v peknom prostredí. My sme túto možnosť v slnečnom počasí aj využili a naozaj sme naše rozhodnutie neoľutovali. Prostredie priam inšpiruje človeka k aktívnemu oddychu.

Rusovské jazero

Za zámockým parkom sa nachádza Rusovské jazero. Slúži nielen na prechádzky, ale spája sa s ním aj veľa príbehov a zaujímavostí. Peter Kubínyi nám rozprával o tom, ako tam chodievali nudisti sa kúpať už počas komunizmu, keď to bolo zakázané. Raz tam videl aj bývalého študenta žurnalistiky, ako si sekerou vyrúbal dieru do ľadu a potom do chladnej vody vošiel úplne nahý. Vravel nám aj to, že raz videl mŕtvolu s korčuľami na brehu. Vraj ju vylovili až na jar.

Gerulata

Prechádzali sme aj okolo Gerulaty, bývalého rímskeho vojenského tábora, ktorý stál na území dnešných Rusoviec. Postavili ho v druhom storočí ako súčasť hranice Rímskej ríše nazývanej Limes Romanus v provincii Panónia. V štvrtom storočí, keď došlo k stiahnutiu sa rímskych légií z Panónie, vojenský tábor bol opustený. Dnes slúži ako turistická pamiatka.

Kaviarnička v kostolíku

Zavítali sme aj do malebnej kaviarničky s osobitným čarom. Zaujímavosťou je, že ju nájdeme v starom kostolíku so zachovanými nápismi na stenách, obrazmi zo 16. storočia a vitrážami zo 17. storočia. Vnútri sa môžeme nielen pokochať nielen pohľadom na maľby a fresky, ale zároveň navštíviť aj knižnicu na prvom poschodí, ku ktorej vedie točité schodisko. Okrem impozantnej výzdoby sa táto stavba vyznačuje aj  bohatou históriou, o ktorej nám porozprával prevádzkar kaviarne František Vajarský.

Jeho vznik sa odhaduje v období okolo roku 1200. Pôvodne ho postavili v románskom slohu, no v 17. storočí ho prestavali do renesančnej podoby. Kostol rekonštruovali viackrát, avšak najtvrdší úder dostal v päťdesiatych rokoch 20. storočia, keď ho vykradli a stal sa skladom kníh. Za to, že dnes je v takej zachovanej podobe, vďačíme najmä miestnemu farárovi, ktorý sa rozhodol ho nielen zrenovovať, ale prišiel aj s originálnym nápadom, ktorý poslúžil nielen veriacim, ale aj ateistom ako centrum voľného času.

Okrem bohatej histórie ponúka kaviarnička aj výborné koláčiky a nápoje. Ak si chcete oddýchnuť po prechádzke po Rusovciach a vychutnať kávičku v príjemnej atmosfére v prostredí zelene, odporúčam si ju vychutnať práve tu.

Rozhovor s Polinou Babiy, finalistkou Česko Slovensko má talent

Polina Babiy je mladá speváčka z ukrajinského mesta Odesa. Spevu sa začala venovať od ôsmich rokov a zúčastňuje sa rôznych speváckych súťaží.

Polina je účastníčkou projektu „Hlas. Deti (5. sezóna)“, finalista detského festivalu „Čiernomorské hry – 2019“, národného kolá súťaže „Detská Eurovízia“ v rokoch 2020 a 2023 a programu „Česko Slovensko ma talent“.

+ Vieme, že ste prišli na Slovensko spolu s rodinou po začiatku ruskej agresie na Ukrajine a v Bratislave ste sa začali zúčastňovať na zhromaždeniach na podporu Ukrajiny a utečencov. Ako ste  sa však dostali k projektu Česko Slovensko má talent?

V škole kamaráti počúvali môj spev  a odporučili  mi, aby som sa prihlásila na kasting v Bratislave. Nepochybovala som ani na sekundu a hneď som tam išla. Vtedy, keď som prišla na konkurz, porota ohodnotila moje hudobné schopnosti a spev. Moja mama a sestra ma podporovali a boli vždy mojou oporou. Myslím si, že práve v tomto čase ma zachránila hudba.

+ S akými ťažkosťami ste sa počas projektu stretli?

Mojou najväčšou prekážkou bola jazyková bariéra. Len krátko predtým som  prišla na Slovensko a neovládala som dokonale slovenčinu. Ale aj napriek tomu sa mi zdá, že mi Slováci rozumeli.

+ Kto sa stal vašou hlavnou oporou a autoritou?

Najväčšou autoritou pre mňa  bola česká speváčka Marta Jandová. Práve ona stlačila Zlatý buzzer, vďaka ktorému som sa dostala do finále. Zostali sme  v kontakte a verím, že sa čoskoro uvidíme.

+ Polina, ako sa zmenil váš život po účasti v šou?

Ohlásili sa mi  slovenskí aj českí fanúšikovia. Teraz sa snažím skladať piesne v slovenskom jazyku. Som veľmi vďačná za skúsenosť a stretnutie s novými a kreatívnymi ľuďmi projektu  Česko Slovensko má talent.

+ Vieme, že ste autorkou mnohých svojich skladieb, čo vás motivuje k písaniu?

Svoje autorské piesne skladám  od deviatich  rokov a do každej z nich vkladám  posolstvo. K tomu ma povzbudili už prežité etapy života, ktoré chcem vyjadriť textom a hudbou.

+ Aké sú vaše  plány na najbližšie obdobie?

Teraz študujem na slovenskom konzervatóriu, kde aj naďalej chcem pokračovať v štúdiu a získavať nové vedomosti. Zaoberám sa spevom a neviem si bez toho predstaviť svoj život.  Teraz píšem nové piesne, napríklad – čoskoro plánujem zverejniť pieseň v slovenskom jazyku. Verím, že sa bude páčiť  a zarezonuje v srdci každého človeka.

+ Čo by ste  poradili svojím poslucháčom?

 Nech sa deje vo vašom živote čokoľvek, vždy  kráčajte za svojim cieľom!

Autorka: Riasyk Tamara              

Foto: Archív autorky                                                                     

To je názov expozície organizovanej talianskym kultúrnym inštitútom, ktorá v posledných mesiacoch spestrila Slovenské národné múzeum v Bratislave v spolupráci s nadáciou Fondazione Capucci, ktorej cieľom je uchovávať práce Roberta Capucciho..

Roberto Capucci, ktorý vystavené dizajny navrhol, patrí medzi významných módnych návrhárov. Začal tvoriť v Ríme, odkiaľ aj pochádza. Neskôr sa presťahoval do Paríža, kde úspešne pokračoval vo svojej tvorbe. Christian Dior ho ako 26-ročného vymenoval za najlepšieho módneho dizajnéra. Za zmienku stojí aj fakt, že bol prvým neamerickým módnym návrhárom, ktorý obliekal Marilyn Monroe.

Poznávacím znamením jeho práce sú šaty, takzvané sochy z 80. a 90. rokov. Tie sa radia skôr medzi umelecké diela, než nositeľné kúsky. Dve z nich je možnosť pozrieť si práve teraz aj v našom hlavnom meste. Veľkú časť výstavy však tvoria práve jeho nákresy. Je skutočne zaujímavé vidieť takýmto spôsobom celý postup jeho práce a akú dôležitosť pri výtvore finálneho kúsku zohráva práve návrh. Jeho ilustrácie sú veľmi farebné a skutočne prepracované. Obsahujú množstvo zaujímavých tvarov a ako Capucci sám povedal, látka je pre neho ako pre maliara plátno, či sochára mramor. Jeho cieľom je vytvoriť priam až architektonický kúsok.

Jeho dizajny vystavovali mnohé známe Európske múzeá a od roku 2008 funguje vo Florencii aj jeho vlastné s názvom Capucci Museum. Výstava, na ktorej ich po prvýkrát môžeme obdivovať aj v Bratislave, potrvá ešte do konca tohto týždňa.

Autorka: Tatiana Stančíková

Foto: Tatiana Stančíková

Alexandra Švecová je mladá ambiciózna žena, ktorej sa počas posledných rokov podarilo vstúpiť do sveta modelingu. V súčasnosti sa mu aktívne venuje a prezradila, ako to v tomto priemysle, kde najviac záleží na výzore, naozaj funguje.

Ako a kedy ste sa dostali k modelingu? Napadlo vám vôbec niekedy, že sa tomuto budete venovať? 

Skôr by som povedala, že sa modeling dostal ku mne. Počas pandémie mi prišla správa od agentky z modelingovej agentúry Elite, kde stálo, že objavili môj profil a vidia vo mne veľký potenciál. Dohodli sme si stretnutie a keďže som sa im zapáčila, rozhodli sa so mnou nadviazať kontrakt. Ten trvá už tri roky. Vždy som cítila, že mám blízko k móde a pamätám si na obdobie, keď som bola rozhodnutá, že raz chcem byť modelkou. Ako som ale rástla, pomaly som od tohto sna upustila, až kým neprišla príležitosť si ho naozaj splniť. 

Aké krajiny ste vďaka modelingu už navštívili?

Keďže na Slovensku ani v Česku nie je veľmi rozvinutý trh pre modeling, som nútená cestovať do zahraničia. Prvá krajina, ktorú som ako modelka navštívila, bola Japonsko, kde som mala kontrakt na tri mesiace, no zapáčilo sa mi tam natoľko, že som nakoniec ostala v Tokiu pol roka. O mesiac na to, som odišla do Kórei, kde som bola dva a pol mesiaca. Čo sa týka Európy, vyskúšala som Taliansko, konkrétne Miláno, kde som sa zúčastnila udalosti Fashion Week. Budúci týždeň sa opäť vrátim do Tokia a po pobyte v ňom by som chcela navštíviť Paríž a New York. Uvidím, či sa pošťastí. 

Kde ste sa zatiaľ cítili najlepšie?

Aj napriek tomu, že moja materská agentúra, ktorá sa o všetko stará, sídli v Bratislave a v Prahe, modelingom sa tu pravdepodobne uživiť nedá, nakoľko je tu oproti iným krajinám len pár časopisov a dizajnérov. Krajinu, ktorú som si najviac obľúbila, bola určite Japonsko a myslím si, že by s mojím tvrdením, že ide o najlepšiu krajinu pre modeling, súhlasili viacerí ľudia v tejto brandži. Naozaj si tam modelov vážia, vedia ich adekvátne ohodnotiť a správajú sa k nim ako k naozajstným ľuďom a nie ako ku vešiakom. 

Aké sú na vás ako modelku kladené požiadavky?

Požiadavky sú veľmi vysoké, čo celkom negatívne vplýva na mentálne zdravie človeka, keďže sa tento priemysel točí primárne okolo toho, ako vyzeráte. Musím počas celého roka dodržiavať stanovené miery a byť časovo flexibilná, pretože hocikedy mi môže moja agentúra zavolať, že odlietam a čaká na mňa práca. Jednou z požiadaviek je mať dokonalú pleť, čo sa nie vždy dá, takže niektoré faktory sú celkom neovplyvniteľné. Čo ale ovplyvniť viem, je moje vnútorné nastavenie, čiže vždy, keď sa postavím pred kameru, nemám v hlave žiadne iné myšlienky, len tie spojené s prácou modelky. Veľakrát som sa ocitla v situácií, keď som bola smutná a chcelo sa mi plakať, no povedala som si, že nemôžem, lebo ma na druhý deň čaká fotenie, na ktorom nemôžem mať opuchnutú tvár. 

Mávate nabitý program?

Ja som stále začínajúca modelka, takže mám toho veľa, ale určite by som mohla mať ešte viac. Som si však istá, že takýto životný štýl nie je pre každého. Či už je to deň v týždni alebo víkend, neustále sa konajú kastingy, prípadne fotenia, tie trvajú zhruba desať hodín. V Azii majú modely a modelky dokonca osobného šoféra, ktorý ich vozí na kastingy, ktoré sú rozmiestnené po celom meste a nebolo by ich reálne stíhať. Taktiež si nemôžem nič dopredu plánovať, pretože mi agentúra často na poslednú chvíľu zašle časy a miesta, kde sa konajú kastingy, ktoré sa počas daného dňa ešte dodatočne menia. 

Bývajú fotenia náročné?

Záleží to od situácie a tímu, ktorý sa oň stará. Dokáže byť zábavné, no zažila som ho už aj v extrémnych podmienkach, keď sme v decembri v deň, keď bolo asi – 10°C, fotili pri oceáne oblečenie z letnej kolekcie. To trvalo asi šesť hodín a nasledujúci týždeň som preležala chorá v posteli. Raz som sa dokonca prepadla do zamrznutého jazera, keď som sa kvôli fotke mala postaviť v topánkach na vysokom opätku na ľad, ktorý sa zrazu podo mnou prelomil. 

Aký bol pre vás zatiaľ najvýznamnejší moment vo vašej kariére? 

Už len to, že som pôsobila v Japonsku, a koľko som v ňom mala prehliadok, má pre mňa obrovský význam. Fotila som pre značku Uniqlo, čo je najväčšia japonská značka a zároveň svetovo známa. V Kórei sa moja tvár dokonca ocitla na bilboarde, čo bolo prekvapením aj pre mňa, keďže som o tom dopredu nevedela. 

Je pravda, že sa modelky nemôžu opaľovať? 

Áno, je to pravda. Jednoducho musím stále vyzerať rovnako, ako na fotkách, ktoré sú ponúkané klientovi, ten si ma na základe nich objedná a nemôže sa stať, že sa s ním stretnem o päť odtieňom tmavšia. Takisto je to aj s vlasmi, ktoré si nemôžem ostrihať alebo nafarbiť bez toho, aby o tom vedela moja agentúra

Existuje mobilná aplikácia, ktorá ponúka modelkám služby zadarmo? 

Áno, v niektorých konkrétnych mestách sa využíva mobilná aplikácia, kde mám možnosť si pozrieť, aké podniky mi ponúkajú svoje služby zadarmo len preto, lebo som modelka. Funguje to na princípe, že napríklad reštaurácie zverejnia svoju limitovanú ponuku a ja následne spravím rezerváciu, pri ktorej vyplním osobné údaje, čím dokážem, že sa naozaj venujem modelingu. Po tom, čo mi rezerváciu schvália, prídem do danej reštaurácie, kde sa preukážem, dostanem jedlo zadarmo a následne zverejním na sociálnej sieti, že som tento podnik navštívila. Pre podniky ide o výhodnú reklamu. 

Aké sú podľa vás plusy a mínusy späté s modelingom?

Najväčším plusom je určite cestovanie, istá prestíž, ktorá prichádza s týmto povolaním a spoznávanie nových ľudí z rôznych kútov sveta. Mínusom už však je, keď získate v zahraničí priateľa, s ktorým sa pre neustále premiestňovanie a končiacim kontraktom už nikdy v živote nemusíte stretnúť. Taktiež je náročné neporovnávať sa s ostatnými a odosobniť sa od všetkých komentárov na svoje telo a od toho, čo na ňom treba vylepšiť. Nechať svoj osobný život na Slovensku s rodinou a s kamarátmi a vydať sa do úplne cudzej krajiny, kde na vás nikto nečaká. 

Aké sú vaše plány do budúcnosti, či už blízkej alebo ďalekej?

Mojím najbližším plánom je už spomínaná návšteva Japonska, ktoré ma oslovilo natoľko, že sa tam možno raz presťahujem. Mám nejaké osobné ciele, ktoré chcem v rámci modelingu časom dosiahnuť a tvoriť si niečo aj popri ňom, ako takzvané zadné vrátka. Určite chcem ale v súčasnosti získať dostatok kontaktov, ktoré mi pomôžu s rastom mojej kariéry modelky. 

Autorka: Vanessa Parašínová

Foto: Archív Alexandry Švecovej