Nezaradené

Eliška Panáčková (20) je mladá ambiciózna žena, ktorej tvár je vám možno známa z televíznych obrazoviek. Už od svojho detstva inklinovala k herectvu, no počas tohto roka sa dostala na vrchol svojich doterajších skúseností – úlohou v markizáckom seriáli Pán profesor. Eliška prezradila, ako vyzeralo jej prvé natáčanie, po boku akých veľkých hercov si zahrala alebo aj čo všetko vďaka tejto skúsenosti získala.

V súčasnosti majú môžu diváci sledovať vaše herecké výkony na televíznych obrazovkách. Je pravda, že ste práve po tomto vždy túžili? 

Popravde, keď som bola malá, každý deň som túžila byť niečím iným. Napríklad aj učiteľkou alebo veterinárkou. Musím ale priznať, že byť herečkou patrilo vždy medzi moje najvysnívanejšie povolania.

Ešte predtým ako ste začali pôsobiť v seriáli, aké ste mali ako herečka skúsenosti?

Keď som mala desať rokov začala som hrávať v detskom divadelnom štúdiu Ochotníček v Púchove. Práve tam sa hneďprejavila moja láska a vášeň pre hranie. Odvtedy som pôsobila vo viacerých ochotníckych súboroch alebo aj v amatérskom divadle v Bratislave. Moje skúsenosti mi určite rozširuje aj súčasné štúdium na VŠMU v odbore divadelné štúdia. Zároveň som žiačkou na konzervatóriu v Bratislave, kde sa venujem herectvu. 

Ako ste sa dostali k ponuke zahrať si v seriáli Pán profesor? Ako vyzeral casting?

Najskôr som dostala možnosť zaregistrovať sa do ich agentúry a až neskôr mi prišla na mail práve táto ponuka. Poslali mi dialóg, ktorý som sa musela naspamäť naučiť a potom sme s ostatnými záujemkyňami o rolu v seriáli podstúpili kamerovú skúšku pod vedením režiséra a castingovej režisérky. 

Aké boli vaše pocity po telefonáte, v ktorom zaznelo, že ste spomedzi všetkých získali rolu práve vy? 

Musím priznať, že po castingu som mala naozaj zmiešané pocity, keďže záujemkýň naň prišlo veľmi veľa a niektoré z nich mali o čosi väčšie skúsenosti ako ja. Úprimne, nemyslela som si, že sa mi ozvú. Moja radosť však bola o to intenzívnejšia, keď mi zavolali, že si ma vybrali. Spočiatku som tomu nemohla uveriť, no po chvíli som si uvedomila, že sa mi pomaly plní môj sen. 

Čo sa od vás pri natáčaní očakávalo? 

Od všetkých hercov sa očakávala stopercentná pripravenosť. Ovládať naspamäť všetky texty a najmä prísť v deň natáčania načas, nech sa celý štáb a herci nemusia prispôsobovať jednej osobe.

Aké boli vaše pocity pri prvom natáčaní? Nemali ste strach?

Svoje prvé natáčanie si veľmi dobre pamätám. Mali sme kráčať s mojimi seriálovými kamarátkami po chodbe a viesť spolu dialóg. Problém bol však v tom, že súčasťou môjho kostýmu boli lodičky na vysokom podpätku a ja som na nich ešte nevedela poriadne chodiť. Mali sme rýchlo kráčať a popritom ešte rýchlejšie rozprávať. Bola som v strese z toho, že som tam nikoho nepoznala a okrem toho som mala ešte aj obavu, že spadnem alebo si nedajbože zlomím nohu. Všetko nakoniec ale dobre dopadlo a ďalšie natáčania boli pre mňa len lepšie.

Čo ste touto novou skúsenosťou získali? 

Natáčanie mi prinieslo veľa nových skúseností a radosti. Pravidelne sme dostávali herecké lekcie od režiséra, režisérky alebo skúsených hercov. Celý kolektív bol zohratý a navzájom sme si rozumeli, takže si odnášam naozaj krásne zážitky a veľa nových kamarátov.

Bolo niečo, čo vás na celom procese natáčania seriálu prekvapilo?

Veľmi ma prekvapilo, koľko ľudí za celou touto prácou stojí. Koľko času sme strávili u maskérky či kostymérky, koľko je na všetko treba papierov, kam sa všetko zapisuje do podrobností. Zvukári, osvetľovači či asistent réžie, jednoducho všetko, čo televízny divák za obrazovkou nevidí a je to neoddeliteľnou súčasťou zložitého procesu tvorenia seriálu.

V seriáli ste si zahrali po boku mnohých veľkých mien. Čo to pre vás, ako začínajúcu seriálovú herečku, znamenalo? 

Bol to pre mňa obrovský zážitok pracovať napríklad po boku Tomáša Maštalíra, Gabiky Marcinkovej či Richarda Autnera, do ktorého, musím priznať, sme sa viaceré platonicky zamilovali. V seriáli mali úlohu mnohí významní herci, ktorí sa s nami začínajúcimi podelili o rady, ako sa vžiť do svojej roly čo najlepšie. 

Ako reaguje vaše blízke okolie na to, že si zapne televíziu a vidí v nej vašu tvár? 

Všetci moji blízki reagujú veľmi pozitívne a intenzívne ma podporujú v tom, čo robím. Mojimi najväčšími fanúšikmi sú, samozrejme, moji rodičia, ktorí videli každú seriálovú epizódu hádam desaťkrát a moje repliky si dokola pretáčajú a púšťajú odznovu. Som im za to všetko nesmierne vďačná. 

Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí majú tiež svoje sny, ale nemajú dostatok odvahy ísť im naproti? 

Ide asi o klasické klišé, ale odkázala by som im, že ak o niečom naozaj snívajú a sú o tom presvedčení, nikdy za to nemôžu prestať bojovať. Väčšinou to nebýva jednoduché, no ak je to to, po čom ich srdce naozaj túži, treba skúšať dovtedy, kým sa k ich snu úplne nepriblížia. Môžem potvrdiť, že sa to naozaj oplatí. 

Autorka: Vanessa Parašínová

Foto: archív Elišky Panáčkovej

V spoločnosti sa dlhodobo používa výraz „Bratislavská kaviareň“. Takmer čokoľvek, čo ste počuli, je pravda. Kaviarne  v hlavnom meste sú plné napriek tomu, že každý týždeň otvoria minimálne tri nové. 

Nie, toto naozaj nie je vtip. Sama v jednej pracujem. 

Vysedávať s ovocným doubleshotíkom s ovseným mliečkom sa pre niektorých stalo rutinou a ja som ako pako, pre tringelty, začala používať všetky zdrobneniny sveta. Niekedy mám pocit, že s každým škaredým srdcom nakresleným na Caffe latte mi odíde jedna mozgová bunka. 

O hipsteroch ste asi tiež veľa počuli, aj to je všetko pravda. Naozaj chodia trikrát denne do tej istej kaviarne rozprávať s ďalšími hipsterskými kamošmi o filozofii, živote, novom albume kapiel ako FVLCRVM alebo Krstní otcovia, o ktorých ste v živote nepočuli, alebo o cenách lístkov na Pohodu. Konverzácie zväčša trvajú hodiny a oni pijú jednu kávu ako najpomalšie to ide, aby sa necítili zle, že si už nič iné neobjednajú. Niekedy dovlečú svojich psov alebo deti, len pre estetické fotky na sociálnej sieti a nalievajú ich napenením bezlaktózovým mliekom. Tento kolobeh tým pádom nikdy neskončí, lebo ďalšie generácie si na tento spôsob života ľahko zvykajú. Musím však dodať, že milujem psov a mávam s nimi oveľa záživnejšie konverzácie než s ich páničkami. 

Občas však prinesú aj svojich nehipsterských rodičov alebo kamarátov a vtedy začína pravé ródeo. Boh ich ochraňuj, ak si vypýtajú „pressko s mliekom“, alebo ešte lepšie – zalievanú kávu. Tieto slová rozvrátili viac hipsterských rodín ako „Nevedel som, že primátor Bratislavy je členom skupiny Para.“ Áno, ja ich síce budem silno odsudzovať tiež, ale spravím im ju, lebo opäť – chcem tringelty, a som prozákaznícka, či čo to. Niektoré slovenské mikrocelebrity, a dokonca ani politici nevedia, čo znamená slovo tringelt. Nehovorím, že ich je každý povinný dávať, nakoľko náš život od nich nezávisí ako napríklad v USA. Ale keď viem, že niekto má veľa peňazí a nenechá ani cent, to by rovno mohol prejsť cez dvere so slovami: „Pozor, idiot ide.“ 

Na ich obranu, baristov a baristky som si ani ja na tak nevážila, kým som sa ňou sama nestala. Ono sa to zdá naozaj ako ľahká robota, ale nie je. Občas ste psychológom, občas kutilom, občas plačete v chladničke a občas sa snažíte nalievať mlieko do kanvičky bez toho, aby ste otvorili tetrapak. Keď som zistila, aké je ťažké nakresliť pekné srdce alebo tulipán na kávu, úsmev ma prešiel. Spomenula som si na všetky tie obrázky, čo som za život mala na káve, a ako som to vždy brala ako samozrejmosť. Nie je to samozrejmosť, keď som za strojom ja. Také abstraktné a minimalistické umenie ste ešte nevideli. Ale raz sa to vydraží, verím tomu. 

Rada si kopnem do kávových snobov (nie doslova, to by ma mohli zažalovať). Avšak, môj priateľ ma občas uzemní, keď mi povie, že ja sa jednou z nich stávam. Áno, je pravda, že všetky životné problémy hádžem na konkrétnu značku kávy značku, ako Matovič na Sulíka. No, ja som si za tých pár mesiacov tak zvykla na výberovú kávu, že ma strasie, len keď prejdem okolo stánkov s americkou kávou. Priznávam, že je to so mnou neznesiteľné, keď sa vo vyše 40. stupňoch Celzia musíte trepať cez celé Benátky do jedinej kaviarne, ktorú som uznala za vhodnú podľa jednej múdrej stránky o výberovej káve. Tiež je vtipné, keď zistím, že mi ju pred nosom zatvorili pre siestu. Láska však občas bolí. Občas má aj chuť prepraženého espressa a zvuk môjho nadávania na talianske zvyky. 

 Časom v tom kávovom svete nájdete balans. Týka sa to práce, kde vám známa herečka nadáva, že vám prechladnú kríže, lebo máte na sebe krátke tričko. Zároveň tam sú nechutní starí biznismeni, ktorí vám z rovnakého dôvodu nechajú vyšší tringelt. Rovnako to je aj mimo nej, keď sa musíte popasovať s realitou a občas si u babky na dedine vypiť zalievanú nesku s tromi lyžicami cukru. Aby ste si príliš nezvykli na luxus a zostali nohami na zemi. 

Niektorí nikdy nepochopia, čo za ich mandľovo-kokosovým „flet vajtíkom“ stojí. Nevedia to, kým sa za stroj nepostavia sami a nepopália sa na tryske najmenej stokrát.

 A ja?

 Ja som presne jedna z nich. 

Autorka: Nikola Liptaiová

Foto: UNSPLASH

„Absyntovky“ netreba nikomu predstavovať. Toto vydavateľstvo je známe najmä vďaka reportážnym knihám s hnedou obálkou a farebným akcentom. Okrem edície Prekliati reportéri majú na konte aj mnoho iných zaujímavých titulov. Edícia s názvom 100 % nesie príbehy na pomedzí fikcie a skutočných udalostí. Presne taký je aj memoár od Ariel Levy.

Ako mladá žena sa rozhodla pre kariéru reportérky. Presťahuje sa do Manhattanu a roky strávi cestovaním a písaním pre The New Yorker. Zameriava sa na portréty nezvyčajných ženských hrdiniek. 

Hneď na začiatku prvej kapitoly autorka nastolí atmosféru príbehom z detstva, ktorý ukazuje, že už od útleho veku bola iná. Potrebovala dobrodružstvo a tradičné detské hry ju nebavili. Vždy vedela, že by chcela písať, pretože to pre ňu predstavovalo slobodu. 

Prirodzene prechádza s rozprávaním do roku 2012, keď bola pripravená vyraziť na cestu do Mongolska. Bola vydatá, tehotná, úspešná a finančne zabezpečená. Jej život však nabral nečakaný smer a keď sa o mesiac vrátila, nič z toho už nebola pravda. 

V knihe nám autorka opisuje svoj život s pocitom, že nič zlé sa vám nemôže stať. Následne zachytáva momenty, keď zistila, že to funguje úplne inak. Spochybňuje spoločenské normy a otvára dvere do jej života, ktorý si vytvorila na základe búrania stereotypov.  Bojuje s vlastnou identitou a zamýšľa sa nad životnými cieľmi. Memoár Proti všetkým pravidlám je plný smutných výpovedí o tom, ako sa rýchle môže zmeniť niečo, čo sme brali za samozrejmosť. 

Autorka: Nikola Liptaiová

Foto: Nikola Liptaiová

Od začiatku 20. storočia nemala tolerancia v Bratislave jednotnú podobu. Cez vojny, okupáciu a napokon, aj v ponovembrovom období rešpekt voči menšinám klesal a stúpal na základe celospoločenských udalostí. O téme tolerancie voči iným, zorganizovalo vedenie Bratislavy prednášku v Mestskom múzeu. 

Prednáška, ktorá niesla názov „Bratislava ‒ mesto tolerancie a intolerancie“, sa konala 4. apríla v  Apponyiho paláci. Viedol ju slovenský etnológ, judaista a vedúci vedecký pracovník Ústavu etnológie a sociálnej antropológie SAV, Peter Salner. V rámci svojej praxe sa zaujíma najmä o židovskú obec na Slovensku, ale aj o bratislavské meštianstvo.

Osudy bratislavských minorít

Vo výklade kládol dôraz najmä na život a vnímanie Židov v meste, ale aj na maďarskú a nemeckú menšinu. Dôležitý bol etnický vývoj obyvateľstva a zmeny, ktorými si prešlo. Bratislavčanov a Bratislavčanky začiatkom storočia rozdeľovali kaviarne, no spájali ich viechy. Do kaviarní chodili len štamgasti a boli rozdelené na prešporské a československé. Vo viechach sedávali zákazníci pri dlhých stoloch s kýmkoľvek, kto prišiel. Okolo roku 1910 bola Bratislava najtolerantnejšia. V medzivojnovom období museli minority dokazovať svoju lojalitu a pri prideľovaní potravín dostali len polovicu oproti Slovákom a Slovenkám. 

Počas druhej svetovej vojny transportovali mnohých členov židovskej obce do koncentračných táborov. Odhad počtu odvedených z Bratislavy je 13 500. 

Po Druhej svetovej vojne, ale aj po okupácií Československa v roku 1968, mnohí emigrovali do Izraela a  západných krajín. Ospravedlnenie za prijatie Židovského kódexu vydala Slovenská národná rada až rok po páde bývalého režimu. Neskôr sa ospravedlnila aj vláda Eduarda Hegera, v roku 2021. 

V roku 2002 v Bratislave obnovili židovský cintorín, na ktorom je pochovaných 24 rabínov, medzi nimi aj významný Chatam Sofer. Cintorín v roku 1943 pre výstavbu tunela kvôli električkovej trati zrušili. Architekt Martin Kvasnica na tomto mieste navrhol pamätník Chatama Sofera.  Na Rybnom námestí sa každoročne koná aj zapaľovanie Chanukového svetla, už od roku 1993. 

Ľudia a mesto

Prednáška sa konala v rámci výstavy „Ľudia a mesto ‒ Dejiny Bratislavy“, ktorá je umiestnená v Mestskom múzeu už od Septembra 2022. Ukazuje ako sa mesto vyvíjalo od 13. storočia až po 90. roky 20. storočia. Prehliadka je rozčlenená do šiestich celkov, z ktorých je každý venovaný jednej téme. Trvať bude do 9. júla 2023. 

Autorka: Nikola Liptaiová

Foto: UNSPLASH

Vegánske hody majú tradíciu už od roku 2017. Ide o najväčší festival rastlinného stravovania  na Slovensku. Aj tento rok koncom apríla ste sa v Starej tržnici mohli tešiť na hromadu skvelého jedla, pestrý program a rôzne infostánky.

Brány Starej tržnice sa otvorili o desiatej hodine no oficiálny program náš čakal až o jedenástej. O trochu skôr som tam dorazila s mamou a sestrou. Podujatie otvorili moderátori Marta Fandlová a Silvester Roštár. Odštartovala ho kuchárska show s ochutnávkou. Ako prvá varila Lucia Adamjáková, ktorá pôsobí na profile Easy vegan life, kde zdieľa najrôznejšie vegánske recepty. Pripravila si pre nás krémové cestoviny.

Ako pre(žiť) na vegánskej strave

Potom nasledovala prednáška o vegánskej strave s odborníkom na výživu, Radekom Látalom. Jeho prezentáciu som prvýkrát zažila na hodoch v zime, no bolo skvelé si osviežiť pamäť a vypočuť si to znova. Hovoril o zaujímavých veciach a spomínal, že strava vegánov nie je od tej obyčajnej veľmi rozdielna. Nejedia len štvrtinu bežnej stravy. Pokračoval tým, čo všetko by milovníci rastlinnej stravy jesť mali. Čo sa týka vitamínov,  jód, omega 3 a vitamín D v zime, by sme mali dopĺňať všetci. Jediné, čo chýba vegánom je B12, ktorý je obsiahnutý v živočíšnych produktoch.

Podľa Radeka Látala veľa ľudí skončí s vegánstvom práve preto, lebo sa nestravuje správne. Aj k tomuto fenoménu mal pre nás ukážku, kde porovnal dve účastníčky výskumu a ich stravovacie návyky. Mohli sme vidieť obrovský rozdiel. 

Honba za jedlom

Po prednáške sme sa konečne rozhodli dopriať si obed. Predsa sme prišli aj kvôli jedlu. Pretláčali sme sa medzi ľuďmi, ktorí zapĺňali Starú tržnicu a pozerali si ponuky. Míňali sme aj množstvo chlpáčov. Osobne som bojovala s obrovským výberom. Niektoré jedlá boli pre mňa nové, iné mi také cudzie neboli. Zvolila som si burrito. Aj to bolo experimentálne, už predtým som  ochutnala vegánsku klobásu, no bála som sa kombinácie s jablkovým pyré. Nakoniec som nezostala sklamaná.

Spoločne sme sa najedli a vrátili sa na horné poschodie tržnice, kde sa odohrával program. Práve varila Viera Múdra a neskôr mal nasledovať krst jej knihy s názvom Klíčkovanie.

Krst knihy Klíčkovanie

Najskôr nám porozprávala o klíčkovaní a prečo je zdravé. Vysvetlila nám techniku.  Povedala, že je veľa spôsobov, ako na to. Dokonca až desať. Najaktívnejšie sú ale u nej asi štyri. 

Medzitým medzi hostí prišiel krstný otec knihy, Martin Šmahel, ktorý je okrem iného aj dlhoročný vegán. Knihu pokrstil symbolicky práve semienkami na klíčenie. 

Kuchárske show a zvedavý moderátor

V programe bolo za vegánske hody mnoho kuchárskych show. My sme zostali aj na ďalšiu. Varila Nikoleta Kováčová, ktorá má na konte tri knihy zo série Slovegán a pôsobí pod pseudonymom Surová dcérka. Pretvorila v nich tradičné slovenské recepty na vegánske. 

Na mieste varila domáce pirohy práve z jednej Slovegán-ky. Recept trval dlhšie a moderátor Silvester Roštár chodil do publika a pýtal sa. Nevyhol sa ani nám. „Aké vegánske recepty doma najčastejšie varíte?“ opýtal sa. „Kari. Karfiolové, s cícerom,“ odpovedala mama. Nikoleta Kováčová prikyvovala kým, čo plnila pirohy. 

Moderátor potom podišiel s mikrofónom aj ku mne. Spravil tak po otázke, kto domov priniesol koncept rastlinnej stravy. Musela som ale priznať, že som to bola ja, ale varí mama. 

Aj teraz nás čakala ochutnávka. Ľudia rýchlo vytvorili rad, aby sa mi ušlo. Na hodoch nikto nepohrdol ochutnávkou.

Na záver programu nasledovala ešte posledná kuchárska show. Varila Kamila Skladaná, ktorá spravuje vlastný vegánsky blog. 

Nie všade bolo len jedlo

Okrem dobrého jedla si návštevníci mohli kúpiť rôzne produkty či nahliadnuť do infostánkov, ktoré sa nachádzali na prvom poschodí.

Zastavili sme sa pri stánku Slovenskej vegánskej spoločnosti známej projektom Zelená jedáleň – snaží sa prinášať vegánske jedlo na univerzity a školiť kuchárov. Chvíľu sme sa pozhovárali a za dobrovoľný príspevok sme si zobrali malú knižku s receptami. Dozvedeli sme sa tiež o vegánskych večeriach, ktoré organizujú pravidelne a fungujú na princípe, že každý niečo navarí alebo donesie. Vstup je voľný a väčšinou býva súčasťou večere zaujímavá prednáška. 

Pri stánku Surovej dcérky sme si prelistovali kuchárske knihy. Jednu vlastníme, ale prvý diel nemáme.

Z hodov sme si toho odniesli dosť. Mama kúpila konopné müsli, ochutnali sme aróniovú šťavu, ktorá ma vraj blahodarné účinky. Dostali sme zadarmo niekoľko druhov vitamínov ako napríklad B12 či balíček vlašských orechov.

Bol to veľmi príjemný deň a ja verím, že naň budem dlho spomínať. 

Autorka: Veronika Cechová

Foto: autorka