Browsing Category

Nezaradené

Fejtón: Náš čašník, náš sluha

Práca v gastronómii sa nedá opísať inak ako „úsmev cez slzy“. Dlhé hodiny na nohách a s táckou v ruke, ťa donútia prehodnotiť svoj život. No spätne si uvedomíš, že ako študent nemáš veľmi na výber. Postupne si zvykneš odchádzať aj prichádzať domov za tmy. Cítiš sa ako robot, ktorého už nič nezlomí, ani neprekvapí. Alebo azda áno? V čašníckom cechu sa hovorí: „Náš zákazník, náš pán“, no nie je to myslené doslova. Slováci sú „odborníci“ na slušné správanie a etiku, preto obsluhovať ich je jedna báseň. Väčšina zákazníkov si myslí, že keď prídu do podniku na kávičku, čašník im aj nohy pomasíruje. Najmä teraz, keď sa vonku konečne oteplilo a vonkajšie terasy praskajú vo švíkoch. Personál je predsa nadľudská bytosť, ktorého poslaním je plniť priania ľudí bez ohľadu na to, aké sú nezmyselné. Dovoľte mi vyviesť vás z omylu. Aj zamestnanec je len človek. Pracujúci v gastronómii, šestnásť hodín denne. 

Slováci majú neuveriteľnú vlastnosť, myslieť si, že sú v preplnenom podniku sami. Chcú dostať všetko rýchlo a naraz. Každý čašník má počas dňa niekoľko základných povinností – objednávať, vynášať objednávky, starať sa o zákazníkov, vyplácať účty a upratovať. Čím vyšší počet zákazníkov sedí práve v podniku, tým väčší počet kombinácií týchto činností musí vykonávať. Každý stôl chce od neho niečo iné, preto zamestnanec selektuje čo je najdôležitejšie, čo počká a čo je úplne zbytočné. Zákazníkov to však nezaujíma. Pokojne si sadnú za ten jeden špinavý stôl (ten je podľa gastronomického pozorovania vždy najsympatickejší) a s úsmevom na perách poženú čašníka tam a späť aj desaťkrát. S pokojom na duši prídu do zatvoreného podniku pätnásť minút pred otvorením, akoby otváracie hodiny neexistovali a zariadenie funguje nonstop. Nerobí im problém prísť ani tesne pred zatvorením prevádzky s argumentom: „Veď my nebudeme dlho.“ 

Personál sa ide zblázniť. Doslova sme zrelí na psychiatriu. Po šestnástich hodinách v preplnenom podniku, v lete a najlepšie cez víkend – smrteľná kombinácia. Napriek všetkým týmto  faktom si musíme udržať úsmev na tvári a profesionálny prístup. Stále sa predsa držíme hesla: „Náš zákazník, náš pán“. So slzami v očiach, ale predsa. Verte mi, nie je nič lepšie ako prísť domov po celom dni behania, ľahnúť si do postele s myšlienkou, že zajtra nás čaká to isté. 

Autorka: Nina Beláková

Foto: Nina Beláková

Decembrový dar

Byť dobrým a skutočným novinárom nie je vôbec také ľahké ako sa zdá. Ktokoľvek si môže myslieť, že ak si jeho text prečíta veľa ľudí, je z neho skvelý novinár. O kvalite článku však v skutočnosti nerozhoduje počet prečítaní, ale pridaná hodnota. Tliachať do vetra vie každý, no napísať niečo s rozumom aj so srdcom, dať čitateľovi nielen informácie, ale aj niečo zo seba, to je už umenie. Vkladať srdce do písania však neznamená, že je obsah emotívny, ale že autor si váži svoju prácu a chce ju robiť dobre, poctivo a bez ohľadu na zisk či ohúrenie čitateľov. Takáto práca si vyžaduje čas a veľmi veľa energie, úsilia a snahy.

Jane Brooková je presne takýto typ novinárky. Nejde jej o peniaze, ale o niečo viac. Svoj čas i život oddáva práci v London Courieri – uznávaných anglických novinách. Svojím textom odhalila imigračný škandál vedúci ku korupcii vo vláde, získala ocenenie aj uznanie. Mohla byť viac ako šťastná. Lenže tvrdá a kvalitná práca nesie so sebou aj daň – absenciu voľného času. To jej priateľ a kolega Simon nevedel zniesť, a preto Jane končí sama. Síce s „kariérnou trofejou“ v rukách, no bez toho, s kým by mohla zdieľať svoj úspech.

Dostať od šéfky príležitosť ísť na dva týždne do Nórska a pripraviť článok o výbere vianočného stromčeka na Trafalgarské námestie predstavuje pre Jane záchranné koleso. Ona však odmietne. Neznáša Vianoce a túži písať o niečom inom. Keď sa však predsa len rozhodne ísť a ocitne sa v očarujúcom a zasneženom Nórsku, zabúda na nešťastie v láske a dáva jej novú šancu. Odrazu príde na to, že nejde len o výrub obyčajného stromu, ale o srdcervúcu tradíciu z minulosti. Zmení predvianočný čas zmýšľanie Jane natoľko, že bude opäť ochotná dôverovať mužom? Alebo pochová v Nórsku okrem princa na bielom koni aj Vianoce?

Autorka knihy Decembrový dar píše pod pseudonymom a Jenny Gladwellová je v skutočnosti Genevieve Herrová. Pracuje ako redaktorka kníh pre deti vo vydavateľstve a popritom sa venuje aj písaniu. Jej kniha však nie je o vianočnom klišé a romantickej zápletke s happyendom. Príbeh skrýva omnoho viac a prekvapí vás. V deji sa prepletá minulosť z čias vojny so životom Jane a ďalších postáv. Práve hlavná hrdinka, ako správna novinárka, hľadá spojitosti v príbehoch, pričom sa na ňu usmieva šťastie.

K nude by ste sa dopracovali ťažko. Štýl písania je jednoduchý a zrozumiteľný, kniha sa v podstate „číta sama“ a nechýba ani napätie a príjemná gradácia deja. Príbeh je skvelý na čítanie vo vianočnom období, ale ak sa ho rozhodnete posunúť na inokedy, neprichádzate o zážitok. Autorka je majsterka v opise, navodzuje dojem, akoby by ste boli priamo na danom mieste. Knihu by som odporučila každému, kto potrebuje vo svojom živote doplniť nádej, že šťastný koniec existuje, len sa musí na život pozrieť zo správneho uhla.

autorka Soňa Krajčovičová

Buddíci pre Ukrajincov — Ako sa z amatérov stávajú učitelia?

O tom, čo všetko dokáže dobrý nápad a ako málo stačí, aby sa zlepšila situácia tisícok rodín

Nevyhnutnosť rýchlych riešení a veľká miera solidarity vzbudila prvotnú myšlienku — efektívne spojiť tých, ktorí pomoc potrebujú a tých, ktorí ju chcú poskytnúť. Buddíci pre Ukrajincov je občianske združenie, ktoré sa spontánne sformovalo v rámci reakcie na tisíce prichádzajúcich utečencov z Ukrajiny. Projekt ukazuje, že aj pár vynaložených hodín mesačne môže priniesť veľký prínos. Stačí poskytnúť čas a ochotu. Stanete sa súčasťou veľkej komunity, ktorá pomáha zlepšovať svet okolo nás.

„Od vypuknutia vojny som cítila silnú potrebu niečo spraviť. Rýchlo som si uvedomila, že sama toho až tak veľa nezmôžem. Najväčší dopad budem mať, ak sa mi podarí zorganizovať aj iných Slovákov, ktorí podobne ako ja cítili potrebu pomôcť,“ spomína na začiatky jazyková mentorka a autorka projektu Lýdia Hric Machová.

Pôvodne nešlo o učenie jazyka, ale o spájanie ľudí

Pôvodný koncept spájal stovky ukrajinských rodín s tými slovenskými. Začalo to skupinou na sociálnej sieti, do ktorej sa len za prvý mesiac prihlásilo 4000 ľudí. Postupne sa nevyhnutná záchrana menila na ideu učenia slovenčiny. Menili sa výzvy, ktorým museli Ukrajinci na Slovensku čeliť. Už to nebolo o nachádzaní ubytovania či vybavovaní dokumentov. Potrebné bolo naučiť sa aktívne komunikovať v škole, práci či na ulici. Často je to však viac než len o jazyku — ľahšie zapadnúť do nového prostredia, zdieľať si navzájom užitočné informácie a necítiť sa osamelo bez svojich blízkych.

Projekt funguje na prepájacom systéme. Ten vám pomôže nájsť Buddík-študenta vo vašom okolí. Môžete sa tak zapojiť, aj keď práve nepoznáte nikoho, kto pomoc s učením potrebuje. Ak by ste mali strach — nie je na to dôvod. Tvorcovia pripravili niekoľko príručiek, ktoré vám pomôžu dohodnúť prvé stretnutie so študentom, prelomiť jazykovú bariéru a naučiť sa efektívne využívať učebné materiály.

Na projekte je výnimočné, že sa doň ako dobrovoľník — Buddík, môže zapojiť naozaj takmer ktokoľvek. „Každý sa vie naučiť ako učiť slovenčinu našou metódou. Stačí, ak rozprávate plynule po slovensky, máte záujem pomôcť a viete si na to vyhradiť jednu hodinu týždenne. Nepotrebujete žiadne skúsenosti s učením jazykov, dokonca nie je nutné mať ani spoločný komunikačný jazyk s ukrajinským študentom alebo študentkou,“ vysvetľuje Lýdia. Organizátori usporadúvajú aj online stretnutia s inými Buddík-učiteľmi, kde môžete zdieľať skúsenosti a navzájom si pomôcť a spoznať sa.

Myšlienka dvoch začiatočníkov

Tvorcovia sa stále snažia dynamicky reagovať na situáciu a vylepšovať projekt ďalej. Zakladajú si najmä na spätnej väzbe, na základe ktorej inovujú svoje učebné metódy, materiály a celkový proces. Taktiež sa snažia efektívne prispôsobiť lekcie jazykovej úrovni každého študenta.  Pre dvojice stretávajúce sa častejšie vytvárajú bonusové úlohy a plánujú zaviesť online konverzačné hodiny slovenčiny. Chcú rozšíriť projekt naprieč celým Slovenskom, aby zapojili viac Buddíkov aj v menších mestách a obciach.

Ďalšie smerovanie by mohlo ísť aj cestou dvoch začiatočníkov. Veľa Slovákov má totiž záujem aj o učenie Ukrajinčiny. „Pripravujeme materiály na tandemové konverzačné hodiny, počas ktorých sa učia jazyk obidve strany,“ opisuje Lýdia, „je to dobrý prístup, obidve strany sa vnímajú ako začiatočníci, majú rovnaký problém vysloviť správne slová, obaja robia chyby.“

Dôraz na komunikáciu a individuálny prístup

„S pomocou môjho Buddíka je oveľa jednoduchšie naučiť sa jazyk. Pomoc je pre mňa neoceniteľná,“ hovorí o lekciách študentka Lesia. Odlíšenie projektu od iných jazykových kurzov vytvára najmä metóda učenia. Učíte sa formou odpovedania na otázky a postupným automatizovaním opakovaných fráz. Slovná zásoba a témy prvých lekcií sú zámerné a vybrané tak, aby boli pre ľudí z Ukrajiny využiteľné počas bežných dní a interakcií. Študent sa stretáva s gramatikou postupne počas konverzácie. Dvojica vytvára skvelý priestor na komunikáciu bez stresu. Učiteľ a študent sa často začnú intuitívne rozprávať aj mimo zadaných materiálov. Musia improvizovať a rozprávajú sa o veciach, ktoré ich zaujímajú. O to viac je to pre nich cenná skúsenosť s aktívnym rozprávaním.

Buddík-učiteľka Zuzka vidí za organizáciou nasledovné: „Verím, že stretnutia s Buddíkom pomôžu, aby sa tu Ukrajinci necítili osamelo, a aby sa v každodennom živote cítili sebavedomejšie.“ V konečnom dôsledku Buddíci okrem adresnej pomoci vplývajú aj na pozitívne vnímanie témy utečenectva. Tá je pre veľa Slovákov polarizujúca. Reálna skúsenosť a vybudovanie komunity je tým najlepším prostriedkom na odbúranie predsudkov.  Medzi študentami a učiteľmi sa vytvárajú blízke priateľstvá, a tak sa napĺňa aj názov iniciatívy — z angl. slova Buddy — kamoš. Možno za celým projektom nestojí ani tak dobrý nápad ako jednoduchá ľudskosť.

Autorka článku: Broňa Macová

Oplatí sa vystúpiť z bubliny – ako na sebarozvoj aj počas štúdia

Bežný deň dobrovoľníkov v ubytovni v Gabčíkove

Ako študentka žurnalistiky sa stretávam s mnohými ľuďmi s podobnými záujmami a názormi. Každý žije v istej bubline ľudí, ktorú je ale občas dobré opustiť. Pred vyše pol rokom som sa rozhodla skúsiť pomôcť zaujímavému projektu vytvorenému z iniciatívny saleziánov na Trnávke, na pomoc ukrajinským rodinám v Gabčíkove  a dalo mi to veľa. Okrem dobrého pocitu, skúseností či iného pohľadu na mnoho vecí, najmä možnosť stretávať ľudí.

V projektoch, akým je aj tento, sa nájde naozaj ktokoľvek. Prvou skupinou sú študenti. Študenti stredných škôl, ktorý poobede namiesto scrollovania sociálnych sietí či hrania videohier vidia väčší zmysel v pomoci niekomu, kto takéto možnosti nemá. Vysokoškoláci, od študentov a študentiek humanitných odborov, ktorí o tom počuli v škole a venujú sa témam, akou je pomoc cielená Ukrajine, až po aplikovaných informatikov, ktorí chcú aj to málo voľného času využiť zmysluplnejšie ako návštevou študentského baru Kotolňa. S týmito ľuďmi je práca a komunikácia veľmi jednoduchá. Máme spoločné témy a zanietenie pre takúto aktivitu. Druhú skupinu však tvoria dospelí pracujúci ľudia. IT technik, ktorý sa po práci namiesto pohára vínka a televízneho seriálu ide vyblázniť s deťmi alebo sa dovzdelávať o psychologickom prístupe k ľudom v krízovej situácii. Pracujúci, ktorý pomedzi nočné zmeny každý druhý týždeň príde pomôcť. Je fascinujúce a najmä obohacujúce rozprávať sa s týmito ľuďmi. Poslednou skupinou, ktorú stretávame, sú deti a ich rodičia, ktorí museli utiecť pred vojnou. Práve tí sú najďalej od mojej bubliny.  Zo začiatku opatrní, neskôr už lámavou angličtinou komunikujúci a zapájajúci sa do dobrovoľného programu, ktorí im pripravujeme. 

Každý z ľudí, čo stretávam, mi dal niečo iné. Je len na nás opustiť naše sociálne bubliny a pozrieť sa na veci z iného uhľa. Či už v zaujímavom pracovnom kolektíve, dobrovoľnej činnosti alebo náhodným rozhovorom. Stačí sa nebáť. 

Autorka: Martina Komorná
Foto: autorka, Bežný deň dobrovoľníkov v ubytovni v Gabčíkove 

Fotoreportáž: Kúsok Škandinávie na Slovensku

Los mokraďový je najväčší zástupca čeľade jeleňovitých a väčšine z nás sa v mysli spája so Škandináviou či severnou Amerikou. Málokto však vie, že toto zviera kedysi prirodzene obývalo aj slovenské lesy. Pred tristo rokmi ho však ľudia vyhubili a na naše územie už iba občas zablúdi zo susedného Poľska.

Continue Reading

Politika do športu nepatrí. Je to naozaj tak?

Už o rok a tri mesiace budeme sledovať letné olympijské hry. Pozitívne je, že si z vrcholového športového podujatia neurobí reklamu štát, v ktorom sú obmedzované ľudské práva. To sme mohli pozorovať napríklad na poslednej zimnej olympiáde v Pekingu. Najbližšie pochodeň z Atén zakončí svoju púť v Paríži.

Ani teraz sa to nezaobíde bez problémov. Všeobecný posvätný mier patrí medzi najznámejšie olympijské myšlienky. Aj preto Vladimir Putin veľkoryso čakal, kým sa čínskemu prezidentovi Si Ťin-pchingovi skončí propagačná akcia. Paralympiáda ho už netrápila. Taktiež v roku 2014 ruské vojsko obsadilo Krym len štyri dni po záverečnom ceremoniáli v Soči. A tak tu máme pálčivú diskusiu o tom, či sa majú ruskí reprezentanti zúčastniť udalosti, ktorú ich vodca už dvakrát pošpinil.

Názory elitárov

Minulý rok vo februári Medzinárodný olympijský výbor odporúčal, aby športové federácie nepozývali Rusov a Bielorusov na medzinárodné súťaže. Dnes už tvrdí, že zákaz súťažiť by nemal byť na základe pasu a nevylučuje, že budú štartovať v individuálnych disciplínach pod neutrálnou vlajkou. Poliaci a Briti sa chystajú vytvoriť koalíciu krajín, ktorá bude lobovať proti účasti ruských športovcov. Starostka Paríža Anne Hidalgová si ich účasť nevie predstaviť ani pod neutrálnou vlajkou, čím sa odlišuje od francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona. Ten dodal staré známe klišé: „Šport by nemal byť politizovaný.“

Večne spojené nádoby

Azda najslávnejší príklad prepojenia politiky so športom je Berlín 1936. „Nacisti po uchopení moci pôvodne hry nechceli, pretože sú vraj vynálezom Židov a slobodomurárov, ale čoskoro si uvedomili, že z hier môžu propagandisticky profitovať,“ uviedol pre Aktuality.sk športový historik Ján Grexa.

V našej histórii máme viacero pamätných podujatí. V rokoch 1950 a 1951 hokejisti Československa nemohli reprezentovať na majstrovstvách sveta pre obavy z emigrácie. Známe sa stali stretnutia na MS 1969 v Štokholme, po ktorých oslavovalo celé Československo napriek tomu, že národný výber získal len bronz. Omnoho dôležitejšie boli dva vyhraté zápasy proti Sovietom a odplata za august 1968. Po prvom zápase sa hráči ČSSR postarali o kontroverziu, keď súperom nepodali ruky. Výhry šli do ulíc oslavovať masy. Súčasťou osláv boli transparenty, pokriky a výtržnosti. Politicky to vyústilo do výmeny generálneho tajomníka ÚV KSČ Alexandra Dubčeka. Nahradil ho Gustáv Husák.

Súčasnosť v Rusku

Po víťazných MS v ľadovom hokeji z roku 2007 si ruský prezident uvedomil silu tohto športu v jeho krajine. Vedenie Kontinentálnej hokejovej ligy prenechal svojim známym. Sponzormi sú Gazprom či štátom vlastnené firmy VTB Banka a aerolínie Aeroflot.

Liga je aktuálne využívaná aj na vojnovú propagandu. Napríklad Slovák Michal Krištof na ruský Deň obrancov vlasti hral za Admiral Vladivostok v armádnom drese. Pritom ešte pred rokom v Komete Brno obliekal žlto-modrý dres na podporu Ukrajiny. Český hokejista Dmitrij Jaškin so spoluhráčmi zase popriali všetko najlepšie ruskej armáde vo videu klubu SKA Petrohrad.

Spolitizovanie športu nie je v Rusku, ale ani vo zvyšku sveta ničím výnimočným.

Autor: Boris Burdíček

Dobrodružstvá v Bratislave

Keď je hľadanie bytu zložitejšie ako výprava na Mount Everest

Nájsť si ubytovanie v hlavnom meste, je veľmi zložité, no keď ste aj študent, stáva sa to takmer nemožné. Viem, o čom hovorím, pretože som si tým prešiel. Niektorým ste nesympatický, ďalším zase prekáža, že ste študent, ktorý určite nemé peniaze a niekto vám ani neodpíše na mail. Keď som si pred rokom hľadal byt a odmietli ma už niekoľkýkrát, začal som si robiť iné plány. Ostanem bývať na ulici! Veď je predsa leto a moji noví spolubývajúci by ma určite neodmietli a nepovedali by mi, že nie som vhodný kandidát. 

Prečo to je také ťažké?

Najčastejším dôvodom bolo, že sa prenajímateľ bál, či máte ako študent peniaze na splácanie bytu. V jeho očiach sme ľudia, ktorí nemajú čas popri škole pracovať. Z otrepanej frázy, ako sú študenti chudobní a nemajú financie, sa stal strašiak pre všetkých, čo ponúkajú ubytovanie. Nerozmýšľajú vôbec nad tým, že ak by som si niečo nemohol dovoliť, jednoducho by som to nechcel. Tak, ako si teraz nekúpim drahé auto, nebudem hľadať štvorizbový byt v centre Bratislavy, s výhľadom na hrad. Dnes je pre slovo študent najpoužívanejším synonymom- chudoba. 

Ďalším dôvodom, prečo bolo komplikované nájsť si miesto na bývanie, bola vojna na Ukrajine. Nezazlievam teraz nikomu, že nechával u seba bývať ľudí, ktorí utekali pred vojnou. Práve naopak. Často znižovali nájom, aby si to ich nájomcovia mohli dovoliť. Skôr narážam na to, že niektorí nechali cenu rovnako vysokú a ponúkali toto miesto len preto, aby im štát za to poskytol ďalšie peniaze. Treba ale spomenúť, že takýchto prípadov nebolo veľa. Taktiež to nie je vec, na ktorú by som sa hneval, no aj to je dôvod, prečo je také ťažké hľadať byty nie len v Bratislave. 

Keď ste študent, okrem nálepky chudoba, máte zrejme na čele nalepené aj slovo ,,problémový“. A tu sa vraciam k spomínaným nesympatiám. Ak ste sa prenajímateľovi nepáčili, jednoducho povedal- mladí ľudia bývajú problémoví. Nemali ste šancu ho presvedčiť o opaku. Nedostali ste ani príležitosť ukázať, že pre bývanie ste ochotní zhasnúť televíziu aj svetlá o 22:00h a ísť spať. Jednoducho, ak vyzeráte mlado, znamená to, že máte každý deň párty, ste hluční a obľubujete alkohol s cigaretami. 

Riešenia pre jednoduchšie hľadanie

Aj keď to mnohým z nás nevyhovuje, študentské byty sú tá najľahšia cesta k dosiahnutiu cieľa. Sú aj cenovo dostupnejšie a taktiež nie je také ťažké dostať sa k nim. Problém prichádza vtedy, ak chcete bývať sami. Táto možnosť je veľakrát pre štyroch a viacerých. Museli by ste mať veľké šťastie, ak by sa vám podarilo nájsť dvojlôžkové izby. Ak ale nemáte problém deliť sa s ostatnými o sprchu, toaletu, či kuchyňu, je to pre vás najlepšia možnosť na bývanie.

Výhodou je, ak ste viacerí, ktorí chcete ísť spolu bývať. V takomto prípade, to bude síce drahšie, ale aj prenajímatelia sú pokojnejší a istejší v tom, že budete platiť nájom. Využiť tiež môžete prvú spomínanú možnosť, kde by ste boli všetci pokope a poznali sa. Väčšinou si nájdete byt jednoduchšie ako väčšia skupinka, ako by ste mali ísť bývať ako jednotlivec. 

Poslednou možnosťou je nepriznať sa, že stále študujete. Vymyslíte si príbeh o tom, ako a kde zarábate. Musíte vniesť istotu vášmu prenajímateľovi a doslova ho opiť rožkom. Diplom o ukončení štúdia si pýtať určite nebude a vy sa môžete zahrať na čerstvého zamestnanca s víziou do budúcnosti. Mne sa podarilo nájsť byt práve takto. Povedal som polovičnú pravdu. O tom, kde pracujem, koľko zarábam a aké stabilné je moje zamestnanie, som si vymýšľať nemusel. Jediné, čo som zatajil bolo to, že stíham aj školu a stereotyp, že všetci študenti sú chudobní. 

Autor: Ján Jamrich

Foto: autor

Recept ako zjesť žabu

Ste študenti a nemáte peniaze na to, aby ste leteli do Francúzska? Chcete si vychutnať plnými dúškami chuť tohto obojživelníka? Tak to vám nepomôžem. Dnes ponúknem recept na inú žabu než na akú ste mysleli. A aj keď budete po dočítaní tohto článku hladní, verím, že budete prinajmenšom produktívnejší.

Jednoduchá príprava, pri ktorej vám netreba ani kuchyňu

Ako som už spomínal, aby ste ju zjedli, nemusíte ísť do lesa ani k rybníku. Toto zvieratko dnes nebudete jesť doslova. Žaba v tomto prípade vyjadruje úlohu, ktorú sa vám nechce robiť a snažíte sa jej vyhýbať. Ako príklad si môžeme dať bakalársku prácu. Povedali ste si, že každý deň napíšete aspoň dve strany. No od rána to odkladáte a hľadáte zámienky, prečo sa tomu vyhnúť. Keď vás to večer dobehne, poviete si, aj zajtra je deň. 

Prvýkrát tento pojem použil vo svojej knihe Mark Twain, ktorý napísal: ,,Ak ráno ako prvú vec zjete žabu, môžete si byť istý, že zvyšok vášho dňa bude lepší, pretože to najhoršie máte za sebou.“ A ak sa nad tým zamyslíte, mal obrovskú pravdu. 

Výhodou zjedenia ,,žaby“ je, že nemusíte cely deň rozmýšľať nad tým, že vás na konci dňa čaká niečo, čo musíte spraviť. Ak tieto povinnosti vybavíte hneď ráno, zvýši to aj vašu produktivitu, pretože budete pokojnejší, že najnepríjemnejšie veci máte už za sebou. Viete aj lepšie vypĺňať čas aktivitami, ktoré vás bavia bez toho, že myslíte na nadchádzajúce povinnosti. Namiesto toho, aby ste hneď po zobudení chytili mobil do ruky, dajte si radšej na raňajky ,,žabu“, ktorá vám zlepší celý deň. 

A prečo vlastne zjedenie tohto zvieraťa? Je to úplne jednoduché. Ak by ste mali možnosť vybrať si, či si dáte na obed pizzu alebo ropuchu, čo by ste zjedli? Verím, že ak nie ste z Francúzska, nad odpoveďou ste dlho nerozmýšľali. A tak je to aj v živote. Ak si vyberáte medzi tým, či si ísť robiť veci do školy alebo pozerať ďalšiu epizódu seriálu, skúste si vybrať tú menej príjemnú záležitosť. Verte mi, potom vám bude chutiť tá pizza viac. Dobrú chuť!

Autor: Ján Jamrich

Foto: archív

Delenie nedeliteľného

V júni 2019 si delegáti klubov zvolili Miroslava Šatana prvýkrát za prezidenta Slovenského zväzu ľadového hokeja (SZĽH). S každou zmenou prichádzajú očakávania a ani tentokrát sme sa nedočkali výnimky. Veď sám zlatý chlapec a najlepší strelec slovenskej reprezentácie už od oznámenia kandidatúry tvrdil, že jeho činnosť bude rovnaká ako každej slovenskej vlády – reformná.

Od týchto volieb sme však mohli medzi klubmi a zväzom zaznamenať niekoľko otrasov. Nikoho by preto neprekvapilo, ak by Šatan post neobhájil. Nestalo sa a proti riaditeľovi klubu HK Poprad a členovi dozornej rady Asociácie profesionálnych hokejových klubov (APHK) Ľudovítovi Jurinyimu vyhral s veľkým náskokom. Zdalo sa, že situácia nie je až taká napätá ako ju vykresľujú niektorí ľudia na čele s prezidentom HK Nitra a predsedom predstavenstva APHK Miroslavom Kováčikom.

Opak je pravdou. V dnešných dňoch už by mali mať fanúšikovia tuzemského hokeja najradostnejšiu časť roka. Extraliga vyvrcholila finálovým víťazstvom Košíc proti Zvolenu a v plnom prúde je aj príprava na majstrovstvá sveta, ktoré budeme môcť sledovať od 12. mája. Aby sme sa príliš neradovali a neutrhli sa od reality, najznámejšie tváre APHK nás práve v tomto období radi zamestnávajú aj osočovaním SZĽH. Tentokrát by sa im zachcelo vytvoriť vlastnú ligu. V súčasnosti si síce sami riadia marketing, ale športová stránka Tipos extraligy spadá pod vedenie zväzu.

Nejde len o šumy. Informáciu o možnom delení ligy potvrdil Rudolf Hrubý, majiteľ Slovana Bratislava. Dodal, že Slovan by ostal pod zväzom spolu s Michalovcami, Zvolenom a zrejme aj Trenčínom. Miroslav Kováčik naopak nie je spokojný. Liga podľa neho pod zväzom nejde správnym smerom. Nechce nás však zatiaľ trápiť vysvetlením, prečo to tak je. Azda si to chce nechať na MS, aby nebol pokoj ani vtedy.

Odlúčenie najvyššej súťaže od zväzu by nemusel byť až taký veľký problém. Majú to tak aj v susednom Česku a nie je žiadnym tajomstvom, že tamojšia Tipsport extraliga je kvalitnejšia. Problémom však je, že bez Slovana, Zvolena, Michaloviec a Trenčína nebude atraktívna pre sponzorov ani divákov. A presne to isté platí pre druhý tábor bez Košíc, Banskej Bystrice, Popradu či Nitry. Páni si vybrali k boju dvojsečnú zbraň a už dopredu je jasné, že táto vojna nebude mať víťaza.

Napriek súčasným nepokojom sa dá očakávať, že sa v lete, ako každý rok, všetko upokojí. Vyriešiť si problémy interne bez blázinca je nuda. Vyzerá to tak, že nielen politici, ale aj niektorí športoví funkcionári cítia potrebu byť mediálne zaujímaví a vynášať na verejnosť „atómovky“. Dve súťaže síce nebudú, no aspoň budeme mať dve protichodné skupiny, ktoré zaistia, že sa polarizácia nevyhne ani jednému z najsledovanejších športov na Slovensku.

Autor: Boris Burdíček

Zdroj foto: Facebook Tipos Extraliga


Svetový deň slobody tlače

Tretieho mája 1991 na konferencii UNESCO v Namíbii novinári prijali Windhoekskú deklaráciu o podpore nezávislej a pluralitnej tlače v Afrike. O dva roky neskôr OSN schválila práve 3. máj ako deň, keď oslavujeme základné princípy slobody tlače a hodnotíme jej úroveň.

Taktiež je tu príležitosť spomenúť si na žurnalistov, ktorí pre svoju prácu prišli o život. Tých bolo vlani vo svete 86. Najviac v Mexiku (19), nasledujú Ukrajina (10) a Haiti (9). Oproti predchádzajúcim rokom je to vysoký nárast, ako uvádza UNESCO.

V rámci Svetového dňa slobody tlače býva každý rok konferencia, ktorá má hlavnú tému odvodenú od aktuálnych problémov v žurnalistike. V minulom roku sa novinári stretli v uruguajskom meste Punta del Este a diskutovali o žurnalistike v digitálnej ére.

Tohto roku UNESCO organizuje stretnutie v americkom meste New York. Ide o 30. výročie. Témou bude „Formovanie budúcnosti práv: Sloboda prejavu ako hnacia sila všetkých ostatných ľudských práv“, čo je však zatiaľ len pracovný názov. Pri tejto udalosti sa bude udeľovať aj cena za slobodu tlače UNESCO. Získavajú ju novinári, ktorí pre informovanie verejnosti riskujú životy.

Každoročne v tento deň očakávame rebríček svetového indexu slobody tlače od organizácie Reportéri bez hraníc. Na jeho vrchole sú pravidelne severské krajiny. Nórsko, Dánsko, Švédsko a Fínsko. Naposledy sa k nim pridalo aj pobaltské Estónsko. Slovensko sa v roku 2022 umiestnilo na 27. mieste. Oproti predchádzajúcej 35. priečke si síce polepšilo, no nie vďaka výrazne zlepšenému indexu. Dôvodom je, že sa ostatní zhoršili.

V našej krajine nemáme k udalosti žiadne konferencie ani iné akcie. Pripomína sa skôr len v prejavoch jednotlivých komentátorov či politikov. Pritom až 62 percent Slovákov má podľa prieskumu Media Freedom Poll od agentúry MEDIAN obavu o nezávislosť médií.

Autor: Boris Burdíček