Nezaradené

Práca v gastronómii sa nedá opísať inak ako „úsmev cez slzy“. Dlhé hodiny na nohách a s táckou v ruke, ťa donútia prehodnotiť svoj život. No spätne si uvedomíš, že ako študent nemáš veľmi na výber. Postupne si zvykneš odchádzať aj prichádzať domov za tmy. Cítiš sa ako robot, ktorého už nič nezlomí, ani neprekvapí. Alebo azda áno? V čašníckom cechu sa hovorí: „Náš zákazník, náš pán“, no nie je to myslené doslova. Slováci sú „odborníci“ na slušné správanie a etiku, preto obsluhovať ich je jedna báseň. Väčšina zákazníkov si myslí, že keď prídu do podniku na kávičku, čašník im aj nohy pomasíruje. Najmä teraz, keď sa vonku konečne oteplilo a vonkajšie terasy praskajú vo švíkoch. Personál je predsa nadľudská bytosť, ktorého poslaním je plniť priania ľudí bez ohľadu na to, aké sú nezmyselné. Dovoľte mi vyviesť vás z omylu. Aj zamestnanec je len človek. Pracujúci v gastronómii, šestnásť hodín denne. 

Slováci majú neuveriteľnú vlastnosť, myslieť si, že sú v preplnenom podniku sami. Chcú dostať všetko rýchlo a naraz. Každý čašník má počas dňa niekoľko základných povinností – objednávať, vynášať objednávky, starať sa o zákazníkov, vyplácať účty a upratovať. Čím vyšší počet zákazníkov sedí práve v podniku, tým väčší počet kombinácií týchto činností musí vykonávať. Každý stôl chce od neho niečo iné, preto zamestnanec selektuje čo je najdôležitejšie, čo počká a čo je úplne zbytočné. Zákazníkov to však nezaujíma. Pokojne si sadnú za ten jeden špinavý stôl (ten je podľa gastronomického pozorovania vždy najsympatickejší) a s úsmevom na perách poženú čašníka tam a späť aj desaťkrát. S pokojom na duši prídu do zatvoreného podniku pätnásť minút pred otvorením, akoby otváracie hodiny neexistovali a zariadenie funguje nonstop. Nerobí im problém prísť ani tesne pred zatvorením prevádzky s argumentom: „Veď my nebudeme dlho.“ 

Personál sa ide zblázniť. Doslova sme zrelí na psychiatriu. Po šestnástich hodinách v preplnenom podniku, v lete a najlepšie cez víkend – smrteľná kombinácia. Napriek všetkým týmto  faktom si musíme udržať úsmev na tvári a profesionálny prístup. Stále sa predsa držíme hesla: „Náš zákazník, náš pán“. So slzami v očiach, ale predsa. Verte mi, nie je nič lepšie ako prísť domov po celom dni behania, ľahnúť si do postele s myšlienkou, že zajtra nás čaká to isté. 

Autorka: Nina Beláková

Foto: Nina Beláková

Byť dobrým a skutočným novinárom nie je vôbec také ľahké ako sa zdá. Ktokoľvek si môže myslieť, že ak si jeho text prečíta veľa ľudí, je z neho skvelý novinár. O kvalite článku však v skutočnosti nerozhoduje počet prečítaní, ale pridaná hodnota. Tliachať do vetra vie každý, no napísať niečo s rozumom aj so srdcom, dať čitateľovi nielen informácie, ale aj niečo zo seba, to je už umenie. Vkladať srdce do písania však neznamená, že je obsah emotívny, ale že autor si váži svoju prácu a chce ju robiť dobre, poctivo a bez ohľadu na zisk či ohúrenie čitateľov. Takáto práca si vyžaduje čas a veľmi veľa energie, úsilia a snahy.

Jane Brooková je presne takýto typ novinárky. Nejde jej o peniaze, ale o niečo viac. Svoj čas i život oddáva práci v London Courieri – uznávaných anglických novinách. Svojím textom odhalila imigračný škandál vedúci ku korupcii vo vláde, získala ocenenie aj uznanie. Mohla byť viac ako šťastná. Lenže tvrdá a kvalitná práca nesie so sebou aj daň – absenciu voľného času. To jej priateľ a kolega Simon nevedel zniesť, a preto Jane končí sama. Síce s „kariérnou trofejou“ v rukách, no bez toho, s kým by mohla zdieľať svoj úspech.

Dostať od šéfky príležitosť ísť na dva týždne do Nórska a pripraviť článok o výbere vianočného stromčeka na Trafalgarské námestie predstavuje pre Jane záchranné koleso. Ona však odmietne. Neznáša Vianoce a túži písať o niečom inom. Keď sa však predsa len rozhodne ísť a ocitne sa v očarujúcom a zasneženom Nórsku, zabúda na nešťastie v láske a dáva jej novú šancu. Odrazu príde na to, že nejde len o výrub obyčajného stromu, ale o srdcervúcu tradíciu z minulosti. Zmení predvianočný čas zmýšľanie Jane natoľko, že bude opäť ochotná dôverovať mužom? Alebo pochová v Nórsku okrem princa na bielom koni aj Vianoce?

Autorka knihy Decembrový dar píše pod pseudonymom a Jenny Gladwellová je v skutočnosti Genevieve Herrová. Pracuje ako redaktorka kníh pre deti vo vydavateľstve a popritom sa venuje aj písaniu. Jej kniha však nie je o vianočnom klišé a romantickej zápletke s happyendom. Príbeh skrýva omnoho viac a prekvapí vás. V deji sa prepletá minulosť z čias vojny so životom Jane a ďalších postáv. Práve hlavná hrdinka, ako správna novinárka, hľadá spojitosti v príbehoch, pričom sa na ňu usmieva šťastie.

K nude by ste sa dopracovali ťažko. Štýl písania je jednoduchý a zrozumiteľný, kniha sa v podstate „číta sama“ a nechýba ani napätie a príjemná gradácia deja. Príbeh je skvelý na čítanie vo vianočnom období, ale ak sa ho rozhodnete posunúť na inokedy, neprichádzate o zážitok. Autorka je majsterka v opise, navodzuje dojem, akoby by ste boli priamo na danom mieste. Knihu by som odporučila každému, kto potrebuje vo svojom živote doplniť nádej, že šťastný koniec existuje, len sa musí na život pozrieť zo správneho uhla.

autorka Soňa Krajčovičová

Ako študentka žurnalistiky sa stretávam s mnohými ľuďmi s podobnými záujmami a názormi. Každý žije v istej bubline ľudí, ktorú je ale občas dobré opustiť. Pred vyše pol rokom som sa rozhodla skúsiť pomôcť zaujímavému projektu vytvorenému z iniciatívny saleziánov na Trnávke, na pomoc ukrajinským rodinám v Gabčíkove  a dalo mi to veľa. Okrem dobrého pocitu, skúseností či iného pohľadu na mnoho vecí, najmä možnosť stretávať ľudí.

V projektoch, akým je aj tento, sa nájde naozaj ktokoľvek. Prvou skupinou sú študenti. Študenti stredných škôl, ktorý poobede namiesto scrollovania sociálnych sietí či hrania videohier vidia väčší zmysel v pomoci niekomu, kto takéto možnosti nemá. Vysokoškoláci, od študentov a študentiek humanitných odborov, ktorí o tom počuli v škole a venujú sa témam, akou je pomoc cielená Ukrajine, až po aplikovaných informatikov, ktorí chcú aj to málo voľného času využiť zmysluplnejšie ako návštevou študentského baru Kotolňa. S týmito ľuďmi je práca a komunikácia veľmi jednoduchá. Máme spoločné témy a zanietenie pre takúto aktivitu. Druhú skupinu však tvoria dospelí pracujúci ľudia. IT technik, ktorý sa po práci namiesto pohára vínka a televízneho seriálu ide vyblázniť s deťmi alebo sa dovzdelávať o psychologickom prístupe k ľudom v krízovej situácii. Pracujúci, ktorý pomedzi nočné zmeny každý druhý týždeň príde pomôcť. Je fascinujúce a najmä obohacujúce rozprávať sa s týmito ľuďmi. Poslednou skupinou, ktorú stretávame, sú deti a ich rodičia, ktorí museli utiecť pred vojnou. Práve tí sú najďalej od mojej bubliny.  Zo začiatku opatrní, neskôr už lámavou angličtinou komunikujúci a zapájajúci sa do dobrovoľného programu, ktorí im pripravujeme. 

Každý z ľudí, čo stretávam, mi dal niečo iné. Je len na nás opustiť naše sociálne bubliny a pozrieť sa na veci z iného uhľa. Či už v zaujímavom pracovnom kolektíve, dobrovoľnej činnosti alebo náhodným rozhovorom. Stačí sa nebáť. 

Autorka: Martina Komorná
Foto: autorka, Bežný deň dobrovoľníkov v ubytovni v Gabčíkove 

Los mokraďový je najväčší zástupca čeľade jeleňovitých a väčšine z nás sa v mysli spája so Škandináviou či severnou Amerikou. Málokto však vie, že toto zviera kedysi prirodzene obývalo aj slovenské lesy. Pred tristo rokmi ho však ľudia vyhubili a na naše územie už iba občas zablúdi zo susedného Poľska.

Continue Reading

Keď je hľadanie bytu zložitejšie ako výprava na Mount Everest

Nájsť si ubytovanie v hlavnom meste, je veľmi zložité, no keď ste aj študent, stáva sa to takmer nemožné. Viem, o čom hovorím, pretože som si tým prešiel. Niektorým ste nesympatický, ďalším zase prekáža, že ste študent, ktorý určite nemé peniaze a niekto vám ani neodpíše na mail. Keď som si pred rokom hľadal byt a odmietli ma už niekoľkýkrát, začal som si robiť iné plány. Ostanem bývať na ulici! Veď je predsa leto a moji noví spolubývajúci by ma určite neodmietli a nepovedali by mi, že nie som vhodný kandidát. 

Prečo to je také ťažké?

Najčastejším dôvodom bolo, že sa prenajímateľ bál, či máte ako študent peniaze na splácanie bytu. V jeho očiach sme ľudia, ktorí nemajú čas popri škole pracovať. Z otrepanej frázy, ako sú študenti chudobní a nemajú financie, sa stal strašiak pre všetkých, čo ponúkajú ubytovanie. Nerozmýšľajú vôbec nad tým, že ak by som si niečo nemohol dovoliť, jednoducho by som to nechcel. Tak, ako si teraz nekúpim drahé auto, nebudem hľadať štvorizbový byt v centre Bratislavy, s výhľadom na hrad. Dnes je pre slovo študent najpoužívanejším synonymom- chudoba. 

Ďalším dôvodom, prečo bolo komplikované nájsť si miesto na bývanie, bola vojna na Ukrajine. Nezazlievam teraz nikomu, že nechával u seba bývať ľudí, ktorí utekali pred vojnou. Práve naopak. Často znižovali nájom, aby si to ich nájomcovia mohli dovoliť. Skôr narážam na to, že niektorí nechali cenu rovnako vysokú a ponúkali toto miesto len preto, aby im štát za to poskytol ďalšie peniaze. Treba ale spomenúť, že takýchto prípadov nebolo veľa. Taktiež to nie je vec, na ktorú by som sa hneval, no aj to je dôvod, prečo je také ťažké hľadať byty nie len v Bratislave. 

Keď ste študent, okrem nálepky chudoba, máte zrejme na čele nalepené aj slovo ,,problémový“. A tu sa vraciam k spomínaným nesympatiám. Ak ste sa prenajímateľovi nepáčili, jednoducho povedal- mladí ľudia bývajú problémoví. Nemali ste šancu ho presvedčiť o opaku. Nedostali ste ani príležitosť ukázať, že pre bývanie ste ochotní zhasnúť televíziu aj svetlá o 22:00h a ísť spať. Jednoducho, ak vyzeráte mlado, znamená to, že máte každý deň párty, ste hluční a obľubujete alkohol s cigaretami. 

Riešenia pre jednoduchšie hľadanie

Aj keď to mnohým z nás nevyhovuje, študentské byty sú tá najľahšia cesta k dosiahnutiu cieľa. Sú aj cenovo dostupnejšie a taktiež nie je také ťažké dostať sa k nim. Problém prichádza vtedy, ak chcete bývať sami. Táto možnosť je veľakrát pre štyroch a viacerých. Museli by ste mať veľké šťastie, ak by sa vám podarilo nájsť dvojlôžkové izby. Ak ale nemáte problém deliť sa s ostatnými o sprchu, toaletu, či kuchyňu, je to pre vás najlepšia možnosť na bývanie.

Výhodou je, ak ste viacerí, ktorí chcete ísť spolu bývať. V takomto prípade, to bude síce drahšie, ale aj prenajímatelia sú pokojnejší a istejší v tom, že budete platiť nájom. Využiť tiež môžete prvú spomínanú možnosť, kde by ste boli všetci pokope a poznali sa. Väčšinou si nájdete byt jednoduchšie ako väčšia skupinka, ako by ste mali ísť bývať ako jednotlivec. 

Poslednou možnosťou je nepriznať sa, že stále študujete. Vymyslíte si príbeh o tom, ako a kde zarábate. Musíte vniesť istotu vášmu prenajímateľovi a doslova ho opiť rožkom. Diplom o ukončení štúdia si pýtať určite nebude a vy sa môžete zahrať na čerstvého zamestnanca s víziou do budúcnosti. Mne sa podarilo nájsť byt práve takto. Povedal som polovičnú pravdu. O tom, kde pracujem, koľko zarábam a aké stabilné je moje zamestnanie, som si vymýšľať nemusel. Jediné, čo som zatajil bolo to, že stíham aj školu a stereotyp, že všetci študenti sú chudobní. 

Autor: Ján Jamrich

Foto: autor

Ste študenti a nemáte peniaze na to, aby ste leteli do Francúzska? Chcete si vychutnať plnými dúškami chuť tohto obojživelníka? Tak to vám nepomôžem. Dnes ponúknem recept na inú žabu než na akú ste mysleli. A aj keď budete po dočítaní tohto článku hladní, verím, že budete prinajmenšom produktívnejší.

Jednoduchá príprava, pri ktorej vám netreba ani kuchyňu

Ako som už spomínal, aby ste ju zjedli, nemusíte ísť do lesa ani k rybníku. Toto zvieratko dnes nebudete jesť doslova. Žaba v tomto prípade vyjadruje úlohu, ktorú sa vám nechce robiť a snažíte sa jej vyhýbať. Ako príklad si môžeme dať bakalársku prácu. Povedali ste si, že každý deň napíšete aspoň dve strany. No od rána to odkladáte a hľadáte zámienky, prečo sa tomu vyhnúť. Keď vás to večer dobehne, poviete si, aj zajtra je deň. 

Prvýkrát tento pojem použil vo svojej knihe Mark Twain, ktorý napísal: ,,Ak ráno ako prvú vec zjete žabu, môžete si byť istý, že zvyšok vášho dňa bude lepší, pretože to najhoršie máte za sebou.“ A ak sa nad tým zamyslíte, mal obrovskú pravdu. 

Výhodou zjedenia ,,žaby“ je, že nemusíte cely deň rozmýšľať nad tým, že vás na konci dňa čaká niečo, čo musíte spraviť. Ak tieto povinnosti vybavíte hneď ráno, zvýši to aj vašu produktivitu, pretože budete pokojnejší, že najnepríjemnejšie veci máte už za sebou. Viete aj lepšie vypĺňať čas aktivitami, ktoré vás bavia bez toho, že myslíte na nadchádzajúce povinnosti. Namiesto toho, aby ste hneď po zobudení chytili mobil do ruky, dajte si radšej na raňajky ,,žabu“, ktorá vám zlepší celý deň. 

A prečo vlastne zjedenie tohto zvieraťa? Je to úplne jednoduché. Ak by ste mali možnosť vybrať si, či si dáte na obed pizzu alebo ropuchu, čo by ste zjedli? Verím, že ak nie ste z Francúzska, nad odpoveďou ste dlho nerozmýšľali. A tak je to aj v živote. Ak si vyberáte medzi tým, či si ísť robiť veci do školy alebo pozerať ďalšiu epizódu seriálu, skúste si vybrať tú menej príjemnú záležitosť. Verte mi, potom vám bude chutiť tá pizza viac. Dobrú chuť!

Autor: Ján Jamrich

Foto: archív