Hystéria. Strach. Vraždy. Súd. Cirkev. Týchto pár slov by nám stačilo na opis činohry Salemské bosorky, ktoré pre obrovský úspech publika hrajú na javisku Slovenského národného divadla už viac, ako rok. Veľmi na mňa zapôsobilo spojenie divadla a kamery, aby mali diváci aj v posledných radoch možnosť prežívať napätie a emócie spolu s hercami.

Túto hru som mala možnosť vidieť dvakrát. Prvý raz v januári tohto roka, druhýkrát nedávno,    v apríli. Bola naozaj dychberúca. Otvára niekoľko celospoločenských tém, ktoré sú aktuálne aj dnes, i keď hra vychádza z udalostí, ktoré sa odohrali v roku 1692 v malom mestečku Salem v americkom Massachusetts.

Na začiatku hry môžeme vidieť tancovať mladé ženy nahé na poli. Po tomto tanci sa jedno z dievčat nemôže zobudiť. Začne sa hystéria, že dcéru pastora posadol diabol pri rituáli v kukuričnom poli. Dievčatá zapierajú, že žiadny pohanský rituál sa nedial. Hra už v tomto bode začne gradovať. Celé mesto je na nohách, začnú sa hádky a dohady, čo sa vlastne stalo. Dozvedáme sa aj to, že jedno z dievčat – Abigail Williamsová, zapletené v tomto incidente kedysi robilo slúžku v dome Johna a Elizabeth Proctorovcov. Elizabeth ju však vyhodila po tom, čo sa dozvedela, že jej zviedla muža. Okolo týchto skutočností sa krúti celá hra.

Privolaný pastor John Hale má za úlohu pomôcť vyliečiť dcéru salemského pastora. Čoskoro však zisťuje, že ho nezavolali iba pomôcť liečiť. Odhaľuje zlosť a zatrpknutosť ľudí v meste. Dievčatá začnú obviňovať z paktovania s diablom každého, kto sa snaží vyvrátiť ich tvrdenia, len aby nikto neukázal prstom na ne. Do Salemu prichádza guvernérova námestníčka Danforthová a začne sa cirkevný súd – hon na čarodejnice. Odsúdených na trest obesením je niekoľko desiatok, ďalší sú zavretí do väzenia, medzi nimi aj manželka Johna Proctora, ktorú z bosoráctva obvinila Abigail. Všetko toto iba kvôli šialenej láske k ženatému mužovi.

Trojhodinová hra nás neustále udržuje v napätí. Hlavnou postavou je John Proctor, ktorého stvárnil Milan Ondrík. Predstavuje roľníka, ktorý, aj keď urobil niečo zlé, je najspravodlivejšou postavu celej hry. Emócie vložené do neho vytvárajú neopísateľný zážitok počas celého predstavenia. Jeden z najsilnejších momentov pre mňa bol ten, keď pri dôležitej, dojímavej scéne na neho namierila kamera a po tvári mu tiekli slzy.

Hra dôvtipne predostrela témy kresťanského fanatizmu, ľudskej zloby a hlúposti. Aj keď sa nás cirkevný súd snaží presvedčiť, že všetko je v mene Boha a že hovoriť pravdu znamená byť slobodný, nie je tomu tak. Na konci zaznie silná myšlienka – Boh je mŕtvy, ktorá dramaticky zakončuje hru, pretože všetci dobrí a spravodliví ľudia Salemu odvisli pre zdanlivo takú nevinnú a čistú vec, ako je láska.

Autorka článku: Kristína Chovancová

Foto: Ľuboš Kotlár, 2022 (oficiálny web SND)

Kruh je jednou z najznámejších pekární v Bratislave. Patrí manželom Tomljenovićovcom, ktorí začali v čase pandémie koronavírusu. Koncept je jedinečný svojím otvoreným priestorom, kde zákazníci môžu v priamom prenose sledovať celý proces výroby. O začiatkoch, pokračovaní, ale aj o svojich pocitoch a snoch, rozpráva majiteľka Emília Tomljenović.

Pekáreň ste otvárali v čase, keď sa Slovensko začalo len pomaly spamätávať z lockdownu. Ako sa vám to podarilo?

Do tohto projektu sme nevstupovali ako podnikatelia – úplní začiatočníci. Obaja pochádzame z podnikateľských rodín a sami sme viedli malý gastro-podnik v Prahe, keď nás zasiahla kríza roku 2009. Viac-menej sme vedeli, do čoho ideme. Od prvej vlny pandémie sme sledovali ako náš segment trhu reaguje na pandémiu.

 Nemali ste obavy?

Strach máte vždy. To je dobre, strach vás chráni a dáva signály. Netreba sa ho báť a nechať sa ním obmedziť. Ja strachu venujem veľa času a komunikácie.

Zhoduje sa realita s vašimi pôvodnými predstavami?  

Inšpirovali sme sa vznikajúcimi remeselnými pekárňami vo svete a pokiaľ sa dalo, cestovali sme za témou.  Pozerali sme do okien francúzskych pekární a porovnávali stroje, veľkosť priestoru, diskutovali, kde asi majú sklady, koľko zamestnancov pracuje vo výrobe a tak ďalej. Milujeme pečivo – ochutnávať a porovnávať. Preto nám nerobilo problém pýtať sa, zaujímať sa. Avšak, procesom tvorenia a technickou prípravu vlastného priestoru sme však z tejto romantickej fázy rýchlo vytriezveli.

Ste vyštudovaná učiteľka matematiky. Mali ste predošlé skúsenosti s gastronómiou? Čo vás viedlo k tomu, aby ste si otvoriť pekáreň?

Skôr mám pocit, že mám väčšiu skúsenosť z oblasti stravovania ako z učiteľstva. Ako som spomínala, manžel viedol malý podnik v Prahe, ja rada komunikujem s ľuďmi a prekonávam prekážky. Po určitom období som vystúpila z rodinného podniku a hľadala som cestu, ktorou pokračovať. Keď manžel navrhol projekt pekárne a matematika nám sadla, ešte som chvíľu zvažovala, no teraz sme tu.

Takže to bol manželov nápad?

Muž je podnikateľ a jedna z možností, v čom videl potenciál, bola pekáreň, no potreboval k tomu partnera, tak si vybral mňa. Vedela som, že to budem mať rada, ale netušila som ako na to, tak som išla pomalými krokmi. Spoznávala som – predovšetkým seba. Najprv som si urobila rekvalifikačný kurz, stretávala som sa s ľuďmi, ktorí robia v pekárňach a v oblasti manažovania.

Čo vám pomohlo premeniť plán na skutočnosť ?

Jeden múdry človek mi raz povedal, že si musím urobiť kalkuláciu vstupného kapitálu, a potom k tomu pripočítať ešte 40 percent. Treba mať dobrý podnikateľský plán a byť kritický voči sebe a voči svojim možnostiam, nepresadzovať len svoje ego. Mať sny, no držať sa nohami na zemi a nechať si poradiť od ostatných ľudí, to bol môj odrazový mostík.

Čo je esenciou toho,  aby veci fungovali?

Dôležité je, aby ste na tej ceste našli dobrých partnerov. Mňa baví spolupracovať a vedela som, že ak nájdem správnych ľudí a dokážem zadefinovať, čo chcem, môžeme predísť chybám. Myslím si, že každý v tejto pekárni je vo svojej oblasti múdrejší ako ja a pre mňa to je veľmi dôležité. Každý máme niečo a táto skladačka tvorí celok – tvorí Kruh.

Často spomínate spoluprácu, čo si pod ňou predstavujete ?

Spolupráca ma obohacuje. To, že môžem ľuďom poskytnúť prácu a priestor na ich sebarealizáciu, iným ľuďom ponúknuť kvalitný produkt, dokážem ich osloviť a zároveň vytvoriť pozitívny ekonomický výsledok. Nevylučuje sa to. Ale opäť podotknem, musíte cítiť, že ste na mieste, na ktorom máte byť a vtedy to jednoducho vyjde.

Prečo dostala pekáreň názov Kruh?

Kruh ako kruh priateľov a milovníkov pečiva. Kruh ako spoločnosť susedov, ktorí sa u nás stretnú pri káve. Kruh milovníkov remesla. Kruh ako miesto, ktoré spája. A v neposlednom rade kruh ako sa povie chlieb po chorvátsky. Názov spojil v sebe všetky ingrediencie, ktoré chcem, aby bolo cítiť z nasej spoločnosti.

Ste zhovorčivý človek. Sú pre vás dôležité fungujúce vzťahy na pracovisku?  

Niekedy som až príliš zhovorčivá. Smejem sa zo seba, mnohokrát sa dokážem sama vyčerpať z vlastnej prezentácie. A áno, príjemné pracovné podmienky sú pre mňa základ, od ktorého sa všetko odvíja.

Aký je váš osobný plán, o čom snívate ?

Mám pocit, že teraz žijem svoj sen. Vždy si vravím, že ak by bol toto môj posledný deň, tak to všetko malo zmysel. Raz sme tu zatvárali, kvôli rekonštrukcii, a ja som si predstavila, že by to bol náš posledný deň, to by mi bolo hrozne ľúto.

Čo nové vám Kruh priniesol do života, čo vás táto skúsenosť naučila?

Neviem, či dokážem vystihnúť a preniesť emóciu, ktorú väčšinu času prežívam. V prvom rade som spoznala úžasných ľudí, kolegov aj zákazníkov. Predávať chlieb a voňavé pečivo je úžasné. Som nesmierne pyšná na prácu našich zamestnancov. Každá nespravodlivá kritika ma vnútorne zožiera a dokázala by som sa biť za úprimnosť a poctivosť. Od vzniku Kruhu som sa  stala osobnostne bohatšou a rastiem každou skúsenosťou. Som rada, že som si to dopriala.

Niektorí ľudia tvrdia, že máte príliš vysoké ceny. Ako na to reagujete?

Áno, na začiatku sme dostávali otázky na ceny. Keď sa pozriete naprieč trhom, naše ceny sú porovnateľné. Kľúčové sú pre nás kvalita, spravodlivá odmena, otvorenosť a dostupnosť. Niečo vieme ovplyvniť, niečomu sa musíme prispôsobiť a premietnuť to do ceny. Ak sa ma niekto opýta, prečo je ten croissant taký drahý, nemyslím si, že je to otázka namieste, pretože v porovnaní s inými cukrárňami vychádza približne rovnako. Samozrejme, ak si to ľudia porovnávajú s cenami v reťazcoch, tak sme drahší, avšak treba povedať, že  vtedy sa rozprávame o úplne neporovnateľných produktoch. Podľa mňa nemusí byť nikomu ľúto dať peniaze, keď pred sebou vidí celý proces výroby.

Čo vás vie rozcítiť ?

Keď niekto spochybňuje kvalitu. Ale aj to nás posúva vpred, pretože je to priestor na komunikáciu, na vysvetlenie. Nebrať to z pozície ega, ale ako priestor na spätnú väzbu. Nie sme dokonalí a predovšetkým nie vtedy, keď ide o remeselnú výrobu, kde sa nepodarí spraviť dvakrát rovnaký chlieb, rovnaký croissant.

 Ale v tom je tá krása, nie ?

V tom je tá krása, a aj takto by sme chceli nejakým spôsobom učiť ľudí, že tá falošná dokonalosť, ktorá je všade okolo nás nie je prirodzená a nemali by sme sa o ňu za každú cenu snažiť. Človek si aj cez remeselnú výrobu dokáže nájsť cestu k životu. 

autorka: Paulína Barlová

Na úspešné absolvovanie bakalárskeho štúdia je okrem iného potrebné nazbierať 37 kreditov z voliteľných predmetov. Čo si zvoliť tak, aby to príliš nebolelo, no zároveň, aby sa to dalo za šesť semestrov splniť? Dilema takmer každého študenta.

„Tento semester som si dala Windsurfing, bude to v Chorvátsku, poď so mnou!“ nahovárala ma minulý rok moja kamarátka z telovýchovy. Vyvalene som na ňu pozerala, že: „Čo by som tam asi tak ja robila? A okrem toho, akoby som mohla ísť s vami, keď je to predmet z inej fakulty?“ Predmet z inej fakulty…zamyslím sa a pred očami sa mi zjaví muž, ktorý sa nám na zápise do prvého ročníka snažil vysvetliť, ako si prihlasovať predmety do rozvrhu. Okrem iného spomenul, že Univerzita Komenského umožňuje prihlásiť si „céčkový“, a teda voliteľný predmet aj z iných odborov. Otvorila som informačný systém AiS, lustrujem ponuku predmetov a! Windsufing za osem kreditov. Pridala som a čakala do mája. A on sa skutočne konal – na Pelješaci.

Odvoz tam aj späť vybavili dve dievčatá z telovýchovy, ubytovanie aj surfy boli zahrnuté v cene kurzu. Nám zostalo už len zbaliť si plavky, neoprén, opaľovacie krémy a nejaké rezne na cestu. To sme ešte nevedeli, že namiesto krémov sme si mali pribaliť o jednu mikinu naviac.

Ubytovali nás v bunkách po piatich, na pohlaví a fakulte nezáležalo. Veď z inej fakulty som tam bola len ja. Zvyšok tvorili budúci tréneri a telocvikári. Môj strach z podpriemernosti sa neskôr ukázal zbytočný, pretože sme  sa všetci ocitli na jednej potápajúcej sa lodi – na jednom potápajúcom sa surfe.

Ostrov Pelješac je ideálny na vodné športy práve pre priaznivý vietor, ktorý bol v posledný májový týždeň skôr opakom priazne. Na začiatku nás rozdelili do dvojíc, ktoré sa po pár pokusoch na doske striedali. Trénovalo sa v dvoch fázach, doobeda a poobede. Avšak poobedný vánok sa väčšinu dní rozšantil tak, že nám začiatočníkom to isté nedovolil. A tak sa účastníci rozštiepili na dve skupiny, na determinovaných študentov a veterných „opaľovačov“. Plážou sa ozýval smiech a všetky hudobné žánre z prenosných reproduktorov. Nikto sa neutopil, naopak, niektorí sa windsurfovať skutočne naučili!

Najvzácnejším kreditom na tomto kurze bola neopísateľná pohoda. Ľudia sa prechádzali, bavili sa, hrali karty, pospevovali si, či len tak boli. A nikoho nič netrápilo. Akoby aj mohlo, veď sme mali školu hrou!

Z kurzu sme si okrem základov windsurfingu odniesli aj zlé opálenie, príjemné zážitky a nové priateľstvá. A samozrejme, tých osem kreditov!

autorka: Paulína Barlová

Áno Stephen, až taký sureálny bol tvoj Imaginárny priateľ.

Autor beletrie Stephen Chbosky pred rokmi vytvoril (nielen) tínedžerský fenomén Charlieho malé tajomstvá, známy skôr pod svojim anglickým názvom The Perks of Being a Wallflower. Príbeh mladého Charlieho strateného vo svete medziľudských vzťahov aj v  sebe samom písaný formou listov priateľovi objal celý svet svojou nežnosťou, intímnosťou a najúprimnejšou ľudskosťou. Vtedy sme každý boli tak trochu Charliem. Ak sme aj knihu prvýkrát otvárali s trochou nedôvery, posledný list sme už čítali plní pochopenia, nádeje a silného súcitu. Ešte slávnejšou sa stala filmová adaptácia s Loganom Lermanom, Emmou Watsonovou a Ezrom Millerom v hlavných úlohách. Čitateľská verejnosť si musela na ďalší román počkať 20 rokov. Asi však napokon neprišlo presne to, čo sme očakávali.

Keď som si pred časom v kníhkupectve obzerala police so svetovou beletriou, ihneď ma zhypnotizovalo meno autora na prebale knihy. Začudovala som sa však, že pozerám na asi sedemstostranové dielo, navyše označené ako horor. Je to ten istý Chbosky, ktorý nás na ani nie dvesto stranách nechal prežiť jeden rok zo života krehučkého Charlieho? Musela som to zistiť čo najskôr.

Ide teda o rozsahovo veľké dielo, najmä v porovnaní s predchádzajúcou tvorbou a s tým, že na rozdiel od Charlieho malých tajomstiev, kniha zachytáva obdobie približne jedného mesiaca, konkrétne predvianočný čas. „Smrť sa približuje. Zomrieme na Štedrý deň..,“ stojí na prebale knihy.

Od začiatku sledujeme príbeh slobodnej matky Kate Reesovej a jej syna Christophera, tí spolu utekajú z násilného domova, aby začali nový život v malom americkom meste Mill Grove, v anonymite a ďaleko od tyrana Jerryho. Nie sú to však len finančné ťažkosti, ktoré si dvojica z bývalého domova prináša. Vyrovnávaniu sa s dlhoročnými traumami spôsobenými nielen domácim násilím, ale aj smrťou Christopherovho otca, nepomáha chlapcova dyslexia, ani pohŕdanie jednorodičkou zo strany miestnych obyvateľov. Ich spojencami sa stanú starý veterán s bolestivými spomienkami Ambrose a miestny šerif, ktorého takisto prenasledujú duchovia minulosti.

Kniha vás hneď na začiatku ovalí veľmi čudnou, zmiešanou atmosférou. Je ťažké určiť jej náladu, lebo sa často mení. Od začiatku až do konca prežívame meniace sa spektrum pocitov na základe nielen obsahu, ale aj štylizácie príbehu. Preto som mala problém aj akosi vnútorne zaradiť dané dielo. Pomenovanie horor pre knihu akoby nebolo dosť. Miešalo sa tu fantasy s hrejivým románom, detským rozprávaním, no celé to malo skutočne znepokojujúce elementy. Ak počúvame o bežných detských hrách, ktoré sa zrazu zvrtnú na čosi absurdné a kde čosi nie je úplne v poriadku, nepotrebujeme ani monštrá na to, aby sme sa báli. Tie v knihe tiež nechýbajú, mnoho z nich je však dobre skrytých, ako inak, aj v ľuďoch.

Príbeh je teda zväčša veľmi temný, ale tým, že sa prelína s nevinnými motívmi, táto temnota dolieha na človeka ešte viac. Aj to je jeden z dôvodov, prečo som paralelne s Imaginárnym priateľom čítala aj najnovšiu knihu od Stephany Mayerovej Polnočné slnko. Áno, stále ten istý príbeh, tentokrát z tragicky melancholického Edwardovho pohľadu. Chcem tým len povedať, že kniha na čitateľa veľmi dolieha a niet sa čo čudovať, že prečítať ju môže byť náročné nielen pre samotný rozsah, ale najmä pre jej obsahovú, ale aj formálnu ťažkopádnosť. Súčasným trendom spisovateľov je využiť svoje stránky čo najintenzívnejšie a mnohí preto siahnu po narúšaní konvenčnej grafiky, či už na to, aby odlíšili jednotlivé postavy, situácie alebo ako snahu vyskočiť na čitateľa z dvojrozmerného papiera. Celkový dojem knihy, jej presýtenosť a abstraktné prvky, z nej však robia miestami ťažko čitateľné dielo. Najväčším problémom príbehu nie je dĺžka, no fakt, že miestami sú pasáže príliš naťahované, aj tie, ktoré to nepotrebujú. Dej to výrazne spomaľuje a čitateľa unavuje.

Nebudem príliš zachádzať do deja a prezrádzať konkrétnosti, no v knihe je zvláštne podaný aj celkový dejový zvrat. To, že nejaký nastane vlastne ani nie je tajomstvom, dá sa to očakávať už podľa všeobecného trendu, ale netají sa tým ani autor. V príbehu je poschovávaných mnoho malých náznakov, ktoré sme ako čitatelia leniví naplno vnímať a spájať do súvislostí. Sme v podstate ako často opisovaná metafora žiab, ktoré sa pomaly varia v hrnci bez toho, aby boli ochotné si to priznať a zakročiť.

Vyvrcholenie diela takisto nebolo veľkým prekvapením, no až tu sa konečne uzavreli viaceré načaté príbehy a potvrdili dohady. Podarilo sa mi dokonca aj uspokojivo zaradiť žáner – podobenstvo. Tento žáner sa nevyskytuje veľmi často, no mohli sme ho spozorovať napríklad vo filme Matka! s Jennifer Lawrencovou, pričom tu sledujeme najmä metaforizované časti Starého zákona.

Celkovo hodnotím knihu pozitívne. Hoci vidno paralely s viacerými populárnymi príbehmi, ako sú niektoré z hororov Stephena Kinga, či svetový seriálový fenomén Stranger Things, stále však môžeme povedať, že Stephen Chbosky vložil do diela veľkú mieru kreativity. Príbeh, a najmä jeho vyvrcholenie, sú veľmi zaujímavé a zo strán aj napriek hororovým prvkom cítiť nesmiernu ľudskosť a teplo. Spomalením zážitku sú však už spomínaný rozsah a ťažkopádnosť. Určite by ma to však neodradilo od siahnutia po ďalšej Chboského novinke. Uvidíme, čo to bude najbližšie.

Autorka článku: Tatiana Turisová

Autorka fotografie: Tatiana Turisová

Deň Zeme 22. apríla sprevádzali rôzne aktivity. Jednou z nich bol Pochod za klímu, ktorý organizovala iniciatíva Klíma ťa potrebuje. Dôvodom bolo okrem oslavy vyzvať politikov, aby odložili prázdne sľuby o ochrane planéty a začali konať. Symbolicky sa končil pri NRSR.

Program sa začal krátko po sedemnástej hodine a prítomní mali možnosť vytvoriť si bannery podľa vopred pripravenej šablóny. Na mieste bolo niekoľko „sprejovacích“ staníc a stačilo si zobrať kartón a nasprejovať slogan podľa svojej voľby. Okrem toho nás čakalo dídžejské vystúpenie Kristie Kardio. 

Nasledoval pochod. Účastníci kráčali ulicami až ku Národnej rade Slovenskej republiky pod dozorom polície, kde mali organizátori pripravené príhovory.

Kým čakali na príhovory, zhromaždili sa pár metrov od vchodu do budovy. Pár slov na úvod povedal Jakub Hrbáň zorganizácie Klíma ťa potrebuje. Označil akciu za symbolický pochod, pretože v štátnej budove sa práve nenachádzali politickí predstavitelia. Nešlo veľmi o protest. Poďakoval sa za účasť a dúfal, že sa tu stretneme aj nabudúce, ak bude treba. Príhovor mal tiež Dan Kollár z Cyklokoalície, ktorá sa venuje rozvoju cyklodopravy a verejných priestorov priateľských pre chodcov. Hovoril o tom, ako musíme investovať do udržateľnejšej dopravy. O tom, ako potrebujeme zmeniť systém od základov, pretože ten, v ktorom žijeme, ide ruka v ruke s neustálym ekonomickým rastom a preto nedokáže fungovať v prospech klímy. 

Na mieste bola asi stovka ľudí a na záver si všetci zatlieskali. „Ak si nechcete banner nechať, naukladajte ich popri hradnej stene,“ povedal Jakub Hrbáň. Väčšina tak aj spravila a bannery s rôznymi nápismi ako napríklad Na mŕtvej planéte nie je život až po Burn fat, not oil zdobili hradné múry.

Autorka: Veronika Cechová

Foto: autorka

Čo vznikne spojením športu, divadla a žurnalistiky? Viktória Lucia Ševelová je mladá, talentovaná absolventka konzervatória v odbore herectvo, spev, tanec. V súčasnosti prváčka žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Okrem všetkého aj dcéra známeho futbalového trénera klubu Al-Adalah FC v Saudskej Arábii – Martina Ševelu. Študuje, pracuje, robí to, čo ju baví. Porozprávala ako to v rodine futbalového trénera vyzerá, či je ťažké skĺbiť dve školy naraz a aj to, aké sú jej plány a záľuby. 

Ako to vyzeralo odmalička v rodine známeho futbalového trénera?

U nás neexistovali voľné víkendy, ani veľké oslavy sviatkov. Keďže sa liga hrala najmä počas víkendov, tento čas patril športu. S bratom sme boli mimo školy a našich aktivít na futbalových štadiónoch. Mama nás vždy viedla k tomu, aby sme chodili podporovať otca. Brat hral futbal takisto, čiže u nás platilo víkend= futbal. Vtedy som to brala ako bežnú súčasť našich životov, s odstupom času chápem, že som mala trochu iné detstvo ako moji rovesníci. Nehovorím, že horšie. Ak sa zápasy hrali mimo domova, cestovali sme. Videla som krásne kúty Slovenska, a to považujem za veľkú výhodu. Okrem sledovania zápasov a podpory otca, sa mama snažila spájať to aj s výletom. 

Tvoj otec Martin Ševela sa stal novým trénerom futbalového klubu Al-Adalah FC v Saudskej Arábii. Čo si si myslela o tom, že otec prijal ponuku? Stretávate sa? 

Pôsobil už v Saudskej Arábii rok predtým, v inom klube FC Abha. Bol to čas covidu, takže sme sa nestretávali. Saudská Arábia mala zatvorené hranice pre turistov. Po desiatich mesiacoch ako trvala liga sa vrátil na Slovensko, kde bol tri mesiace. V októbri prišla ponuka z Al- Adalah klubu, že majú záujem o jeho služby. Je to nový klub, v roku 2022 postúpili do najvyššej saudsko-arabskej súťaže. Z predošlých skúseností hodnotil krajinu pozitívne, dlho neváhal a ponuku prijal. Myslím si, že je to pre neho významný kariérny posun. Vyskúšať si aj takýto mimoeurópsky futbal, rozvíjať trénerskú a ľudskú osobnosť. 

Kde všade pôsobil?

Teraz je v Saudskej Arábii, trénoval aj v Poľsku, na Slovensku -ŠK Slovan Bratislava a  AS Trenčín. Keď bol v Európe, sťahovali sme sa za ním všade, kam dostal ponuku. Za sedemnásť rokov sme menili adresu viac ako desaťkrát. Keď sme boli s bratom starší a mali už svoje povinnosti, osamostatnili sme sa. Mama otca navštevuje častejšie a my s bratom len vtedy, keď to škola a práca umožnia. Som na neho pyšná, podporujeme ho celá rodina.

Súvisí nejako štúdium žurnalistiky so športom?

Preto som si štúdium žurnalistiky vybrala. Športu sa chcem venovať, aj sa mu externe už venujem. Ak by tam nebolo nijaké prepojenie so športom, som si istá, že by som si takýto odbor nevybrala.

Text pod foto: Viktória s otcom Martinom, keď ešte trénoval AS Trenčín

My o tebe vieme, že súčasne s vysokou školou študuješ konzervatórium v odbore herectvo. Je ťažké skĺbiť dve školy a osobný život naraz?

Áno, urobila som si maturitu a teraz pokračujem nadstavbovou časťou, kde som v poslednom ročníku. Na konzervatóriu má nadstavbová časť len dva ročníky. Náročné to určite je, nastaviť si rozvrhy tak, aby sa nestalo, že mám na dvoch školách v rovnakom čase hodiny. Je to skôr náročnejšie na psychiku a časovo. Odmalička ma vychovávali tak, že nie je čas, strácať čas. Povedala som si, že takto fungovať rok zvládnem. Mám dobrú organizáciu, všetko si plánujem, mám vo veciach systém tak, aby mi to vyhovovalo. Nie je to jednoduché, ale všetko sa dá, ak sa chce.

Čomu sa popri škole venuješ?

Ako som spomínala, mám vyštudované herectvo, spev a tanec. Divadlo mi je veľmi blízke, už počas strednej školy som sa tomu venovala. Po prijatí na žurnalistiku som čím skôr chcela ísť do praxe a získavať skúsenosti. Cez futbalové, hokejové kontakty som začala chodiť na zápasy, kde som sa zoznámila s množstvom ľudí. Vďaka tomu ma oslovila redakcia, ktorá patrí pod SME a to konkrétne Sportnet. Som tam externistka, keďže nemám až toľko času, no aj to mi dáva bohaté skúsenosti. 

Máš popri svojich povinnostiach čas aj oddychovať?

Snažím sa mať voľné nedele, robím len veci, ktoré nepočkajú. Soboty mávam väčšinou pracovné, chodím na hokejové a futbalové zápasy tu v Bratislave. Niekedy sa to nedá, v piatok je hokej, v sobotu je futbal, v nedeľu opäť niečo. Nesťažujem sa, robím to, čo ma baví. Športová kultúra mi je blízka, je to pre mňa aj oddych, relax, spoločenské vyžitie. Aby som nezabudla, tak aj divadelné predstavenia máme cez víkend. Ak to nie je šport, je to divadlo. Divadelná kultúra je opäť z iného súdka, okolo seba mám skvelých ľudí. Často to nepovažujem za povinnosti, skôr sú to príjemné stretnutia. 

Akými životnými heslami sa riadiš?

Vždy som bola bojovník. Vraveli mi, že Viktória v mene znamená – víťazstvo. Profesionálne som jazdila parkúr na koňoch. Prehry a nejaké ťažšie obdobia som nemala rada. Nešlo ani o ego či nejaké dokazovanie, skôr pocit, že som na seba hrdá. To jedno heslo som si opakovala v rôznych situáciách: „Neprišla som takto ďaleko len preto, aby som prišla, opäť len takto ďaleko.“ Je to hra so slovíčkami, ale keď som si tento citát prečítala pár rokov dozadu, vedela som, že toto je ako šité na mňa. Vyplýva to z toho, že netreba sa uspokojiť s tým, čo je teraz, máme na to ísť ďalej. 

Text pod foto: Láska ku koňom pretrváva dodnes

Text: Patrícia Greifová

Foto: Viktória Lucia Ševelová