Nezaradené

Štrnásty ročník najväčšieho medzinárodného hokejbalového podujatia v Európe sa tento rok uskutoční vo Zvolene. Potvrdil nám to hlavný organizátor podujatia Martin Caban, ktorý aj upresnil, prečo sa rozhodli pre mesto pod Pustým hradom. „Zvolen je mesto s dlhoročnou hokejovou tradíciou, čo je dôležité, keďže podstatnou súčasťou organizácie sú hokejové haly, aby sme mali kde hrať,“ začal dlhoročný hokejbalista svoju argumentáciu. „Mesto Zvolen nám ponúka až dve haly, ‚zimák‘ (zimný štadión na ulici Pod Dráhami, pozn. aut.) a neďalekú tréningovú halu, čo je pozitívne, keďže môžeme hrať simultánne dva zápasy. Ak vezmene do úvahy rekordný počet účastníkov, tak ináč sa to ani nedá, pretože by sme skončili v obrovskom časovom sklze.“

Zaujímalo nás obsadenie tohtoročného turnaja. „Tento rok to vyzerá veľmi zaujímavo, doposiaľ máme 32 prihlásených tímov, medzi ktorými je tradičný zástupca zo susedných Čiech a dokonca máme aj nováčika z Anglicka! Stabilnými účastníkmi sú dva banskobystrické tímy, ktoré vždy mútia vody. Silný je aj Poprad, kde sa mieša mladícka dravosť so skúsenosťou. Tento ročník vyzerá byť mimoriadne „nabitý“ a už sa teším na prvý júnový víkend, keď sa to celé začne.“                                                                                            

Martin Caban sa vyjadril aj k najpálčivejšej téme – financiám a sponzorom. „V tomto ohľade sme, chvalabohu, zabezpečení. Turnaj sa teší diváckej priazni a sponzori sú maximálne nápomocní. Chcel by som touto formou poďakovať všetkým, ktorí nám pomáhajú či už finančne alebo organizačne. V čase rekordnej inflácie nie je jednoduché organizovať taký veľký turnaj, ale hovorí sa, že kde je vôľa, tam je aj cesta.“                                                        

Na záver vyjadril hlavný organizátor svoju spokojnosť s mestským zastupiteľstvom. „Mesto Zvolen nám veľmi pomohlo. Nielen po finančnej, ale aj po mediálnej stránke. Boli ochotní a jednania boli rýchle a bezproblémové. Oslovili sme primátora Ing. Vladimíra Maňku, aby prišiel odovzdávať medaily a poháre tým najlepším. Obratom našu pozvánku potvrdil. Ak by to takto fungovalo každý rok, mal by som na čele menej vrások,“ uzavrel.  

Autor článku: Daniel Barilla

Foto: Oficiálne logo Országh cupu (zdroj: fb/Országh cup)

Vyše roka trvajúca vojna na Ukrajine priniesla aj celosvetovú infláciu, ktorá postihla každého z nás. Neustále zvyšovanie životných nákladov núti mnohých k drastickým škrtom. Svoje o tom vie aj bývalý hokejový útočník a dnes už bývalý člen Výkonného výboru Slovenského zväzu ľadového hokeja (SZĽH) Michal Handzuš, ktorý po ukončení aktívnej kariéry založil v rodnej Banskej Bystrici občianske združenie BARANI – hokejová škola Michala Handzuša. Pred niekoľkými týždňami prebleskla médiami správa o mladých hokejistoch, ktorí protestovali pred mestským zastupiteľstvom v Banskej Bystrici. Iniciátori protestu z radov Handzušovej hokejovej školy tvrdia, že od januára sa ceny za prenájom banskobystrického zimného štadióna zvýšili do takej miery, že by to bolo likvidačné.    

Mesto Banská Bystrica začiatkom roka 2023 reagovalo na vysoké ceny energií pragmaticky – drasticky znížilo dotácie na šport a kultúru, čo si v konečnom dôsledku odskákali najmä športové kluby pôsobiace v prenajatých priestoroch. Ako informuje portál bb.online.sk, v prípade zimného štadióna, ktorý spravuje mestská firma MBB, poskytlo mesto len 750-tisíc z približne 1,1 milióna eur potrebných na dofinancovanie jeho prevádzky. Zvyšných približne 300-tisíc eur mali uhradiť športové kluby využívajúce zimný štadión, teda extraligová HC‘05 Banská Bystrica a Handzušova hokejová škola.                                                                                            

Práve mladým Baranom prischla približne 160-tisícova sekera, ktorú majú uhradiť. M. Handzuš poukazuje na to, že náklady začali výrazne stúpať po rekonštrukcii štadióna, ktorá mala náklady naopak znížiť. Po búrlivej diskusii bol vo februári prijatý návrh, korý umožnil mladým Baranom bezplatne využívať zimný štadión do konca sezóny, teda do apríla 2023.

Dnes sa mladí hokejisti opäť boja o svoju budúcnosť. Od prijatého návrhu prešli dva mesiace a na zastupiteľstve sa opäť riešila otázka prehnaného nájomného. Pred poslancov sa postavil aj Michal Handzuš, ktorý argumentoval, že v iných mestách majú mládežnícke tímy nájom za symbolické ceny alebo úplne zadarmo. Na jeho výstup reagoval predseda predstavenstva MBB Dušan Argaláš, ktorý poukázal na zmluvné vzťahy. Banskobystrickí poslanci sa nakoniec neotočili mládežníckemu hokeju chrbtom a z približne 160-tisícovej sekery sa zaviazali uhradiť 100-tisíc eur. Zvyšok dlhu bude zrejme na M. Handzušovi, aj keď táto suma je vypočítaná len na rok 2023. Situácia sa bude opäť posudzovať v letných mesiacoch, keďže mestskí poslanci požiadali o nezávislú správu hospodárenia banskobystrického zimného štadióna. Vyhotovenie správy by malo trvať niekoľko mesiacov.

Autor článku: Daniel Barilla

Fotografia: zdroj dennikn.sk

Začiatok lásky to je zamilovanie, búšenie srdca pri pohľade na toho druhého, motýliky v bruchu pred prvým rande. Hľadáte partnera, ktorý bude pre vás dokonalý. V ženských hlavách sa zvyčajne rodí ideál muža. Starostlivý, poriadkumilovný, dobrý kuchár a do budúcna milujúci otec. To si my, ženy, zvykneme myslieť o svojich polovičkách. Realita je iná po rokoch vzťahu.

 Skúste si spoločné bývanie. Z princa na bielom koni sa stane kretén, ktorý si vyzlieka špinavé oblečenie pred práčkou a nechá ho tam dovtedy, kým ju vy nezapnete. Predtým sa tváril ako kuchár roka, v skutočnosti si ráno vypýtate krupičnú kašu a jemu prihorí už mlieko. Po ťažkom dni prídete domov s myšlienkou, že vás čaká voňavá večera. Jediné, čo vás čaká, je pohľad na rozvalené telo ležiace na gauči s otvoreným pivom pri hlave. Nádych. Výdych. Odložíte si veci a uvaríte večeru pre vás a aj pre ten objekt pozerajúci futbal.

 Aby to nevyzeralo zle len z jednej strany, aj muži majú svoje trápenia. Chcú ženu, ktorá varí ako ich mama, no pri večeri s kamarátkami vypije viac vína ako jej tato. Ó a vlasy. V sprche, posteli, na gauči. Z vysávania vlasov po byte by sa dal poskladať ďalší človek. Kúpeľňa je rajom každej ženy. Miesto, kde vzniká dokonalý vzhľad. Umývadlo po tomto procese vyzerá ako po vpáde vojsk. Nezhody a vymieňanie názorov je na dennom poriadku. Vznikajú z jednoduchých, často až banálnych príčin.

My, ženy, vieme zo všetkého spraviť životnú lekciu. Muž prichádza do hádky s argumentom, ale odchádza so ženským názorom. Pri otázke, či by si vybral vo vzťahu pravdu alebo pokoj, vyhráva – pokoj. Preto, milé dámy, nestrácajme nádej a vlasy a vy, milí páni, nesnažte sa nás pochopiť, len nás ľúbte!

autorka: Patrícia Greifová

Veľká noc je najvýznamnejší kresťanský sviatok, ktorý pripadá na marec alebo apríl. Je oslavou zmŕtvychvstania Ježiša Krista po jeho smrti na kríži, pre neveriacich sú to dni pokoja a oddychu s najbližšími. Vysokoškolskí študenti z Bratislavy sa na dni voľna vrátili tam, odkiaľ pochádzajú. Porozprávali, čo pre nich tieto dni znamenajú, aké zvyky v rodinách dodržiavajú a aké tradície uctievajú. 

„Pre mňa je to obdobie každodennej návštevy kostola. Ako kresťania sa zúčastňujeme na  slávení svätých omší,  na Veľký piatok dodržujeme pôst.  Je to čas modlitieb, pašií a očistných obradov. Na Bielu sobotu sa od rána pripravujú jedlá, ktoré sa popoludní posvätia. Do Veľkonočného koša postupne ukladáme domáci syr, šunku, vajcia, cviklu a chren, soľ, čierne korenie a moja stará mama nám vyrába baránka z masla. Popoludní celá rodina jeme posvätené jedlo. Nedeľa sa nesie v štýle oddychu a v pondelok už od skorého rána muži oblievajú ženy. Na pondelok sa teším, keďže sa poobede stretávame celá rodina. Večer sa vyberieme na poriadnu dedinskú zábavu a už len spomíname, ako rýchlo tieto krásne dni ubehli,“ hovorí Martina z Bardejova. 

„Odmalička nám so sestrou rodičia hovorili, že je dôležité uctiť si Veľkú noc. Polovica mojej rodiny je pravoslávneho vierovyznania, druhú tvoria gréckokatolíci. Snažíme sa skombinovať tradície oboch strán, aby nevzniklo zbytočné napätie. Oslavujeme na dvakrát. V týždni, keď je Veľká noc, gréckokatolíci posväcujú košíky. Okrem známych vecí, ktoré sa v ňom nachádzajú, pridávame surový zemiak. Preto, aby bola dobrá úroda a aby nám nikdy nič nechýbalo. Rodina sa stretne u starých rodičov a konzumuje sa až posvätené jedlo.  O týždeň neskôr prichádzajú pravoslávne sviatky, a tak sa to celé opakuje znova. No kvôli práci a povinnostiam sa už nestretávajú všetci členovia našej veľkej rodiny, ale len tí, ktorým to práca umožňuje.“ Takéto sú zvyky Sebastiána zo Svidníka. 

„Naša rodina veľmi neoslavuje Veľkú noc. Sú to pre nás skôr dni plné oddychu, rodičia nechodia do práce a my do školy. Večer sedíme spoločne v obývačke a pozeráme filmy. V piatok večer sa stretávam s priateľmi, vyjdeme si do baru a bavíme sa. Keďže každý študuje v inom meste, tak sa už často nevídame. Viac sa toho deje v pondelok. Môj otec je prvý, kto nás oblieva hneď po prebudení. Všetko je mokré, vodou vôbec nešetrí, chce, aby sme boli zdravé. So sestrou potom pol dňa sušíme postele. Bývam v Trenčíne, takže nie je to ako na dedine, že všetci susedia vás prídu obliať. Len kamaráti a blízka rodina sa zastavia a namiesto vody použijú voňavku.  Poobede ideme k babke, kde prídu aj súrodenci mojich rodičov a ich deti,“ opisuje veľkonočné tradície Alica z Trenčína.

„Tento rok som zažila netradičné sviatky. Nebola som prvýkrát doma s rodinou, ale v Brne, kde sme nijako neoslavovali. Každý rok doma vo Zvolene sa Veľká noc oslavuje, povedala by som, že rovnako. Odmalička tancujem vo folklórnom súbore, takže tradícia oblievania dievčat, aby boli zdravé, je zachovaná. Kamaráti zo školy, folklórneho súboru ani doma členovia rodiny nešetria vodou pri oblievaní. Z minulých rokov som sa už poučila. Radšej vyjdem pred bytovku, kde sa tak či tak nevyhnem oblievačke, ako desaťkrát umývať podlahu v kúpeľni. Chlapci chodia v krojoch so živou hudbou, nechýba harmonika, husle a veľakrát sa v mokrom oblečení aj tancuje. Samozrejme, že za poriadnu oblievačku si zaslúžia aj nejakú výslužku. U nás si zvyknú nabrať vodu do bandasiek pre ďalšie dievčatá a takto pokračujú až do večera,“ hovorí o veľkonočnej oblievačke Ema zo Zvolena. 

„Pochádzam z atypickej rodiny a veľkonočné sviatky nepredstavujú rovnakú tradíciu ako Vianoce. Tento čas skôr vnímam ako prázdniny, aj keď sa stretávame s rodinou. Napriek tomu aj my máme zopár zvykov. Najmä preto, lebo veľká časť mojej rodiny má ukrajinské korene. So starou mamou, my vnúčatá, pripravujeme veľkonočnú Paschu, pečieme koláče. Zaujímavým pokrmom je cviklový šalát s rybou. Volá sa „ryba pačšuboj“. Tieto dni vo mne vzbudzujú pocit domova, blízkosť rodiny. Mám rada stretnutia s kamarátmi, z ktorých sú väčšina kresťania. Opisujú mi ich zvyky a tradície, veľakrát sa spoločne o tom rozprávame. Ďalšou súčasťou týchto sviatkov je veľkonočná šibačka. Bývalí spolužiaci majú vo zvyku oblievať všetky spolužiačky, odkedy sme skončili základnú školu. Teším sa, že sa aspoň raz ročne vidíme a udržiavame kontakt.“ Takto opisuje prežívanie voľných dní Natália z Košíc. 

Pri slávení Veľkej noci sa vytvárajú dva tábory. Tí, ktorí si ctia náboženské rituály jednotlivých náboženstiev a tí, ktorí nezachovávajú zvyky a tradície. Každý z nás si môže slobodne vybrať, ku ktorej strane sa prikloní. Čo ale aj z ankety vyplýva, veľkonočná oblievačka sa zachováva vo všetkých kútoch Slovenska. Tento symbol Veľkej noci máme všetci spoločný.

Autorka: Patrícia Greifová

Foto: Patrícia Greifová

Odvážni klimatickí aktivisti vo Viedni protestovali za lepšiu budúcnosť

Sú tomu pomaly týždne, čo sa vo Viedni konala Európska plynová konferencia, na ktorej zúčastnení v luxusnom hotelidebatovali o nových fosílnych projektoch napriek tomu, že žijeme v klimatickej kríze. Peniaze by sa mali dávať na obnoviteľné zdroje energie, no predstavitelia fosílnych spoločností si aj tak namiesto planéty volia zisk. 

Akcia sa, samozrejme, nezaobišla bez toho, aby na zlé dopady plynu na klímu neupozornili klimatickí aktivisti. Zhromaždili sa vo Viedni a protestovali v uliciach pred hotelom. Na internete sa dokonca objavilo video, ako sa dvom zúčastneným podarilo dostať na konferenciu, kde vytiahli bannery a hovorili ako zástupcovia najmocnejších energetických spoločností lejú peniaze do nových fosílnych infraštruktúr. Pokračovali tým, že ľudia si nemôžu dovoliť zakúriť alebo nakŕmiť rodiny. Ešte väčšmi sa prehlbujú nerovnosti medzi globálnym severom a juhom. Za akú cenu?

Udalosť sa bohužiaľ nezaobišla ani bez policajnej agresie. Príslušníci polície použili na aktivistov slzný sprej a zadržali okolo stovku z nich. Väčšinu však na druhý deň prepustili. 

Vtedy sa konala ďalšia akcia, ktorá vyjadrovala odpor voči plynu a spoločnosti, ktorá ho prevádzkuje. Nasledovala totiž blokáda fosílnej rafinérie OMV. Aktivistický duch a boj za spravodlivosť boli na správnom mieste. Plynárenský priemysel často hlása, že plyn je prechodné palivo. Produkuje totiž menej oxidu uhličitého. Toto tvrdenie je však zavádzajúce. V hre je metán, ktorý dokáže planétu otepliť rýchlejšie ako CO2, tvrdia odborníci. Prečo sa teda nezaviazať na používanie obnoviteľných zdrojov energie? 

Je strašidelné myslieť na to, ako dlho sa ešte budeme pozerať na našu planétu a nevnímať katastrofické scenáre, ktoré sa nám premietajú pred očami. Ako dlho budeme zatvárať oči pred potopami a extrémnymi suchami v krajinách globálneho juhu, ktoré sú už teraz priamo hmatateľné? Kedy si uvedomíme cenu ľudských životov a postavíme sa klimatickej kríze spoločne? 

Nemôžeme zostať ticho. Nezabudnime postaviť sa za planétu ani na blížiaci sa deň Zeme. Dajme stopku prázdnym sľubom. Jasne politikom odkážme, že nestojíme o výhovorky a polovičné riešenia. Voľme si budúcnosť pre nás a ďalšie generácie. Zvoľme si našu planétu, nie profit. 

Autorka: Veronika Cechová

Foto: Veronika Cechová

Balet SND predstavil tanečný projekt s názvom „Balet & SĽUK/ Tancom k sebe“ ako ojedinelé oživujúce spojenie dvoch zdanlivo veľmi rozličných žánrov, akými sú akademický a ľudový tanec. Žánre znázornili dva najväčšie bratislavské profesionálne tanečné súbory Balet Slovenského národného divadla a Slovenský ľudový umelecký kolektív SĽUK  v zaujímavom prelínanom prevedení.  

Predstavenie otvorilo baletné číslo zo známeho baletu Labutie jazero sprevádzané hudbou orchestra Opery Slovenského národného divadla. Pokračovali folklórne čísla ako napríklad „Beťare“ či „Liptáčky“ so živou hudbou Petra Mikulca striedavo s tými baletnými. Zo začiatku bol počuť výraznejší potlesk po ľudových tancoch, ktoré boli vtedajšiemu publiku pravdepodobne bližšie, no postupom času diváci uchopili kontext súhry týchto dvoch žánrov a zapáčilo sa im to súdiac aj podľa dlhého potlesku pri klaňačkách. Predstavenie nemalo len vážny charakter, bolo zostavené aj z vtipných prvkov, napríklad v podobe mužského tanečného baletného tria, doplneného o vstupy interpreta SĽUK-u, či folklórne číslo Salaš znázorňujúce život valachov.  

V záverečnom čísle s tematickým názvom „Tancom k sebe “ spolu na javisku tancovali tanečníci SĽUK-u spolu so zborom Baletu SND a ukázali divákom, že aj žánre také vzdialené môžu spolu vytvoriť elegantné umenie hodné pozornosti. Posúďte však sami a  napríklad aj týmto predstavením Slovenského národného divadla si spestrite svoj kultúrny život.  

autorka: Martina Komorná

Z kolobehu všedných dní nás, študentov, vytrhol doktor Peter Kubínyi. Prišiel s návrhom ísť na exkurziu do Rusoviec. V živote nie je nič zadarmo, a tak sme za tento náhradný program povinní platiť – každý jedným riportom. Namiesto zvyčajnej rannej hodiny sme sa stretli popoludní pri zámku. Počasie nám doprialo slnko, ale sprevádzal ho silný vietor. Všetkých odvial  na miesto, kde sa naša expedícia začínala.

Postup k prvej zastávke trvá asi tri a pol kroku. Tam nám obvyklý sprievodca mediálnym ateliérom a dnešný sprievodca Rusovcami predstavuje miestny kaštieľ. „Tento objekt má slúžiť na reprezentatívne účely Úradu vlády SR,“ hovorí s trochou rezignácie v hlase. Všetci upriamime zrak na chátrajúcu budovu s rozbitými oknami. Dopĺňa, že v minulosti sa údajne uvažovalo aj o tom, že by kaštieľ mohol byť sídlom prezidenta. Ale hneď nám odporúča, aby sme si preštudovali informácie na internete, pretože – a to je práve úloha dnešného dňa – každý z nás si tému na onen riport musí vymyslieť sám.

Pohľad na kaštieľ v nás zanecháva vznešenú náladu a pri prechádzke lužnými lesmi sa cítime ako kráľovskí dvorania. Zo zasnenia nás prebudí až zvonček cyklistu, ktorému celá skupina bráni v ceste. Nakrátko zastavíme pri malom rusovskom jazere, ale našim cieľom je to druhé –veľké rusovské jazero. Ako zisťujeme z výkladu, obvod jazera je rozdelený na viacero častí. Jednu stranu zvyknú okupovať nudisti, druhú „plavkodenci“ a zvyšok rybári. Peter Kubínyi sa tu podľa vlastných slov rád prechádzal so svojim psom: „A keď mi pes svojho času zdochol, zo zotrvačnosti som v prechádzkach pokračoval. Až po čase som si všimol, že sa na mňa tí nudisti nejako podozrievavo pozerajú.“ 

Zbežne nahliadneme cez plot, ktorý chráni zostatky Gerulaty – rímskeho vojenského tábora, a napokon zakotvíme v kaviar…, pardon, v kostole sv. Víta. Ale v ňom sa skutočne nachádza kaviareň! My sa v nej usadíme a zhrnieme dojmy z netradičnej hodiny. A nielen to, preberieme aj naše názory na súčasný stav novinárčiny. 

Nášmu učiteľovi s nami musí byť skutočne dobre, keď nás nakoniec berie pozrieť si západ slnka k vodnému dielu Gabčíkovo. Tu nám vietor už definitívne vyfúkol z hlavy všetky zlé myšlienky. 

Autorka: Paulína Barlová
Foto: Peter Kubínyi